Mentální lázně. Tak Čurby v nejakom rozhovore označil OEF. No a ja mu musím dať za pravdu. Posledné týždne (možno mesiace) sa cítim ako taká loptička v rulete a červené a čierne plochy predstavujú v mojom prípade iba prácu a domov. Z tejto rutiny som jednoducho potreboval nutne na nejaký čas zmiznúť a nechať zo seba spadnúť úskalia bežného dňa. Ten pocit, keď sa človek po pár hodinovej ceste dotrepe do Trutnova, vystúpi z dopravného prostriedku a nadýchne sa miestneho vzduchu, tak ten sa mi asi nikdy neomrzí. Tento rok ten nádych čerstvého vzduchu umocnilo ešte aj dosť upršané počasie. A ja, aj keď sa mi do toho najprv veľmi nechcelo, opäť po roku trošku zosumarizujem moje postrehy k poslednému ročníku. A znova ako každý rok, tak aj teraz pripomínam, že Obscene Extreme je pre mňa niečo ako dovolenka a srdcová záležitosť, čo so sebou prináša aj to, že celý deň nesedím v amfiteátri a pohľad nemám permanentne namierený na pódium, ale sa rád nechávam unášať rôznymi vedľajšími vplyvmi v podobe starých, ale aj nových kamarátov a známych. Tým pádom platí, že ak nenarazíte na odsek o kapele na ktorú ste čakali, tak žiaľ, niekedy nabudúce. Takže, smelo do toho.
V stredu som vyrazil pomerne skoro, ale pretože mi nejakú chvíľu trvá, kým sa dotrepem do Bratislavy, tak som s tým počítal. Tu som sa nalodil k mojej
partií a ak mám pravdu povedať, tak cesta na OEF mi asi nikdy neubiehala rýchlejšie. Ani sme sa poriadne nenazdali a už sme vykladali svoje pakšamenty dolu na pumpe a pomaličky sme sa presúvali smerom do kopca, do srdca stanového mestečka. Po mojich minuloročných peripetiách so stanom, som tento rok investoval do nového prenosného príbytku a musím uznať, že tento teda nezateká (hehe). A to behom nasledujúcich dní prešiel naozaj riadnou záťažovou skúškou. Po zvítaní sa s tlupou známych sme si to pomaličky namierili do areálu, ktorý prešiel viditeľnými zmenami. Povestný „skleník“ je zrovnaný so zemou. Priľahlý motorest a vstupná brána detto. Cítil som sa tak nejako zvláštne. Je to citeľný zásah do vzhľadu areálu, ale nedá sa s tým nič robiť. Stavenisko bolo obkolesené takou výstavou nadrozmerných fotiek, ktoré pekne pripomínali uplynulé ročníky. Ak sa nemýlim, tak tie fotky pochádzajú z knihy mapujúcej históriu tohto festivalu, ktorá bola jedným z ústredných bodov tohto ročníka. Pri pódium som sa dostal až v dobe, keď svoj hrací čas naplno využívali Mexičania Urtikaria Anal. Týchto milovníkov hopsavých gore rytmov som videl už viackrát, ale asi po prvýkrát takto v plnej paľbe, teda v štvorčlennej zostave. Čo chcieť viac? Bolo všetko, tanečná hudba, umelé prsia, aj wrestlerské masky. Po nich nasledovali !T.O.O.H.!. No, táto kapela patrí k tým, ktoré sa neboja hýbať štýlovou škatuľkou, ale na môj vkus je to tak trošku príliš streštená hudba. Možno niekde v klube by ma to bavilo o niečo