Niekedy minulý rok som sa tu venoval zemepisnej téme a dal som si prechádzku po brazílskej scéne. Brazília, resp. to, čo si človek predstaví pod pojmom ich miestna extrémna hudba, pôsobí na človeka tak barbarsky a surovo. A nepopieram, že tak sa mi to aj páči. Tentokrát by som zostal opäť na tej istej strane Atlantiku, len by som sa vybral o kúsok severnejšie. Základný tábor dnešného rozprávania si postavím v Kanade. V krajine, kde sa okrem hokejok a palaciniek s javorovým sirupom, vedia oháňať aj hudobnými nástrojmi. Túto krajinu mám zafixovanú ako miesto, kde vzniklo nespočetné množstvo originálnych kapiel, ktoré síce tak nejako patrili do vytvorených škatuliek, ale zároveň stáli vždy bokom a snažili sa pozerať na svoju tvorbu trochu inou optikou a tvoriť viac originálnu muziku ako ich kolegovia napr. z floridskej scény, či kapely z Bay Area. A pretože tieň hôr kanadskej prírody ponúka príjemný chládok, tak je ideálny čas sa povenovať kapelám z Kanady práve teraz, v období týchto ukrutných horúčav.
Začnem rovno pri tej asi najoriginálnejšej kapele, ktorá je ako také neposedné decko a nevie ani zaboha vydržať na mieste a tvoriť nejakú, nazvime to „stredneprúdu“ metalovú hudbu. A to je na nej len a len dobre. Tento metalový „Pink Floyd“ založil hneď na kraji osemdesiatych rokov gitarista Denis „Piggy D´Amour, ktorý si postupne do kapely verboval „spoluhráčov“. Spoluhráčov som dal do úvodzoviek, pretože podľa ich vlastných slov, okrem
Piggyho nikto nevedel hrať na žiadny nástroj. Aj takto vznikajú originálne kapely, pretože sa nemusia riadiť žiadnymi vžitými pravidlami. Samozrejme, nie vždy, ale takýmto samorastom to tak často nejako vyjde. No a ktože to kývol Piggymu na spoluprácu? Jean-Yves „Blacky“ Thériault (basa) a Michel „Away“ Langevin (bicie). Ako posledný člen klasickej zostavy pribudol spevák Denis „Snake“ Bélanger. Ako už znel taký ten klasický scenár tých časov, tak Voivod nahrali niekoľko demo nahrávok, až kým si ich nevšimol Brian Slagel a prihodil ich na kompilačku Metal Massacre V. svojho vydavateľstva Metal Blade (na piatom pokračovaní tejto populárnej výberovky sa okrem Voivod vyskytli aj ďalšie kultové mená ako Hellhammer, Overkill, Omen, Metal Church, či Fates Warning). Zrazu zaznel výstrel a kapela vyštartovala. Do konca osemdesiatych rokov napchala do uší svojich prívržencov v rýchlom slede albumy War and Pain (1984), Rrröööaaarrr (1986), Killing Technology (1987), Dimesion Hatrőss (1988) a Nothingface (1989). Každým albumom sa kapela vyvíjala a posúvala svoj neurčitý štýl do iných dimenzií. V roku 1991 ponúkli fanúšikom album Angel Rat a tu sa kapela začala lámať. Kvôli nezhodám vo vnútri kapely odišiel Blacky a doteraz je to celkom rozporuplný album, aj keď ja ho mám úprimne rád. O dva roky sa stal album The Outer Limits na dlhú dobu labuťou piesňou pre Snakea, ktorý zamával kapele na rozlúčku zase po tomto albume. Na nasledujúcich dvoch albumoch, teda Negatron (1995) a Phobos (1997), sa Voivod premenili na trojčlennú kapelu, pretože pôvodnú dvojicu Piggy a Away doplnil Eric Forrest (neskôr rozbehol svoju kapelu E-Force, ktorá je samozrejme silne ovplyvnená Voivod), ktorý okrem spevu obsluhoval aj basgitaru. V roku 2002 sa do radov kapely vrátil stratený syn Snake a Eric Forrest mu samozrejme prenechal miesto. O rok neskôr vznikol eponymný album a post basgitaristu na ňom zaujal po odchode z Metallicy Jason Newsted. Zaujímavá zostava, zaujímavý album, lenže v roku 2005 zomrela duša kapely, teda gitarista Piggy, ktorý dlhé roky bojoval s rakovinou. Kapela ustála aj túto ranu a gitary sa chopil Daniel „Chewy“ Mongrain. Voivod fungujú a stále nahrávajú albumy (medzitým sa do kapely vrátil a zase odišiel aj Blacky), čoho dôkazom je aj minulý rok vydaný album Morgőth Tales, ktorý potvrdzuje to, že Voivod sú a aj naďalej zostanú neuchopiteľnou kapelou, ktorá tvorí originálnu hudbu.
