Hm, iba druhá recenzia v tomto roku, ktorú spisujú moje väčšinou len blbostiam sa venujúce prsty. Po jarnom porngrinde od Enema Shower, prichádza
jesenná dávka death metalu v podaní Soul Massacre. To sa mi tak pred nejakým časom ozval gitarista tejto kapely Vladimír, že či by som mohol napísať recenziu na ich nový album atď. Pozrel som do diára, či tam je miesto a čuduj sa svete, ono tam bolo. A tak sa môj voľný čas začal viac a viac spájať s albumom Feast for Kings. Apropo, Soul Massacre. Ako som už v prome spomínal, tak moje prvé stretnutie s touto kapelou sa datuje niekedy do roku 2017, kedy vychádzal ich prvý album Purgatory System prostredníctvom časopisu Pařát, ktorý som vtedy odoberal. Následne sa nejakým spôsobom naše cesty rozdelili a medzitým stihli vydať ešte jeden album (Despair of Human Being, 2021). Takže tri albumy a nie až tak dlhé fungovanie, napriek tomu sa nejedná o nejakých cucákov. Soul Massacre pochádzajú z Havířova a tak tá nadväznosť na silnú ostravskú scénu tu je, preto muzikantské životopisy hudobníkov, ktorí pôsobia, či pôsobili v kapele ponúkajú také mená ako Antigod, Dissolving of Prodigy, Hypnotic Scenery, Kožis a ja neviem ešte koho. Dokázala teda kapela z takto zaujímavých ingrediencií vytvoriť zaujímavé dielko?
Dokázala. To hovorím už hneď takto skraja. Po krátkom „šuchotavom“ lesnom intre nám tajomný hlas oznámi, že ho máme sledovať (aspoň mám taký dojem). Ten temný hlas zrejme nedáva pozor a pleskne vás konárom do tváre, a.k.a. Soul Massacre spustia svoju šramotivú kanonádu úvodnej skladby Witch Servant. Aj keď je to sekanica ako sa patrí, tak kapela nezabúda na nosné melódie, ktoré držia skladbu pekne pokope. Vlastne toto je výsada v podstate každej jednej skladby na albume. Už keď som si tento album pustil prvýkrát, tak som sa necítil ako horolezec stojaci dolu pod úplne hladkou skalnou stenou a rozmýšľajúci ako vyliezť na vrchol. V mojom prípade teda sledujúci nejaké záchytné body od ktorých by som sa vedel odraziť. Naopak.
Vyviezol som sa hore ako na eskalátore. Celý album oplýva výraznými a chytľavými momentami vďaka ktorým vám album nesplýva do jedného monotónneho celku. Ako som už povedal, tak Witch Servant to hrnie ako buldozér pred sebou a nasledujúca Fake Eden tak trošku klame telom, pretože v úvode sa do vás zahryzne poriadny riff, ale postupom času sa táto vec vykryštalizuje do takého melodického stredného tempa. Presne opačne na to ide Your Womb a Graveyard. Tu upútajú pozornosť možno až také skoro slamové „džg-džg“ pasáže. Na to, že na celom albume cítim inšpiráciu švédskou scénou, najmä teda gothenburgským odštepným závodom (teda kapely ako raný In Flames, At the Gates, Dark Tranquility…, ale teda v podaní kapely blízko „Ocelového mesta“), tak práve toto pôsobí ako celkom svieži element (aby som neobišiel spev, lebo ja sa stihnem zamotať a myšlienka mi uletí do vetra, tak okrem tradičného death metalového growlu, či škreku, tu sem tam vyletí aj také to známe „breeee“). Máte radi koláče s poriadnou plnkou? Že čo to sem ťahám? Tiež sa musíte prehrýzť, kým sa k tej plnke dostanete. Preto je pre mňa vrcholom albumu Born into a Trap. Nie, že by veci pred ňou a po nej boli nejakým spôsobom slabšie, ako som vyššie spomínal, jedná sa o pestrý album, kde sa stále niečo deje, ale práve Born into a Trap sa mojim ušiam jednoducho najviac pozdáva. Mám rád, keď záver albumu má taký povedzme až epický nádych a práve to mi Soul Massacre dopriali vďaka najdlhšej skladbe albumu Coal. Ten úvod je trošku dosť cítiť Hypocrisy, ale to mne teda vôbec nevadí. Beriem to tak, že tu Soul Massacre vlastne zhrnuli celý album do jednej kompozície. Je tu vlastne odtlačená každá jedna tvár kapely, či už death metalom hnaná víchrica, melodické eskapády, ale aj letmý závan doom metalu. Výborná vec.
Tak sme si rozobrali album. Ja by som sa ešte chvíľku pristavil pri zvuku. Ten vzišiel z Davosu a keď som si album hodil do slúchadiel, tak sa mi dostalo až takého priestorového pocitu. Proste bicie to hrnú pekne zozadu, gitary režú zo strán a vokál rozoberá všetko na molekuly z prvej línie. Naozaj mi to príde ako by som ušami videl ako kapela hrá. Hm, divná veta… Každopádne, vládne u mňa spokojnosť.
A tak teda spokojnosť vládne aj s celým albumom. Ako sa mi veľmi do recenzií v poslednom čase nechce, tak som rád, keď sa ku mne nečakane dostane takto podarený album, čo Feast for Kings rozhodne je.
