Musel som trošku nahliadnuť medzi svoje minulé články, pretože sa mi čosi marilo, že som písal nejaké promo pre nadchádzajúci album Realms of Chaos. Kalendár ukazoval september 2024. A… následne to mám ako potlačenú spomienku. Nejako som sa v tom viac neprplal a myslel som si, že ten album už niekedy medzitým uzrel svetlo sveta. Zrejme nie. Pred pár týždňami sa mi ozval Martinus, že má pre mňa nachystané čosi ako predpremiéru albumu a tak som sa do týchto masívnych tónov mal možnosť započúvať ešte skôr ako boli oficiálne vonku. Medzi rečou sa mi tak trošku vyrozprával, prečo bol ten album v podstate akoby nejaký čas odložený ad acta. Boli tam nejaké zmeny zostavy, čiastočne strata motivácie… Jednoducho jedno s druhým a už sa to viezlo (čo sa týka nejakého syndrómu vyhorenia, tak to by som napríklad aj ja mohol dlho rozprávať…. vlastne nemohol, lebo vyhorený sa stále cítim (hehe)). Ale nejakým spôsobom sa veci podarilo dostať tam, kde mali byť a album sa podarilo dokončiť.
Schválne som si pustil predchádzajúci album The Seed. A prečítal aj svoju recenziu k nemu. Vrátil by som sa ešte kúsok viac do minulosti. Martinusova predchádzajúca kapela – The Infinite Within, to bol hypertechnický závod na výrobu krkolomných hudobných postupov. Prostredníctvom The Seed sa skladateľský rukopis už jemne menil. Síce technická brilantnosť zostala, aj keď nebola tlačená do takého neľudského extrému, ale pridalo sa na atmosfére a takej väčšej variabilite jednotlivých skladieb. A týmto smerom sa Realms of Chaos zdá sa vybrali v ešte väčšej miere na albume Torment of Belligerence. V úvode urobí The Cacophony of Pandemonium razantný preplesk bez nejakých príprav, ale skladba rastie, bobtná a rozťahuje sa do všetkých smerov žánrových zákutí. Celou jej dĺžkou sa nesie taká potemnelá atmosféra ála Behemoth niekde okolo albumu Demigod (v istých pasážach tomu pomáhajú aj zdvojené vokály), čiže obdobia, keď som mal poľských kacírov vcelku rád. Príjemným svetielkom na konci temného tunela je gitarové sólo. Veľmi osviežujúce, až také heavy metalové sólo. A to nie je jediné na tomto albume. Napríklad to v skladbe Mutually Assured Destruction posúva danú vec na vyšší level. Pretože viem aké má Martinus obľúbené kapely (alebo teda aspoň mal, dlho sme sa nevideli a tieto témy sme nepreberali), tak ten štetec tu a tam (možno nevedomky, neviem) načrie do palety, kde sú rozprplané farby značiek Morbid Angel, Nile, Hour of Penance… To nemyslím vôbec v zlom. Kde inde sa inšpirovať, ak nie u tých najlepších vo fachu, všakže? Čo sa týka Morbid Angel v prípade tohto albumu, tak mi to trklo hneď na prvé počutie. Možno už aj trošku pred ním. V tejto verzií, ktorá mne prišla, nemali ešte skladby The Agonized Purge a A Solid Uncertainty mená a boli jednoducho pomenované ako Intermezzo. Ich zaradenie ako také „oddychové zóny“ mi pripomenulo koncepciu druhého albumu Blessed Are the Sick od Morbid Angel. Síce formou iné, ale účel majú v podstate totožný ako tie na spomínanom albume „morbídneho anjela“. Je to taká príprava pred tým, než sa súkolie death metalového stroja opäť rozbehne na plné obrátky a vy máte pár sekúnd na vydýchnutie. A taktiež to pekne rozpracováva atmosféru s ktorou sa na tomto
albume tak pekne pracuje. V neposlednom rade, ten kontrast. Tvrdé skladby vyznievajú vďaka tomu ešte tvrdšie. Apropo, keď som toto spomenul Martinusovi, tak vravel, že to nebol žiadny zámer, ale mal v úmysle, aby z týchto dvoch „predelov“ sálala taká 80´ atmosféra na spôsob soundtracku k Terminátorovi. V prípade Hour of Penance vidím paralelu skôr tak obecne, že ide o hutný death metal, ktorý sa nebojí kombinovať techniku s atmosférou a zároveň ísť až tzv. na kosť. Je síce pravda, že s Hour of Penance som ja akosi stratil niť a je možné, že dnes znejú inak v porovnaní s tým ako si ich pamätám ja. Ale žánrovo mi prídu ako dosť príbuzné kapely. No a vplyvy tých spomínaných Nile som pochytil v poslednej skladbe Uberous Desolation. Nečakajte nejaké orientálne vplyvy a podobné veci. Na toto vážne nenarážam. Koncept oboch kapiel je postavený diametrálne inde. Ide prevažne o záver skladby, ktorá postupne za kvílenia gitár pomaličky odchádza do takého fade outu, ktorý sa následne prevalí do outra v štýle vyššie spomínaných Intermezz. Teda približne taká tá formulka s ktorou pracoval Sanders a spol. v skladbách ako Even the Gods Must Die, či Von unaussprechlichen Kulten.
Som veľmi rád, že Realms of Chaos nenaskočili na trend AI obalov, ale zverili svoju vizuálnu časť reálnemu umelcovi, resp. umelkyni. Dhomth pochádza z Banskej Bystrice a v jej portfóliu nájdete aj také mená ako Belphegor, Horna, či Cult of Fire. Mám proste rád ten dotyk ľudskosti, ktorý je cítiť z reálnych diel.
Čo sa týka zvukovej stránky, tak aj tu je posun hore. V rámci toho môjho „rešeršu“ vlastných slov k minulému albumu, som sa zastavil pri poznámke, že vokál bol do istej miery stiahnutý do pozadia v porovnaní s inštrumentálnou stránkou. Na aktuálnom albume je to už podľa môjho gusta. Dokonca sám Martinus mi povedal, že pri mixe myslel na tieto moje slová. Síce mi to lichotí, ale kto som ja, aby som niekomu radil? (hehe)
Aj keď teda album vznikal v citeľných pôrodných bolestiach, o to viac z neho vznikol dôstojný potomok kapely. Vo všetkých aspektoch sa išlo smerom nahor a ja nemám čo vytknúť. Cca o mesiac má kapela ohlásený koncert na domácej pôde v Banskej Bystrici. V akej zostave tam vystúpia, to môžeme teraz iba hádať. Že to ale bude trhať na kusy, to je asi každému naprosto jasné.
