Krajinu zahalila snehová prikrývka. Silné mrazy zoznamovali všetko živé, čo sa nestihlo včas skryť s chladným objatím smrti. Kalendár ukazoval Štedrý
deň a to malo byť predzvesťou radosti a preukazovania dobra v každom exempláre ľudského pokolenia. Avšak nie vždy a nie všade. Vysoko nad mestom, za temným porastom lesa, sa týčili chladné múry hradu. Za kamennými stenami a najmä v jeho hlbokom podzemí, čakalo na úder z milosti niekoľko zbedačených duší, ktoré už pomaly nepripomínali nič ľudské. Po dlhých dňoch týrania a mučenia sa ani niet čomu čudovať. Ale dívať sa na to, čo sa odohrávalo na nádvorí im cez malé zamrežované okno nič nebránilo. Na večernej oblohe vyšla prvá hviezda, čo inokedy značilo začiatok štedrej večere. Tu však nie. Nádvorie osvetľovalo len niekoľko zapálených faklí. Zrazu sa otvorili ťažké dvere a niekoľko sluhov vynieslo na nádvorie vaňu do ktorej hneď začali nalievať vriacu vodu, ktorá sa na chladnom vzduchu rýchlo menila na príjemne vlažnú. Sluhovia odstúpili a v prítmí chodby sa začala rysovať postava. Postava krásnej štíhlej ženy odetej v drahom rúchu. Pristúpila k vani a svoj odev spustila k zemi. Stála tam tak ako ju boh stvoril a nejednému zo sluhov sa od vzrušenia zatajil dych. Dáma vkročila do vane a ležérne v nej uľahla. Jemne mávla rukou, čo bolo znamenie pre sluhu, ktorý mal priniesť špeciálnu esenciu do kúpeľa. Čo nevidieť bol sluha späť so štyrmi dievčatami, ktoré už evidentne trpeli dosť. Každá si pokľakla k jednému rohu vane a za každú sa postavil jeden sluha. Sluhovia každú neboráčku chytili jednou rukou za hlavu a druhou rukou, v ktorej zvierali ostrý nôž, im podrezali krky. Z rán sa do kúpeľa vyvalili prúdy krvi, ktorá sa spojila s teplou vodou. V tomto kúpeli sa dáma chvíľu rochnila, až
dokým sa nepostavila ako Botticelliho Venuša a sluhovia ju okamžite zahalili do teplých kožušín. Vykročila z vane späť do útrob hradu a na nádvorí nechala po sebe spúšť akoby vystrihnutú z nočnej mory. Sluhovia, aby sa nemuseli s ostatkami namáhať, tak vypustili vyhladované psy, ktoré na území panstva chovali vlastne kvôli tomuto účelu. Panstva rodu Bathory.
Či sa takáto scéna niekedy odohrala na Čachtickom, či inom hrade, to si neodvažujem tvrdiť. Ide o fikciu, ktorá ale silne inšpirovala podstatnú časť metalového podhubia. A najmä istého Thomasa Börje Forsberga, ktorý neskôr prijal a zároveň sa preslávil pod pseudonymom Quorthon. V týchto článkoch zvyčajne rozoberám death metalové (resp. grindové) kapely, pretože sú mi podstatne bližšie ako black metalová scéna. Ale existujú výnimky (aj keď ich je len zopár) ako napríklad v tomto článku rozobraní Bathory. Možno to je tým, že Bathory mali značný vplyv nielen na black metal, ale na celú scénu ako takú. Alebo to je možno tým, že mi bol Quorthon vždy sympatický vďaka tej aure tajomna, ktorá ho vždy tak trochu sprevádzala. Nech je to akokoľvek, Bathory boli, sú a aj budú navždy pojmom, modlou a studnicou inšpirácie.