viac… Pravidelne každý rok si zvyknem zdieľať desať kapiel na ktoré sa najviac teším a jednou z nich boli tento rok Japonci Butcher ABC. Ich mix grindu, gore so štipkou death metalu ma dosť uhranul a musím uznať, že to bolo jedno z naj vystúpení tohto ročníka. Naru v plynovej maske so zakomponovaným mikrofónom jednoducho vie. Obscene Extreme sa každý rok snaží priniesť pre fanúšikov nejakú kapelu, alebo kapely, z destinácií, ktoré sú pre našinca exotické. Tento rok sa do tejto skupiny zaradili Overthrust z Botswany. Ak sa nemýlim, tak vlastne do poslednej chvíle sa trošku napínalo s tým, či prídu, pretože kapela dlho riešila víza. Ale nakoniec dorazili. Overthrust hrajú death metal, ale zase nejaká extra pecka to nie je po hudobnej stránke, ale bola mi sympatická snaha a taký zápal, ktorý z borcov sálal (mimochodom, bubeník v tej námorníckej čiapke vyzeral ako Chuck Berry, čo je teda plus). V programe boli na rade Defeated Sanity a Bat (čo je kapela Ryana a Nicka z Municipal Waste), ale ja som sa potĺkal nevedno kde. V dianí som sa ocitol v momente, keď začali mlieť publikum svojim nadupaným grindom Brazílčania Rot. Keď tu hrali pred šiestimi rokmi, tak som ich vystúpenie iba
tak zbežne prebehol. V medzičase si kapela prešla ťažkým obdobím, keď zomrel basák Bucho, ale zomkli sa a odohrali silný koncert. Ale že fakt silný. To bol taký víchor, že ešte teraz mi krúti palce na nohách. Žiadne zbytočné kecy, len totálny grindcore. Počet skladieb som prestal rátať, ale odhadom ich zahrali tak 30-40 (hehe). Rot dali latku tak vysoko hneď v prvý deň festivalu, že ostatné kapely mali fest ťažkú úlohu ich preskočiť. Prvým vyzývateľom boli pionieri žánru, anglická legenda Discharge. Ja som ich videl v čase, keď tu hrali naposledy, čiže v roku 2017, ale to som bol ešte milovníkom nápojov s vysokým oktánovým číslom, takže si ich set pamätám iba v takom mlžnom opare. Tentokrát nič také u mňa nehrozilo a tak praotcovia d-beatu hrnuli svoj hlučný punk do mojich uší. Aj keď zo začiatku mali nejaký divný zvuk, ale po chvíli sa naskočilo na tú správnu vlnu a ja som už do konca nemal žiadne výhrady. Ďalšia kapela, ďalší míľnik v extrémnej hudbe. V tomto pokračovali industrial králi Godflesh. Pred tromi rokmi ma dosť opantal ich strojový zvuk, depresívna videoprojekcia a chladný výraz ich skladieb. V podstate, presne to isté sme od nich dostali aj teraz. Len jednoducho to už nemalo na mňa taký vplyv ako po prvýkrát. Ale rozhodne to bola morda a tá ťaživá atmosféra sa dala doslova krájať. Opäť sa na virtuálnej mape presúvame do Japonska a odtiaľto prišli hardcore punk matadori Gudon. Pri nich stačí povedať to, že pochádzajú z Hirošimy a musí vám byť jasné, že ich set mal silu tej povestnej bomby. Po nich ma už únava úplne zlomila a tak som sa vybral vyskúšať ubytovacie schopnosti môjho nového stanu.