https://www.youtube.com/watch?v=OTcVdIxaJ1s&t=1974s
„Thrash, co zatočí s tebou!“, ako zvykne hovoriť iná thrashová kapela. Je čas spomenúť taký kanadský Slayer. Sacrifice nikdy neexperimentovali ako ich vyššie spomínaní krajania Voivod. Sacrifice sa sústredili na priamočiari agresívny thrashing, ktorý lámal krky. A to im išlo vždy najlepšie. Kapela sa
sformovala v roku 1983 v Toronte a z tohto svojho základného tábora šírila do sveta na prelome ôsmej a deviatej dekády minulého storočia echt thrash na štyroch albumoch. Či už siahnete po skvelom debute Torment in Fire (1986), vyzretejšom Forward to Termination (1987), asi vrcholnom Soldiers of Misfortune (1990), či už trošku po odznení thrashovej vlny vo svete vydanom Apocalypse Inside (1993), tak chybu neurobíte. Po vydaní posledného spomínaného albumu sa Sacrifice na viac ako dekádu odmlčali a asi to vyzeralo, že už zostanú iba zložkou v archívoch a peknou spomienkou metalových fanúšikov. V roku 2006 sa však uráčili vstať z plytkého hrobu a to dokonca v klasickej zostave – Scott Watts (basa), Rob Urbinatti (spev, gitara), Joe Rico (gitara) a Gus Pynn (bicie). Ak niekto čakal nadviazanie na rannú éru v podobe chŕlenia albumov rok čo rok, tak asi zostal sklamaný. Sacrifice sa zmohli na jeden album a to The Ones I Condemn z roku 2009, ktorý vsádza na silu kapely z konca osemdesiatych rokov (trošku mi to pripomína, keď sa na scénu vrátili britskí Onslaught, tí sa však nezastavili pri jednom albume). Lenže kapela od toho roku nič iné (teda aspoň čo sa týka nejakého fullka) nevydala. A ani to nevyzerá, že by sa na tom niečo v blízkej budúcnosti malo zmeniť.
https://www.youtube.com/watch?v=IPzZkpbDU8E&t=1180s
Ak Sacrifice radi tlačili na pílu, tak Razor túto pílu pod svojim tlakom zlomili, drevo prasklo, urezané prsty lietali vzduchom, sirény záchranky hučali o stošesť a kapela sa na tom aj tak divne bavila. Keď trošku stočíte optiku smerom niekam do Texasu, ste fanúšikom grindu a poznáte kapely ako Insect
Warfare, či P.L.F., tak práve u nich musíte počuť silnú inšpiráciu týmto nátlakovým thrashom z produkcie Razor. Popravde, doteraz mi je ľúto, že keď hrali na OEF, tak som ich nevidel kvôli nevybúrenému mladíckemu „smädu“. Ale poďme na začiatok. Za vznikom Razor stojí gitarista Dave Carlo (v druhej polovici osemdesiatych rokov a nejaký čas aj v novom miléniu v kapele pôsobil aj Daveov brat Adam na pozícií basgitaristu), bubeník Mike Embro, basák Mike Campagnolo a spevák John Scheffel. Ako je vám asi jasné, tak táto zostava nemala až takú dlhú životnosť a čo je zaujímavé, tak za mikrofónom sa vystriedala až päť spevákov. Najväčšie meno si tu však urobili hlavne dvaja – Stace „Sheepdog“ McLaren, ktorý naspieval päticu prvých albumov, vrátane toho asi najkultovejšieho Evil Invaders (1985) a neskôr sa mihol aj v zostave Infernäl Mäjesty (o nich ešte bude reč) a súčasný spevák Bob Reid, ktorý vstúpil do radov kapely na albume Shotgun Justice (1990) a vydržal v nej aj po comebacku v roku 1996. Podobne ako Sacrifice, tak aj Razor mali také hluché obdobie bez nejaké nového full materiálu, ale po 25 rokoch od albumu Decibels nahrali v roku 2022 novú dosku menom Cycle of Contempt ktorá síce možno nemá na kvality klasických starých albumov, ale je dobré, že kapela cíti potrebu tvoriť nové skladby a neprehrávať iba overené veci.