Za Bathory teda stojí najmä vysoká Quorthonova postava. Thomas Forsberg aka Quorthon sa narodil v roku 1966 a už od čias malého caparta ho to tiahlo k muzike. A najmä tej rockovej. Všetky tie staré kapely typu Black Sabbath, Motorhead,
Kiss… Nástup na túto koľaj bola zásluha jeho otca Börje „Bossa“ Forsberga (tie príbehy z neskoršej kariéry, kedy sa riešilo, že Boss je Quorthonov otec, pričom samotný Quorthon to istý čas popieral z mne neznámych dôvodov, ale každopádne Boss bol producent albumov Bathory a taktiež majiteľom vydavateľstva Black Mark Productions, pod ktorým albumy Bathory vychádzali). A dá sa povedať, že z každej z tých spomenutých kapiel si zobral čosi. Temnotu Black Sabbath, tvrdosť a divokosť Motorhead a teatrálnu provokáciu (v čase Quorthonovho dospievania určite aj istú anonymitu skrytú za maskami) Kiss. Neviem aký bol Quorthon kuchár, ale z týchto ingrediencií uvaril veľmi chutný pokrm. V hlave to už teda ako tak mal, len potreboval aj nejakých parťákov. Práve s týmto mal Quorthon vždy problém (v neskorších rokoch na to úplne rezignoval, ale o tom o pár riadkov nižšie). Zostavu z roku 1984, ktorá medzi heavy metalové kapely Oz, Zero Nine, Spitfire a Trash na kompilačke Scandinavian Metal Attack hodila kus svojho špinavého remesla, tvorili vedľa Quorthona ešte bratranci Frederick Melander (basa, naživo ho môžete nájsť v zostave Nórov Tsjuder) a Jonas Akerlund (bicie, ten už síce v žiadnej kapele nehrá, ale pôsobí ako režisér, natáčal klipy s Metallicou, či Ozzym Osbournom, jeho režisérskym debutom bol klip Bewitched od Candlemass, kde sa vyskytol aj jeden blonďáčik s prezývkou Dead… a keď už brnkám do Mayhem, tak Akerlund taktiež natočil film Lords of Chaos, ktorý pojednáva práve o turbulentných rokoch v histórií tohto black metalového kultu). Bathory sa tu prezentovali dvojicou skladieb Sacrifice a The Return of Darkness and Evil, ktoré ale zneli podstatne inak ako ich druhé verzie z debutového, resp. druhého albumu. Neodpustím si sem hodiť ešte historku o tom ako Quorthon prišiel k menu Bathory. Okrem hudby sa od malička rád hrabal v knihách a
spolu so severskou mytológiou ho priťahovali horory a rôzne morbídne témy. Jedného pekného dňa sa ocitol na výlete v Londýne, kde navštívil voskové múzeum, kde ho uchvátila postava grófky Bathory. Po tom ako si o tejto neslávne slávnej osobe zistil viac, tak mal mladý Quorthon jasno a kapele dal meno Countess Bathory. Lenže niekedy v tej dobe vyšiel druhý album Venom – Black Metal, kde bola skladba totožného mena, ktorá získavala na popularite a Quorthon nechcel pôsobiť ako nejaká kopírka. A tak stočil kormidlo inam a vyškrtol Countess Bathory a prijal menom Nosferatu. Tento názov mu vyhovoril Boss (zrejme preto, že už aj v tej dobe existovalo celkom dosť kapiel tohto mena) a tak sa dohodli na kompromise a okresali pôvodný nápad len krátke a úderné Bathory.
