V ukrutnom letnom „pařáku“ som sa v auguste vybral na koncert Dying Fetus do Košíc. Behom tohto koncertu ma upútal (a nielen mňa) na dverách vylepený plagát, ktorý oznamoval, že na Mikuláša zavíta do metropoly východu mega silná zostava, ktorá vtedy hlásala mená Possessed, I Am Morbid, Incantation a Nightfall. Neskôr sa zostava niekoľkokrát zmenila, keď vypadli I Am Morbid a Incantation, ktorých nahradili Terrorizer a Massacre. Ale ani to nebola finálna zostava a po odstúpení Massacre zaujali ich miesto Gréci Suicidal Angels a konečnú zostavu doplnili ešte Ater z Čile. Osud tohto turné som už takto raz spísal, keď som robil promo na tento koncert, ale cítil som potrebu mať to aj tu. Posledných pár dní som sa na koncert tešil, oprašoval nahrávky hlavných kapiel a celkovo sa dostával do takej príjemnej náladičky. Až prišla sobota ráno a martýrium spôsobené železnicami…
Z takého môjho malého cestovateľského bedekra:
Pretože som mal v pláne sa ísť ešte aj trošku inak kultúrne vyžiť pred koncertom, vyrazil som z domu o pol siedmej ráno. Cestou na autobus sa mi ponúkol s odvozom (mierne povedané) divný chlap so svojou dodávkou na výkup železného šrotu. Pretože žijeme časy konsolidácie a každé eurko je dobré, tak som prikývol. Po vypočutí životného príbehu šoféra som to tak trošku oľutoval, ale nevadí. V Leopoldove na stanici hlas z reproduktora neustále navyšoval meškanie vlaku a podobne vzdialene ako môj odvoz sa začala javiť aj moja dobrá nálada. Keď sa konečne dotrepal tak mi už bolo jasné, že prípoj z Trenčína nestihnem a tak, aby som eliminoval čakanie niekde vonku v Trenčíne, tak som zvolil alternatívu s prestupom v Žiline. Aké „milé“ prekvapenie ma čakalo, keď som sa po príchode na stanicu dozvedel, že aj ten ďalší vlak mešká 50 minút. Vlak nakoniec prišiel po 70 minútach (v hlave mi už znel
šialený smiech Asha z Evil Dead II) a ja som sa zvítal s kompletnou partiou, s ktorou som mal na koncert namierené. Nervy sa upokojili, zdúrené žily na spánkoch sa vrátili do pôvodného stavu a krvný tlak klesol do zdravých čísiel. Až kým sme neprišli na Liptov a niekto zacítil divný pach. Hm, horel rušeň. V Štrbe sme to zapichli a následne sme sa cítili ako stopári, ktorí si zastavili okoloidúci vlak. Ešte nejaké nepodstatné vášne vo vlaku a kilometre už ubiehali pomerne pokojne až do Košíc. Pretože moja časová strata nabrala niekoľko hodín, tak som sa už aj s ostatkom partie mohol vybrať priamo na koncert.
Do Collossea som sa dostal až okolo piatej, keď už na pódiu hrali svoj lomoz Ater. Mimochodom, o tejto kapele nájsť nejaké informácie, tak to je takmer nadľudská úloha. Doteraz som o nich nepočul a v podstate som o nič dôležité neprišiel. Ide o taký hybrid black, doom, death metalu, ktorý ma naživo veľmi neoslovoval (a vlastne ani keď som si ich skúšal pustiť doma). Kapela akoby sa snažila hľadať inšpiráciu v poslednom albume Celtic Frost, ale v takom chudobnejšom podaní. Takže podobný efekt ako u švajčiarskych bubákov to rozhodne nevyvolalo. Nevedel som sa k ich hudbe nejako viac pripútať a zopár skladieb bolo pre mňa mierou vrchovatou teda dosť.