Pod rúškom noci sa diali asi nejaké paranormálne aktivity. Keď som sa zazipsoval v stane a uložil spať, tak ma asi o hodinu prebudilo, že na mňa akosi ťahá. A zrazu som mal stan otvorený. Hmm. Nejakého prípadného zlodeja zrejme vydesil ten chrápajúci medveď driapajúci sa mi von z hrdla. No nič. Štvrtkový program opäť lákal na zaujímavé mená a ja som začal pri druhej kapele, dvojčlennom goregrindovom kombe Capsaicin Stitch Rupture. Tí vo svojom vnútri skrývajú členov kapiel Deep Throat, Pothead a ja neviem kde ešte všade títo dvaja borci pôsobili, či pôsobia. Každopádne, dostalo sa nám krásneho tradičného goregrindu, kde pitchshifter krásne bublá, gitara reže a bicí automat netrpí nejakým syndrómom Larsa Ulricha. Krásne nakopli do dňa. O nakopnutie nebola núdza ani pri belgických Days of Desolation. Grindcore slušnej akosti, ale treba povedať, že najväčšiu pozornosť na seba strhával spevák, ktorý s výrazom toho, že šňupol aj plné čiary na vozovke smerom na Bojište, dodával ten správny odér šialenstva, ktorý by takáto hudba mala mať. O niečo neskôr ma k pódia prilákala brazílska gore úderka Trachoma. Pár dní pred Obscenom hrali v Bratislave a tí, ktorí na nich boli, šírili o nich dobré meno. Síce som nevidel celý set, ale súhlasím. Kvalitne zahraný goregrind s tým čarovným nádychom Južnej Amerike. To na človeka vždy príjemne zapôsobí. Po nich hrajúci Taliani Eraser trošku prehodili žánrovú výhybku smerom k tradičnému grindcoru, teda niekam ku kapelám ako Terrorizer, či Brutal Truth. Pre mňa síce neznáma kapela, ale aj keď som prišiel s cieľom pozrieť si pár skladieb a
zase niekam odísť, tak ma chytili a posadili na lavičku v amfiteátri. Ďalších v poradí som si vyhliadol jediných zástupcov slovenskej scény na tomto ročníku, východniarov Perversity. Istý čas som ich vídal na pravidelnej báze, ale teraz sme na seba narazili po dlhej dobe a bolo to opäť fajn. Ich blasfemický temný death metal, ktorý oslavuje 30 rokov na scéne nemal šancu sklamať. Na vlne death metalu pokračovali Američania Molder. Ide o jednu z mladších kapiel, ktoré naskočili na v súčasnosti celkom populárnu vlnu takého retro death metalu. A pretože mne sú väčšinou tieto kapely vážne pochuti, tak som neodolal a vychutnal si celý set. Ak preferujete rané nahrávky Pestilence a máte radi nádych Impetigo, tak táto kapela vás rozhodne chytí a už nepustí. Nastal čas na prestávku a tak som sa vybral túlať sa areálom a skočiť si na niečo pod zub. Vegánska ulička tradične sľubuje mnohé a tak som chodil a skúšal a ochutnával. Opäť nesklamali burgre z robi „mäsa“, vegánska pizza, rôzne polievky, mexické burrito… Čo sa týka distier, tak svoje stánky tu mali rozložené všetky tradičné vydavateľstvá a shopy na ktoré tu môžete behom rokov naraziť ako Selfmadegod, Mad Lion, Forensick, Insane Society, F.O.A.D., L´inphatile Collective a mnoho ďalších. Chýbajú mi akurát Bizarre Leprous, ktorí už zdá sa festivaly nejazdia. Zaujal ma však stánok s ručne robenými fantasy dildami (vážne sranda kúsky tam mali). Ostatok mojej partie sa presunul do pivného stanu a tak som sa vydal za nimi na limču a tam k nám zrazu dobehla nejaká slečna, ktorá sa nás s drsným hlasom ako Lemmy Kilmister po anglicky spýtala, že či si k nám môže prisadnúť. Pretože sme milé bytosti, tak sme neodmietli a tak sa nám zdôverila, že má strašnú kocovinu. Stáva sa. Okrem toho, bola z Austrálie a do Trutnova cestovala dobrých 30 hodín kvôli Blood Duster. To klobúčik dolu. Späť k hudobnej zložke. O pol siedmej niekto jódloval z pódia. Zas to nie je nejaká nezvyklá vec. Ale išlo iba o intro