https://www.youtube.com/watch?v=nHLaaEAYrzw&t=1324s
Trošku pritvrdím, aj keď asi len vzhľadom na starú tvorbu Kataklysm, pretože to, čo hrajú teraz je taký mainstreamový death metal (ja viem, že je to taký oxymoron, ale skúste to opísať nejako inak). Ale kedysi dávno, panečku, to býval náhul… Zostava, ktorú vtedy tvorili Jean-Francois Dagenais (gitara), Maurizio Iacono (basa, jediní dvaja v kapele zostali doteraz), Max Duhamel (bicie) a najmä maestro naozaj zvláštnych hlasových polôh Sylvain Houde (spev), stvorila kedysi klenoty na ktoré už v neskorších rokoch nedokázala nadviazať. EP The Mystical Gate of Reincarnation (1993) a dvojica albumov
Sorcery (1995) a Temple of Knowledge (Kataklysm Part III) nasadili latku tak vysoko a definovali ich v podstate nedefinovateľný štýl, plný nečakaných zvratov, technickej vyspelosti, rýchlosti a brutality ako Northern Hyperblast (tam patrili ešte napríklad Cryptopsy o ktorých bude reč o pár riadkov nižšie). Lenže nič pekné netrvá večne. Sylvain z kapely odišiel po tom ako sa s ním rozišla priateľka, on to neustál a to spôsobilo napätie rovnako v kapele a jednoducho sa ich cesty rozdelili. Kataklysm síce ustáli tento úder na solar, ale už nikdy neboli ako predtým. Mikrofónu sa chytil Maurizio a jeho postu basgitaristu sa chytil Stephane Barbe. Kapela nahrala album Victims of This Fallen World (1998), ktorý bol diametrálne odlišný od predchádzajúcej tvorby. Podstatne viac melodický, čistejší a možno sa dá povedať, že do moderny hodený album. Stvoril síce hitovku As the World Burns, ale starí fans šomrali vo veľkom (a keby vedeli s čím bude kapela prichádzať neskôr v budúcnosti…). Musím sa priznať, že obdobie od The Prophecy (Stigmata of the Immaculate) (2000) po Waiting for the End to Come (2013) (práve v tej časovej osi sa vyskytujú výborné albumy Epic (Poetry of War) (2001), Shadow & Dust (2002), či In the Arms of Devastation (2006)) mám celkom rád, aj keď tu bolo cítiť zameranie kapely na iné publikum v porovnaní so starými nahrávkami. Ale čo sa týka posledných štyroch albumov, no neviem… Kataklysm sa krútia v nejakom bludnom kruhu odkiaľ akosi nevedia vyjsť, alebo sú do toho tlačení. Ťažko povedať. Minulý rok som bol na nich v Krakove a samotný koncert to bol fajn, ale aj reakcie publika dávali jasne najavo, že čím staršia skladba, tým srdečnejšie prijatie.
https://www.youtube.com/watch?v=UYT0166MgCU
Opäť jedna z kapiel, ktorá sa ani trochu nebála zobrať štýl (v tomto prípade death metal) ako hrudu plastelíny a modelovať si ho k obrazu svojmu. Ako to tak pri kapelách, ktoré majú vo svojom rodnom liste ôsmu dekádu minulého storočia (eventuálne aj staršie), tak aj tu platí, že ich drží pevne na vodítku jeden stály člen. V tomto prípade to je Luc Lemay, gitarista, spevák a veľmi charizmatická osobnosť. Gorguts vznikli v mestečku Sherbrooke a v ranných dobách šlo o klasickú death metalovú kapelu. Stačí si pustiť prvý album Considered Dead (1991), kde hosťujú Chris Barnes (Six Feet Under, ex-Cannibal Corpse), či James Murphy (Disincarnate, ex-Death, Testament, Obituary, Konkhra…) a obal k nemu vytvoril Dan Seagrave. Čiže tá najdeathmetalovejšia kombinácia aká sa na začiatku deväťdesiatych rokov dala vytvoriť. Prvý album mám rád, pretože sa rád v týchto old schoolových veciach rochním, ale keď prišiel druhý album The Erosion of Sanity (1993), tak bolo cítiť, že sa kapela posúva viac technickou cestou a drieme v nej ohromný potenciál.