Po nich si pódium k svojmu prednesu pripravovali ostrieľaní Gréci Nightfall. Grécka scéna ponúka okrem Rotting Christ a SepticFlesh aj mnohé ďalšie kapely. Z podobne ladeného temného košíka tu máme aj Varathron, Necromantia, či práve Nightfall. Musím sa priznať, že ich tvorbu nemám v podstate vôbec napočúvanú a tak som k nim pristupoval štýlom nepopísaného papiera. A počmárali ma celkom solídne. Ešte pred začiatkom ich setu prišlo k takému malému faux pas, keď si hudobníci všimli, že ich backdrop je hore nohami. Nevadí. Plachta sa zvesila, obrátila a mohlo sa začať. Okrem skvele hraného, melodického black/death metalu, ktorý naozaj vedel upútať, pozornosť publika priťahoval spevák Efthimis Karadimas. Nepoznám nejaký ich koncept, ktorého sa držia, či niečo podobné, ale mne ten jeho kostým tak trochu pripomínal Fantóma opery. A s tou kudlou v ruke sa tiež dobre oháňal. Keď dohrali, tak sme vonku na vzduchu rozoberali pocity z koncertu a niektorým vraj vadil zvuk. Ja teda neviem. Stál som pomerne vpredu a nejaký veľmi prepálený zvuk mi neprišiel. Možno len pri gitarových sólach to bolo trošku veľmi hore, ale inak to bolo v pohode. Aspoň čo sa týka mňa.
Pri ďalšej kapele sme síce zostali v Grécku, ale tá časť večera, ktorá bola zameraná na fanúšikov, ktorí dávajú prednosť skôr atmosférickejšiemu hudobnému spektru, tak tá skončila. V tomto momente prišiel čas na rúbanie. So Suicidal Angels som sa kedysi zoznámil prostredníctvom albumu Sanctify the Darkness, čo už je slušných 16 rokov dozadu. Doteraz som na nich narazil iba raz pred rokmi v Zlíne a tak som mohol pomaly nadviazať. Popravde, od Divide and Conquer ich už nejako výrazne nesledujem a tak mi ich setlist veľa nehovoril. Ak sa nemýlim, tak ten bol prevažne sústredený na minuloročný album Profane Prayer. Moju dušičku staršieho fanúšika tak potešili aspoň skladby Bloodbath a Apokathilosis. Partia vedená spevákom a gitaristom Nickom ovláda svoje remeslo na výbornú, ale postupom času sa mi ich skladby trochu zlievali dokopy. Ale možno to je tým, že skladby som až tak nepoznal a dúfal som v iné. Ťažko povedať. Ku koncu ich setu som stál niekde vzadu kúsok od baru a tam ošetrovali nejakého fanúšika, ktorý zrejme neustál kotol (možno v tom boli ešte iné premenné, to neviem). Brala ho potom záchranka a snáď dopadol dobre.
A presúvame sa ku kapelám na ktoré som do Košíc hlavne meral cestu. Terrorizer som videl niekoľkokrát. Raz v Bratislave s Nile, o niečo neskôr v Ostrave so Skeletal Remains. Prirátať k tomu môžem aj koncert Terrorizer LA (vedených Oscarom Garciom, teda spevákom, ktorý naspieval debut World Downfall), nejaký ten rôčik predtým, keď hrali v Bratislave ešte v klube U Očka. Vtedy mali zahrať celý debut, ale zdôrazňujem slovíčko mali, pretože nejaké 2-3 skladby pred koncom doleteli policajti a koncert ukončili. Kvôli porušeniu hluku, či niečomu takému. Aspoň tak si to pamätám. Takže toto bolo v podstate štvrté stretnutie s Terrorizer, či jeho inkarnáciami. Táto kapela má za sebou niekoľko rozpadov a opätovných návratov. Toto posledné znovuzrodenie tvoria Pete Sandoval, David Vincent (ako starí členovia) a Brian Werner a Richie Brown. Čo sa ešte týka Briana Wernera, tak tohto borca som videl