rakúskej kultovky Disharmonic Orchestra. Túto kapelu som nemal nikdy možnosť vidieť naživo (a vy, ktorí ste na tom podobne, tak vedzte, že 21. novembra zahrajú v Bratislave v Žalári spolu s Epitome a Abortion) a úprimne, mám to podobne ako to v nejakom rozhovore spomínal Čurby. Tiež ma najviac baví ich debut, potom to už bolo na mňa veľmi technické a experimentálne. Zvláštne pôsobilo napríklad aj to, že bubeník Martin Messner si svoju biciu súpravu postavil bokom k pódiu a neustále sa do publika rehnil. Milé a tak trošku zvláštne. Ale v konečnom dôsledku zaujímavý koncert. Ak mi čas vydá, tak v tej Bratislave si to rád zopakujem. Po ich sete som sa vrátil k partií a zrejme sme riešili niečo závažné, lebo sme prekecali jednak Verbal Abuse, tak v podstate aj Massacre. To som si síce uvedomil, ale ako náhle som sa vydal k pódiu, tak som stihol už iba niekoľko posledných taktov skladby Corpsegrinder. Úprimne, zase až tak ma to nemrzí. Massacre som videl 2x, takže snáď som neprišiel o nič , čo by som už nevidel niekedy predtým. Inak, ako Kama Lee predchádza taká tá povesť, že sa s ním nejako ťažko vychádza, tak nemal problém so mnou nikdy pokecať a to platilo aj teraz. Tak neviem teda. A mimo svojej služby (čítaj spievania svojho setu na pódiu) sa pohyboval po areáli v tričku košického klubu Collosseum. Ešte predtým ako spustili
svoj psami Dingo ohryzený set Blood Duster, prebehol krst knihy o Obscene. Takže šampanského ako po víťazstve na pretekoch F1 a niekoľko kusov sa dostalo aj medzi publikum. Pretože mne sa knihu nechcelo ťahať z festivalu domov (čo si budeme rozprávať, je to celkom macek), tak som si ju objednal a už sa nemôžem dočkať, kedy dorazí. Takže Blood Duster. Kapela, ktorá osem rokov nehrala a vyzeralo to, že už ani nebude, sa zrazu ocitla znova na pódiu OEF. Ešte pred festivalom im organizátori vzdali poctu (podobne ako tomu bolo v minulých rokoch pri headlineroch Dismember, Carcass a Autopsy), keď v spolupráci s pivovarom Elektrárna uvarili pivný špeciál, ktorý ste mohli skúsiť priamo na festivale čapovaný, či si ho zobrať domov v plechovke. No a samotná kapela sa do toho vrhla po hlave. Austrálske grindové kapely, to je vždy stávka na istotu, podobne ako japonské hardcore kapely, či nejaké švédske death metalové. Tam je záruka kvality proste daná. Blood Duster roztancovali publikum svojim nákazlivým grind n rollom a mňa rozhodne bavili. Spevák Tony oháknutý v argentínskom futbalovom drese hádzal hlášky a jednoducho zabával publikum, čo mu sily stačili. Proste podarený set jedného z tohtoročných headlinerov. A v nasledujúcich minútach sa rozhodne nehodlalo povoliť v nastolenom režime. Na scénu dorazili Misery Index. Po všemožných kapelách, ktoré preferovali špinavý zvuk a nejakú chybičku by ste im odpustili, začali servírovať svoj krištáľovo čistý technický death/grind a viacerým nám išla sánka dolu. Videl som ich tu, keď tu hrali pred šiestimi rokmi, ale teraz to bolo o triedu vyššie. Aspoň touto mojou nepodstatnou optikou. Jason Netherton a spol. jednoducho zrejú ako kvalitné víno. Späť do víru špiny a chaosu. A brazílskeho pralesa. Krisiun tu hrali už ani neviem koľký krát (pre mňa samého to bolo myslím štvrté stretnutie, ak sa nemýlim). Krisiun je vždy totálna sekanica, ale dávam prednosť ich albumom. Naživo mi tam jednoducho chýba taká väčšia hutnosť. Proste, keby mali ešte jedného gitaristu, tak by to bolo dokonalé (čo je asi problém, pretože neviem, či majú bratia ešte štvrtého súrodenca…). Takto som si dal pár skladieb a usúdil som, že je čas na odobratie sa do ríše snov.
