Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021
Jednočlenný projekt Autumn Nostalgie vyvolal svojou prvou nahrávkou Esse Est Percipi v slovenskom podzemí niečo na spôsob senzácie. Bez preháňania. Z ničoho sa vynorila kapela, ktorá spojila black metal, black/shoegaze, ambient a nejaké tie post- prvky do krásne znejúcej prvotiny. A rovno na svetovej úrovni, bez amatérskych chýb, nad ktorými síce často bez problémov prižmúrim oči, keď je dôvod, ale tu nebolo treba. S nasledovníkom boli spojené veľké očakávania, a už po roku sme sa dočkali. Ako som spomenul vyššie, za Autumn Nostalgie stojí jeden človek, konkrétne Gergely Almásy, ktorý sa postaral o texty, vokál, gitary a celý koncept projektu. Jedine bicie na album nahral József Nagy. V booklete je už uvedená aj komplet živá zostava kapely, na internete nájdete aj nejaké live session videá a nahrávky. Kapela mi boli sympatická hneď pred prvým vypočutím. Stačil pohľad na netradičný obal Esse Est Percipi a silne filozofické textové a myšlienkové pozadie, tušil som, že tu by to mohlo byť zaujímavé. Po vypočutí som sklamaný určite nebol, je to pekná a zaujímavá nahrávka, s mnohými dychberúcimi motívmi a intímnou atmosférou. Aj preto som sa tešil na nasledovníka. Dvojka Ataraxia pokračuje tam, kde debut skončil. Zmeny nie sú nijak výrazné, ale niečo tu predsa je. Zmenil sa prístup k ambientným plochám, ktoré sú teraz viac na pomedzí ambientu a inštrumentálnej skladby a sú postupne dávkované počas celého hracieho času. Kompozície sú členitejšie, nie také chytľavé na prvé počutie, na druhej strane je v nich viac priestoru a vrstiev na objavovanie. Celkovo pôsobí na mňa nový album tvrdšie a menej poeticky, aj keď nie agresívnejšie. Možno preto, že je výrazne kratší a teda viac koncentrovaný. Zo siedmych skladieb sú tri ambient/inštrumentálne, ale sú to plnohodnotné časti, žiadna vata. Dvojka Alámerülés hneď zaujme chytľavou gitarou a naladí na celý album. Náročnejšie veci ako pomalšia The Abyss of Realization alebo členitá Ataraxia už vyžadujú viac sústredenia, ale o to viac toho môžu ponúknuť. Ťažko vyzdvihovať konkrétnu skladbu, album je príbeh a treba ho počúvať ako celok od začiatku do konca. Náladové podkresy, blackgaze gitara a pomerne ostrý vokál sú organicky prepojené a na rozsiahlej časovej palete vznikajú poetické hudobné obrazy, ktoré zaujmú niekedy chytľavými gitarovými linkami, niekedy peknými harmóniami a inokedy nenápadnými zmenami nálady. Všetko s dávkou originality, bez prvoplánovosti a pekne premyslené. Texty sú v maďarčine, aj keď niektoré skladby majú anglický názov. Je k dispozícii aj anglický preklad, čo som rád, ale dalo sa to očakávať, keďže je jasné, že texty sú pre autora dôležité a nie sú len preto, aby nejaké boli. Nebudete predsa spomínať filozofiu Bélu Hamvasa, Thomasa Molnára, Friedricha Nietzscheho, Epikura, Platóna a Aristotela len tak pre zábavu. Ataraxia by...
Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022
Mrkva Pôvodne som nechcel k tomuto albumu absolútne nič písať (hádam to nevyznelo, že som na chalanov urazený alebo čo). Dôvod je úplne iný a dosť jednoduchý. K príprave tohto albumu som pomohol svojou malou troškou a tak je u mňa problém byť v úlohe nestranného komentátora. Ale aby sa niekto nezľakol, tak môj divný hlas tu počuť nebudete (nechcem kapele kaziť predajné čísla), ale moje meno stojí pod siedmimi z ôsmich textov. Kvalitu mojich textov nehodlám hodnotiť, ale aspoň môžem rozobrať o čom konkrétnom jednotlivé texty pojednávajú. V polovici novembra Craniotomy vyslali medzi nenásytný death metalový ľud prvú ukážku v podobe skladby Sample of Immoral Anatomy. Niekedy v máji 2020 som sa vyskytol v skúšobni, kde mi bola predvedená ešte nie tak úplná verzia tejto (v tom čase ešte nepomenovanej) skladby. Napriek tomu, že mi z tlaku a hluku takmer vytiekla výplň mojej dutiny lebečnej von cez uši, nešlo o tak typický, viac-menej v strednom tempe hraný slam, akým sa kapela prezentovala na predchádzajúcom albume. Možno pomohol časový odstup, personálne rošády v kapele (kde sa to nakoniec aj tak vrátilo k osvedčenému vzorcu) a tak Sample of Immoral Anatomy preteká nápadmi, tempo sa mení každú chvíľu a váš sluch nenecháva ani na sekundu spadnúť do nudnej polohy. Slam tu má úlohu iba jednej z ingrediencií a miestami máte pocit, že kapela načrela do svojej histórie niekam k prvým albumom a vsadila viac na brutal death metal, aký sa hral na prelome milénií, avšak so súčasnými skúsenosťami a možnosťami. Najmä taký, nazvime to rytmický zlom, ktorý príde zhruba v 2:20 ma vcelku posadil na moju mäkkú prdelku. Aby toho nebolo málo, tak svoje hLÁSKY plné nehy tu odtlačili aj Oliver (ex-Tracriomy) a Martinus (Realms of Chaos, ex-The Infinite Within…), ktorí dostávajú priestor vlastne naprieč celým albumom. No a o čom vlastne pojednáva tento konkrétny text? Keď mi písal Pygo, či by som mu nepomohol s niekoľkým textami, tak jeho zadanie znelo jasne: buď hnusný. A tak sa mi rozkrútili kolieska v hlave a vyšiel zo mňa fiktívny príbeh (ale niekedy, keď pozerám na obyvateľov tejto v podstate peknej planéty, tak začínam veriť, že sa táto story niekde odohrala) o drogovo závislej žene, ktorá porodí svoje dieťa v ozaj hnusnej, zaplesnenej pivnici. V tej domotanej hlave jej ale zavládne panika, že s dieťaťom už nikdy nebude v takom tesnom kontakte ako doteraz a tak sa novorodenca rozhodne k sebe prišiť ihlou. Collector of Inert Bodies nás vracia späť do objatia masívne drviaceho slamu. V prvých sekundách si až môžete predstaviť ako sa cíti zrnko maku v mlynčeku. No nič. Skladba sa následne dostáva do plných otáčok, niekde po 2,5 minúte...
HENTAI CORPORATION si chrochtají v bahně jménem „underground“ a z plných plic do světa řvou: Přežijeme!
