Možno si poviete, prečo som sa trepal do Prahy, keď Maiden boli o deň neskôr v Bratislave. Zmätok okolo lístkov ma tak znechutil, že som si to nasmeroval radšej do „Stovežatej“, v ktorej som, podľa mojich archívov, nebol dobrých sedem rokov. Taktiež mala na koncert smerovať časť rodiny z týchto končín a tak som mal mať poruke aj miesto na prespanie. Túto idylickú predstavu tak trošku žiaľ nabúralo zdravie a tak som predsa len musel tesne pred koncertom zháňať ubytovanie, čo bolo teda solídne salto mortale. Ale podarilo sa a tak som v sobotu ráno v Bratislave nasadol do vlaku smer Praha. Pretože nebol priradený reštauračný vozeň a dopravná spoločnosť s radosťou a úsmevom predávala miestenky do kupé, kde bol nasáčkovaný minibar, tak si iste viete domyslieť, kto si zrovna tieto miestenky kúpil. K týmto peripetiám treba prirátať ešte výluky na trati v Břeclavi a už hneď od rána bolo zarobené na peknú zápletku. Cesta našťastie ubiehala v pohode a po rýchlom obede vedľa Smetanovej siene a ubytovaní, sme sa vydali na cestu do Letňan. Pretože bolo ešte pomerne málo hodín a vedľa letiska prebieha v PVA EXPO výstava Tutanchamon – Jeho hrobka a poklady, tak sme si rozšírili program aj
sem. Že sme tu v podstate prečkali búrku, ktorá len tak lízla Letňany, treba považovať za taký pridaný bonus. Toľko teda úvodom a nastal čas na samotný koncert.
Musím sa priznať, že z takto veľkých koncertov som vždy nervózny. Obrovské davy ľudí ma tak nejako podvedome desia, ale kapely typu Iron Maiden si jednoducho niekde v pohode klubu zrejme nepozriete. A tak som sa teda predieral zástupmi fanúšikov. Pristavil som sa pri stánku s občerstvením a aj keď niekde niekto šomral na ceny, tak mne prišli, vzhľadom na povahu akcie, úplne v pohode (stačí porovnať s minuloročným koncertom AC/DC v Bratislave…). Len pre predstavu – pivo 4€. Takže neviem, či niekto čakal nižšiu cenu. Po chvíľkovom postávaní v tieni tribúny (pretože slnko znova preplo vypínač do polohy výpeku) som sa prepracoval niekde zhruba na rovinu zvukára. Niekoľko desiatok minút som teda absorboval okolo mňa sa valiacu angličtinu, nemčinu, poľštinu a samozrejme aj slovenčinu a češtinu. Zhruba o 18:40 sa na pódium prirútila jediná predkapela večera, Američania Halestorm. Ak mám pravdu povedať, tak kapely podobného strihu idú na kilometre od stredobodu môjho záujmu. Toto meno som už samozrejme niekde zachytil, ale nemal som chuť si ich pustiť. A keď začali hrať, tak som aj vedel prečo. Okolo mňa síce stálo niekoľko mladších ľudí, tak cca 20+, ktorí boli z nich nadšení a spievali každé slovo, ale mňa to teda nechytilo. Nie, že by kapele chýbal drive a energia, ale samotné skladby na mňa pôsobia tak rádiovo sterilne. Proste niečo, čo vám ponúkne nejaké rockové rádio, ktoré máte pustené pri práci na záhrade, vy si zahmkáte
refrén, ale o päť minút neskôr už neviete, čo to bolo. Pozitívom kapely je speváčka Lzzy Hale, ktorej hlas má solídny rozsah a dokáže strhnúť dav (čomu zrejme pomáha vyzývavý kostým, čo mi potom teda dáva vysvetlenie popularity medzi mladším publikom a najmä jej pánskou časťou) a jej brat, bubeník Arejay, ktorý si strihol bubenícke sólo a aj keď nie som fanúšikom podobných exhibícií, najmä čo sa týka predkapiel, tak uznávam, že to bolo zaujímavé a aj vcelku vtipné.
