MRKVA
Prvá polovica júla u mňa už pekných pár rokov patrí len jedinému a to festivalu Obscene Extreme. Dokonca mi príde, že už aj v práci si zvykli, že nemá
zmysel v týchto dátumoch so mnou hocijako počítať. Možno to bude tým, že to dávam patrične najavo. Tak, či onak, deň pred odchodom som si opäť od srdca zanadával, keď som balil niekoľko kvázi potrebných vecí do batohu. Trošku sa mi rozsypala zostava s ktorou som posledné roky zvykol chodiť do tejto Mekky extrémnej hudby, ale moju velectenú riť prichýlila dvojica kamarátov, takže mi aspoň odpadla tá nekonečná cesta vlakom. Už po ceste do Trutnova trochu spŕchlo, čo mala byť asi taká predzvesť vecí nadchádzajúcich. Ale idylku, ktorú dotvárala svojim spevom Celine Dion (môžem byť nejako podvedome jej fanúšikom?) to nerušilo. Aby sa predišlo pomerne prepchatému stanovému mestečku ako tomu bolo na 20. ročníku, tentokrát organizátori prezieravo prenajali aj druhú stranu lúky a tak bolo miesta všade dosť. A človek aspoň nespal postojačky ako je zvykom na kopci. A tá zdravotná prechádzka každý deň mala tiež niečo do seba. Čo nemalo niečo do seba boli moje technické schopnosti, keď sa mi podarilo odtrhnúť zips na stane a tak som si v tom momente želal čo možno najsuchší ročník. Už len kvôli tým mojim poznámkam o niekoľko riadkov vyššie je asi každému jasné, že nič také nehrozilo.
Ako spomínam vždy pri reporte z OEF, tak nie som ten typ, ktorý celý deň čumí na kapely a tento festival je pre mňa takým dovolenkovým rezortom. Preto ak v nasledujúcom článku nenarazíte na kapelu, ktorá vás zaujímala, tak sorry, možno nabudúce. Ale aj z toho dôvodu dávame report dokopy dvaja, aby sme tento nedostatok, čo najviac eliminovali.
Už už to vyzeralo, že tento rok stihnem aj Freak Fest, ale tesne som ho minul. Ale zase som už bol prítomný v publiku pri úplne prvej kapele Solitär. Ak ich nepoznáte, tak táto kapela vám predhodí chutnú várku crust/d-beatu s dvomi spevmi (mužským a ženským) a hlavne energie viac ako baterky Energizer. A pretože som sedel pri zvukárovi, tak aj zvuk bol čistý ako horská bystrina. Pred dvomi rokmi tu hral Bryan Fajardo s PLF od ktorých minulý rok odišiel a tento rok dorazil so svojou vcelku novou kapelou Trucido. A rapídna zmena štýlu sa tu samozrejme očakávať nedá a tak sme dostali opäť prvotriedny náhul ultra rýchleho grindu. Nie som veľmi priaznivec slamu a brutal deathu a tak som Utilize the Remains vynechal, ale za to pach chilli papričiek a tequily a sombréra vo vzduchu opäť prilákali moju pozornosť, pretože na pódiu skotačila mexická kultovka C.A.R.N.E. Párty to bola krásna a v podstate, čo sa týka goregrindu, tak sa hneď takto na začiatku stali pre mňa víťazmi festivalu. Pretože nasledovalo noise komando Sedem minú strachu, tak som si tých sedem minút na nich opäť vyhradil a pri týchto hlukmajstroch človek nemôže urobiť zle. Do centra diania som sa dostal až na Devourment (to je jedna z tých mála výnimiek). Videl som ich pred dvomi rokmi v klube, kde to bol masaker. Podobné to bolo aj tu. Zazneli šlágre typu Babykiller, Rubenov vokál je stále riadny kanál, ale zostava bola nejaká iná. Chýbal Chris Andrews, ak sa nemýlim. Napriek tomu, čistá práca. Dropdead som si nechal ujsť, ale na Gruesome som už cupital opäť niekde v oblasti najsilnejšieho akčného rádiusu sálajúceho z pódia. Túto skladačku známych hudobníkov (Matt Harvey – Exhumed, Gus Ríos – ex-Malevolent Creation, Daniel Gonzalez – Possessed a Robin Mazen – Castrator) som tu videl už pred piatimi rokmi. Zmenilo sa u nich niečo? Asi nie. Ak si zavriete oči, tak máte stále pocit, že počujete Death. „A to se vyplatí!“ Gruesome idú spoločné turné s japonskými vzívačmi Venom – Sabbat. A práve títo satanáši zo Zeme vychádzajúceho slnka boli poslednou hudobnou položkou prvého dňa. Veľa kapiel malo honosné obrovské plachty a pri nich pôsobila maličká plachta s logom Sabbat ako taká chrbtová nášivka. Tento minimalizmus ale kapela vynahradila takým prievanom, že až. Mali sme tu všetko – maličké kožené tangá s hrotmi, výrazy, ktoré by závidela aj posadnutá Regan z Exorcistu, ale hlavne totálny 
old school black/speed/thrash, ako ho kedysi hrali Venom (resp. minulý rok taktiež na tomto pódiu vystupujúci Bulldozer). Trio Japoncov odišlo (o chvíľu neskôr som ich stretol dolu v Grind Markete a musím povedať, že sú to veľmi milé osoby) a nasledovali už len Freak Shows na ktoré som tentokrát nemal veľmi náladu a tak som sa teda vybral na prechádzku k môjmu vzdialenému stanu.
