S Prague Death Mass som si prehodil očný kontakt už minulý rok, ale vtedy mi to časovo nevychádzalo. V momente, keď som uvidel, že na piatom pokračovaní budú headlineovať kanadskí Blasphemy, ktorí za svoju skoro 40-ročnú kariéru odohrajú prvý koncert v Čechách, som hneď vedel, že tam nesmiem chýbať.
Zábava sa začala už v stredu, kde v rámci Warm Upu odohrala česká legenda black metalu Törr svoje prvé demo Witchhammer. Aktuálna zostava Törr mi nič nedáva a klasické skladby preferujem v prevedení od Henych 666 (report z nitrianskeho koncertu sme publikovali prednedávnom), tak som sa dostavil vlakom na oficiálny festivalový deň.
DEŇ 1.
Prvý deň pražskej oslavy smrti otvárala relatívne mladá kapela z nemeckých Drážďan – Ultima Necat svojím pomalým, atmosférickým, okultným black metalom. Sviečky plápolajúce v červenej hmle, soška Panny Márie na oltári a pochmúrna pohrebná atmosféra obalená do prenikavej vône tymianu. Ich hudba, aj napriek pomalým až stredným tempám, vyžarovala agresiu a hnev a celkovú pohrebnosť podčiarkovali aj vokály pripomínajúce omšové spevy.
Vomitvulva bola pre mňa úplnou neznámou, ale zaujal ma ich názov, ktorý naznačoval poriadny bordel. Kapucne, kukly, klince a reťaze, kam sa len človek pozrel, a do toho extrémne rýchly, agresívny a šumivý black metal s poriadnym nádychom war metalu s častým zneužívaním pickslideov à la Conqueror. Skladby boli rýchle, krátke a úderné, neomrzeli by ani grindového fanúšika.
Nasledovali francúzski satanisti Malhkebre. Aj názov mi dal zabrať, kým som ho správne trafil, ale aj samotná hudba. Hneď od začiatku mi to hrozne pripomínalo americkú kapelu Kommandant, ktorú mám síce veľmi rád, ale je to hrozne ťažké počúvanie – a to isté platilo aj o Malhkebre. Nekonečná artiléria blastbeatov, riffy, ktoré zožierajú dušu, a militantné vokály, ktoré sa ti vpália do mysle. Skladby boli premyslené a stage presence výborný. Pri intermezze sa použili aj pochodové tympany a spevák komandoval do megafónu. Bolo to unikátne, ale žiaľ, mňa to tentokrát nechytilo – možno by si to zaslúžilo ešte jeden pokus niekedy.
Vafurlogi z Reykjavíku je síce mladá kapela, ale s ostrieľanými hudobníkmi, ktorí sa prezentovali v kapelách ako Carach Angren či Svartidauði (th = severské „ð“). Ich hudba bola melodickejšia, s typickými črtami škandinávskeho metalu. Bolo to celkom príjemné osvieženie oproti ubíjajúcej pochmúrnosti predošlej kapely.
Na pódiu sa objavili steny Marshall aparatúry, takže bolo jasné, že nás Saturnalia Temple odplaví na vlny stoner doom metalu, ktorý však mal na 
sebe mierny blackový obal. Mňa táto odnož extrémnej hudby nejak extra nebaví a jediné, čo si občas pustím, sú Electric Wizard. No ale práve Saturnalia Temple bola ako švédska verzia Angličanov – s premietaním a dobre naaranžovanými skladbami, tak som sa tam prehadzoval z jednej strany na druhú až do konca. Bolo to príjemné prekvapenie.
Atmosférický black doom v podaní Nemcov The Ruins of Beverast bol totálny skvost pre fanúšikov tejto odnože. Miestami disonantné, až extrémne zlovestne epické predstavenie obohatené klávesmi s klavírnym aj orgánovým tónom, podfarbené rôznymi efektmi a pazvukmi, bolo celkom hypnotické. Ja som však už bol naladený na chaos, priamočiarosť a barbarskosť nasledujúcich kapiel, na ktoré som sa najviac tešil.
