Prehrabal som sa trochu v mojich vlastných archívoch a zistil som, že Exodus som naposledy videl pred šiestimi rokmi v Zlíne v spoločnosti Sodom,
Death Angel, Cradle of Filth… Celkom doba. Samozrejme to bolo spôsobené obdobím sucha v podobe covidu a preto si myslím, že nejaký ten koncert by medzi tým možno pribudol. V tej dobe to mierili do finále svojej kariéry (no skoro) Slayer a tak Gary Holt mal svoje povinnosti v tomto podniku a tak ho vtedy nahradil v zostave Kragen Lum z Heathen (v Exodus hrá na poste druhého gitaristu Lee Altus, čiže v tom čase tvorili gitarovú sekciu Exodus obe gitarové krídla práve z Heathen). V tento horúci augustový večer bol však už Gary naplno k dispozícií a tak Bratislavu čakal Exodus v plnej poľnej.
Klasicky vlakom som si to štrádoval do hlavného mesta ešte s jedným kamarátom a z terasy pri MMC sme sledovali ako sa plocha pomaly zapĺňa čiernoodencami s bohatou nádielkou nášiviek na svojich vestách. Pre mňa osobne bolo na takúto parádu celkom teplo, ale imidž stojí nad osobným pohodlím. Asi. Nakoniec sa priestor zaplnil celkom príjemne, čiže síce bolo ľudí
dosť, ale tak akurát, že človek nemal pocit, že zdieľa svoj osobný priestor ešte s ďalšími desiatimi ľuďmi (tohto som si „užil“ dosť nedávno na AC/DC). Chválim, že časový rozpis sa darilo dodržiavať (čo mi nesmierne vyhovovalo vzhľadom na to, že posledný vlak z Bratislavy odchádza už pred jedenástou večer…) a tak o trištvrte na osem sa ozvalo intro, čo značilo, že sa na pódium dostaví jediný support dnešného večera. Pomerne nové meno na scéne, ale tvorené ostrieľanými hudobníkmi – Niakara. Ak vám nerobí problém čítať slová od konca, tak môžete ľahko dedukovať odkiaľ vietor fúkal. Túto kapelu dal dokopy Zdeněk Kub po svojom odchode z Arakainu a dopĺňajú ho Mayo Petranin (Castaway (tí sa predstavia tento týždeň pred Armored Saint), Symphonity…), Petr Voháňka (Proximity, ex-Pessimist…), Martin Pavlíček (ex-Et Moriemur…) a Pavel Kubát (Solfernus, ex-Root…). Čiže sami vidíte, že sa jedná o naozaj pestré zoskupenie hudobníkov, kde každý pochádza z rôznych zákutí tvrdej hudby. No a pretože Zdeněk je mozgom kapely, tak gró koncertu tvorili skladby, ktoré behom dlhých rokov zložil v Arakaine on. A tak sme sa dočkali zárezov ako 311. Peruť, Šer Chán, Jesus Business, či Barbaři. Je vidieť, že kapela sa nesústredí na jednu konkrétnu éru a dokáže načrieť do hociktorého obdobia. Ak by som však samotný zvuk a smerovanie Niakary mal niekam zaradiť, tak mi príde, že tak trochu nadväzujú na časy Arakainu okolo albumu Metalmorfoza. Čiže taký
kompromis medzi starým Arakainom a tým, čo malo v ich kariére ešte prísť (tu tak trochu nadväzovala skladba Zlatá generace, ktorá už ale vyšla pod štítkom Niakara). Ich predstavenie bolo pre mňa celkom príjemným prekvapením, pretože už nejaký ten rôčik Arakain cielene nesledujem, ale staré skladby som si s obľubou zahulákal. Aj keď Niakaru tvoria hudobníci s bohatým curriculum vitae, tak pozornosť na seba logicky najviac pútal spevák Mayo, ktorý sa citeľne podobal na takú kombináciu Dava Grohla a Dejvyho zo Sectesy (potom behom setu Exodus ma pobavilo, keď niekde okolo mňa prebehol v tričku na ktorom bol nápis, že nieje Dave Grohl).