Tak, približne trištvrte hodinka setu Halestorm prešla a zostávalo už iba prestavať pódium a počkať si na hlavný chod večera, britskú legendu Iron Maiden. Pre mňa bolo toto druhé stretnutie sa so Železnou pannou. Prvýkrát som bol na nich pred dvanástimi rokmi na letisku v Piešťanoch. Čo sa u nich behom tejto doby zmenilo? No, odvtedy nahrali dva albumy. Čo ale nehralo rolu, pretože na aktuálnom turné sa rozhodli zamerať na najslávnejšie obdobie kapely, teda po album Fear of the Dark (ono, vlastne to nehralo rolu ani pred tými dvanástimi rokmi, pretože vtedy ponúkli fanúšikom podobu turné ku kultovému albumu Seventh Son of a Seventh Son z roku 1988). Najmarkantnejšou zmenou bola výmena bubeníka Nicka McBraina. Ten koncom minulého roka oznámil, že už viac nebude s Iron Maiden hrať koncerty, čomu sa ale nemožno čudovať. Zdravie a vek nikto z nás nezastaví. Jeho miesto teda zaujal Simon Dawson (The British Lion, ex-Devilment…). Ako to teda kapele s ním išlo? Ak ste nahliadli na nejaké správy z dvoch budapeštianskych koncertov, ktoré sa odohrali skôr behom týždňa, tak ste si pomaličky mohli urobiť obraz. Tam sa názory líšili od
nadšených, až po tie, ktoré boli dosť kritické. No, ale ja si radšej názor utvorím sám. O ôsmej večer sa teda tradične začala priestorom niesť skladba Doctor Doctor od UFO, čo dávalo na známosť, že Iron Maiden sú už pripravení a koncert sa o chvíľku rozbehne. Inštrumentálku The Ides of March z albumu Killers doprevádzala projekcia, ktorá nás previedla po známych miestach ako 22 Acacia Avenue, všimnúť sme si mohli ceduľu s nápisom Upton Park (fanúšikovia West Ham United vedia, ktorá bije), či sa niekde v tieni mihla postava Eddieho. The Ides of March plynule prešla do Murders in the Rue Morgue (E. A. Poe by možno vyčaroval úsmev vo svojom kamennom výraze), pri ktorej publikum prešlo do ohlušujúceho jasotu. Aby sme zárezov z albumu Killers nemali málo, tak sme sa dočkali ešte aj Wrathchild a titulnej Killers, pri ktorej na scénu nabehol Eddie oháknutý v koženej bunde so sekerou v ruke, čiže sa držal pekne línie daného albumu. Návrat k debutu obstarala Phantom of the Opera, čím sa na chvíľku uzavrela časť koncertu so skladbami, ktoré kapela až tak často nehráva. Tento predel vytvorila The Number of the Beast (mimochodom, neskôr som zistil, že môj zostatok na čipe s ktorým sa platilo občerstvenie, bol presne 666 CZK). Toto je jedna z tých skladieb, bez ktorých si akosi koncert Iron Maiden neviem predstaviť. Veľa ľudí, ktorí nahliadli do setlistu po koncertoch v Budapešti bolo do istej miery sklamaných, že ho predsa len tvorilo množstvo dosť ohraných skladieb. Hm, povedzme si ale úprimne, ak by vynechali väčšinu známych skladieb, ocenili by to fajnšmekri, ale množstvo bežných fanúšikov, ktorí si prišli zahulákať refrény „tých svojich skladieb“, by zostali zrejme mlčky stáť. Takže tak ako kapela namixovala set, považujem za jediné riešenie,