Grécka legenda z osemdesiatych rokov – Varathron a ich oldschoolový, okultný black metal. Samozrejme, z pôvodnej zostavy je tam iba spevák Stefan Necroabyssious, ale ostatní hudobníci tiež nie sú žiadni nováčikovia a zážitok bol maximálny. Ich posledný album The Crimson Temple vyšiel už v roku 2023, ale čerpali, samozrejme, z celého prierezu svojej obsiahlej tvorby. Bolo to jednoducho výborné a ja som si užil každú notu.
A teraz hlavná príčina mojej púte do Prahy. Nasadzujem si slnečné okuliare, pumpujem biceps a deriem sa dopredu, aby som nezmeškal ani sekundu ultimátnej kanadskej legendy, war metalových priekopníkov, black metalových skinheadov (ale tých dobrých, nie tých sprostých) a starých powerlifterov BLASPHEMY. 
Ross Bay Intro – a spustilo sa peklo. Primitívny, rýchly, barbarský a testosterónom nadupaný war metal (alebo beštiálny black metal), že človek normálne cíti, ako mu ubúda IQ. Výzorovo sú hroziví a celkom aj škaredí. Obrovské ostne, klince, nábojnicové pásy, granáty, R. Förster v plynovej maske, slnečné okuliare a prísnosť – až to naháňalo strach. Trocha som sa pousmial na šiestom členovi, ktorý mal za úlohu stáť na boku pódia, vymaľovaný pod slnečné okuliare a byť veľký a hrozivý – vôbec sa počas setu nepohol. Ja som poctivo a intenzívne hrozil na Warcommand, Goddess of Perversity aj na záverečný Ritual. Biceps narástol o 2 centimetre a IQ pokleslo o 20 %. Bolo to úžasné – dlhoročné čakanie sa oplatilo.
Na záver prišlo trocha také odľahčenie od nemeckých Attic. V podstate to bol hevík alebo takzvaný proto-black metal na štýl Mercyful Fate. Spevák síce nebol žiadny King Diamond, ale tá podobnosť a snaha bola značne cítiť. Asi by som si toto doma nikdy nepustil, ale po celom dni black metalu to bolo vítanou zmenou a zakončením prvého dňa vo veľkom štýle.
DEŇ 2.
Druhý deň otvárala avantgardná, experimentálna, drone-noisová kapela Neptunian Maximalism. Popri regulárnych nástrojoch – gitara, basa a bicie – mal každý člen rozložený stolík „zázračných“ krabičiek, pomocou ktorých ladili zo svojich nástrojov rozličné pazvuky, do toho škreky a nariekania. Bolo to zaujímavé a vedel by som si to predstaviť aj na Hradbách Samoty, ale hodinový set sa mi zdal hrozne dlhý, tak som počas druhej polovice preštudoval merch, prelistoval LP-čka a naštartoval svoj systém rumíkom.
Taliansky Funest existuje už od roku 2012, ale tvorbou nie sú príliš aktívni a majú na konte iba jeden album Desecrating Obscurity. Ich poriadne oldschoolový, hnilobný death metal určite zahreje pri srdiečku každého fanúšika Obituary a podobných OSDM kapiel. Tento žáner však ide celkom mimo mňa, tak mám čas na socializáciu a diskusiu – o čom inom, ako o Blasphemy.
Tak ako včera Vomitvulva, dnes ma svojím názvom zaujali Deathless Void. Nakoľko túto kapelu vôbec nepoznám, nemal som žiadne očakávania. Holandský black metal, ktorého je ako šafránu, je vždy niečím zaujímavý alebo skôr špecifický – a nebolo to inak ani v tomto prípade. Black metal modernejšieho strihu s nepopierateľnou inšpiráciou od Mayhem a Watain. Ambientné vsuvky krásne prepájali jednotlivé skladby. Bolo to energické a vôbec nenudilo, k tejto kapele sa ešte určite vrátim.
Sisyphean pochádzajú z Litvy a pre mňa práve aj touto skutočnosťou boli zaujímaví, lebo z tejto krajiny som doteraz žiadny black metal nezachytil.
Stage zdobili ľudské lebky napichnuté na kôl, hudobníci v kapucniach – čo sa od čias Mgła stalo takým novodobým štandardom, ktorý pomaly nahrádza corpsepaint 90. rokov. Ich hudba sa pohybovala v pomalších tempách a bolo tam cítiť aj značný vplyv death metalu. Štruktúra skladieb mala modernejší strih, nebolo to vyslovene nudné, ale žiaľ, vo mne to nezanechalo skoro žiadnu stopu.