Pod nátlakem všeobjímajícího temna rašícího ať už z krvavé války zrůdy strýčka Putlera, pandemie covidu, sračkózní mainstream muziky či reklamy Míši Davida na Penny, se mužatky Hentai Corporation uchylují do teplého bahýnka jim příjemného undergroundu a oslavují tuto mazlavou proceduru novým singlem opatřeným videoklipem. „Vypustili jsme ošklivý klip pro ošklivé lidi. Song We Will Survive (in the Underground) je oslavou jedinců, kteří nespadají do středu gaussovy křivky a přináší světu mokvající originalitu deroucí se z otvorů ošklivého druhu homo sapiens sapiens,“ konstatují Hentai. Na expedici klipu navazuje víkendové tour Covideostop po ČR, které začalo už minulý víkend v Brně, kde bylo vyprodáno, a Ostravě. Celé turné doprovází slovenská úderka ČAD, která představuje aktuálně vydanou desku. V následujících třech víkendech se Hentai Corporation s Čad pod taktovkou Jana Karosáka představí v Praze (Akropolis; už tento pátek), Teplicích (Hvjezda), Plzni (Pod Lampou), Č. Budějovicích (MC Fabrika), Uherském Hradišti (Mír) a Pardubicích (Žlutý pes). Odkazy video: https://youtu.be/GDy4eicoGJI https://facebook.com/hentaicorp Termíny turné již proběhlo 4.3. Brno, Metro (VYPRODÁNO) již proběhlo 5.3. Ostrava, Barrák 11. 03. 2022 – Praha, Akropolis (https://facebook.com/events/923432275204179) 12. 03. 2022 – Teplice, Hvjezda + NERREA (https://facebook.com/events/511078467116570) 18. 03. 2022 – Plzeň, Pod lampou (https://facebook.com/events/488919379264754) 19. 03. 2022 – Budějovice, MC Fabrika (https://facebook.com/events/191296542461813) 25. 03. 2022 – Uherské Hradiště, Mír (http://facebook.com/events/949090882309584) 26. 03. 2022 – Pardubice, Žlutý pes (https://facebook.com/events/684729949193122) text: Obscure...
Recenzia – Plastery – Yes, Of Corpse – 2021
Máte radi horory? Humor, najmä čierny, vám nie je cudzí? Death metal alebo grindcore vám niečo hovorí? Ak si zodpoviete tieto tri otázky a na aspoň na dve z nich odpoviete kladne, tak určite pokračujte v čítaní, pretože tu mám niečo práve pre vás. Zvolenčania Plastery vydali svoju prvú nahrávku From a Dark Grave… ešte v roku 2016 a minulý rok sa z hlbokého hrobu konečne vyhrabal na svet aj jej nasledovník s mŕtvolným názvom Yes, Of Corpse. S obalom, ktorý je pekným doplnkom ku motívu Carcass a ich Surgical Steel, lákajúcim k vypočutiu bizarných príbehov v death/(gore)grind šate. Že nepôjde o nič zásadne komplikované, hovorí aj hrací čas, ktorý je tesne pod pol hodinu, ak nerátam bonusy, a k tomu počet skladieb, ktorý sa zastavil na čísle 11. Začiatok je výborný, záznam z reportáže o démonovi sa dramaticky preleje do chytľavej skočnej skladby s dobre vymyslenými gitarovými vyhrávkami, ktoré zhmotnia dramatickú prítomnosť omietkového démona. Mnohé skladby majú okolo dvoch minút, goregrindová tanečnosť kontrastuje s ostrou gitarou. Vďaka tomu sú tieto kúsky zábavné a pekne prvoplánovo strašidelné resp. hororové. Atmosféru dopĺňajú napr. krákajúce havrany na konci tretej Long Fall to the Grave alebo zvonivá melódia popri gitarách v štvrtej They Say This Mansion’s Haunted. Funguje to perfektne hneď na prvýkrát. Nevýhodou albumu je kontrast medzi jednoduchou chytľavou prvou polovicou a komplikovanejšou druhou s dlhšími skladbami. Tie už nejdú úplne na prvý raz a treba lepšie a pozornejšie počúvať. Tu je osobne mojím favoritom Real Halloween. Nie všetko ma baví, keby neboli Papek v Hlave a Dead Songster, príliš by mi to nevadilo. Keď hovorím o zábavnosti, nemyslím tým žiadne trápne parodovanie ani nič podobné. Skladby sú síce jednoduché, ale inštrumentálne aj vokálne v rámci žánru na vysokej úrovni. Je mi jasné, že urobiť niečo také chytľavé a zaujímavé nie je len tak. Plastery hrať aj skladať vedia, keď si k tomu pripočítate pekný ostrý zvuk (nahrané v Cable Nest Studio, mix a master SPK Audio), výsledkom je nenáročná, ale poriadne chytľavá nahrávka vysokej kvality. Veľa pozornosti bolo venované aj vzhľadu nosiča (BladeXlines, Derrick O’bell), výborný obal, pekný design, v booklete veľa ďalších ilustrácií popri textoch, tomu sa hovorí pridaná hodnota fyzického CD, paráda. YES, OF CORPSE by Plastery Ako bonus sú pridané dve skladby, spolupráca s kapelou Marturos Area 51 a pocta maniakom Čad pod názvom Černozem. Marturos a Plastery vytvárajú silný kontrast, ale v podstate to funguje. Černozem je svojsky spracovaný cover, pri zachovaní poznávacích znakov pôvodnej kapely tomu Plastery dodali svoj výraz, takže hodnotím veľmi pozitívne. Yes, Of Corpse je výborná death/grind záležitosť s punkovou energiou a chytľavosťou. Niektoré skladby sú bez debaty hitovky a vo väčšine...
