Stredajší večer v Bratislavskom MMC bol pre mňa prísľubom nostalgie. Veď Demanufacture, album ktorý mali Fear Factory odohrať v celej jeho dĺžke, bol pre mňa jedným zo zásadných a rotoval mi ako teenagerovi v prehrávači v polovici 90 rokov veľmi často. Že nie som jediný bolo zrejmé už pred klubom, pred začatím akcie, keď väčšina príchodzích bola približne z mojej generácie. Koniec koncov uvedomujú si to určite aj Fear Factory, ktorí pripomenutiu Demanufacture venujú celé aktuálne turné.
Ale po poriadku. Zahajovali domáci Head2down, kapela podľa slov frontmana fungujúca už 20 rokov. Produkcia tejto bandy nie je zrovna to, čo by som aktívne vyhľadával, ale v rámci nostalgického rázu celého večera vlastne dobrá voľba. Ich nu metal/crossover podporil výlet časom tridsať rokov späť. Do polovice poslednej dekády minulého storočia, keď sa vlády ujímal nu metal a vyšla doska, ktorej Fear Factory zasvätili aj tento večer. Head2Down predviedli energické pohodové vystúpenie. Na chalanoch bolo vidieť, že už majú čo to odohraté. Spevák aj keď na môj vkus trochu príliš teatrálny, sa ukázal byť dobrým frontmanom. Snažil sa komunikovať s vtedy ešte trochu poredším publikom a hlavne s prehľadom zvládal aj melodické aj agresívnejšie polohy spevu. Hudobne nešlo o nič objavného, v podstate prehliadka nu metalových
štandardov a klišé, ale treba povedať, že v profesionálnom prevedení. No a po krátkej prestávke nastal čas na headlinera.
Bol som zvedavý ako si Dino Cazares, ktorý už má skoro šesťdesiat, s kompletne vymenenou zostavou hudobníkov, poradí s legendárnou nahrávkou. Keď o pol deviatej odštartovali svoj set samplovaným úvodom kombinovaným s trademarkovým dvojkopákom zo spomínanej dosky sála už bola plná a pocit nostalgie sa u mňa okamžite dostavil. Rovnako ako u predkapely zvukovo to nebolo ideálne od úplného začiatku ale po úvodných minútach sa s tým zvukár popasoval, všetko si sadlo a zvuk už bol do konca vystúpenia v úplnom poriadku. Najväčším otáznikom pred koncertom určíte bolo, ako sa svoje party zvládne novy spevák Milo Silvestro. Subjektívne môžem povedať, že úlohu frontmana zvládol bez problémov a ani po hlasovej stránke som nepostrehol žiaden problém. Dinovi to napriek takmer dôchodcovskému veku stále skvelo hrá a čo sa týka rytmickej sekcie tak pre kapelu ako je Fear Factory sú na ňu kladené len tie najvyššie nároky. Čiže inštrumentálne, podľa očakávania, bez zaváhania. Po obsahovej stránke zas z princípu veci Fear Factory nemohli prekvapiť, ale ani šliapnuť vedľa. Išlo sa pekne po poriadku, ako z albumu. Odznelo teda celé Demanufacture a aj keď musím povedať, že niektoré, hlavne klávesové/samplované motívy už zostarli a zdali sa mi trochu naivné, album je stále zaslúžene najoceňovanejším v histórii Fear Factory. O tom svedčili aj nadšené reakcie 
prítomných v publiku, ktoré zobalo kapele z ruky od začiatku až do konca koncertu. Po obligátnej pauze ešte kapela pridala päť dobre vybratých skladieb z ďalších albumov. Všetko to boli single z podľa mňa najlepšej etapy histórie Fear Factory. Konkrétne to boli Shock a Edgecrusher
z tiež výborného Obsolete, Linchpin a What will Become z Digimortal a na záver Archetype z rovnomenného albumu. Potom už prišiel naozaj definitívny koniec tohto vydareného večera. Ukázalo sa, že to nakoniec nebolo len o nostalgii. Fear Factory v omladenej zostave ukázali, že stále na to majú a nepatria do starého železa.
Report – Smeth
Foto – Mrtvolka
Viac fotografií nájdete v albume na tomto linku:
https://www.facebook.com/media/set/?vanity=MetalExpress&set=a.1190275016430747
