Recenzia – Performed – Moronia – Slovak Metal Army – 2021
jún28

Recenzia – Performed – Moronia – Slovak Metal Army – 2021

Zverejnené v jún 28, 2021

Od explózie retro thrash metalových kapiel spred pár rokov mám ku kapelám tohto žánru, ktoré ešte nepoznám, akúsi nedôveru. Niežeby som očakával hrozný prúser, problémom býva skôr neoriginalita a s ňou spojený ubíjajúci nárez a riffovanie bez ucelenej myšlienky. Našťastie, v poslednej dobe ma mnohé kapely s česko-slovenskej scény presviedčajú, že sa oplatí počúvať, pretože do svojej tvorby okrem zaujímavejšej kompozície primiešavajú aj ďalšie vplyvy, čo prináša pomerne osobité nahrávky. Performed nie sú úplne nová kapela, kedysi dávno už vydali EP Thick Fume of Dependencies (2009), a po dlhej dobe nečinnosti prichádzajú s debutovým albumom Moronia. Do zostavy časom pribudli nový spoluhráči, duo pamätajúce začiatky, teda Peter Chalupčík (bicie) a Martin Majdan (gitara, vokál), dopĺňajú Marián Lukáč (basa) a Martin Súkeník (gitara). Okrem iného sa zmenilo aj logo. Album vychádza vo vydavateľstve Slovak Metal Army. Moronia začína celkom nenápadne, úvodná Good Mood Stealer po krátkom pomalom úvode vybalí pomerne rýchly thrash s jemnou prímesou thrashcore kapiel, niečo podobné kedysi hrali aj Catastrofy, keď spievali anglicky. Po rýchlej časti príde spomalenie a v tom okamihu sa rozvinie potenciál Performed. Komplikovanejšie rytmy, zaujímavá výstavba motívov, nasledované kvalitným sólo. Hranie sa s rytmom, a platí to pre všetky nástroje, aj gitary, patrí k najsilnejším stránkam albumu. Občas dôjde k nejakému zadrhnutiu a strate groovu, ale v drvivej väčšine spĺňajú účel dokonale. Počas celej nahrávky sa tempo a rytmus jednotlivých nástrojov nepredvídateľne prelievajú a sledovať tieto zmeny je fascinujúce. Žiadny jednotempový stroj od začiatku do konca. Moronia by PERFORMED Tretia Mental Leech vykúzli spomienky na staré albumy Megadeth, kto by ich nemal rád. Spev nie je výrazný ani nijako ohromujúci, ale podobne ako v spomínanej legende, úplne vyhovujúci a do konceptu zapadá. Páči sa mi aj tradícia inštrumentálnych skladieb, pri ktorých sa kapela môže odviazať a vyskúšať aj netradičnejšie inštrumentálne variácie. Performed servírujú Uzzur, s výbornými harmóniami, pestrú, premenlivú, však do takmer 8 minút sa toho zmestí dosť. Veľká spokojnosť. Vrcholom nahrávky je pre mňa sekaná Killing Past, najmä vďaka melodickej strednej časti a skvelým chytľavým motívom. Hracie časy jednotlivých položiek nejdú pod 4 minúty, takže pomerne dlhé skladby. Vďaka kvalitným kompozičným schopnostiam to nie je problém a Performed takéto časové škály utiahnu. Dej je bohatý a oplatí sa sledovať všetky zákruty a zmeny. Čím pozornejšie počúvate, tým častejšie uznanlivo pokývete hlavou. K zážitku prispieva výborná spolupráca bicích a basy, ktorú aj pekne počuť. Napriek výborným momentom často chýba skladbám poriadny refrén, v ktorom by to všetko vyvrcholilo. Zlatý klinec, vďaka ktorému sa hneď chytíte a naisto viete, čo práve hrá. Album preto znie na prvé počutie nevýrazne a komplikovane, čo môže niekoho odradiť. Samozrejme, po poctivom napočúvaní sa otvoria obrovské priestory, len...