Nasledovník už bol nachystaný, ale kvôli problémom s vydavateľstvom bola cesta k nemu zvlášť tŕnistá. Na svetlo sveta sa dostal až v roku 1998 a dostal meno Obscura (ak tušíte, že sa podľa tohto albumu pomenovala a citeľne ním inšpirovala jedna nemecká kapela, tak máte pravdu). Zostava kapely sa prekopala (prišiel Steeve Hurdle, ktorý bol takým hýbateľom viacerých vecí vo vnútri kapely), Luc zostal ako jediný pôvodný člen a aj hudba sa zmenila. Death metal bol iba jedna z prísad tohto pokrmu. Obscura je niečo, čo sa ťažko opisuje. Svojim spôsobom extrémne náročná hudba ako pre poslucháča, tak zrejme aj pre samotných muzikantov. Technika dovedená na pokraj hratelnosti, temná atmosféra, avantgarda snažiaca sa oddeliť od svojho hostiteľa v podobe death metalu. Je to niečo ako pôrod, pretože Gorguts sa týmto albumom odtrhli a definitívne sa stali pojmom a jednou z najoriginálnejších kapiel extrémnej hudby. Nasledovníkom sa stal album From Wisdom to Hate (2001), už bez účasti Hurdlea, ale jeho miesto zaujal Dan Mongrain (Martyr, Voivod). Tento album tak nejako naťahuje ruky jednak k Obscure, ale aj k staršej ére a vytvára medzi nimi určitý kompromis. V roku 2005 sa Gorguts uložili na odpočinok a jedným z dôvodov bol aj ten, že bubeník Steve MacDonald spáchal v roku 2002 samovraždu. V roku 2006 Hurdle adresoval Lucovi otázku, či by nechcel hrať s ním v jeho kapele Negativa a taktiež mu naznačil, či by nebolo fajn niečo natočiť s Gorguts na dvadsiate výročie kapely. A tak Luc opäť poskladal kapelu. V roku 2013 nahrali album Colored Sands, ale Steeve Hurdle na ňom nehral, pretože v roku 2012 zomrel. Gorguts prežili a zažili pomerne úspešné obdobie, ktorého vrcholom bolo asi EP Pleiade´s Dust s jednou viac ako polhodinovou skladbou. V tomto období som Gorguts 2x videl. Raz na turné s Death to All a druhýkrát v spoločnosti Converge, Havok a Revocation. Kapela sa opäť na niekoľko rokov odmlčala, ale v poslednom čase vidieť nejaké príspevky, ktoré vzbudzujú u fanúšikov optimizmus z príchodu nového materiálu.
https://www.youtube.com/watch?v=z6v5xvPcG3g
Annihilator mali pár týždňov dozadu vystúpiť na Slovensku so špeciálnym setom venovaným albumu Alice in Hell. Že sa tak nestalo a festival Topfest sa opäť zapísal nie lichotivým písmom do organizátorskej mizérie na Slovensku, to sa mi tu nechce rozpisovať, lebo táto sága má v tejto krajine očividne na ružiach ustlané. No nič, k samotnej kapele. Annihilator v tomto roku oslavujú 40. narodeniny, čo mi príde ako neskutočné číslo. Annihilator boli vždy viac-menej kapelou o jednom človeku a to Jeffovi Watersovi, ktorý sa vždy vedel obklopiť šikovnými hudobníkmi (aj keď on ako gitarista je extrémne rešpektovanou osobnosťou, stačí spomenúť príhodu ako ho Dave Mustaine chcel v jednom období ako gitaristu do Megadeth, ale Jeff to po úvahe
odmietol, pretože by tam bol možno iba na chvíľku a taktiež si je evidentne rád sám sebe pánom). Práve ten výčet hudobníkov je tak extrémne dlhý, že vyzerá ako diskografia Agathocles. Ale aby som spomenul aspoň niektorých, tak cez sito Annihilator prešli napríklad také mená ako Mike Mangini (ex-Dream Theater), Randy Black (Destruction, ex-Primal Fear…), Alex Landenburg (Mekong Delta, ex-Axxis…), Randy Rampage, či Dave Padden. Annihilator si urobili meno prvými albumami ako Alice in Hell (1989), Never, Neverland (1990), Set the World on Fire (1993), King of the Kill (1994), či Refresh the Demon (1996). Kapela dokázala nahrávať silné albumy, ale neustále zmeny zostavy a najmä tie za mikrofónom ich dosť zrážali a (aspoň podľa mojej mienky) fanúšikovia sa s nimi tak nevedeli veľmi stotožniť. Moje prvé stretnutie s kapelou viedlo cez album Canival Diablos (2001). Čo k tomu povedať viac. Asi iba toľko, že kúsok od základnej školy bol bar, kde mali jukebox, kde som pravidelne nahádzal plno drobákov a takýmto spôsobom som spoznával mnohé kapely. A obal a názov albumu Carnival Diablos sa mi v tej dobe veľmi páčil. V roku 2005 prišiel pre mňa ich vrchol a to album Schizo Deluxe, na ktorý nadviazal album Metal (2007). Pravda, strašný názov, ale páčil sa mi ten nápad, že tam bolo extrémne veľa hostí, okrem iných aj Alexi Laiho (Children of Bodom), Jeff Loomis (ex-Nevermore, Arch Enemy…), Michael Amott (Arch Enemy, ex-Carcass, Carnage…), Angela Gossow (ex-Arch Enemy), Jesper Strömblad (Ceremonial Oath, ex-In Flames…), či Anders Björler (At the Gates, ex-The Haunted…). V roku 2014 z kapely odišiel Dave Padden, ktorý tu spieval viac ako dekádu a od tohto momentu sa k spevu vrátil sám Jeff, ktorý tento post zastával isté obdobie v deväťdesiatych rokoch. Annihilator síce nahrávajú novú muziku aj naďalej, ale väčšinou ma to už necháva chladným.
