Phylactery – Aeber – Support Underground, 2018
apr15

Phylactery – Aeber – Support Underground, 2018

Zverejnené v apr 15, 2018

Pri debutových albumoch, ktoré sa mi dostanú na recenziu, zvyknem byť ohľaduplnejší a privieram oko, ak nie je niečo úplne tip – top. Ale potom plesknú predo mňa prvotinu Aeber od Phylactery a tu nemusím privierať nič. Ak by všetky kapely, začínali na takto vysokej úrovni, tak žijeme v dokonalom svete. Ale pekne postupne. Phylactery sú kapelou z Brna a cesta ich hudobnou dráhou sa začala v roku 2014. Zostava je teda nasledovná : Aleš Seth Krupica ( spev ), Tomáš Melichar ( gitara ), Dominik Kure ( gitara ), Mirek Hanák ( bicie ) a Jan Blaha ( basa ). Nedajú sa nejak výrazne zaškatuľkovať, je to proste death metal vo viacerých jeho podobách. Každý song dýcha tak nejak svojim vlastným životom, čo robí tento album nesmierne pestrým. Pritom je zaujímavé, že albumom sa preplieta istý textový koncept. Dalo by sa povedať trošku brutálnejšia love story. Album nám dá hneď na úvod poriadnu ranu do tváre, ako Mike Tyson v jeho najlepších rokoch. Žiadne intro, rozohranie a neviem čo. Priamo útok na kladivko, nákovku a strmienok. Tento atak nesie meno Descent Into Madness. Nejde tu ale o nejaké extra rýchlostné preteky, ale o premyslenú skladbu, ktorá pri ďalších a ďalších počutiach odkrýva nové vrstvy, ale tak je to na celom albume. Ako som spomínal tú pestrosť, tak si skúste pustiť Nighfall a schválne, čo vám pripomenie spôsob spevu. Mne hneď vybehol na rozum Dethklok a ten animovaný klip Batmetal, ktorý zrejme väčšina z vás pozná. Nemenej zaujímavým trackom je Forest Eternal. No povedzte, kedy ste naposledy počuli od death metalovej kapely baladu? Ešte by som rád upozornil na The Grand Abomination. V prome na tento album, je písané, že Phylactery vo svojej hudbe kombinujú viacero prvkov, medzi nimi aj slam. No popravde na celom albume veľa slamových pasáží zrovna nie je, ale práve v The Grand Abomination je to zrejme skutočne aj počuť ( slamová pasáž vyskocí ešte v Under the Red Sun, pozn. red. ). Skôr sa albumom prelína technická odnož ( nielen ) death metalu. Vplyvy Suffocation, Dying Fetus v kombinácií s deathcorovými kapelami, ale sú tu aj také miesta, ktoré pripomenú Meshuggah, či The Dillinger Escape Plan. Preto, tak ako sa robí zemiakové pyré zo zemiakov, mlieka a masla, tak presne tak tvoria základ hudby Phylactery vyššie spomenuté death legendy a technické hviezdy metalového neba. Slam je tu v pozící takého muškátového orechu, presne ako v tom pyré. Jeho úlohou je rozšíriť paletu chutí. Toľko z deathmetalovej gastronómie. Zvuk albumu je čistejší ako laboratórna skúmavka. V brnenskom štúdiu Sonidos si dali naozaj záležať. Čo sa týka obalu, tak keď som ho zbadal ešte dávnejšie predtým...