Čítaj ďalej
Recenzia – Pačess – Poupě – Slovak Metal Army – 2021
jún10

Recenzia – Pačess – Poupě – Slovak Metal Army – 2021

Zverejnené v jún 10, 2021

Pivo a tvrdá hudba sú nerozlučne spojené. U niektorých až moc, ale o tom nechcem písať. Reč bude o českej black metalovej kapele Pačess, ktorá uchopila tematiku tohto kúzelného nápoja priam akademickým spôsobom. Nový album Poupě, ktorý vyšiel na značke slovenského vydavateľstva Slovak Metal Army, je síce štvrtým albumom v poradí, avšak prvým, kde hovoríme o kompletnej kapele, a nie o projekte gitaristu Pačessa s hosťami. Začnime teda zostavou: Pačess (gitara), Tomáš „Parambucha“ Řeřucha (basgitara), Filip Smetana (bicie), Jakub Fritsche (gitara), Čed (klávesy) a Tomáš „Chymus“ Hanzl (vokál). Skúsení hudobníci, ktorých prítomnosť sľubuje veľa a už dopredu je jasné, že pod určitý štandard nepôjdeme. Epický heavy black metal naši západní susedia proste vedia a hudobné príbehy rozprávané prostriedkami čierneho kovu nájdeme na mnohých výborných albumoch. Táto tradícia je zachovaná aj na recenzovanej novinke Poupě. Hneď prvá titulná vec mi pripomenula minuloročný „šumavský“ album plzenských Panychida. Úvodný recitovaný text aj trochu podobná atmosféra, ktorá však kvôli výrazne odlišnej tematike textov nie je taká ťaživá. Výrazná melodická gitara strieda odľahčenejšie pasáže s dramatickými a nikam sa príliš neponáhľa. Samozrejme, nejaké to blackové tremolo sa nájde, ale v malom množstve. Rytmika sa drží v stredných tempách s občasnými zrýchleniami, aj charakter jednotlivých skladieb sa strieda. Pomalšiu titulnú jednotku nasleduje rýchlejší Sommelier, a tak sa to strieda až do konca. Výrazné slovo dostali aj klávesy, často nesú ústrednú melódiu, v tretej Jako most k lidem majú dokonca purplovský nádych. Samostatnou kapitolou sú texty a Chymusov prejav. Keď zaznie veta „Dobrý den a ruku líbám!“, prípadne „ó božínku, jaký skvost“, tak je to jednoducho kúzelné. Výborné texty zaoberajúce sa históriou varenia piva môžete brať ako populárno-náučnú literatúru. Poznáte napríklad zakladateľa českého odborného pivovarníctva a konštruktéra pivnej váhy Františka Ondřeja Poupě? Alebo Tadeáša Hájka? Počuli ste o regulácii Reinheitsgebot? Na albume Poupě táto história ožije a mimo hudobného zážitku sa dozviete aj veľa zaujímavých vecí. Textová a vokálna stránka sú výrazným plusom nahrávky. Poupě by PAČESS Nevýhodou epických textov je čiastočne to, že sa im často musí podriadiť aj hudobná zložka. Prejavuje sa to najmä v pomalších skladbách ako sú Poupě a Jménem lilie, ktoré sú na môj vkus príliš dlhé a ku koncu ma nebavia. Inak sú skladby kompozične veľmi pekne vystavané a veľa motívov pôsobí dramaticky a lákavo výpravne. Pačess nahrali album, ktorý spoľahlivo odlíšite od konkurencie, minimálne vďaka parádnym textom. Okrem výborne zvládnutého remesla je tu aj to legendárne „niečo navyše“ a nahrávka len tak neomrzí. Ako najlepšie vychutnať album? Pohodlne sa usaďte, dajte si pivo a pozorne sa započúvajte. Ale otvorte si niečo zaujímavé, nie len tak od smädu. Tento album si to zaslúži. Kontakt: https://www.facebook.com/PacessBand/ https://pacess-sma.bandcamp.com/album/poup Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – The Split – Reminiscences – Slovak Metal Army – 2021
máj17