Deň tretí. Pri pohľade na lineup mi tento festivalový deň prišiel taký skôr fajnšmekerský v zmysle toho, že nejaké až tak výrazné meno tam nevyčnievalo.
Ale zase tá kvalita bola značná. Ja som začal holandskou kapelou I Scream Protest!. Jedná sa o kapelu členov o niečo známejších Fubar, takže asi je jasné o čo išlo. Aj keď u I Scream Protest! je okrem grindu badať aj citeľný vplyv hardcore. Už behom nich som si našiel miesto v hamaku, zavesenom medzi stromami na bočnom briežku. A tak som sa nechal unášať húpaním, jemným pofukovaním vetra a totálnou smršťou z pódia. Tou smršťou boli Nóri Beaten to Death. Grindcorová kapela, ktorej nerobí problém zakombinovať značne technickú položku do svojho arzenálu, melodické gitary a sem-tam nejaké divné sample. Jedna z tých originálnejších kapiel scény a zároveň kapela, kde mi nejaké väčšie experimenty ani vlastne nevadia. Do hutnejších vôd death metalu, takej tej vlny znovu vykopanej old schoolovej zdochliny, nás hodili Američania Kontusion. Tí vo svojich útrobách ukrývajú členov Repulsion, Magrudergrind, Iron Reagan… No a k ich samotnej hudbe. Máte radi Autopsy? Máte radi Cianide? Máte radi, ja neviem, staré veci od Pungent Stench? Ak ste odpovedali 3x áno, tak mrknite na Kontusion. Pretože už ma chytali kŕče do nôh ako som bol natiahnutý v hamaku, tak som sa išiel prejsť. Po zdravotnej prechádzke som dorazil práve včas, keď pódium opäť patrilo veľvyslancom klokanov, emu a pavúkov, ktoré vás dokážu zabiť len tým, že sa na vás škaredo pozrú. Tak tak, druhou kapelou z Austrálie po Blood Duster boli Meth Leppard. Totálne hyper rýchla šialená kakofónia. Čo dokážu iba v dvojici je až neuveriteľné. Asi porovnateľne s nimi zahrali pred pár rokmi iba PLF. Po nich nasledovali Korpse a mňa teda slam a brutal death neberie a tak som zbabelo prchol z bojiska (hehe). Jednou z kapiel, ktorú som poznal len podľa mena a videl tu a tam niekomu na tričkách, boli War//Plague. Že z nich vyjde tak chytľavý, ale zároveň dosť temný crust s takým metalickým leskom, to ma prekvapili. Veľmi príjemne strávená polhodinka. Možno to až vyzeralo, že v tento deň fungujem tak na preskáčku. Agrotóxico som síce vynechal, ale na Massgrav som bol zase späť. Myslím, že minulý rok niekedy na jeseň hrali v Brne, ale nakoniec som nešiel. Takže tu som si vybavil môj osobný reparát. Ak niekto hovorí, že Genocide Superstars bol najlepší rock n roll zo Švédska, tak Massgrav sú minimálne hneď za nimi. Asi najmelodickejšia kapela tohto ročníka hádzala hitovky medzi ľudí, ktoré by sa s prižmúrením oka pokojne mohli hrať aj niekde v rádiách. Podvečer som si nemohol nechať ujsť anglickú kultovku Cancer. Za takmer štyridsať rokov (prerušovaných) ich kariéry bol toto iba druhý koncert