Čítaj ďalej
Report – Kvelertak, Čad, Sibiir – 4. 4. 2018, MMC, Bratislava
apr10

Report – Kvelertak, Čad, Sibiir – 4. 4. 2018, MMC, Bratislava

Zverejnené v apr 10, 2018

“Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť”. Prapodivná hláška z prapodivného seriálu Twin Peaks, sadla na tento večer. Nórski milovníci operencov, počúvajúcich na latinský názov Strigiformes sa zastavili po prvý krát na Slovensku, kam si odskočili z turné s Metallicou. Ako support sa predstavili ich krajania Sibiir a domáci Čad. Zostava pre mnohých zrejme lákavá. V tento istý deň prebiehal dolu v Randali aj koncert Uada a Furia, takže aj keď ide o diametrálne odlišné štýly, fanúšikov si žiaľ tieto dve akcie navzájom kradli. Kvôli môjmu brutálne nabitému programu v ten deň som nevedel, či stihnem vôbec aj začiatok koncertu, ale kedže som sa naháňal, prišiel som ešte s poriadnym predstihom. Vybavil som si všetko potrebné a prišiel do sály, kde to ale okolo pol ôsmej zívalo prázdnotou, napriek tomu, že koncert mal začať o trištvrte na osem. Pre naozaj hŕstku fanúšikov začali bez zbytočných slov svoj set Sibiir. Zo základky si pamätám, že Sibír je časť Ruska, ale svoj Sibiir má aj Nórsko. Tento nórsky však nebol chladný, ale snažil sa fanúšikov rozpalovať. Satanžiaľ, aj napriek nespornej snahe sa im to nepodarilo. Nasadenie bolo u nich značné, ale nech som sa snažil akokoľvek, ich hudba ma proste nebavila ani trochu. Ich skladby mi prišli takmer všetky na jedno kopyto. Možno posledná bola niečím iná. Jediná vec, čo ma oslovila bol bubeník. Páčil sa mi jeho štýl a technika. Ale po koncerte som na nich počúval viac – menej chválu. Nuž, sto ľudí, sto chutí. Po chvíli sa dostáva na vavrínovými vencami, soškami Radio Head Awards a neviem čím všetkým ovenčenými, Čad. Už v trojici, ale stále bez Bašky, za to s Hulom ako basgitaristom. Na rozdiel od ich aktuálneho tour s Malignant Tumour a Acid Force sa hrabalo o čosi viac v archíve ( na tour hrajú celý nový album + pár overených songov ), ale vytiahlo sa aj niekoľko peciek z posledného albumu Bastard. Tento album bol síce ocenený ako najlepší album za minulý rok, ale mne nejak veľmi pod kožu nevliezol. Preto som bol rád za staršie veci. Ale ich set mi prišiel nejako dlhý a ani typické Pištove kecy medzi skladbami ma nejak nechytili. Možno som ich už len presýtený. Predsa len ich vidím častejšie, ako môj rozbitý pohľad každé ráno v zrkadle. Pod pódiom sa ale aj strhol kotol a ľudí výraznejšie pribudlo, takže moje “remcanie” je zbytočné. O desiatej sa zhasli svetlá a na pódium si to za tónov Apenbaring nakráčala nórska skvadra Kvelertak a spevák Erlend Hjelvik s vypreparovaným exponátom z kabinetu prírodopisu na hlave. Tej sove tentokrát aj svietili oči. Neviem síce ako to má pôsobiť, ale na mňa to...

Čítaj ďalej
Report – Insomnium, Tribulation – 31. 3. 2018, Randal Club, Bratislava
apr01