https://www.youtube.com/watch?v=s4G6j9B9Xjo
Bathory sa teda oficiálne dali dokopy v roku 1983. Napriek vtedajším zvyklostiam, Bathory nikdy nenatočili demo nahrávku. Alebo teda nikdy oficiálne nevyšla. Niekoľko skladieb, ktoré boli určené pre tento účel sa nakoniec po dlhých rokoch ocitli na na kompilačkách Jubileum – Volume I & II. Konkrétne sa jedná o skladby Die in Fire a You Don´t Move Me (I Don´t Give a Fuck). Po predstavení sa svetu na už spomínanom Scandinavian Metal Attack, teda prišiel právoplatný debut, nesúci jednoducho meno Bathory (1984). Tento album sprevádza taká povesť prvého black
metalového albumu (Cronos a spol. určite niečo mrmlú popod fúzy) a najmä ultrakultový obal. Tento satanský kozlík má tiež svoju zaujímavú minulosť. Pôvodne mal byť vyvedený v zlatej farbe, ale v tlačiarni akosi zadali privysokú cenu a tak prišli s nápadom, že použijú žltý odtieň, čo najpodobnejší zlatej. No a vyšiel z toho first press s ktorým Quorthon vôbec nebol spokojný a ďalšie vydania preto vyšli v čierno-bielom prevedení. A preto je prvé vydanie tak drahé, že ak po ňom túžite, tak berte hypotéku. Ako som vyššie spomínal, tak Bathory, resp. Quorthon namixoval dokopy svoje obľúbené kapely z detstva, ku ktorým hodil ešte kus punku a surového thrashu, čo vytvorilo silne originálny materiál. Nesmrteľné smrtiace skladby ako Hades, Reaper, Sacrifice, In Conspirasy with Satan, Raise the Dead, či War nech sú toho mementom. Zostava kapely prešla premenou, pretože Akerlund a Melander sa odsťahovali a tak musel Quorthon narýchlo spichnúť nejakých spoluhráčov. Mená Stefan Larrson a Rickard Bergman zrejme mnohým fanúšikom veľa nepovedia, ale ich prínos k tomuto albumu je neodškriepiteľný. Quorthonovi už ale asi bolo vtedy jasné, že tadiaľto pre neho cesta nevedie. Ešte by som sa zastavil pri nahrávaní albumu. Album sa nahral v štúdiu Heaven Shore, čo je celkom vznešený názov, pretože šlo o prerobenú garáž. Nie, že by sa podobným spôsobom nenahrávali albumy aj pod Prístavným mostom v tamojších garážach. Každopádne, vznikol kult na ktorý napríklad taký Alan Averill z Primordial spomína takto: „Vždy, keď počúvam debutový album Bathory, tak mi to pripomenie časy chlastania, naháňania ženských a fetovania lepidla.“ No, každému z nás to evokuje niečo iné. Mimochodom, Alan Averill je členom kapely Twilight of the Gods, ktorej členmi sú, či boli aj Nick Barker (ex-Dimmu Borgir, Cradle of Filth, Ancient, Brujeria…), Rune Eriksen (Vltimas, Aura Noir, ex-Mayhem…), Iscariah (ex-Immortal…), Patrik Lindgren (Thyrfing), či Frode Glesnes (Einherjer) a kapela vznikla pôvodne ako taký Bathory revival, kde oživili skladby Bathory na koncertných pódiách, ale v roku 2013 nahrali aj svoj doteraz jediný album Fire on the Mountain.
https://www.youtube.com/watch?v=lL6NUBk_j6M&t=1132s
Ešte pred druhým albumom sa meno Bathory opäť ukázalo aj na pokračovaní kompilačky Scandinavian Metal Attack, kde prispeli skladbami Hades a War. A prejdime teda o stupienok ďalej v bohatej diskografií Bathory. Prišiel návrat. Doslovný. Pretože druhý album nesie meno The Return… (1985). Na tento album si spomeniem vždy, keď sa niekde ponevieram nocou a je spln. A taktiež ešte na Jana z Agathocles, ktorý mi tak raz na Obscene pri pohľade na mesiačik začal spievať refrén skladby The Return of Darkness and Evil. Toľko k mojej sentimentalite. The Return… je už o niečo viac vyzretejší, zvukovo stabilnejší a tvrdší album. A nie náhodou ho taký Fenriz z Darkthrone považuje za vzor toho ako má znieť klasický black metal. A asi aj má pravdu chlapčisko jeden nórsky. Keď si prejdete zoznam skladieb (resp. tú báseň na zadnej strane albumu, kde sa vyskytujú mená všetkých skladieb), tak si musíte utrieť z čela pot a povedať si uf, veď tomu chlapcovi bolo vtedy iba 19 rokov, ako je možné, že dokázal písať tak silné skladby ako Born for Burning, Total Destruction, Bestial Lust (Bitch), Possessed, Reap of Evil, či titulnú The Return of Darkness and Evil? Nuž asi dar zhora (skôr zdola). V zostave sa šokujúco ohrial aj na druhom albume Stefan Larsson. Dvojicu doplnil na base istý Andreas „Adde“ Johansson. V roku, keď vyšiel The Return… odohrali Bathory aj svoj posledný koncert (posledný asi z troch celkovo). Na ten z roku 1985
spomína Boss: „Bolo to strašné a vôbec sa nečudujem, že Quorthon po takej fraške už nechcel viac vystúpiť na pódium. Jeho spoluhráči boli totižto úplne na šrot. Najprv vôbec nechcel vstúpiť, ale nakoniec ho prehovorili a po asi piatich skladbách to vzdal.“ Niekedy v tom období sa za Quorthonom vybral Chris Witchhunter zo Sodom s cieľom pripojiť sa ku kapele, ale nakoniec z toho nebolo nič. Z historického hľadiska je to asi škoda, ktovie čo by z tohto spojenia nakoniec vzišlo.