V noci zapršalo. Nič neobvyklé na tomto festivale. Pre mňa to bolo kvôli tomu odtrhnutému zipsu o niečo menej príjemné a tak som sa ráno cítil ako Jack Sparrow, keď v prvej časti Pirátov z Karibiku vylieval s vedrom vodu z potápajúceho sa člna. Vodu som odstránil, ale ešte som zohral dramatický boj so slimákmi (v ich odhodlaných očiach človek ľahko dokázal vycítiť Jazdu Valkýr od Wagnera), ktoré ma obkľúčili a boli v drtivej prevahe voči mne. Pretože som ale hrdina (chlap, dub, aj stroj) na slovo vzatý, tak som moju pevnosť v podobe rozpadnutého stanu ubránil. Po krvavej (alebo čo to majú slimáky za maglajz) bitke som sa vyprsil ako ten týpek z 300 (alebo teda skôr tento tlsťoško s namaľovanými svalmi z tej paródie) a vykročil som smelo do druhého festivalového dňa. Druhý deň sľuboval mnohé, ale človek sa pomerne ľahko niekde zakecá, čo môžete byť niekedy príjemnejšie ako samotné vystúpenie kapely. No ale k pódiu som si vyšľapal cestičku pri vystúpení one man (resp. woman) projectu Beaver Fever. Slečna, počúvajúca na meno Tsunami Nagasaki (čo bude asi teda skôr pseudonym) rozbehla takú smršť, až mi zvierač stiahlo. Niekedy nepotrebujete mať za sebou orchester, aby ste si podmanili grindové publikum. Čo nespláchla Tsunami, to dokonal odštepný závod Sedem minút strachu, čiže Sangre de Idiotas (teda Rišo a Jano). Trošku viac formu vzývajúce kompozície ako v ich domovskej bande, ale stále bordel non plus ultra. A tak to mám rád. Následne som sa vybral na púť, kde som postretával mnohých známych aj neznámych a skončil som v takej celkom pohodke v stanovom mestečku. Po obede a následnej sieste sa jeden kamarát rozhodol pozrieť, čo môže byť za tým svetlom na konci tunela, ale pretože to bolo iba také menšie delírium, tak to svetlo bolo len zrejme vchodom do jeho stanu (o pár hodín už poletoval po areáli zase ako fičúr za mlada). Pretože som vynechal koncerty Whoresnation myslím minulý rok v Košiciach a v Žiline, tak mi dobre padol reparát práve tu. Francúzski hrdlorezi toho najgrindovejšieho kalibru. Lenže po nich vyšli na pódium Putridity a na mňa doľahla nuda. Náladu do mojich žíl vliali See You In Hell, čo bolo z domácej českej scény jedno z naj vystúpení. Bez srandy. Pretože v tento deň mal Čurby narodeniny, tak nám otvoril jeden zo svojich darčekov. Brutal Truth už je asi naveky minulosť (aj keď nikdy nehovorte nikdy), ale Danny Lilker, Bilos a spol. sa rozhodli prehrať debutový album Extreme Conditions Demand