Konečne prvá kapela dnešného dňa, na ktorú som sa naozaj tešil – Altars Ablaze. Treba podotknúť, že spevák Sepp mal na svedomí celý Prague Death Mass, a popri dohliadaní na túto masívnu akciu nás obdaril výborným a energickým setom. O Altars Ablaze som už písal, keď supportovali austrálskych Diocletian v Banskej Bystrici. Vtedy ma úplne uchvátili svojím devastujúcim black/death metalom a nebolo to inak ani teraz. Skladby sú výborne štruktúrované, spev dokonale sedí do celkového zvuku a z pódia sa valí agresívny, špinavý, ale pritom čitateľný čierny kov.
Nasledovali Thy Antichrist, kapela pôvodom z Kolumbie, ktorá svoje dielo kuje už od roku 1998. Musím sa priznať, že túto kapelu hrozne nemám rád a mne to celé zaváňa pozérstvom, ale predsa len pár slov k dnešnému vystúpeniu. Z vizuálneho hľadiska, osvetlenia, samotnej show a samozrejme vysokých hudobníckych zdatností – bolo to jedno z najdynamickejších vystúpení tohto festivalu. Moje trve kvlt blackmetalové srdce však hrozne protestovalo, takže som sa veľmi rýchlo ocitol v chillout zóne.
A konečne ďalšia dávka primitívnej brutality a konštantnej blastbeatovej kanonády od interkontinentálnej warmetalovej roty Death Worship na čele s R. Försterom z ultra kultových Blasphemy, ktorý popri gitare tentokrát aj spieval. Death Worship je jedno z dvoch pokračovaní kapely Conqueror, ktorú tvorili R. Förster a J. Reid, a spolu vytvorili almanach pre nespútanú besnotu warmetalu jediným albumom War Cult Supremacy. Förster potom odišiel do Blasphemy, neskôr založil Death Worship a J. Reid pokračoval cestou devastujúceho hudobného chaosu s kapelou Revenge. Zvyšok kapely tvoria členovia nemeckých Bloody Vengeance, z ktorých basák tiež pôsobí medzi radami Blasphemy, takže malá warmetalová subscéna je celosvetovo prepojená. Jednotlivé skladby netreba rozoberať – bol to proste tlak od začiatku do konca a mne neostávalo nič iné, len prudko hroziť počas celého setu.
Gaahls Wyrd sme všetci húževnato očakávali. Gaahl je predsa legenda nórskeho black metalu, ktorý sa preslávil nielen ako spevák 
Gorgoroth, jednej z najtemnejších a najsatanistickejších kapiel vôbec, ale aj rozličnými kontroverziami týkajúcimi sa jeho osoby, a je praotcom univerzálnej odpovede na hocijakú otázku – „Satan“. Gaahls Wyrd som videl niekedy pred cca 6–7 rokmi, po tom, ako všetky práva na meno Gorgoroth prepadli Infernusovi a Gaahl si založil vlastnú kapelu s ideou vlastnej tvorby. Samozrejme, vtedy bol setlist poskladaný z 90 % zo skladieb Gorgoroth a vlastné skladby odozneli dve či tri. Vtedy som bol nadšený, že som mohol vidieť túto legendu naživo a počuť staré známe skladby konečne s jeho ikonickým škrekom. Žiaľ, teraz sa žiadny Gorgoroth nekonal – a keď hej, tak ja som tam už nebol. Aktuálna tvorba Gaahls Wyrd mi dávala pocit temnej, tajomnej a mrazivej romantiky s väčšinou čistým spevom. Toto vôbec nebola moja šálka kávy s rumom a spolu so mnou viacero nadšencov opúšťalo halu so sklamaním na tvári.
Aura Noir som si bol istý, že ma nesklamú, a horlivo som očakával začiatok setu. Kapela bola založená v Nórsku v roku 1993 a hrá black/thrash metal. Od roku 1996 sa k nim pridal legendárny gitarista Blasphemer, ktorý mal po Euronymovej smrti všetky kreatívne zásluhy na albumoch Mayhem od Wolf’s Lair Abyss až po Ordo Ad Chao. Pre mňa vidieť tohto človeka hrať je zážitok sám o sebe. Samotných Aura Noir som videl tretíkrát a teraz na Prague Death Mass podali najbombastickejší výkon – bolo to rýchle, temné, nasrané a precízne, až som si vytvoril aj svoj vlastný circle pit. Jednoducho to bola energia jak výbuch atómovej bomby. Vysmiaty skandujem pri posledných tónoch a odchádzam si doplniť svoj rumom voňajúci pohárik. 