https://www.youtube.com/watch?v=lHbqvJoD_C0
Pekelný pľuvanec do tretice. Po The Return… Quorthon opäť zvolil hromadné prepúšťanie v radoch kapely a tak tretí album, ktorý mal pôvodne niesť meno Okkulta, vznikol v zostave Quorthon, Paul Lundburg a Christer Sandström. Vtipné je, že noví členovia neboli zrovna fanúšikovia metalu a práve Lundburg priviedol Quorthona k počúvaniu klasickej hudby. Album dostal do vienka meno Under the Sign of the Black Mark a veriacich začal budiť zo sna od roku 1987. Z tejto prvej fázy Bathory, teda keď Quorthon kráčal cestou do náručia Rohatému, mám práve tento album ja osobne najradšej. A keď tak sledujem okolitý ľud, tak nie som sám. Na albume je opäť cítiť veľký posun vpred, skladby sú prepracovanejšie, Quorthon začal ovládať umenie, kedy treba spomaliť, kedy vytiahnuť melodickú časť, dokonca chytľavý refrén. Massacre, Woman of Dark Desires (asi najkrajšia skladba o Elizabeth Bathory aká bola kedy
natočená), Call from the Grave, Equimanthorn, 13 Candles či Enter the Eternal Fire (toto je taká predzvesť kam to mal Quorthon s Bathory namierené v budúcnosti). To sú tie tromfy, ktorými sa Under the Sign of the Black Mark právom pýši. Zaujímavý príbeh stojí za obalom. Na prvý pohľad ide o maľbu, lenže chyba! Je to fotografia a nielen taká hocijaká. Quorthon pôvodne chcel, aby na obale, na tej skalnej stene pózovala postava Satana v obklopení štyroch nahých žien. Údajne obvolal koho mohol a nakoniec zistil, že to, čo hľadá je vo švédskom národnom divadle, kde zrovna hrali predstavenie Carmen. Tie rekvizity skál sa objavujú v druhom dejstve a nejaké prevezenie a zapožičanie by bolo príliš nákladné, ale podaril sa husársky kúsok, kedy mohli nafotiť čo potrebovali v krátkej prestávke medzi dejstvami priamo behom predstavenia. Nahé ženy sa tam už akosi nepodarilo prepašovať, ale postavu vrchného arcidémona stvárnil švédsky kulturista Leif Ehrnborg, ktorý okrem kozlej hlavy drží v ruke kravskú kosť s rozkladajúcim sa mäsom. Napriek všetkým týmto plusom (aspoň pre mňa určite) a nemalej porcií práce okolo, Quorthon tento album akosi nemusel: „Veľa ľudí pokladá tento album za náš najlepší, ale ja ho úprimne neznášam. Nedokázal by som ho počúvať celý vkuse. Nájdu sa tam dobré nápady, ale to spracovanie je strašné.“ No, nie je to prvý prípad, kedy sa vkus interpreta a fanúšika rozchádza.