Report – Insomnium, Tribulation – 31. 3. 2018, Randal Club, Bratislava

Zverejnené v apr 1, 2018

Zase je tu po roku Veľká noc. Veľkou nocou by sa dal označiť aj tento koncert. Do Bratislavy si to namierili severské úderky Insomnium a Tribulation. Keď som pred pár mesiacmi uvidel, že Insomnium prídu do Bratislavy, tak som trochu váhal. Keď som ich videl pred pár rokmi na Gothoome, tak ma vôbec nebavili ( či to bolo spôsobené ich výkonom, kde niektorému členovi nejako v tom čase zomrel otec, alebo to už bolo proste tým, že v posledný deň festivalu som bol zo všetkého unavený, už riešiť nebudem ), ale keď sa potvrdil ako support Tribulation, tak som váhať prestal a namieril si to už ani neviem koľký krát tento rok do hlavného mesta. Po ceste do klubu som so sebou naberal známych ako snehová guľa, takže bolo postarané aj o partiu. Možno by človek ani nečakal, že bude v Randali až taká plnka, ale okolo siedmej sa rad ťahal pomaly až niekam von. Kombinácia melancholických melódií a tohto počasia na ľudí zdá sa fungovala. S úderom ôsmej hodiny večernej prišli na rad Tribulation. Za zvuku búrky a stroboskopu, ktorý vytváral ilúziu bleskov ( ešte stále mi bliká pred očami ) sa do nás spustil príval ich temnej, za to podmanivej hudby. Tribulation by som opísal asi tak, že sú ako taká katedrála, kde základy tvorí povedzme black metal, na ktoré sú položené múry gotiky, strecha a veža je vyrobená zo zmesi hard rocku a psychedélie rokov sedemdesiatych. Aby toho nebolo málo na túto katedrálu padajú kvapky hororového dažďa. Naozaj by som si ich vedel predstaviť ako soundtrack k nejakému gotickému hororu, úplne vidím opustené sídlo, rozpadnutý cintorín, zlovestnú atmosféru nejakého prekliatia atď. (stačí si ale pozrieť niektorý z ich klipov ). No nechal som sa uniesť, ale dalo by sa to tak opísať. Bol na nich zaujímavý pohľad, ako štyria duchovia chopiaci sa hudobných nástrojov, ktorými sa snažili rozpovedať svoj smutný osud a tragickú smrť. Najmä Jonathan Hultén pôsobil dojmom posadnutej osoby, krútil sa ako v smrteľných kŕčoch a pomedzi to krotil svojich šesť strún. Ak sa nemýlim hralo sa z posledných dvoch albumov Children of the Night a Down Below, teda albumov, ktoré im urobili meno. Po zvukovej stránke som bol spokojný, takže koncert ako víno. Jedna vec sa mi na Obscure páči a to, že dodržiavajú presne časový rozpis. A tak podľa plánov sa o štvrť na desať v klube potemnelo a na pódium si svoje kroky namierila štvorica charizmatických Fínov. Aj dva roky po vydaní svojho posledného albumu, idú Insomnium turné na podporu tohto diela nesúceho názov Winter´s Gate. Prehrali ho v celej kráse, ale tak ide o koceptuálny album a zhudobnenie poviedky ich...

Čítaj ďalej
Teratoma – In the Inside… Reborn the Flesh, Immortal Souls Productions, 2017
mar31

Teratoma – In the Inside… Reborn the Flesh, Immortal Souls Productions, 2017

Zverejnené v mar 31, 2018

Nahnité falusy milovníkov chorobného death metalového zvuku, do pozoru! To sa španielska chcíplotina Teratoma dokotúľala k svojej reinkarnácií. Toto zhubné teleso ( teratom je vlastne druh nádoru… ) sa tu a tam vracia zo záhrobia, aby narobilo nejaký ten krapet bordel a zase zalezú naspäť do hrobu. Tentokrát im to hádam vydrží dlhšie, pretože nám predhadzujú šesť chodové meníčko nazvané In the Inside… Reborn the Flesh. Jediným novým členom na palube tejto bárky do stratena je basák Jose, inak sú tu členovia, ktorý si touto kapelou už nejaký ten čas prechádzali. Moje zvrátené ja, zaplesalo ešte predtým ako vložilo kotúč do mechaniky. Správne morbídny výjav z cintorína, kde sa ruka neboráka pýta na svet, má proste čosi do seba. Za touto krásou, ktorej rozumie iba vyvolená sorta ľudí, stojí Mosaeye Art & Design. Trošku mi ta scéna pripomenula kultový album od Grave You´ll Never See…, čo je samozrejme myslené ako pocta. No prejdime k sladkou hnilobou zaváňajúcemu obsahu. Rovnomenný prvý náhrobok In the Inside… Reborn the Flesh je inštrumentálnym introm, zrejme vysekaným z nejakého starého hororového fláku. Možno sa ale mýlim. Perverznosť zvaná death metal vystrčí svoje rohy v ďalšej stope, Taking Over Brains. Ak by som vám mal priblížiť na akú kapelu sa trošku Teratoma podobá, tak zostaneme v slnečnom Španielsku. Myslím, že je tam počuť Avulsed do istej miery, takže tie prívlastky, ktoré som spomínal vyššie, sedia ako panvové kosti nedomrlca v novučičkej rakve. Imponuje mi, keď sú členovia kapiel fanúšikmi hororov a tu to nie je inak. Čo sa týka The Brundlefly Project, zrejme netreba dodávať akým filmom od maestra Cronenberga sa amigos inšpirovali. Po textovej stránke by som vypichol poslednú krvavú škvrnu, počúvajúcu na meno Suffering. Také milé myšlienky umierajúceho, až sa mi vyronila slza. S mastným okom, pretože tieto veci žeriem, tak ako kyselina Votrelca, podlažia lode Nostromo. Po hudobnej stránke tu máme ale viac menej old school death metal s brutálnym vokálom a kde tu nám vyskočí aj nejaký tanečnejší grindový rytmus. Ak by som niekedy nedajsatan mal kapelu, niečo takéto by som sa snažil vyplodiť, he. Iba po zvukovej stránke mi trošku vadí nejaké chrčanie v pozadí, ale to je možno spôsobené mojimi slúchadlami, ktoré ten nápor už nezvládajú a poberajú sa na onen svet. Nikdy neviem, čo napísať do záveru. Ale vy, ktorým miesto červených a bielych krviniek prúdi v žilách slovné spojenie death & metal, budete spokojní. Tak ako moja maličkosť. Hodnotenie: 9,5/10...