Extreme Responses od spomínaných Brutal Truth pekne od začiatku až dokonca, pod menom Walking Corpses. Bolo to divoké, zúrivé a zároveň milé a dojímavé. Teraz si už nepamätám v ktorej skladbe, ale zrazu vybehol ako hosť na pódium aj Keijo z Rotten Sound. Veľmi silný set. Hneď po nich sa na pódium nachystala ďalšia legenda žánru, ktorá kopala základy pre hardcore a grindcore – Siege. S Markom Fieldsom sme si trošku pokecali už niekedy skôr toho dňa a sľuboval nám zdrvujúce vystúpenie. No a chlapci to splnili. Oči ale najviac priťahoval bubeník Rob, ktorý svojimi grimasami a modrými vlasmi pôsobil ako kreslená postavička (to samozrejme myslím v dobrom). Po totálnom tlaku prišlo na radu uvoľnenie a nafukovačky. Kto to asi len tak mohol v tom momente smerovať na pódium… Gutalax si urvali Bojiště pre seba a ja im to nemám vôbec za zlé. Videl som ich 1 000 000x a tak som si len tak pozrel pár skladieb a išiel sa prehrabať merchom. Následne bolo treba pozrieť ako je na tom kamarát ktorý obľubuje zážitky blízkej smrti, ale pretože ten upgradoval Ježiša, tak nepotreboval 3 dni na to, aby vstal z mŕtvych a stihol sa rozpŕchnuť niekam do priestoru. Problém bol ten, že spŕchlo aj práve v stanovom mestečku a to štýlom naplno pustenej sprchy. Využili sme voľný prístrešok, kam nakoniec prišli jeho belgickí majitelia a myslím, že spevák zo Six-Score a tak sme si urobili takú menšiu talk show, kde sa človek dozvedel veci… No nič. Problém bol ten (aspoň pre mňa určite), že som kvôli tomu nestihol Ratos de Porao. Pri pódiu som bol opäť pri Napalm Death a musím povedať, že sa mi páčil setlist. Zneli novšie skladby ako Amoral, tak aj starinky Suffer the Children, či Instinct of Survival. Ale neviem aký tam bol problém so zvukom, pretože behom celého festivalu bol zvuk výborný, ale tu akoby sa nejako hýbala hlasitosť. Ale to je len drobná výčitka, inak
samozrejme zas a znova skvelá show. Čo sa týka show, tak to nemožno hovoriť asi v prípade Dying Fetus. Tí sa asi nepohli z miesta (čo je u nich tradičné, ale aj tak), ale zase sekali riffy vo veľkom štýle. Aj keď počúvam na nich v podstate všade chválu, tak u mňa ich vystúpenie nezanechalo akosi žiadne pocity. Ako prišli, tak odišli. Začínala na mňa citeľne doliehať únava, ale povedal som si, že minule som Wormrot vynechal a tentokrát si pozriem aspoň pár skladieb. Prekvapila ma speváčka, ktorá doplňovala Gabriela (ex-Implore) menom Weish. Jeden kamarát povedal, že mu pripomínala Björk a ja by som to asi nedokázal opísať presnejšie. Pár dní po OEF kapela zverejnila na FB, že z kapely odchádza bubeník Vijesh a tak v kapele zostal vlastne už iba Rasyid. Kto vie, čo sa tam deje za zavretými dverami. Doteraz mi je ľúto, že som ich nestihol s Arifom za mikrofónom… No nič, bol čas ísť spať.