https://www.youtube.com/watch?v=6dRnFKcHMoQ
V roku 1951 vznikol film menom Quo Vadis, ktorý na pozadí krutosti vlády cisára Nera rozpráva príbeh zamilovanej dvojice. Takto v skratke. Quo Vadis
bol takou štartovacou čiarou pre všetky tie monumentálne veľkofilmy z obdobia antiky, ktoré vznikli neskôr (Ben Hur, Egypťan Sinuhet, Desatoro prikázaní…). Prečo sem hádžem tento náhľad do Hollywoodu 50. rokov minulého storočia? Pretože kanadská kapela menom Quo Vadis tvorila podobne majestátnu hudbu ako spomínaný film. Teda s ohľadom na žáner, v tomto prípade technický death metal. A žiaľ minulý čas je tu správne. Kapela to oficiálne zabalila ešte niekedy v roku 2010 a ja som sa s nimi zoznámil až vlastne in memoriam. Doteraz si občas rád vyberiem zo zbierky posledný album Defiant Imagination (2004, skladba Tunnel Effect, uf…). Quo Vadis celkovo nahrali tri albumy. Okrem spomínaného Defiant Imagination, to boli ešte Forever… (1996) a Day into Night (2000). Budem sa opakovať, ale opäť za kapelou stojí jedna postava, ktorá jej udávala tempo a držala ju v prípade potreby nad vodou. V tomto prípade to bol Bart Frydrychowicz. Ale tým asi najfrekventovanejším menom, ktoré sa v kapele mihlo, bol bubeník Patrice Hamelin z Beneath the Massacre, Despised Icon, či Gorguts. Aktuálne ho môžete nájsť v kapele Martyr, spolu s Chewym z Voivod.
https://www.youtube.com/watch?v=s2imQPw82Mg
Vyhoďme výhybku od toho death a thrash metalu niekam do špinavších vôd. Pohľad na ich diskografiu vám zaberie nejakú tú minútku, pretože tá je
nafullovaná splitkami s kapelami ako Unholy Grave, Agathocles, Haggus, Whoresnation a mnohými ďalšími. Reč je o Archagathus z Winnipegu. Ak ste fanúšikmi old schoolového grindu, ktorý prechádza cez goregrindový masový hrob plný nechutných mokvajúcich umrlcov a.k.a. riffov a v prípade potreby sa vie opäť stočiť späť, tak práve pre takých masochistov ako ste vy, tu sú práve Archagathus. Ak ma moja postupom rokov čoraz viac zrádzajúca pamäť neklame, tak som si niekde v kotli na nich dupol nôžkou do rytmu. Pravdepodobne na niektorom ročníku OEF, ako inak. Čo sa týka full albumov, tak tých Archagathus splodili v počte štyroch kusov. Mňa osobne najviac bavia posledné dva – Canadian Horse (2011) a Dehumanizer (2014). Ono to možno vyzerá, že dlho nič nevydali, ale od Dehumanizer nahrali vyše dvadsať splitiek, čo je teda kusisko roboty.