Kristian „Necrolord“ Wåhlin: Švédske eso v extrémne metalovom ateliéri
V našom dosť nepravidelnom seriáli, v ktorom sa snažím tak trošku poodkryť rúško, ktoré zakrýva dvere do pracovní umelcov, ktorí si dali za úlohu obaliť náš obľúbený hudobný extrém do priliehavého vizuálneho kabáta, sa dnes presúvam po virtuálnom glóbuse na sever do Švédska a zamierim si to k človiečikovi, ktorého svet pozná pod pseudonymom Necrolord. Necrolord, vlastným menom Jan Kristian Wåhlin, sa narodil 4. decembra v roku 1971. K umeniu výraznejšie pričuchol počas štúdia na Schillerska Grammar School, kde mali na neho vplyv diela umelcov ako Albrecht Dürer, či Hieronymus Bosch. Nachádzame sa v druhej polovici osemdesiatych rokov a práve v tomto čase sa začínala prebúdzať hydra menom švédsky death metal. Mladý Kristian sa naplno ponoril do tejto vlny a skôr ako si urobil meno ako renomovaný maliar, tak stihol založiť(alebo byť spoluzakladateľom) aj niekoľko kapiel. A tak v roku 1988 spolu so svojim kamarátom Tomasom Lindbergom (At the Gates, Lock Up, Disfear, Skitsystem…), v tom čase používajúcom prezývku Goatspell, položili základ kapely Grotesque. Kapela stihla na konci osemdesiatych/začiatku deväťdesiatych rokov vydať tri demá a jedno EP, ale následne sa rozpadli a členovia putovali do iných zoskupení. Lindberg sa odobral do radov At the Gates, ale ešte predtým stál v prvopočiatku kapely Liers in Wait, spolu s Wåhlinom. V radoch kapely sa mihlo niekoľko známejších mien švédskej sćeny ako Anders Björler (At the Gates, The Haunted…), Hans Nilsson (Dimension Zero, Luciferion…), či Daniel Erlandsson (Arch Enemy, Brujeria, Eucharist…). Žiaľ, jediným zárezom v diskografií je päťskladbové EP Spiritually Uncontrolled Art z roku 1992, kde Wåhlina dopĺňajú už spomínaný Hans Nilsson a Mattias Gustavsson. Po konci Liers in Wait sa dvojica Wåhlin a gitarista Johan Österberg (ktorý si prešiel všetkými spomínanými Wåhlinovými kapelami) rozhodla splodiť ďalšieho hudobného potomka. Tentokrát však nešlo o death metal, ale o zaujímavú kombináciu doom metalu, gothic rocku a elektroniky na štýl Moonspell, Tiamat, alebo Type O Negative. Kapela dostala meno Diabolique a pri výbere mena sa inšpirovali starým francúzskym krimi/hororom Les Diaboliques z päťdesiatych rokov. Kapela tak z času na čas funguje do dnešných dní a stihli vydať tri albumy a zopár EP-čiek. Wåhlin aka Necrolord je však podstatne známejší vďaka inej forme umenia. Podľa mojej skromnej mienky patrí k maliarom, ktorých diela proste viete tak podvedome priradiť ku tomu ktorému konkrétnemu umelcovi. A tak ako už je tradíciou v týchto článkoch, opäť vyberám desiatku obalov albumov, ktoré sú mojou optikou tak nejako najlepšie. Aj keď slovo najlepšie je dosť subjektívne a budem rád, ak sa podelíte o váš pohľad na možno diametrálne odlišnú desiatku. At the Gates – Slaughter of the Soul (1995) Necrolorda viaže s Lindbergom dlhoročné priateľstvo a hudobné prvopočiatky, tak asi...