https://www.youtube.com/watch?v=6sf53EYdAyg
Tak ako Under the Sign of the Black Mark Quorthon podľa svojich vlastných slov neznášal, k tomu nasledujúcemu albumu choval pomerne iné city:
„Blood Fire Death mám asi najradšej. Skvele kombinuje rýchlosť, ťažobu, severské bájoslovie a satanizmus.“ A ja by som v podstate kľudne mohol preskočiť k ďalšiemu albumu, pretože to vidím dosť podobne. Blood Fire Death vydaný na jeseň roku 1988 predstavuje taký medzistupeň toho, čo Bathory produkovali na prvých troch albumoch a toho, čo malo prísť v budúcnosti. Takže sa nezabúda na agresívne black metalové výpady, ale je tu aj veľa takých nadýchaných, možno až operných plôch, ktoré pôsobia presne tak ako keď do cesta na koláč primiešate sneh z bielkov. Výsledný produkt je príjemne jemný, chutný a nestráca nič zo svojej chuti. Smrtiace projektily ako The Golden Walls of Heaven, či Pace ´till Death vyvažujú epické skladby A Fine Day to Die, či záverečná Blood Fire Death. Nad tým všetkým sa týči majestátne intro Odens Ride over Nordland, ktoré by mohlo byť takým soundtrackom k obalu na ktorom je obraz Åsgårdsreien od Petra Nicolaia Arba (takto teda Quorthon vyriešil to behanie do zákulisia divadiel, ha). Ak máte radi podprahové posolstvá, alebo možno len také vtípky, ktoré vedia veľakrát autori ponúknuť svojim fanúšikom, tak zablúďte očami v booklete na texty skladieb The Golden Walls of Heaven a Dies Irae. V prvej menovanej skladbe dávajú všetky začiatočné písmená v každom odseku dokopy slovo Satan a v tej druhej, pri použití rovnakého kľúča, rozšifrujete slovné spojenie Christ the Bastard Son of Heaven. Toľko ku konšpiráciám. Poďme ďalej.
https://www.youtube.com/watch?v=DCXVpj7uRes
Na albume Blood Fire Death prešla zostava Bathory opäť premenou. Ale pretože koncerty nehrozili, tak to Quorthon (alebo kto prišiel s týmto nápadom, neviem) vyriešil šalamúnsky. Za bicie nastúpil Vvornth a basu chytil do ruky Kothaar. A teraz tá geniálna myšlienka. Ide iba o pseudonymy rôznych hudobníkov, ktorí sa od Blood Fire Death rôzne striedali na ďalších nahrávkach. Za toto by som udelil nejakú cenu. Piaty album Bathory a zároveň prvý, ktorý moje malé nízkoropočtové stvorenie počulo. Pri albume Hammerheart sa už Bathory úplne odstrihli od black metalových koreňov a smelo vykročili chodníkom smerom niekam do Valhally. Správne, Hammerheart je už plne sústredený na viking metal (ja neviem, hovorilo sa tomu tak aj v čase jeho vydania?). Keď Bathory prvými nahrávkami ovplyvnili v podstate každú black metalovú kapelu, tak od tohto albumu začala z Bathory čerpať celá (nielen) škandinávska scéna. Všetky tie kapely ako Primordial, Thyrfing, Einherjer, Týr, Manegarm, Moonsorrow, Windir, Ereb Altor a ja neviem ešte kto, tak všetci hľadajú inšpiráciu niekde v tomto prameni. Čarovné na tomto albume je to, že väčšinou ako si ho pustím, tak necítim potrebu preskakovať skladby a len tak sa nechám unášať týmito prepracovanými kompozíciami. Či už ide o úvodnú Shores in Flames, chytľavú Baptized in Fire and Ice, či záverečnú epickú One Rode to Asa Bay. Človeka to prinúti sadnúť a počúvať. A v neposlednom rade aj
sledovať. Ku skladbe One Rode to Asa Bay totižto vznikol jediný klip v histórií kapely. Čo sa týka obalu, tak sa na to išlo taktikou ako u jeho predchodcu. Tentokrát je na frontcoveri obraz The Funeral of a Viking od Sira Franka Dicksee.
