Netuším prečo mi opäť prischla recenzia na Samsaru, keď takúto formu doom metalu v podstate nepočúvam. Keď už, tak sa držím niekde pri kapelách typu Cathedral, Reverend Bizarre, Count Raven, Lord Vicar… Ale fajn. Možno je zaujímavé vidieť aj uhol pohľadu z dosť iných sfér. Je pravda, že som písal
recenziu na ich debutový album When the Soul Leaves the Body a ten môj text som si znova prebehol. Pobavil ma posledný odsek, kde som vyjadril nádej, že ďalší album snáď Tibor a spol. stihnú vydať skôr ako za ďalších osem rokov. No, stihli. Tentokrát to trvalo sedem rokov.
Ale sranda bokom. Tu treba vysvetliť, že kapela prešla dosť zásadnými personálnymi zmenami a z obdobia prvého albumu zostal v kapele už iba sám Tibor. Okrem neho aktuálne Samsaru tvoria Martin Sokol (basa) a Lukáš Michálek (bicie, Modern Age Dying, Ravenarium…). A hudba akú produkuje Samsara sa jednoducho nezloží za jedno sobotné popoludnie niekde pri pive. Takže ja tieto časové okná dokážem pochopiť.
„Cháronova uspávanka“ vyšla ešte na jari tohto roka. Alebo teda vyšla… Samsara poslala svoj album do sveta v digitálnej forme a po nejakom čase síce album vyšiel aj vo fyzickej podobe, ale na náklady samotnej kapely. Je mi trošku záhadou, že žiadny label kapelu nezastrešuje a nesiahol po nej, pretože recenzie na ich prvý album a aj na tento aktuálny sa niesli v pozitívnych vlnách. Ale možno samotná kapela chce mať plnú moc nad sebou. Neviem a je mi to v podstate aj jedno. Album sa teda ku mne dostal. Aj keď sa musím priznať, že s časovým odstupom. Tibor mi ešte v septembri prízvukoval, či sa na to pozriem. No a poznáte to. Človeku sa nakopí milión iných vecí a ani sa mu do toho veľmi nechce. Ale uzrel čas. Aj vonku. Nechcete proste počúvať takúto muziku, keď je vonku teplo ako vo vyhni a zhora sa na vás rehoce slniečko. Nie. Takáto hudba si vyžaduje aj poriadne melancholickú náladu, ktorú vám prinesie až neskorá jeseň. Úplne vás pohltí tá atmosféra, keď sa po prechádzke na cintoríne, kde na hroby dopadajú zvraštené, do sýtych tónov hnedej a červenej sfarbené listy
stromov a vy sa ošľahaný vetrom vrátite domov. Za súmraku sa usadíte do kresla, zapálite si sviečku a pustíte si tento album. Možno až taká meditatívna chvíľka. A práve vtedy má Charon´s Lullaby najväčšiu silu a dokáže sa pohrať s vašou hlavou štýlom nezbedného elektrikára a poprepájať vám fázy. A zrazu z vás vytečú emócie, ktoré ste u seba už dávno nepostrehli. Zhruba takto to aspoň funguje na mne. V porovnaní s prvým albumom sa skrátila celková stopáž, čo ako fanúšik pomerne iných a na rýchlosť vysadených štýlov dosť kvitujem. Ale keď si to tak zoberiete, tak zhruba 40 minút na štyri skladby je tiež riadna porcia. Po niekoľkých posluchoch som tak nejako viac nahliadol za oponu kontextu. Hlavnými piliermi albumu sú najmä dve dlhé kompozície – titulná Charon´s Lullaby a Sleeping Beauty. Obe tieto komplexné skladby predkladajú poslucháčovi veľa rôznych plôch, ktoré by mali ulahodiť každému receptoru vkusu. Možno trošku taká hra na istotu, ale viem si predstaviť, že zložiť niečo takéto monumentálne dá kusisko roboty. Napríklad v titulnej skladbe ma celkom uchvátila pasáž, kde mi uši naplnila možno až taká ľahko optimistická melódia, ktorá, napriek tomu, že je v kontraste s textovým posolstvom, pôsobila ako také svetielko optimizmu na konci temného tunela. No a aby som neopomenul aj druhú spomenutú skladbu, tak tam ma zase prekvapila aj dokonca sypačka, ktorá ale pekne zapadne do celkového vyznenia. Charon´s Lullaby a Sleeping Beauty teda pôsobia ako taký rám obrazu, ktorý striktne drží album po kope. Ale aký by to bol obraz, keby niekto nevymaľoval aj to natiahnuté plátno. Presne túto úlohu spĺňajú zvyšné dve, stopážovo kratšie veci Buried Love a Memories. Tu nenájdete žiadne dunivé bicie, či gitarový riff, ktorý by vám zarezal do mäkkých tkanív. Kdeže. Tieto dve skladby majú za úlohu ešte viac spomaliť a dotiahnuť melanchóliu až na pokraj znesiteľnosti (to myslím v dobrom). Pretože Tiborov hlboký growl by asi do takých vecí až tak veľmi nesedel, tak tu, v rámci takého súboja beaty & the beast (ktorý je ale postavený ako taká vojna na diaľku, pretože sa strieda v samostatných skladbách) hosťuje Simona Janovičová (ex-Sinners Moon, Symfobia…). A aby sme toho ženského elementu nemali málo, tak s textami okrem samotnej Simony prispela aj Petra Siažiková (ex-Mysterious Eclipse…).
Toľko teda ja k tomuto albumu. Samsare sa podarilo pekne nadviazať na prvý album a možno aj ešte viac rozvinúť motívy, ktoré pred tými siedmimi rokmi predostreli. Napriek zmenám v zostave si zachovali vlastnú tvár a pomýliť si ich s nejakom inou kapelou je dosť ťažké, až nemožné. Treba povedať aj to, že doom metalu sa v našich končinách zase až tak veľmi nedarí a za každý ďalší album bude zrejme hocijaký random fanúšik rád. Preto je čas sa teraz tešiť z Charon´s Lullaby. Ktovie, kedy pribudne ďalší. A pravdepodobne bude za neho zase po rokoch zodpovedná Samsara.
FB: https://www.facebook.com/OFFICIALAtmosphericDoom
Bandcamp: https://samsara-band.bandcamp.com/album/charons-lullaby