Recenzia – The Split – Reminiscences – Slovak Metal Army – 2021

Zverejnené v máj 17, 2021

Kapela The Split vznikla len pred pár rokmi, konkrétne v 2018, v zostave sa však objavujú skúsené mená. Konkrétne gitarista Marek Řezníček, známy aj z kapely Split Bearing, a bicmen Zdeněk „Čepa“ Čepička, ktorý pôsobí/pôsobil vo Forgotten Silence alebo Ador Dorath. Dvojicu dopĺňa na base Mirek Valouch. Na Reminiscences prispeli s vokálmi hostia Hana Vajčnerová a Lukáš Krhánek. Keď sa niekto rozhodne hrať progresívny metal, tak je predpoklad, že svoj nástroj ovláda minimálne na veľmi dobrej úrovni. Komplexná kompozícia a inštrumentálna komplikovanosť by nemala byť na úkor kvalitných počúvateľných skladieb. Práve tu sa to láme medzi ťažko stráviteľné predvádzanie sa a ubíjanie poslucháča, ktorý sa nevyžíva v hudobnej teórii, a druhý prípad, kedy sú piesne zaujímavé, rozumne chytľavé a minimálne na prvý pohľad nie až také komplikované a krkolomné. Našťastie The Split hrajú vyvážene, aj napriek komplikovanosti dostatočne chytľavo a prehľadne, takže spĺňajú predpoklady druhej vyššie spomenutej kategórie. V mnohých ohľadoch si spomeniem asi na najznámejšiu progressive metalovú kapelu Dream Theater. Tí sú síce často kritizovaní, ale ja ich mám veľmi rád, a teda toto prirovnanie je jednoznačne pochvala. Legendy z New Yorku mi pripomína najmä spolupráca riffujúcej gitary s rytmickou sekciou, niektoré klávesové podkresy a tiež mužské vokálne linky. Čo však u The Split nenájdeme je pompéznosť a stopáž albumu je podstatne skromnejšia. A to je dobre! Šesť skladieb na ploche 40 minút je ideálna porcia, komu je málo, záverečnú bonusovú stopu tvoria prvé dve skladby v inštrumentálnej podobe (na Spotify neviem prečo označené ako Outro). V rámci dobrých zvykov progresívneho metalu sa pohybujeme od ostrých gitarových vecí, napríklad úvodná Ancestral Signs, cez zasnenejšie rockové položky typu November Days, až po akustické krehké skladby, ktoré tvoria stred albumu, teda výbornú dvojdielnu Annual Rings. Jej prvý diel Stardust je nádherná precítená pieseň s akustickou gitarou a mužských spevom, pokračujúca v druhej časti The Echoes, kde sa dostane k slovu aj ženský spev. Kompozične je album na pomery žánru pomerne prehľadné, žiadne preteky v striedaní motívov ani šialené nečakané zmeny nenájdete, všetko má svoj zmysel pri budovaní skladby a nálady. Ženský aj mužský spev je silnou stránkou Reminiscences. Poloha medzi civilnosťou a rozumnou precítenosťou nezachádza do otravnosti, ktorá mi vadí pri mnohých nahrávkach. O inštrumentálnych schopnostiach diskutovať netreba, extrémne vysoký štandard bez zbytočných exhibícií, a žiadne dvadsať minútové gitarové sólo tu nie je ;). Pochváliť musím výborné sample zahusťujúce atmosféru, ktoré však nevytvárajú dojem orchestrálnosti a pompéznosti. Kto by chcel ochutnávku, nech si pustí hneď prvú Ancestral Signs, skvelá vec s veľkým hitovým potenciálom. O štúdiové záležitosti sa postarala sama kapela, zvukovo mi album sedí, je prevzdušnené a prirodzené, bez prehustenia priestoru, nástroje sú v mixe pekne vyvážené. Obal klasickej...