https://www.youtube.com/watch?v=dvCHHYwGjfY&t=1380s
https://www.youtube.com/watch?v=cE-UIbpag3I
Rok 1991 priniesol album Twilight of the Gods. Pre mňa je to také dvojča s Hammerheart. Aj keď Twilight of the Gods je ešte o kus epickejšie a majestátnejšie dielo. Ak by tu niekto hľadal čo i len maličkú stopu black metalu, tak musí inam. Tu sa vyťahujú dosť iné kalibre. Keď Quorthon blúdil po tom divadle pri fotení obalu Under the Sign of the Black Mark, zjavne pričuchol k nejakým operným krásam alebo ako to povedať. Z albumu cítiť takú teatrálnosť, ale samozrejme v dobrom slova zmysle. Tento pompézny štýl sedí jednak k posunu kapely (neviem, či sa dá o Bathory v tejto fáze ešte hovoriť ako o kapele) a samozrejme pozdvihuje aj lyrickú stránku celého albumu. Ale chcel by som vidieť vtedajšieho fanúšika prvého albumu ako prijal takúto zmenu zvuku behom pár rokov. No nič, ja som v dobe vydania nemal ešte ani rok. Ak by sa dalo niečo vypichnúť tak je to určite titulná Twilight of the Gods, Through Blood by Thunder, Blood and Iron, Under the Runes, Bond of Blood (tá krv sa tu akosi vyskytuje v názve dosť často). Quorthon k tomuto albumu pristupoval takto: „Po albume Hammerheart som nevedel kam a tak som pokračoval v podobnom štýle
, čoho výsledkom bol Twilight of the Gods. Ten album je vlastne hrozne depresívna náhoda a vyjadroval moju psychickú nepohodu v tom čase. Keď sme album dokončili, tak som cítil akoby studňa inšpirácie vyschla. Vydali sme kompilácie Jubileum I a II, čo mala byť bodka za kariérou Bathory.“ Táto situácia mi silne pripomína obdobie brnenských Root po albume Kärgeräs (1996, dokonca aj obaly týchto albumov sú si v istých veciach podobné), keď mali v booklete tohto albumu napísanú takú v podstate rozlúčkovú reč. Našťastie ani jedna z týchto kapiel ešte v tom čase nepovedala posledné slovo.
https://www.youtube.com/watch?v=8IgzjfgqNXo&t=1870s
Ale Bathory si dali trošku voľno. Po šiestich albumoch behom siedmich rokov si ho asi aj zaslúžili (a to Quorthon v podstate vymyslel dve žánrové škatuľky). Ale bez hudby sa dlho nevydržalo. Quorthon prišiel so svojim prvým sólovým albumom, jednoducho nazvaným Album. A štýlovo asi nemohlo ísť o väčší odklon od toho, čo robil doteraz. Ak ste fanúšikmi Alice in Chains, tak vám zrejme zarezonuje aj Quorthonova sólová kariéra (v roku 1997 prišiel ešte druhý sólový album menom Purity of Essence). My sa však presuňme na koniec roka 1994 k albumu Requiem. No a tu zrejme podstatná časť fanúšikovského tábora taktiež zostala stáť s nechápavým výrazom a otvorenými ústami. Veľakrát mi príde ako by si Quorthon jednoducho sadol a začal rozmýšľať: „Hm, ktorý štýl som ešte nehral?“ Tentokrát sa vrhol na surový thrash/death
metal strihu takých Testament okolo albumov Demonic, či Low (len viac priamočiarejšie, dajme tomu). Story za albumom Requiem je však hlbšia ako by sa zdalo. Pôvodne mal Requiem vyjsť po Blood Fire Death, ale nakoniec sa album odložil do šuplíka (a nie je to jediný prípad v diskografií Bathory, ale aj k tomu sa ešte dostanem). Quorthon: „Strašne rýchly album. Je to vlastne len čistá, obnažená rýchlosť. Len ničenie a satanizmus.“ Avšak tento Requiem sa líšil od toho, ktorý mal vyjsť pôvodne pred rokmi. Vlastne k nemu prišlo hlavne kvôli nátlaku fanúšikov. Quorthon dodáva: „Všetky skladby vznikli zhruba behom dvoch týždňov. Sústredili sme sa čisto iba na brutalitu.“ Ehm, ja tento album viac-menej nemusím. Vadí mi tam produkcia, ale beriem to tak, že doba si to možno žiadala. Nejaké lepšie skladby vidím asi iba v Crosstitution (ten názov je svojim spôsobom vtipný) a Blood and Soil.