https://www.youtube.com/watch?v=6Ad6ivZ2zyw
A opäť môžeme stočiť kormidlo do úplne iných hudobných vôd. Ak sa povie war metal, čo si pod tým predstavíte? Ak sa pohybujete v metalovom
mainstreame, tak možno nejaké pofidérne kapely typu Sabaton. Ale ak idete až na dreň, tak by sa pred vami malo zobraziť logo kanadských Blasphemy. Ich war metal je nebezpečná výbušná zmes agresívneho black/death metalu, kde cítiť rúhanie a blízkosť nejakých zakázaných vecí. Opornými piliermi kapely sú spevák Nocturnal Grave Desecrator and Black Winds (Gerry Joseph Buhl), bubeník 3 Black Hearts of Damnation and Impurity (Sean Stone) a gitarista Caller of the Storms (Geoff Drakes). Plus od roku 1999 ich dopĺňa ďalší gitarista Deathlord of Abomination and War Apocalypse (Ryan Förster). Všetci majú pekné a ľahko zapamätateľné prezývky… Blasphemy nahrali iba dva albumy a to konkrétne – Fallen Angel of Doom… (1990) a Gods of War (1993), čo im ale v pohode stačilo na to, aby získali kultový status. Keď sa na nich tak pozriete, tak to nie sú zrovna milo vyzerajúce typy. Ono, neraz sa členovia potýkali s rôznym porušovaním zákonov v rôzny etapách kariéry kapely. Mimo toho ale človeka musí upútať to železiarstvo, čo so sebou, resp. na sebe stále nosia. Toľko reťazí, nábojnicových pásov a podobného harampádia nemali na sebe ani Destruction v období Sentence of Death, či Sarcofago okolo I.N.R.I..
https://www.youtube.com/watch?v=EAZnHJ9-0EA
Už sme tu mali vyššie Kataklysm, ktorí boli v istom období kariéry naozaj výbornou kapelou, no a teraz k tej druhej kapele, s ktorou si boli istý čas podobní. Za dátum vzniku Cryptopsy sa datuje rok 1992, ale ešte predtým bolo také obdobie triasu, ktoré nieslo meno Necrosis (nie veľmi originálne meno, pretože kapiel s týmto zápisom v rodnom liste sú desiatky). Pod týmto menom hrala kapela taký tradičnejší death metal a vydala jeden album (Realms of Pathogenia, 1991). V roku 1992 vletel do kapely bubeník Flo Mounier a celková atmosféra v kapele viedla k tomu, že by chceli hrať
agresívnejšiu a hutnejšiu muziku. S týmto posunom na hudobnom poli korešpondovala aj zmena názvu kapely na Cryptopsy. Posledná zostava Necrosis sa teda stala prvou zostavou Cryptopsy, s výnimkou Johna Todda, ktorého na base nahradil Kevin Weagle. Cryptopsy v zostave Flo Mounier (bicie), Steve Thibault (gitara), Dan „Lord Worm“ Greening (spev), Kevin Weagle (basa) a Dave Galea (gitara) započali novú kapitolu, čo možno počuť na deme Ungentle Exhumation (1993). S pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj zmeny v zostave, ale debutový album Blasphemy Made Flesh (1994) poriadne rozčeril hladinu extrémnej hudby. V ešte väčšej miere to bolo pri druhom albume None So Vile (1996) s odťatou hlavou Jána Krstiteľa na obale. Po tomto albume sa rozhodol z kapely odísť Lord Worm (ktorý už bol v tom čase spolu s Mounierom jediným pôvodným členom) s cieľom venovať sa povolaniu učiteľa. Apropo, Lord Worm. K tejto jeho peknej prezývke prišiel vďaka tomu, že v rámci pódiovej show pojedal červy, hmyz a podobnú háveď. Cryptopsy to nezabalili a aj keď v riadne obmenenej zostave chrstli medzi fanúšikov albumy Whisper Supremacy (1998) a And Then You´ll Beg (2000). V roku 2003 sa vrátil Lord Worm, čo bolo prísľubom veľkých vecí, ale nakoniec z toho vzišiel iba jeden, aj keď dobrý album Once Was Not (2005). Onedlho však z kapely odišiel znova, tentokrát kvôli zdravotným problémom (jedenie červov asi nie je ideálne pre zdravie). Jeho nástupcom sa stal Matt McGachy, týpek s asi metrovým három. Jeho štart v radoch Cryptopsy však nebol ideálny, pretože kapela nahrala nie zrovna dobre prijatý album The Unspoken King (2008), kde šliapli trochu dosť mimo žáner, čo veľa fanúšikov nerozdýchalo. Udobrili si ich s eponymným albumom Cryptopsy (2012) a neurazila ani dvojica EP Book of Suffering (2015/2018), ktoré pokojne mohli vyjsť ako jeden album, ale asi oni vedeli prečo to takto robia. Posledným prírastkom do diskografie je minulý rok vydaný album As Gomorrah Burns, ktorý na obale celkom citeľne odkazuje na Whisper Supremacy.