(Reportérsky monotónny hlas) Ale na to, čo som zažil pri vchode, sa len tak ľahko nezabúda.
Pred koncertnou halou som stretol Blackwinda z Blasphemy a aj napriek tomu, že sa s kapelami asi posledných 20 rokov nefotím, túto príležitosť som nemohol vynechať a bol som z toho vytešený ako malé decko. Neskôr som odchytil ešte aj R. Förstera a vtedy mi bolo už úplne jedno, čo hrá – ja som na dnes už mal všetko, pre čo som prišiel.
Posledná kapela Black Oath z Talianska si v pozadí hrala svoj hustý, melodický doom metal. Po takto nabitom dni bola táto kapela vítaným spomalením a vynikajúcim záverom druhého dňa.
DEŇ 3.
Nakoľko nás krátko po štvrtej ráno museli securiťáci vyhnať z chill outu, lebo miesto sa zatváralo, sobotné vstávanie bolo ťažké a bolestivé.
Keďže aj tento deň otvárali Neptunian Maximalism svojím hodinovým avantgardným noiseovým ambientom, rozhodli sme sa po výdatnom obede navštíviť výčap pod mostom s vonkajším posedom a dorazili sme až na druhú kapelu Viande.
Oni mi pripomínali svojou vizážou amerických death/thrasherov Ghoul so svojimi vrecami na hlave. Francúzi Viande nie sú žiadni nováčikovia – hrali energický black/death metal s ultra rýchlymi až speedmetalovými sólami. Chlapci neboli vôbec statickí a ovládli celé pódium.
Nasledovali Spitter, taký klasický black’n’roll starého strihu. Corpsepaint, plášte a ostne. Spevák/gitarista vyzeral ako Lord Orlok z Nosferatu, bubeník si ani nedával falošné ilúzie rozmanitej kreativity a mal ten najminimalistickejší set, aký som kedy videl – kopák, snare a tri činely. Nepodali nič nové, ale niekedy to nie je ani na škodu a tento set vôbec neomrzel.
Prichádza poriadne spomalenie a ako rýchlo sa vonku stmievalo, takým tempom sa vytrácala všetka veselosť z hudby aj z našich duší. Sektarism predviedli monumentálny, bahenne vláčny funeral doom zabalený do voňavého dymu myrhy. Bolo to atmosférické a ťažké až nás to ťahalo na samotné dno a gitara so slákom mi dodávala pocit nočnej mory, z ktorej sa nedá zobudiť. Sektarism boli výborní a keď budem mať možnosť, určite si ich znova pozriem. Jediné, čo mi chýbalo, bola hlasitosť – nie že by to bolo potichu, ale pri tejto bahennosti by som privítal stenami otriasajúcu hlasitosť, aby to burácalo aj vnútornosťami.
Sotherion z Francúzska je akoby vedľajší projekt členov Order of Apollyon. Je to kvalitný, rýchly, agresívny a priamočiary black metal bez zbytočnej estetiky. Ich živé prevedenie bolo pre mňa dostatočne presvedčivé – musím si to ešte vypočuť aj na nahrávke.
O Hild som počul prvýkrát na nejakom metalovom vloge práve o PDM 5. Celkom mi vtedy s tým povychvaľovaním kapelu aj predali, tak som bol na nich náramne zvedavý, lebo že je to „mladá švédska kapela“. Kapela samotná je naozaj relatívne mladá, lebo bola založená v roku 2021, ale pozostáva z ostrieľaných hudobníkov na čele s frontmanom a gitaristom Larsom Broddessonom, ktorý bol bubeníkom Marduk medzi rokmi 2006 a 2013. Takže o kvalite ich black/thrash metalu sa nedalo ani pochybovať. Larsov spev mi síce zo začiatku nesadol, ale som si na to zvykol. Telemarketing neklamal – bola to naozaj riadna pecka.