https://www.youtube.com/watch?v=7udoA9dLUqs&t=1244s
A Quorthon si nedal pokoj. Po Requiem prišiel s niečim dosť podobným, možno ešte trochu horším. A to bol album Octagon (1995). Ak fanúšikovia otravovali Quorthona pred Requiem s otázkami týkajúcimi sa Bathory a Quorthona už nebavilo na ne neustále odpovedať, tak prostredníctvom týchto dvoch albumov sa vlastne tým otravným fanúšikom pomstil. Dostali ste albumy Bathory, ale sú tak zlé, že ich počúvať nebudete chcieť. Hovorím, bol to génius. Quorthon sa ale Octagonu zastával:
„Za Octagon sa hanbiť nemusím. Neprijali ho najmä recenzenti, ktorí dokázali manipulovať s fanúšikmi.“ No, nech je Quorthon kdekoľvek, tak tu sa veľmi mýlil. Ten album sa nedocenil ani časom a je to rozhodne najslabší album v Bathory katalógu. Ani ten cover Deuce od Kiss za veľa nestojí.
https://www.youtube.com/watch?v=LXFniXCAUk0
Našťastie mal Quorthon v šuplíku ešte skrytého žolíka, čím si fanúšikov udobril. Tým žolíkom bol album Blood on Ice. A keď hovorím v šuplíku, tak to naozaj tak bolo. Album Blood on Ice bol v podstate pripravený už po Under the Sign of the Black Mark, ale uznajte sami aké by boli reakcie fanúšikov, keby po nesvätej trojici prvých albumov prišiel album inšpirovaný Conanom a Manowar. Asi nie veľmi dobré. Každopádne v roku 1996, po dvoch nie príliš extra dobrých albumoch, pôsobí Blood on Ice veľmi osviežujúco. Blood on Ice nadväzuje na Hammerheart a Twilight of the Gods (aj keď nadväzuje… tie dva albumy vlastne z neho vychádzajú a na Hammerheart sú myslím dve skladby, ktoré boli pôvodne plánované na Blood on Ice) a tvorí tak silný vikingský triumvirát (a to ešte niečo rozhodne nie malé malo prísť). Z konceptuálneho albumu (jediného takého v diskografií Bathory) sa ťažko vyťahujú jednotlivé skladby, ale vždy moju pozornosť vedeli uchopiť Man of Iron, One Eyed Old Man, The Lake, Gods of Thunder, of Wind, and of Rain a The Ravens. Nerád by som zabudol na
obal. Ten mal pôvodne maľovať Boris Vallejo (okrem iných môžete jeho diela poznať z obalov Flotsam & Jetsam – No Place for Disgrace, či Ozzy Osbourne – The Ultimate Sin), ale vypýtal si nejakú strašnú pálku, ktorú Quorthon alebo vydavateľstvo neboli schopní uhradiť a tak ten známy modrý obal má na svedomí Kristian „Necrolord“ Wahlin (tvoril napr. pre Amorphis, At the Gates, Benediction, Dark Funeral, Desultory, Dismember, Dissection, King Diamond…).