v Česku (ten prvý bol v roku 2018 na festivale Symbolic). O Slovensku škoda reči. Cancer majú síce vonku čerstvý nový album Inverted World, ale ak som dobre počúval, tak zahrali svoj debut To the Gory End v celej jeho dĺžke. No a čo vám poviem. Malo to gule. Po nich hrajúci Cadaveric Incubator sú jednou z kapiel, ktoré ľutujem, že som niekde prekecal. Francúzi Sublime Cadaveric Decomposition sa dostavili znova po šiestich rokoch a ja som si ich dal po tretí krát. Je to už taká v podstate klasika zvráteného grind až goru. Inak, celkom ma pobavilo, že mali zavesené tri plachty za bicími. To už je celkom luxus. Ak niekomu chýbal pohyb v kotli a celkovo kroky v nejakej aplikácií, tak si mohol dobehnúť (doslovne) resty behom setu Vitamin X. Že sem zrovna v čase ich vystúpenia dobehol aj solídny lejak je už druhá vec. Ľudia sa tak nejako viac rozpŕchli pod nejaké prístrešky a stromy a tak bol priestor pod pódiom celkom preriedený. Čo však kapele nevadilo a valili ako o život. Roznožky boli, skákanie z pódia bolo. Všetko bolo. Dážď
pomaly ustával, ale na pódiu sa zamračilo. Prišla totižto asi najtemnejšia kapela na festivale – God Dethroned. Ich black/death metal sa tu vyskytol po druhýkrát a ja som si dal pár skladieb a usúdil som, že mi to vážne stačí. Ladnými pohybmi som sa presunul opäť k pódiu v čase, keď do zmoknutého davu hulákal svoje texty majiteľ double číra Rat. The Varukers a ich agresívny britský punk mi napravili chuť po God Dethroned. Proste som mal viac náladu na niečo takéto. Mix žánrov ani z ďaleka neustával a po temnotách a punkových veteránoch, prišiel čas na dávku starého goregrindu na štýl raných Carcass. General Surgery niekde na úsvite kariéry boli niečo ako revival tejto liverpoolskej modly. Odvtedy však pretieklo mnoho telesných sekrétov pitevnými stolmi a General Surgery sú váženou kapelou, ktorá mi vždy vyčarí úsmev, keď ich vidím. Doteraz rád spomínam na ich jedinečný koncert na dvadsiatom ročníku (potom som ich videl ešte na Flesh Party, ale tam boli trošku podráždený kvôli logistickým problémom…). Nemám im čo vytknúť. Bolo to chirurgicky presné ako rez skalpelom a umelá krv tiekla potokom. Spokojnosť. Behom setu thrasherov Exumer som sa presunul za partiou do pivného stanu a tak som iba očkom pomrkával na obrazovku. Rozprávky pred spaním, plné zombie, vrahov, rozpáraných tiel a podobných laskominiek, nám prišli rozrozprávať Taliani Fulci. Ak by niekto nevedel, tak Lucio Fulci bol taliansky režisér zodpovedný za také kulty ako Zombie 2, House by the Cemetery, City of the Living Dead, The Beyond, Aenigma atď. Zábery z týchto filmov boli púšťané na obrazovke vedľa pódia a tak som mal tak trochu pocit, že sledujem naživo Mortician. Výborný večerníček.