pred rokmi v Banskej Bystrici s Vital Remains (ha, tento report už vyzerá ako moje koncertné curriculum vitae). Nepoznám jeho povahové vlastnosti, ale v žiadnej kapele nejako extra dlho nevydržal, tak asi to nebude terno. Ale zase na pódiu je to vždy totálny „ďábel“. A tento koncert nebol výnimkou. Začiatok obstarala titulka z albumu Hordes of Zombies. Následne Werner oznámil, že nám prehrajú celý World Downfall. Takže som sa tohto momentu predsa len dožil. A strhlo sa peklo. Stagediveri lietali vzduchom (aj za Wernerovej pomoci), cicle pit mlel všetko, čo do neho
vstúpilo a neskôr prišlo aj na wall of death. Ale niet sa čomu čudovať, keď do vás hučia šlágre ako After World Obliteration, Storm of Stress, či Corporation Pull-In. Logicky mega ovácií sa dostalo najväčšej „hitovke“ Fear of Napalm. Keď prišlo na Dead Shall Rise, tak sa muselo zase logicky spomenúť na nebohého Jesse Pintada. Klobúk dole skláňam pred Sandovalom, pretože je to stále pán bubeník aj po šesťdesiatke. Ešte by som rád spomenul ich pódiové dekorácie. Vyzeralo to nechutne krásne. Všetky tie torzá, lebky, nábojnicové pásy. Celkovo asi najlepší koncert Terrorizer z tých, ktoré som videl.
A ideme do finále. Keď boli pred deviatimi rokmi v Košiciach Possessed, tak mi bolo veľmi ľúto, že som nemohol ísť. Teraz mi srdiečko poskočilo, pretože som vedel, že si to už nenechám ujsť (aj keď tie logistické problémy boli strašné…). A tak sa stalo. 6. december 2025, okolo deviatej večer. Z pódia do publika hľadel Jeff Becerra so svojou partiou antikristov a pomaličky sme sa s nimi spúšťali skladbu za skladbou až do deviateho kruhu pekelného. A každá ďalšia skladba spôsobovala väčšiu a väčšiu rozkoš (znie to pomaly ako nejaký citát od Clivea Barkera). Otvorene hovorím, že po Terrorizer to mali Possessed dosť ťažké. Terrorizer zahrali výborný set, ale Possessed sa podarilo túto neľudskú hru dorovnať. Tak ako Terrorizer zahrali celý World Downfall, tak podobnú stratégiu zvolili aj Possessed, keď sme si mohli vypočuť v celej svojej dĺžke debut Seven Churches. Uši old schoolových fanúšikov (a nielen ich) si priadli spokojnosťou. Počuť naživo v tesnom závese za sebou skladby The Exorcist (tá soška Pazuzu na bedniach by určite nenechala chladnou ani Regan MacNeil), Pentagram, Burning in Hell, Evil Warriors… Proste, čo položka v setliste, to hymna. A keď vytiahli Death Metal, to som už išiel do vývrtky. Possessed okrem prvého albumu načreli do všetkých svojich nahrávok, a aj do comebackového albumu, z ktorého vytiahli dve skladby, ktoré pekne zapadli medzi staré vykopávky. Veľmi sa mi páčil neustále sa usmievajúci Jeff, ktorého výraz išiel možno až trošku v rozpore s textovou náplňou skladieb Possessed. Ale na druhú stranu, nemusíte sa tváriť ako stelesnenia zla, aby vám bolo jasné, kto je tu šéf. Aj Lucifer sa určite sem-tam uchechtne na svojom tróne. A presne tak na mňa Jeff pôsobil.
Je mi síce trochu ľúto, že som sa s Jeffom neodfotil, ale konečný pozitívny dojem z koncertu to vo mne nezmenilo. Neviem, či sa do konca roka ešte vyskytnem na nejakom ďalšom koncerte, ale ak nie, tak toto bola veľmi krásna rozlúčka s koncertným rokom 2025. Aj keď nabudúce si to poprosím bez tých peripetií s dopravou…