https://www.youtube.com/watch?v=HMz3K1mkaFo&t=2473s
Podarilo sa už Quorthonovi konečne vyhodiť výhybku pre rýchlik Bathory na správnu koľaj? Po Blood on Ice to tak vyzeralo, ale asi sa začali ohlásať fanúšikovia Requiem a Octagon, pretože inak si neviem vysvetliť ťah s nasledujúcim albumom Destroyer of Worlds (2001). Ten totižto znie ako kombinácia všetkých troch spomínaných albumov a uznajte sami, že to pôsobí veľmi kontrastne, keď sú na jednej nahrávke skladby z tak diametrálne odlišných kútov tvorby kapely. Niekedy mi Destroyer of Worlds príde ako taká výberovka z albumov deväťdesiatych rokov, ale pritom to je nový radový album. Keď si vypeckujete Lake of Fire, Destroyer of Worlds, Ode, či Pestilence, tak je všetko v poriadku, ale tie thrashové skladby tam pomedzi to vôbec nesedia. Dochádzal Quorthonovi dych? Kto vie. Vedel tu a tam prísť so skvelým nápadom, ale o chvíľu ho opäť pochoval. Možno práve pri tomto albume nastalo to povestné
vyberanie kostlivcov zo skrine. Niekedy by som chcel vidieť umelcom do hlavy, čo sa odohrávalo pri skladaní napríklad tohto materiálu. Minulý rok prišiel do kín film Oppenheimer. Ja som ho síce nevidel, ale viem zhruba o čom je. Že čo to sem pletiem? Názov albumu a časť textu titulnej skladby odkazuje práve k otcovi atómovej bomby. Od Satana, cez Vikingov, k atómovému výbuchu. Slušný textový rozptyl.
https://www.youtube.com/watch?v=QHbe6ndIsXg&t=1868s
V roku 2002 som sa ja vlastne ešte len začal zoznamovať s metalovou hudbou a užíval som si to dobrodružné objavovanie jednotlivých žánrov a radosť z každého jedného albumu, ktorý sa mi náhodou dostal do rúk. V tom istom roku sa chystal Quorthon vydať prvú časť obrovského eposu menom Nordland. Pretože materiál mal viac ako dvojhodinovú stopáž, rozhodlo sa pred variantou s dvojdiskovým albumom, rozdeliť Nordland na dve časti. Ako som spomínal, tá prvá vyšla v roku 2002, Nordland II o rok neskôr. Quorthon tu skočil rovnými nohami späť do vikingskej tematiky, kde sa evidentne cítil najlepšie. Nordland nadväzuje na tie krásne albumy typu Hammerheart, Twilight of the Gods a Blood on Ice. Ale treba uznať, že ide aj trochu vlastnou cestou. Samozrejme zvuk prešiel istou zmenou za to obdobie a taktiež Nordland pôsobí viac riffovo. Nie, že by tam neboli nejaké akustické plochy a vybrnkávačky, ale tá gitarová stena je na tomto albume (resp. dvojalbume) naozaj nepriepustná. Z jednotky
vyčnievajú titulná Nordland, Vinterblot, Ring of Gold, Foreverdark Woods, či Mother Earth, Father Thunder. Z dvojky stoji za pozornosť Blooded Shore, Sea Wolf, The Land, či The Death and Resurrection of Northern Son. O tie chladivo modré obaly sa opäť postaral Necrolord, takže Quorthon bol zjavne s jeho prácou na Blood on Ice spokojný. Čo dodať? Je len škoda, že k prípadného tretiemu, či možno štvrtému dielu už neprišlo. Sága Nordland sa príjemne počúva aj po vyše dvoch dekádach od vydania.
https://www.youtube.com/watch?v=bN6EU8B8k3s&t=3174s
https://www.youtube.com/watch?v=VZf9n0rQrcw
Dva albumy Nordland uzavreli kariéru Bathory a žiaľ aj život Thomasa Börje Forsberga, ktorému nikto nepovedal inak ako Quorthon. 3. júna 2004 (resp. o pár dní neskôr) bol nájdený vo svojom byte bez známok života. Životnú niť tohto geniálneho hudobníka, fanúšika hokeja, vášnivého knihomoľa a do istej miery nepochopeného introverta preťal infarkt. Quorthon zomrel vo veku 38 rokov a je pochovaný na cintoríne Sandsborgs v Štokholme. Dnes je to presne dvadsať rokov a tak vytiahnite zo svojich zbierok nejaký album Bathory a vzdajte hold tejto nesmrteľnej osobnosti.
https://www.youtube.com/watch?v=Nh5QMhn1t_U
„Hail the Hordes“
„See You in Valhalla“