Metalová kapela NAVAR ožila, aby odkryla históriu!
Neúnavný metalový tahoun George Rain, kterého fanoušci znají především z formací SEBASTIEN nebo CITRON, reinkarnoval svoji srdcovou záležitost, studentskou kapelu NAVAR. Ta se nyní vrací s albem „Návrat havranů“, jež obsahuje dobové songy, které byly znovu nahrané s novým zvukovým kabátem, který pomohl ušít legendární kytarista a producent Roland Grapow (HELLOWEEN). Kromě George Raina patří do původní sestavy NAVARU kytarista Ondřej Pecina (ex-SEBASTIEN), bubeník Radek Rain (ex-SEBASTIEN) a také baskytarista Honza „Bart“ Bartoš (TÖRR, ALKEHOL). První vlaštovkou, která předznamenává opětovný rozbřesk uspaného tělesa, se stává eponymní singl a lyric video „Navar“. „Skladba vychází z mého starého hudebního nápadu z 9. září roku 2000! Loni jsem ho objevil v potrhaném bloku, kam jsem si tehdy zapisoval své písničky, i různé rozpracované útržky,“ prozradil kytarista a zpěvák George Rain, jenž založil NAVAR v roce 2001. Ačkoliv energie písně i hudební složka zůstaly původní, lyrika songu je aktuální, i když obsahově letí časem zpět. „Text jsem napsal nový a pokusil jsem se v něm Navara personifikovat. Ve skladbě tak jde o člověka s velice silným životním příběhem, uzamčeným v minulosti… O člověka, který je dnes už jen vzpomínkou, ale jeho odkaz může stále inspirovat. Právě tak totiž kapelu NAVAR vnímáme, ale poselství písně je mnohem hlubší: zajímáme se o příběhy lidí, kteří tu byli před námi? Víme, co se odehrávalo na místech, kterými denně procházíme? Jsme schopní vnímat hlasy a ozvěny minulosti…?“ pokládá řečnické otázky Rain, který do prvního singlu dostal i zvučného hosta. Stal se jím nestor tuzemské tvrdé muziky Ota Hereš. „Rád jsem přijal nabídku na hostování v jednom songu kapely NAVAR, už proto, že jedním z členů je můj spoluhráč Honza „Bart“ Bartoš, stejně tak i z důvodu skvělý produkce – Rolanda Grapowa, i muzikantů jako takových s Georgem Rainem v čele, a samozřejmě i z důvodu, že tento druh muziky je mi blízkej. NAVARU přeju, ať se album k těm dvaceti letům vydaří,“ poslal zdravici Hereš, který připomněl výročí kapely, a také naznačil, že vody, ve kterých NAVAR svůj těžký kov taví, jsou nekompromisní a nasáklé speed metalem. Album „Návrat havranů“ vychází symbolicky 20. června 2022 pod labelem Smile Music. Nové video: Počúvajte aj na Spotify: https://open.spotify.com/album/0HQ62xaSYK2ZED41HJl459?si=hSIXlozWR_G0IDgTIHGV4w&nd=1 Tlačová správa...