Deň tretí. Vody a slimákov o niečo menej. Opäť už od jedenástej doobeda hrali kapely, ktoré ma zaujímali. Gummo a Will Cope. Francúzsko-litovský dvojboj, surového, rýchleho grindu, resp. powerviolence. Nepotrebujete kávu ani energeťák na ráno, stačia dve kapely podobného štýlu a už stojíte ako svieca vo vetre. Ešte som mrkol na Escarnium. Kapela pôvodom z Brazílie, ale jej členovia myslím, že teraz žijú niekde v Nemecku. Videl som ich pár rokov dozadu, keď hrali v Mariatchi a páčili sa mi. Stále z nich cítiť taký stret brazílskej scény prezentovaný kapelami ako napríklad Krisiun, Abhorrence či Rebaelliun s temnejšími spolkami typu Incantation. Vystúpenie fajn, ale po prvých dvoch totálnych náklepoch to pôsobilo trošku ako auto, ktorému dochádza benzín. Zmeškal som Rebaelliun a Meat Spreader, čo si opäť vyčítam, ale žiaľ nedá sa byť všade. The Arson Project ma hodili opäť na grindovú vozovku pod kolesá švédskej scény a ja som sa s úsmevom nechal prejsť. Pozrel som si záver setu Terveet Kädet. Bol k nim síce pridaný prívlastok legenda, ale snáď neurazím ich fanúšikov, keď poviem, že som o nich v živote nepočul. Ale zase to bol veľmi príjemný severský crust, ktorý človeku proste zachutí. Groinchurn som vynechal, pretože sme si zbehli pozrieť futbal do pivného stanu, ktorý bol plný fanúšikov Nemecka (nakoniec Španieli vyhrali nad Nemcami 2:1 pp). Pretože o 20:00 išli hrať Rompeprop, tak som si predĺženie nepozrel a Rompeprop už asi viac neuvidím, takže zvíťazil goregrind nad športom. No a Rompeprop. Dámy a páni, bolo to veľkolepé. Hore som spomenul, že C.A.R.N.E. boli u mňa top goregrindu v tomto roku, ale Rompeprop boli hneď za nimi. Plno umelej krvi, masky, hostia (bol tam Adde z Birdflesh a General Surgery, Fernando z Haemorrhage…) a dokonca súťaž o hľadanie topánky (to tak Dirty Dr. Dente hodil do publika svoje topánky a kto ich našiel vraj dostal nejaký darček…). Po takejto bujarej slávnosti sa trochu zvážnelo, pretože na pódium prišli Wolfbrigade. Tých som stretol niekedy doobeda v merchovej uličke a pomýliť si ich nemôžete, pretože ako jediní mali na sebe sidovky aj keď bolo vonku značné teplo. A teplo bolo ešte väčšie, keď spustili. V setliste sa samozrejme nakuklo aj do časov pod menom Wolfpack, ale zaznela aj moja obľúbená The Wolfman z albumu The Enemy:
Reality. Celkovo veľmi výživný set a konečne som si ho pamätal (keď tu naposledy hrali, tak som bol ešte prikovaný k výčapom…). Zmenu štýlového zamerania priniesli death metalisti Immolation. Opäť kapela, ktorú mnoho ľudí chválilo, ale pre mňa najväčšia nuda tohto ročníka. Ich fanúšikovia samozrejme šaleli, ale ja som neustále pozeral na hodiny a nevedel som sa dočkať konca. Utrpenie ukončili Cripple Bastards. Giulio tradične predával nahrávky a tričká vo svojom stánku, ale v tento večer zavrel skôr, aby prišiel na pódium urobiť hurikán. V porovnaní s Immolation pôsobili Cripple Bastards ako tá injekcia adrenalínu do srdca Mie Wallace v Pulp Fiction. Bez debaty najlepší set tohto ročníka naprieč všetkými žánrami. Žiadne zbytočné keci, len číra energia, Giuliov šialený výraz a skladby, ktoré vytŕhali aj tie pekne opravené lavičky v amfiteátri zo zeme. Tento koncert mi zase pre zmenu prešiel rýchlosťou blesku. A rýchlosťou blesku prešiel aj tento deň a tak miesto sledovania ešte štyroch nasledujúcich kapiel, či disco párty v pivnom stane, som radšej zvolil transport do môjho stanu. Asi to ide vekom.