Po zhruba 45 minútach padlo vhod vybehnúť von trochu na vzduch a prehodiť pár slov s niekoľkými známymi, ktorí sa tu tiež ukázali. Okrem nich sa v dave pohybovali členovia Catastrofy, či Acid Force (na to, že deň predtým hrali ako predkapela D.R.I. v Košiciach, tak bol asi u nich zvolený rýchly presun). Takže Exodus prilákali aj kolegov zo slovenskej thrashovej brandže. A pretože sa koncertný harmonogram striktne dodržiaval, tak už aj bolo treba sa vrátiť späť na miesto činu a postrážiť si nejaký ideálny flek. Desať minút pred deviatou pohasli svetlá a na pódiu bol vidieť pohyb osôb, ktoré počúvajú na mená Steve „Zetro“ Souza, Gary Holt, Lee Altus, Jack Gibson a Tom Hunting. Súhrnne nazývaní Exodus. Začalo sa titulkou z prvého albumu Bonded by Blood, ale zvuk mal ďaleko od ideálu. Bicie bolo počuť akoby boli niekde dolu v Randale a Zetro spieval asi z Fugy, či odkiaľ. Postupne sa to dostalo do ako takej formy, ale na nejaké zvukové orgie to teda nemalo behom celého večera. Zvuk bicích zostal taký nejaký divne zahuhlaný až do konca. Tieto technické výčitky však vyvažoval výkon kapely, kde členovia budili dojem, že majú kondičku ako športovci na práve prebiehajúcej Olympiáde. Možno aj väčšiu. Tie litre potu, ktoré v ten večer vyprodukovali neboli spôsobené len teplom v klube (asi až
behom Brain Dead niekomu napadlo zapnúť vzduchotechniku, čo bolo pár skladieb pred koncom, alebo aspoň vtedy som to pocítil ja), ale aj oduševneným výkonom, kde sa pódium hmýrilo ako odkryté mravenisko. Zaujímavo bol poskladaný setlist, kde samozrejme nesmeli chýbať staré klasiky z prvotiny Bonded by Blood, ale štyrmi skladbami sa nakuklo k posledným dvom albumom, kde sa za mikrofón vrátil Zetro. V podobe skladieb Iconoclasm a Deathamphetamine sa zase zaspomínalo na éru Roba Dukesa. Ja by som síce prijal viac skladieb z môjho obľúbeného albumu Tempo of the Damned, z ktorého zaznela iba skvelá Blacklist, ale jednoducho nemôžete mať všetko. Trochu to vynahradila titulná vec z viac-menej nedoceneného albumu Impact Is Imminent zo začiatku deväťdesiatych rokov. Zetro veľakrát behom koncertu prízvukoval súdržnosť v metalovej scéne a zrazu začal spomínať Rolanda Grapowa (Masterplan, ex-Helloween), ktorý z boku pódia nakukol a deklaroval svoju lásku k hudbe Exodus. Pomaličky sme smerovali do finále a samozrejme nesmela chýbať Lekcia v násilí (A Lesson in Violence) a jazyky sme si vykrúcali v rýmoch refrénu Fabulous Disaster. Gary Holt pomrkal na svoje pôsobenie v Slayer úvodným riffom Raining Blood, ale Zetro zamával prstom na znak toho, že majú dosť vlastných skladieb a plynule sa prešlo k moshovej hymne Toxic Waltz. Už bolo cítiť, že sa blížime do finále (okrem iného teda, pretože potné žľazy ťahali v ten večer nadčasy) a čo mohlo doslovne rozkrojiť publikum na polovicu viac ako Strike of the Beast? Tým rozkrojením myslím samozrejme Wall of Death, ktorá síce nemala parametre tých, ktoré som si na ich koncertoch zažil už minulosti, ale končatiny tam lietali v rôznych uhloch (sanitka odstavená po koncerte pred klubom snáď nebola znakom nejakého vážneho zdravotného problému). Pred úplným koncom si Lee Altus vytiahol na pódium nejakého mladého fanúšika, ktorému poskytol svoju gitaru, aby si s chuťou brnkol do strún. A boli sme na konci.
Na to, že sme v strede festivalovej sezóny a teplo je ukrutné pre nás, ktorí veľmi nemusíme letné mesiace, tak sa MMC relatívne pekne zaplnilo. Môjmu oku neušlo mnoho mladých fanúšikov, ktorým by som už asi aj ja mohol byť otcom (toto moje vlastné konštatovanie mňa samého zabolelo, ale je fajn, že sa krv scény prirodzene okysličuje). Čiže je pekné vidieť, že Exodus sú takou nadgeneračnou kapelou, kde sa vekový priemer publika hýbe od nejakých 15 ročných nabudených pubertiakov až k zaslúžilým metalovým pamätníkom. A až na tie lapálie so zvukom to bol veľmi príjemne strávený sobotný večer.
Foto a video: Martin „Huďo“ Hudík