ktoré mohlo potešiť obe strany (aj keď uznávam, že úplné vynechanie albumu No Prayer for the Dying a iba titulný kúsok z Fear of the Dark, to trochu zamrzelo). The Clairvoyant nikdy nepatrila medzi mojich favoritov, ale v tento večer mi nijako zvlášť nevadila. Powerslave, s projekciou z tohto albumu, pekne nadviazala na tú výstavu, ktorú som absolvoval pred koncertom (a dusné počasie, ktoré sa držalo na môj vkus akosi príliš dlho, detto). Po 2 Minutes to Midnight prišla na rad jedna zo skladieb, na ktoré som sa najviac tešil – Rime of the Ancient Mariner. Tento štvrťhodinový epos z albumu Powerslave uviedol Bruce Dickinson s fľašou vody v ruke a so slovami, že: „Kiežby tam bola slivovica, ale je tam iba voda.“ Vidieť, že páni neboli v Česku prvýkrát (hehe). Práve pri tejto nádhernej veci som nevedel odtrhnúť oči od projekcie. Apropo, projekcia a celkovo scéna. Niektorí fanúšikovia trošku „remcali“, že na pódiu chýbajú nejaké kulisy a tak. Áno, tiež by som bol viac za to, keby sa tam vyskytovalo viac niečoho takéhoto fyzického, ale tieto projekcie boli strhujúce (najmä tá pri Hallowed Be Thy Name) a bolo vidno, že ľudia za to zodpovední sa s tým vyhrali na maximum. Po vybrúsení si hlasiviek pri Run to the Hills, prišla ďalšia epická a dosť dlhá vec – Seventh Son of a Seventh Son. Mrazivý motív albumu a odpadávajúce stavce z Eddieho chrbtice, ktoré čľupkali do vody, aspoň teoreticky schladili rozpálený dav. Pri The Trooper sa po pódiu znova rozhodol prejsť Eddie vo vojenskej uniforme a so šabľou v ruke. Tu sa mi páčila jedna taká vec, ktorá sa mi prihodila, keď sme čakali v rade pri vstupe do areálu. Stála tam taká mladá rodinka s malou dcérkou a to malé dievča plakalo. Tak sa jej mama pýtala, že: „Proč pláčeš?“. Malá pomedzi slzy zo seba vylúdila len: „Když já už chci vidět Eddieho.“ Až taký dojatý úsmev mi to vylúdilo a snáď maličká Eddieho videla. Druhý vrchol koncertu (po Rime of the Ancient Mariner) pre mňa nastal pri Hallowed Be Thy Name. Samotnú skladbu mám veľmi rád a po
textovej stránke ju považujem za jednu z najlepších vecí, ktoré kedy Iron Maiden napísali. Túto atmosféru vynikajúco dotvorila už spomínaná projekcia, kde samotná Smrť doviedla Bruca až k slučke, na ktorej sa chvíľku zahompáľal, až následne vstal z mŕtvych. Záverečná časť koncertu už žiadne výrazné prekvapenie nepriniesla. Po obligátnej Iron Maiden prišli tri prídavky. Žiaľ, jeden z nich, moja obľúbená Aces High, mi úprimne nesadla. Práve tu mi akosi hra Simona Dawsona vadila a nemala taký tlak ako v podaní Nicka. A navyše Brucovi vypadol text v poslednom refréne. Nuž, stáva sa. Za to Fear of the Dark (opäť s krásnou vizuálnou časťou) a záverečná Wasted Years boli opäť pastvou pre uši, aj oči.
Pri pomalom sťahovaní národov von z areálu, nám už len hrala do rytmu Always Look on the Bright Side of Life od Monty Python z filmu Život Briana. Takže, ak ste tento výcuc z pražského koncertu dočítali až sem, tak asi čakáte na nejaký finálny verdikt. Po koncerte som čítal čosi o tom ako nebolo so zvukom všetko kóšer. Najmä ľudia, ktorí sedeli na tribúnach to vraj mali takto. Tu akosi neviem povedať. Stál som celý koncert na jednom mieste (ako som spomínal vyššie, tak niekde zhruba na úrovni zvukára) a z tohto môjho postu bol zvuk čistý a vyvážený. Predsa len išlo o open air akciu na otvorenej rovnej ploche a vieme ako to je, ak začne fúkať a zvuk sa nesie priestorom. Takže z tohto hľadiska nemám žiadne výčitky. Z koncertu som odchádzal spokojný a s vedomím, že to bol pre mňa zrejme posledný koncert Iron Maiden. Nikto nemladneme a možno je to trochu smutné konštatovanie, ale doba týchto titánov rockovej, či metalovej hudby sa pomaličky chýli ku koncu. A ak si chcete ešte aspoň trošku usrknúť z kalicha ich nesmrteľnosti, tak radím vybehnúť na nejaký koncert ich turné. Páni Steve, Bruce, Dave, Adrian, Janick a Simon, vďaka!
Foto: FB kapiel