Čítaj ďalej
Murder Inc. – Umlčen navěky – Support Underground, 2018
mar30

Murder Inc. – Umlčen navěky – Support Underground, 2018

Zverejnené v mar 30, 2018

Keď som si včera prečítal, že sa na scénu vracajú Vomitory, tak sa mi v tom ich ozname páčilo prirovnanie, že tak ako sa herpes vracia, tak sa vraciame aj my. No a po cca dvoch rokoch sa ku mne vracajú thrasheri z Berouna Murder Inc. a ich nový album Umlčen navěky. Schválne som si prečítal, čo som o nich vtedy napísal a za všetkým si stojím. Zo svojho thrashového postu neuhli ani o kúsok a to mi je sympatické. S novým albumom sa posunuli o kus dopredu zase. Aj zvuk mi príde lepší ako na minulom albume. Tak sa teda do neho zakusnime. Na úvod tu máme inštrumentálku 42 – 06 – 10, ktorá plynule prechádza do prvého smrtiaceho kusu Rozsudek padl. Ako som povedal vyššie, držia sa toho čo majú radi ako čert svojho kopyta. Extrémne hraný thrash s vokálom blížiacim sa niekde k blackovým škrekotom. Ako som minule povedal, že mi pripomínajú Nemcov Protector, tak sa mi tu teraz miesia aj black/thrashové bandy ako Desaster či Destroyer 666. Už minule ma bavila textová stránka a s tým sa nič nemení ani na novom albume. Pri Rozsudek padl zrejme netreba nejak zvlášt obkecávať o čom text je, mne ako veľkému fanúšikovi hororovej série Hellraiser urobili radosť so skladbou Na kusy roztrhán, kde sa mi pred očami rozohráva kultová scéna z tohto skvostu. K hororu pričuchli ešte v IV. druh, kde hororoví maniaci tak isto odhalia jeden podarený kúsok. V život jde dál sa v texte zaoberajú kritikou spoločnosti a je to myslím jediná skladba, kde sa trochu povolila noha na plynovom pedále ( teda ešte úvod Smrtihlav je kľudný ). Rozumej, strednetempá skladba na spôsob And Then There Were None od Exodus. Nasledujúca Arcifuck je môj najobľúbenejší kus albumu, nasratá vec ako sprievodca vo vlaku, v spacom vozni, keď máte náladu po koncerte ešte počúvať muziku ( vlastná skúsenosť…). V ďalších skladbách sa rozoberajú klasické thrashové, možno klišé témy ako napríklad v P.P.S., taký tradičný pohľad na to, čo sa deje na  koncerte. Ale všetko je to echt dobre zahraté, tak by pokojne mohli spievať aj Pec nám spadla a nevadilo by to. Ak by som mal ale porovnať tento album s mnou nedávno hodnotenými Kaar, tak mi na albume Murder Inc. príde, že skladby nie sú až tak výrazné jednotlivo, ale skôr držia dobre pokope ako celok. Čo nie je zlá vec, predsa len moje vzrušivé bradavky, milujúce death a thrash sú v pozore odkedy album pustím, až dokým nedohrá. Za pekným komiksovým artworkom stojí Boris z Catastrofy, myslím, že jeho štýl už je jasne rozoznateľný. Čo viac dodať? Už pri ich minulej recenzí som si...

Čítaj ďalej