„Tak už jedeme do finále a poslední tóny zní…“ Tento popevok mal opäť zaznieť po poslednej kapele, ale už od rána mi to išlo v hlave. Je až neuveriteľné ako vie tých pár dní tak raketovo preletieť. V sobotu som začal hneď prvou kapelou, švédskymi Tjuvkoppla. Netuším, čo tento názov znamená, ale príde mi to ako meno nejakého fínskeho hokejového klubu. Puk, hokejky, ani vybité zuby z pódia nelietali (aj keď, tie zuby možno áno, od nejakých šialených stagediverov), ale agresívny grind, s prímesou hardcoru a príbuzných žánrov rozhodne áno. Pätica hudobníkov, z toho dvaja speváci (resp. jedna speváčka) išli do toho naplno. V dopoludňajších hodinách som si strihol ešte Čechov Ludra, ktorí na poslednú chvíľu nahradili Holanďanov Opstand. Svojej úlohy sa chopili s plnou vervou a sádzali taký klasický český grindcore, ktorý ja mám tak rád. Všetko v cajku. Aby sme nestvrdli v areáli ako nejaké skameneliny, tak sme našu tlupu presunuli do centra mesta, kde sme sa pár hodín motali. Keď sa ma sestra pred pár týždňami pýtala na nejaký tip, kam vyraziť na výlet, či dovolenku, tak zo mňa automaticky vyletel Trutnov. Pozrela na mňa kysle, pretože o existencií OEF samozrejme vie, ale extrémna hudba ju netankuje. A tak som jej povedal, že Trutnov je pekné mesto aj mimo termínu Obscenu a jeho okolie má svoje čaro. Toľko teda ku mne ako k poradcovi v oblasti dovoleniek. Ale tento kúsok Česka som si za tie roky zamiloval. Keď sme si povedali, že prechádzania bolo dosť, v areáli zrovna diveli brazílski Putridao. Taký klasický špinavý death metal, ktorý určite neurazí. Pobavili a na doskách, ktorá znamenajú hluk ich so svojou druhou kapelou nahradil Rat. The Varukers teraz vymenil za The Vile, ale nejaký extra rozdiel medzi tými kapelami ani nie je. V oboch prípadoch máme čo do činenia s agresívnym hardcore punkom. To jednoducho nemôže byť zlé. A ani nebolo. Už som to asi spomínal, ale brutal death mi už akosi nemá čo povedať. Väčšinou, keď príde nejaká takáto kapela na rad, tak si odbehnem do nejakého krmítka a tak. V tomto prípade ma ukecal kamarát, aby som zostal na nasledujúcu kapelu. Malliku som tu naposledy videl niekedy v roku 2019 s Abnormality, keď bola tehotná, ale aj tak si svoje na pódiu odhulákala. Tentokrát dorazila do Trutnova so svojou novou kapelou Emasculator. Majú vonku demo a EP. Doba sa síce posunula a čisto ženské osadenstvo v kapele už nevyvolá taký povyk, ale zase v ranku brutal death metalu to asi nie je až tak časté. No a musím uznať, že som nezostal iba na zopár skladieb, ale nakoniec ma kapela celkom chytila a zostal som do konca ich setu. O niečo neskôr toho dňa som sa vybral pod pódium, aby som skontroloval ako to znie malajzijským Tools of the Trade. Názov by možno zvádzal k nejakej súvislosti s Carcass, ale borci do nás sypali nadupadný grindcore, možno trošku ovplyvnený takými Nasum, či Feastem. Za mňa
spokojnosť. Cítili ste tento rok deficit nafukovačiek, streštených masiek a masívnejšieho kotla? Vrchol mal nastať v nasledujúcich minútach. Škótov Party Cannon tak zbežne poznám. Hudobne ma nejako extra neberú, predsa len je to x-tá variácia na slam brutal death, ale plusové body získavajú za prácu s publikom. Nejaký týpek v maske veľkej ružovej lebky zadával úlohy, čo má publikum robiť, circle pit okolo celého amfiteátra, záverečné klikovanie. Taká malá veselá šialenosť. Večer prišiel čas na posledný (teda aspoň tu na OEF, ale úplne posledný koncert by mali zahrať niekedy na