A ideme do finále. Štvrtý deň sľuboval jedného z absolútnych headlinerov festivalu a kapelu, ktorá nikdy nehrala v strednej a východnej Európe, bájnych Autopsy. Ale taktiež sľuboval aj dážď niekedy okolo polnoci. Bolo toho pred nami veľa a preto sme sa do tejto soboty zahryzli pekne s vervou. Ale, čo to kecám. Najskôr sme iba tak jemne obkuskávali. Treba povedať, že celú sobotu poriadne vypekalo a tak veľa ľudí zvolilo schladenie sa pred výpekom vo vegánskej uličke. A ja som ešte stále nepovedal, čo nové v tomto pre mňa každým rokom zaujímavejšom kúte. Ako novinky tu žiarili myslím kórejská kuchyňa a najmä výborná vegánska pizza, ktorá mala evidentne úspech. Výborne opäť varili v Noisebare, taktiež kuchyňa zo Srí Lanky, mexické burritá a
tortilly, vegánske guláše a kari, nejaké sladké bodky v podobe koláčov, belgické hranolky atď. Proste kto chcel jesť, niečo dobré si tu určite našiel. No a čo sa týka hudobnej potravy, tak z chládku pizzérie sme počúvali thrashových Španielov Holycide (je zaujímavé ako vie Dave Rotten z Avulsed prehodiť svoj hlboký death metalový vokál do polohy takého thrashového uštekaného psa) a Japoncov Mortify, ktorí zneli naozaj výborne, ale plné bruchá a teplo nám prekážalo v tom, aby sme sa vybrali pri pódium. Tam sme sa dostali až pri kapele Sickrecy, čo je jedna z kapiel, ktoré vznikli v covidovej dobe a nájdeme tu napríklad Addeho Mitroulisa (Birdflesh, General Surgery), či Tobbeho Andera (ex-Entrails). Táto škandinávska letka nás preplieskala klasickým rýchlym grindom, ktorý uraziť nemohol určite nikoho. Lenže sa začali zvučiť Acranius, čo ma opäť nudilo a následne vyhnalo mimo hrací priestor. Niekoľko ďalších kapiel nebolo akosi určených pre môj vkus a tak som si opäť z príjemného objatia tieňa vypočul kultové veci z debutu World Without God od Convulse. To ma príjemne zahrialo na mojom spráchnivelom old schoolovom srdiečku. Adde so svojimi kumpánmi nahodil masky a rozbehol šialenú show Birdflesh. Birdflesh sú už taký festivalový inventár a každý ich už aspoň raz videl. Nemohla samozrejme chýbať ani based on a true story skladba The Flying Penis (ten príbeh sa stal niekde v Ázií, kde žena odhalila mužovu neveru a tak mu niečo nasypala do jedla, nevládnemu mužovi odrezala jeho pýchu, ktorú priviazala k balónu a poslala ju do sveta). Opäť sa nám opakoval scenár z predchádzajúceho dňa a tak som sa opäť ocitol v pivnom stane, kde sa sledoval zápas Anglicko – Švajčiarsko. Zápas bol síce nudnejší ako koncert Immolation a ešte aj nakoniec Angličania vyhrali. Smutné. Opäť hore som bol pri sete legendárnych nemeckých (no, teraz viac švédskych, keďže Martin Missy tam už dlhé roky žije a zvyšok zostavy pochádza práve odtiaľ) thrasherov Protector. Staré skladby striedané s novšími peckami pekne krásne tvorili set tejto kapely, ktorá svojho času posúvala thrash do ešte extrémnejších vôd. „Krev, samá krev, střeva lítaj vzduchem…“ Pochybujem, že niekto z istej rockovej kapely z Teplíc niekedy počul o Haemorrhage, ale na svojom debute presne vystihli ich show. Dokonca borci z crew boli oháknutí ako správni pitevníci a španielska kultovka spustila svoj telesnými šťavami naplnený set. Vystúpenie Haemorrhage bolo venované ich kamarátovi, ktorý pár dní dozadu tragicky zomrel. Napriek tejto smutnej udalosti Haemorrhage nahustili do publika všetky tradičné šlágre a dokonca prekvapili aj skladbou z coverového albumu Punk Carnage. Z pódia sa stiahla so stierkami krv a po patológoch prišiel čas aj na pravú pitvu. Áno, Autopsy naozaj po rokoch dohovárania a presviedčania konečne prišli.
Fanúšikovia boli upozornení, že kapela by bola rada, aby behom prvých dvoch skladieb neliezli za nimi na pódium, ale emócie sa asi nedali ovládnuť a tak to fanúšikovia vydržali iba behom tej prvej. Sám Chris Reifert to zobral s humorom a povedal, že no, tak takmer ste to vydržali. Celkovo z kapely sršala dobrá nálada, aj keď Grega Wilkinsona neposlúchal gitarový popruh. Ak moje srdce zaplesalo behom setu Convulse, tak tu už zuhoľnatelo, pretože set bol namierený na nesmrteľný debut Severed Survival a k tomu sa nedá nič viac dodať. Behom ich vystúpenia začalo dosť pršať, ale fanúšikovia to ustáli. A aj ja. Keď dohrali, tak som sa ponáhľal do stanu pre mikinu, ale lejak tak pridal na intenzite, že som už zo stanu nevyliezol. Čo ma mrzí, pretože som chcel ešte vidieť Melt Banana a The Crown. Žiaľ, príroda bola proti.