Čítaj ďalej
Recenzia – Exorcizphobia – Digitotality – Support Underground – 2020
apr15

Recenzia – Exorcizphobia – Digitotality – Support Underground – 2020

Zverejnené v apr 15, 2021

Kapelu Exorcizphobia som videl naživo v bratislavských kluboch niekoľkokrát vďaka spriaznenosti s domácimi Catastrofy. Vždy som ich vnímal skôr ako koncertnú kapelu, energické dobre zahraté sety som si vždy užil. Nejaké ich staršie nahrávky vlastním, ale nikdy ma nechytili úplne na 100%. Z novinky Digitotality však výrazne cítiť, že chlapi nabrali štúdiové aj koncertné skúsenosti a očividne sa posunuli ďalej. V kapele sa počas rokov vystriedalo niekoľko hudobníkov, úplné začiatky z roku vzniku 2006 resp. 2005 si pamätá už len spevák a gitarista Tomáš Skořepa. Ten Exorcizphobiu ťahá ďalej a nahrávky postupne pribúdajú. Debut z roku 2012 Something Is Wrong a album About Us Without Us z 2018 dopĺňa niekoľko ďalších nahrávok, za zmienku stojí split s Lahar a three way split Piss Three spolu s Catastrofy a Kaar. Na novom v poradí treťom radovom albume Tomáša v zostave dopĺňajú Ondřej Šíma (gitara), Aleš Kostka (basa) a Tomáš Kejkrt (bicie). Vyšlo pod vydavateľstvom Support Underground. Už na predchádzajúcom About Us Without Us bolo jasné, že kapela sa chce rozvíjať a nebyť zviazaná prísnymi žánrovými mantinelmi. Niektoré skladby už do thrash metalu spadali len s veľkými výhradami. Na Digitotality tieto experimenty pokračujú, ale tak ďaleko mimo žáner nejdú, možno s výnimkou predposlednej dlhej inštrumentálky Oumuamua. Svoju tvorbu rozširujú a spestrujú v rámci thrash metalu, ktorý sa často rozvinie do netušených možností. Rozjazd Digitotality je ešte celkom štandardný, jednotka Desires of the Flesh a dvojka Corporate Dance sú pre kapelu klasické thrash(core) rýchle energické veci, spestrené bleskovými krátkymi sólami a zmenami tempa. V ďalších skladbách sa na prvý pohľad nenápadne objavujú iné nálady a harmónie, vokál sa dostáva do nových polôh, a dokonca sa dostávame do mimozemských sfér Voivod. Tu ma zaujali napríklad titulná Digitotality alebo piata Correct Opinions. Všimnite si niektoré krásne škrípavé riffy evokujúce mimozemských robotov, ktorých rozožiera hrdza a riadiaca jednotka vykazuje čoraz viac chýb a podivných inštrukcií. Pozornosť sa oplatí venovať gitarovým sólam, nie sú to len také štandardné prebehnutia po hmatníku z povinnosti, ale skutočne zaujímavé kúsky. Viac ako trištvrte hodiny sa mi na začiatku zdal celkom nebezpečný údaj, ale vďaka pestrým a relatívne komplikovaným kompozíciám sa darí udržať pozornosť počas celého hracieho času. Aj napriek tomu, že thrash metal nie je úplne moja oblasť, s Digitotality som nemal absolútne žiadny problém. Thrashoví maniaci potom váhať nemusia vôbec. DIGITOTALITY by Exorcizphobia Nahrávku istí kvalitný vyrovnaný zvuk, ktorý síce nie je úplne thrashovo rezajúci, ale o to viac vynikne, že Exorcizphobia vás nechcú len rozsekať a ísť ďalej, ale poskytnúť komplexnejší zážitok. Štýlový obal k tomu ako bonus, síce nič špeciálne originálne, ale zaujímavý a vkusne spracovaný motív. Digitotality je ambiciózny album s množstvom výborných a prekvapivých...