https://www.youtube.com/watch?v=QBhLTYNKUbo
Tentokrát viac melódií a „ječákov“. Exciter som videl minulý rok na OEF, ale po pár skladbách som to vzdal. To ale nič nemení na tom, že sa jedná o
kultové meno. Kapela založená na začiatku osemdesiatych rokov (resp. konci sedemdesiatych, ale ešte pod iným menom), to je už riadny letopočet (mimochodom, meno Exciter si kapela požičala zo skladby od Judas Priest). V prapočiatkoch tvorili Exciter gitarista John Ricci, basák Allan Johnson a bubeník a zároveň spevák Dan Beehler. V tejto zostave nahrali prvé tri albumy Heavy Metal Maniac (1983), Violence & Force (1984) a Long Live the Loud (1985). Neskôr odišiel Ricci, ktorý sa vrátil až v roku 1992 na albume Kill After Kill. Kde už ale nefiguroval Johnson. Medzi albumami The Dark Command (1997) a Death Machine (2010, čo je zatiaľ posledný album) sa Ricci obklopil úplne novými muzikantmi. V roku 2014 Ricci oznámil, že vešia gitaru na klinec, čo by znamenalo, že by Exciter fungovali úplne bez čo i len jedného pôvodného člena. Napriek týmto správam sa dala dokopy pôvodná zostava, teda Ricci, Johnson a Beehler. O štyri roky neskôr to Ricci (asi) definitívne zabalil a o post gitaristu sa odvtedy stará Daniel Dekay. Uf, človek ak má sledovať tieto pohyby v kapele, tak ho to aj vyšťaví. Každopádne Exciter vďaka dvojici Beehler a Johnson funguje ďalej a na koncertoch logicky prehrávajú klasické šlágre z prvých albumov.
https://www.youtube.com/watch?v=UVgHY9v7ubs
A čo tak grindcore? Neviem, či z Kanady pochádza väčšie meno v tomto žánri ako práve Fuck the Facts. Ale v tomto prípade sa jedná o grindcore, ktorý sa
nebojí so žánrom hýbať, možno umelecký grindcore, progresívny grindcore… Prívlastok si doplňte podľa vlastnej ľubovôle. Rozhodne iný grindcore ako Napalm Death vzor 87/88. Fuck the Facts vkladajú do vlastne vyrobeného rámusu rôzne ambientné, či industriálne vplyvy, čo v kombinácií so spevom speváčky Mel Mongeon (mimochodom, odkedy prišla do kapely, čiže od roku 2002, je taktiež zodpovedná aj za obaly albumov) robí z ich nahrávok doslova buldozéry. Taký mix Pig Destroyer, The Arson Project, Kill the Client, či Agoraphobic Nosebleed. Je to niečo ako by vám niekto nečakane pleskol lopatou po nose (nie, že by som niečo také zažil, ale mám veľkú predstavivosť). S týmto svojim vlastným štýlom, ktorý sami nazývajú Bastardised Grindcore, slávia úspech už na desiatich albumoch, vrátane toho zatiaľ posledného Pleine noirceur (2020). A samozrejme ako je u grindových kapiel dobrým zvykom, tak diskografiu rozširuje miliarda splitiek s kapelami ako Psychoneurosis, Leng Tch´e, S.M.E.S., Mastectomia…
https://www.youtube.com/watch?v=DY2TrbYlIq4
Teraz trošku možno nie až tak známe meno (aj keď teda zasvätení vedia…). Je celkom sranda, že v Kanade boli dve kapely tohto mena. Jedna (aj keď je to
asi one man project, či niečo také) hrala black metal a zvolila premenovanie, no a tá druhá, podstatne bližšie môjmu vkusu je táto death metalová z Quebecu. Ak máte radi old schoolový death metal na spôsob starých Death, Autopsy, Morgoth, Benediction, Bolt Thrower atď., tak tu sa napijete telesných štiav do sýta. Outre-Tombe teda hrajú takýto, možno trošku archaický death metal so všetkými plusmi, aj mínusmi, ktoré k tomu patria (ja teda mínusov veľa nevidím, ale každý podľa svojho, všakže) a radi sa inšpirujú na cintorínoch, kde exhumujú tieto staré nahrávky z prelomu ôsmej a deviatej dekády minulého storočia. Ale robia to celkom dobre a šikovne. To je poznať na trojici albumov – Répurgation (2015), Nécrovortex (2018) a Abysse mortifére (2021). Ja ani nemám k tomu nejako extra veľmi viac čo dodať, len si hoďte na sebe nejaké staré páchnuce tričko, na to vestu s miliónom nášiviek a odejte sa do koženej bundy na ktorej budú svietiť kovové odznaky vašich obľúbených kapiel a vydajte sa do kotla trošku narobiť bordel pri zvuku tónov Outre-Tombe.