Ďalšia kapela niesla názov Mortuus, ale žiaľ, nemala nič spoločné s Mortuusom z Marduku. Pre mňa to bol ten typický moderný black metal, alebo nazývaný aj urban black metal, s často sa meniacimi náladami a znepokojujúcimi riffmi. Mňa táto vlna black metalu nebavila ani počas hypeu okolo portugalských Gaerea a odvtedy sa to nezmenilo. Samozrejme, tí, ktorým je táto forma čierneho kovu blízka, si určite prišli na svoje.
Ideme do finále a poslednú trojku otvárajú nórski Vemod. Táto kapela má rôzne prívlastky ako astrálny, filozofický či melancholický black metal – v závislosti od toho, v kom aké emócie ich hudba vyvolá, a je zaručené, že vyvolá. Ja by som to jednoducho charakterizoval ako atmosférický black metal na vysokej hudobníckej úrovni. Sem-tam som zacítil nádych Agallochu, ale tento set bol extrémne vťahujúci až hypnotický. Jednoducho pekný black metal bez klišé, póz a vôní, iba s modrastou hmlou a melancholickým premietaním oblakov.
Čoskoro začínajú Tormentor, a ja som si zabudol slnečné okuliare na ubytovaní – škandál! Mám 15 minút, aby som sa otočil. Ani sám som tomu neveril, ale dal som to aj s poldecákom. Začínalo sa introm z Anno Domini a Tormentor spustili pekelný set black metalu starej školy. Attila Csihar, preslávený ako spevák nórskej legendy Mayhem, znova nesklamal a pre mňa je topkou na extrémnej metalovej scéne s obrovskou škálou vokálov a hrdelných pazvukov. Ja som Tormentor mal možnosť vidieť doteraz iba raz po ich reunione v Budapešti a tam som mal z ich koncertu zmiešané pocity – vtedy sme sa zhodli, že „ok, aj túto legendu si môžeme škrtnúť zo zoznamu kapiel, ktoré bolo treba vidieť“. Teraz to bolo úplne o iných kvalitách. Ich set nemal ani jeden slabý moment – odzneli všetky legendárne skladby ako Recipe Ferrum, Elisabeth Bathory a počas skladby Tormentor si Csihar nasadil prasačiu masku, s dýkou hrozil svojim spoluhráčom, škrtil ich a bičoval. Jednoducho tomuto koncertu nechýbalo naozaj nič. Ja som iba dumal nad tým, kto by si v ’89-tom pomyslel, že obskurná kapela komunistického Maďarska sa raz stane jednou z najvýznamnejších a najzásadnejších kapiel blackmetalového fenoménu.
Piate pokračovanie Prague Death Mass sa schyľuje ku koncu a ostáva už iba posledná kapela – okultní perverzáci Profanatica z Ameriky. Hrozne som 
chcel, aby sa mi to páčilo, ale začala sa ma zmocňovať únava a v podstate som si už nevedel do uší napchať ani úlomok ďalšieho rúhačského čierneho kovu. Dávam si kapurkovú a lúčim sa s touto, od prvého do posledného momentu vymakanou, zadymenou a vyklincovanou oslavou smrti v Prahe.
Nedeľný prídavok vo forme unikátneho koncertu priekopníkov industriálneho black metalu Mysticum v pražskom planetáriu s 360-stupňovým premietaním bol určite neopakovateľným a grandióznym zážitkom. Kto už videl Mysticum naživo, pozná ten vyčerpávajúci nátlak konštantnej strojovosti, stroboskopu a blikajúcich motívov. Žiaľ, tejto jedinečnej akcie som sa už nemohol zúčastniť, ale určite si vyhľadajte záznamy na YouTube a uistite sa sami, že to bolo audiovizuálne stelesnenie zla priamo v studenom čiernom jadre Planéty Satan.
Boli to náročné tri dni, 15-minútové prehodenie kapiel bolo obdivuhodné, ale nedalo to príliš priestoru si oddýchnuť medzi setmi. Priznám sa, že posledných 10 rokov som si toľkoto kapiel nepozrel na jednom festivale, ale stálo to za to.
Týmto chcem zagratulovať a poďakovať sa organizátorom za tento vymakaný hudobný zážitok.
ÖÜGH!