jeseň) koncert francúzskej grindovej stálice Inhumate. Ako sami povedali, keď raz zverejnili, že končia, tak končia. Vraj oni nie sú Slayer. No uvidíme. Musím ale povedať, že Christopha a spol. som videl veľakrát, ale tento koncert bol jednoznačne naj. Tá intenzita, ktorá išla z pódia bola neopísateľná. Či to bolo tým pocitom, že je to naposledy, alebo išla kapela totálne na doraz, to neviem. Isté je však to, že s takým pocitom uspokojenia som už dávno z koncertu neodchádzal. A ak to bolo vážne naposledy, tak mi zostáva povedať iba jedno veľké ĎAKUJEM! Z tlaku a rýchlosti sa neuhlo ani pri ďalšej kapele. Po grindcore sa presúvame k susednému žánru a to powerviolence. Pár rokov dozadu zmietli areál aj s červeným blatom Infest, tentokrát padla voľba na Lack of Interest. Napriek svojmu názvu predsa len vzbudili záujem. Asi jeden z najdlhších powerviolence setov v histórií žánru (hehe), ktorý bol okorenený nejakým tým coverom (Nirvana, či čo to bolo). Po tak nabušených koncertoch som sa potreboval občerstviť a zase som sa niekde zasekol, čo spôsobilo to, že som zmeškal Dánov Undergang. Z nejakých videí a z nadšených reakcií usudzujem, že išlo o výborné predstavenie. Jedným z headlinerov tohto ročníka boli Cephalic Carnage. Posledné roky fungovali tak ledabolo a nebolo o nich veľmi počuť. Ich posledný albumový zárez je už nejakých 15 rokov starý, čo je teda vážne dlhá doba. Minulý, alebo predminulý rok boli na Brutal Assaulte a vyzerá to tak, že sa konečne dostávajú do formy. Dôkazom toho bol tento koncert. Tá zúrivosť, technické absolutórium, ale stále zároveň istým druh humoru niekde v pozadí, vyplnili ich hrací čas až po okraj. Mimochodom, Leonard v tej baretke vyzeral ako Brian Johnson z AC/DC nejaké to desaťročie dozadu. Zhruba pol dvanástej večer a mne sa akosi začínalo zívať. Ale tešil som sa ešte na jednu kapelu. Podobný prípad ako Cephalic Carnage. Tiež bolo v ich tábore dlhé roky ticho, ale ak sa nemýlim, tak sa jednalo o nejaké zdravotné lapálie. Zrejme sa už polepšilo a k tomu minulý rok nahrali nový album, ktorý potešil starých fans a snáď im priniesol aj nejakých nových. Ja som svojho čas dosť uznával prvé dva albumy a tak som mal tento koncert poznačený tým najkrikľavejším zvýrazňovačom. Reč je o Severe Torture. Na záver festivalu som si nemohol priať asi nič lepšie. Šľapalo to ako kedysi a kapela hádzala jeden zabijácky riff za druhým. Necelá hodinka im do rúk zverená ubehla pomerne rýchlo a ja som mohol ísť konečne zaľahnúť do stanu, kde som odpadol ako býk po návšteve inseminátora. Pódium ešte malo patriť nemeckým Darkness a Talianom Schizo, ale to som už vážne nedával.
Dá sa tohtoročný OEF považovať za podarený ročník? Ja si myslím, že áno. Napriek všetkým peripetiám ako sú stavebné práce v areáli, počasie, ktoré si tento rok vybralo slabšiu chvíľku a obmedzenie hracieho času zo strany mesta, čo malo za následok frustráciu a z toho prameniace polámané lavice v noci v pivnom stane rukou nejakých „premotivovanejších“ jedincov, tak po organizačnej, aj hudobnej stránke bolo všetko na tak vysokej úrovni na akú sme za tie roky zvyknutí. Obscene má silnú základňu svojich fanúšikov, čoho dôkazom je to, že keď sa pár dní dozadu spustil predpredaj na budúci ročník, tak sa prvá série vstupeniek predala behom pol hodiny. Pofestivalovú depresiu u mňa už pomaličky nahrádza tešenie sa na Obscene Extreme 2026. Do tej doby nazdar niekde v záplave potu uprostred kotla na nejakom inom koncerte.