Čítaj ďalej
Recenzia – Carnal Disfigurement – An Intense Hatred For Humanity – Amputated Vein Records – 2020
mar18

Recenzia – Carnal Disfigurement – An Intense Hatred For Humanity – Amputated Vein Records – 2020

Zverejnené v mar 18, 2021

V prípade niektorých vydavateľstiev je úplne jasné, akú hudbu pod svojou značkou vydávajú. Do tejto skupiny patrí aj japonský label Amputated Vein Records, ktorý sa špecializujú na brutal death metal. V ich katalógu nájdete kapely z celého sveta, centrálna Európa nie je výnimkou. S ich logom vydali album napr. aj slovenské kapely Craniotomy a Diftery, od našich západných susedov Poppy Seed Grinder a teraz po novom aj Carnal Disfigurement. Ich v poradí druhý album An Intense Hatred For Humanity vyšiel po dlhých deviatich rokoch od predchádzajúceho debutu so strašidelným názvom Inhuman Devoured Content From Cranial Cavity. Ten vydali Rusi Inherited Suffering Records, čo je v podzemí tiež slušne znejúce meno. Názov dvojky znie v každom prípade sľubnejšie a jemne nápaditejšie. Celkovo to chlapi na prílišnú originalitu nehrajú, od názvu kapely, ktorý je štýlový, ale zameniteľný, cez názvy albumov a skladieb plných klasických klišé. To však nemusí byť problém, pri počúvaní BDM často človek na túto hru pristúpi. Píšem síce o kapele, ale Carnal Disfigurement je projekt Martina „Zeldu“ Zeleného, ktorý sa postaral o všetky nástroje s výnimkou vokálov. Tie si zobral na starosti Američan Nemec Franz Hoffman, ktorý kedysi pôsobil v kapelách Extremely Rotten a Putrescent Secretancy. Carnal Disfigurement spĺňajú všetky atribúty moderného slamming brutal death metalu a komu tento žáner nevonia, nech sa rovno tejto nahrávke širokým oblúkom vyhne. Ak je však váš postoj opačný, tak za necelú polhodinu dostanete poriadnu nakladačku bez zbytočných zjemnení a vymýšľania. Slam pasáž, gitary pískajú, behačka po hmatníku, neutíchajúci blast, brutálny vokál hlboko z kanála. Zvuk je tak akurát syntetický, pre daný žáner v poriadku a ťažko čakať niečo iné. Bicie (asi programované o tie sa postaral Krzysztof Klingbein z Poľska) sypú neuveriteľnou rýchlosťou, ale nemenia sa na šijací stroj a udržiavajú si silu a údernosť. Gitara strieda slamovačky pri rôznych tempách, občas preložené charakteristickou BDM (ne)melódiou, jedine škoda málo výrazných basov. An Intense Hatred For Humanity by Carnal Disfigurement Slovo pestrosť nahrávku An Intense Hatred For Humanity príliš necharakterizuje, ide hlavne o brutalitu a energiu, ktorými je album naplnené po okraj. Hudobný ekvivalent brutálnej na prvý pohľad znepokojivo primitívnej vraždy, po ktorej zostanú len ťažko identifikovateľné krvavé fragmenty mäsa a kostí. Hranice sa neposúvajú, ale poriadne intenzívne sa udržiavajú pozície. Malé spestrenie prinášajú elektrohlukové predely, veľa ich nie je, ale potešia. Carnal Disfigurement vydali album určený najmä pre brutal death metalových maniakov. Žánrová nahrávka bez akýchkoľvek presahov a kompromisov, pre niekoho možno slabina, ale v princípe to takto chce kapela aj fanúšikovia. Ako sa hovorí: ber alebo nechaj tak! Osobne na niečo také ako An Intense Hatred For Humanity nemám chuť každý deň, ale keď to na človeka príde, tak nie...

Čítaj ďalej