Tak, máme za sebou opäť jeden vydarený ročník. Ja sa síce ešte stále dostávam z nádchy, ktorá ma drží už nepekne dlho, ale keď kvôli svojej šikovnosti spíte pár dní v rozmočenom stane, tak to ešte asi chvíľku potrvá. Čurby takmer v každom rozhovore spomína, že sa snaží posúvať pomalými krokmi a vždy urobiť niečo navyše, aby bol Obscene Extreme najlepším festivalom. My všetci dávno vieme, že sa mu to podarilo a tešíme sa o rok na ďalší prídel extrémnej hudby a šialených zážitkov.
NECRO
Obscene Extreme už dlhé roky pre mňa nie je primárne o kapelách, ale o atmosfére a priateľoch. Samozrejme si vždy rád pozriem pár nových zaujímavostí, alebo kapely, ktoré stoja blízko môjmu čiernemu srdcu. Preto aj tento report je zameraný skôr na dojmy a zážitky než na samotné vystúpenia kapiel.
Posledný týždeň pred OEF sa zdal byť nekonečným a už sme si iba strihali meter do rozpútania tohto jedinečného festivalu. Ako to mám vo zvyku, tak aj tento rok sme vyrážali o deň skôr zanechajúc za sebou všedné starosti a stresy. Hneď pri príchode som bol zarazený, že stanové mestečko už v utorok podvečer bolo pomerne zaplnené a v podstate všetky strategické stanové miesta už boli obsadené. Nakoniec sa podarilo vybojovať nejaké adekvátne miesto, kde sme si postavili náš domov na zvyšok týždňa. Prvé štrngnutia, nočná prehliadka ešte pomerne pokojného areálu a odkladáme sa na ďalší deň.
A je tu streda, Festival of All Riffs, kde si každý mohol prísť na to svoje od noisecoru cez thrash a death metal až po oldschool „proto“ blackmetal. Z hudobného repertoáru som si z tejto všehochuti s radosťou pochutnal na goregrindovej legende CARNE. Ako vždy, najviac ma bavili naši chlapci zo 7 Minút Strachu, jednoducho ich 7 minútová kakofónia nikdy neomrzí a teraz to dali aj s „prídavkom“, lebo hrali cca 8 minút. Nasledovali velikáni a v podstate krstní otcovia slamming death metalu DEVOURMENT. Tu sa tie obmeny členov ani nedá sledovať, ale nemenilo to nič na energii a brutalite ich vražednej tvorby a samozrejme nemohla chýbať najväčšia klasika Babykiller. Pivenká, póldeci, kamaráti a očarenosť z pocitu návratu na toto miesto nám celkom vypli vnímanie času a prichádzajú na rad japonskí speed/black metalisti SABBAT. Na túto kapelu som bol obzvlášť zvedavý a nesklamal som sa. Sabbat vrátili na pódium ducha začiatku 80tych rokov aj hudobne aj vizážou a ja som si zaspomínal na časy, keď hudba bola ešte dobrá a Venom šokovali svojim „black“ metalom. Samozrejme ako pravý pornogrinder som sa nevedel dočkať, že s čím vyrukujú tento rok SM projekt. Oproti starším predstaveniam sa mi to tento raz zdalo byť celkom krotké, ale aj tak to bola dobrá podívaná. Párty do rána a ako slnko vychádza, my ideme spať.
Ako som už spomínal, tak pre mňa najhlavnejším aspektom tohto festivalu je tá jedinečná atmosféra, starí kamaráti a spoznávanie nových a zaujímavých
ľudí. V tomto duchu som strávil štvrtkový deň a v podstate k pódiu ma prilákali iba Janči a Rišo, teda SANGRE DE IDIOTAS so svojím devastujúcim 10 minútovým setom. Okrem toho sme na každom metri stretli nejakého starého známeho, s ktorým sa stretávame iba zriedkavo, alebo raz ročne práve na OEF. Samozrejme sme si každý mali čo povedať, tak čas ubehol nenazdajky rýchlo a už sa chystali hlavné hviezdy večera NAPALM DEATH. Tak túto kapelu vidím ročne minimálne raz, ale bolo dobré vidieť, že Shane Embury znova drtí tie hrubé struny a celková show sa zaraďuje medzi tie lepšie vystúpenia od praotcov grindcoreu. Odkladáme sa na ďalší deň netušiac, aký adrenalín nám ešte noc nachystala.
V noci o 2:30 ma budí naša šéfredaktorka, že jej zmizli nejaké cennosti zo stanu počas noci. Hneď bolo zrejmé, že sa nejedná o návštevníka festivalu, ale o cieleného „nákupcu“. Moje pátranie zlyhalo len o chlp, tak sme prípad museli riešiť oficiálnou cestou. Premárnené hodiny na oddelení, ale aspoň sme mali prehliadku mesta za štátne peniaze. 7 hodín ráno, rozhodli sme sa, že žiadny idiot nám tento pôžitok Mekky undergroundovej hudby neskazí a začína párty už od rána.
Na DISTASTE sme už nedočkavo pred pódiom. Chalani nás minulý rok navštívil aj v Bratislave v rámci indoor Flesh Party, tak sme museli tento zážitok z ich jedinečného mixu grindu, crustu a black metalu znova zopakovať a znova si to užiť. Naplno. Pred MEAT SPREADER sa už nazbierala aj partia bratislavských garážovníkov a tak spolu oslavujeme Jara (ex – Dead Infection) a jeho nezameniteľný a aj po toľkých rokoch perfektne brutálny vokálny
prejav. LAHAR a INHUME zachytávame iba z hornej barovej uličky a presúvame sa k distrám podeliť sa o dojmy a zážitky s okoloidúcimi.
K pódiu nás láka špeciálna show ROMPEPROP, ktorí sa dali do kopy len na na počesť 25. výročia Obscene Extremu. Ako starý fanúšik tejto kapely som si chcel toto vystúpenie užiť priamo v kotli, ale tie radovánky, tančenie a elementárne nadšenie čo sa spustilo hneď pri prvých tónoch bolo nad moje sily. Akurát som stihol schytať trocha z ikonickej „červenej tekutiny“, ktorú Rompeprop veselo liali na seba aj do publika a radšej som utiekol do bezpečia backstagu, odkiaľ som si vychutnal každú sekundu tohto vystúpenia. Boli tam hosťovačky na vokáloch, gitare aj bicích, proste neuveriteľná zábava, čo sa odrážalo aj na publiku, nakoľko javisko bolo naplnené do prasknutia. Proste kto nevidel, môže len ľutovať. Hneď po Rompeprop sa mení nálada a tematika zvážnela, keď WOLFBRIGADE rozpútali svoj pekelne energetický, metalom razený crust. Bolo to výborné, dravé a nekompromisné. A konečne prichádza to, čo som najviac očakával na celom festivale. Talianski „hate coreoví“ CRIPPLE BASTARDS. Toto som musel zažiť v prvej línii za každú cenu. Nekonečná zlosť a energia valiaca sa z ich vystúpenia musela nakopnúť aj toho najrozbitejšieho fanúšika. Mňa osobne nakopla pár krát aj do hlavy. Tento koncert nemal ani najmenšiu chybičku, bol to absolútny tlak od prvého po posledný tón, na ktorý ešte budem dlho spomínať. – „We love to hate, we hate to love!“ Pre mňa osobne piatok bol najsilnejší deň s výbornými kapelami podľa môjho gusta. Po CRIPPLE BASTARDS sa presúvame do pivného stanu, kde kalíme až do svitania.
Sobotňajšie vstávanie je pomerne ťažké, sme všetci pomerne unavení ale nevzdávame sa. Sobota sa znova niesla v znamení priateľských rozhovorov, lúčení sa s odchádzajúcimi a romantickým posedávaním na „lúke“ medzi distrami v spoločnosti kamarátov zo slovenskej UG scény. Samozrejme som si nemohol nechať ujsť vystúpenie japonských FINAL EXIT, ktorí sa v rámci svojho vystúpenie bavili rovnako ako nadšenci pod pódiom. Bolo to síce celkom svojské, ale za to veľmi zábavné poňatie grindu. Hudobnú časť soboty som zakončil svojou srdcovkou HAEMORRHAGE, kde som s radosťou konštatoval prítomnosť Any na gitare. Hoci to nebol najlepší koncert Haemorrhage, čo som kedy videl, ale rozhodne ma to bavilo. Nakoľko v nedeľu ma čakala ešte 6 hodinová cesta domov a okrem seba aj zvyšok posádky som musel dopraviť v zdraví a bezpečí, tak si dávam posledné kolečko po areáli a odkladám sa do noci ešte pred masívnym lejakom, ktorý sa v noci spustil.
Z festivalu odchádzam celkovo spokojný a mentálne odrelaxovaný. Takže sa vidíme a zdivíme o rok.
FOTO: Jiří Veselý