https://www.youtube.com/watch?v=pbPt8p_xK9A&t=1260s
Späť do hrejivého objatia thrash metalu. A to echt thrash metalu. Infernäl Mäjesty sú v takej tej sorte kapiel, u ktorých mi príde, že nad nimi svieti názov
nedocenená. Keď sa nejakého random thrash metalového fanúšika spýtate na top 5 thrashových kapiel, tak tam na 99% niekde budú Slayer, Kreator, Sodom, Destruction, Exodus, Testament a je neviem čo ešte. Ale meno Infernäl Mäjesty tam asi veľakrát nezaznie. Pritom tá hudba je tak dobrá… Prvý album menom None Shall Defy (1987) je po práve považovaný za klasiku (aj keď ten obal je pri všetkej úcte fakt strašný, ale ten maskot nesie meno Daedalus, to len tak pre info). Druhý album, ktorý však prišiel až o jedenásť rokov neskôr- Unholier than Thou, je zase správne masívny, hutný a našľapaný. Čiže poplatný dobe. V podobnej línií pokračoval aj o šesť rokov neskôr album One Who Points to Death (to je prvý album, kde som ja začal kapelu registrovať vďaka nejakej recenzií v Sparku, či Rockshocku). Zatiaľ posledným zápiskom v diskografií je album z roku 2017 s jednoznačným názvom No God. Je zaujímavé, že narozdiel od väčšiny tu spomínaných kapiel, neleží osud kapely na pleciach jedného pôvodného člena, ale rovno na trojici. Gitaristi Steve Terror a Kenny Hallman sú v kapele nepretržite a spevák Chris Bailey napriek tomu, že párkrát z kapely odišiel, tak práve jeho hlas môžete počuť na všetkých štyroch albumoch. A ako som vyššie spomínal, tak v kapele sa mihol aj Stace McLaren z Razor.
https://www.youtube.com/watch?v=lQICQjrOjd8&t=600s
Opäť jedna z kapiel, ktoré môžeme radiť k tým mladším (minimálne v porovnaní s väčšinou kapiel v tomto článku). Tomb Mold založili v roku 2015 v
Toronte Derrick Vella (basa, gitara) a Max Klebanoff (bicie, spev). Neskôr sa k nim pridal gitarista Payson Power a basák Steve Musgrave (ten minulý rok odišiel a nahradil ho Kevin Sia). Dá sa povedať, že patria medzi hlavné ťažné kone takej tej teraz vcelku populárnej vlny temnejšieho death metalu, prezentovaného kapelami ako Phrenelith, Hyperdontia, Undergang, Corpsessed, Disma, Sněť… Na svojom konte majú štyri albumy, kde prvé tri, teda Primordial Malignity (2017), Manor of Infinite Forms (2018) a Planetary Clairvoyance (2019) sa viac-menej držia tohto mustra. O to bolo asi pre fanúšikov väčšie prekvapenie (miestami som vycítil aj sklamanie), keď minulý rok vyšiel album The Enduring Spirit. Kapela sa tam posunula o riadny kus ďalej od svojej potemnelej úvodnej trilógie a na štvrtom albume začala viac pokukávať po technike a rôznych melodických vybrnkávačkach, niečo na spôsob takých Blood Incantation. Možno by sa to dalo prirovnať k tomu ako Chuck Schuldiner začal objavovať nové dimenzie hudby na neskorších albumoch Death. Nemám proti tomu nič, ale ich temná forma death metalu z prvých albumov ma bavila viac.
https://www.youtube.com/watch?v=wMwYPXJnnw4&t=253s
Poznáte to. Je ukrutne teplý letný deň. Vy sa len tak vyberiete niekam obutý v šľapkách, pretože v nejakej pevnej obuvi by ste sa zbláznili a tu zrazu stúpite
na rozpálený asfalt a z roztopenej smoly už šľapku jednoducho nevytiahnete. Presne to sú tie pocity, ktoré mám pri počúvaní kapiel ako Sedimentum. Ja som šľapka (bez dvojzmyslov poprosím, ha) a Sedimentum je rozpálený asfalt. Ich hudba sa na vás prilepí, prisaje sa k vašim podrážkam a už viete, že ste v jej moci. Stačilo tých metafor. Sedimentum podobne ako Tomb Mold vsádzajú na temný death, sem-tam šprcnutý doomovou zatuchlinou na spôsob Rippikoulu. Z ich prejavu je cítiť vzývanie kapiel typu Krypts, Incantation, Coffins, či Anatomia. Proste to najlepšie z tejto kuchyne vyvrhnuté na kanadskom tanieri. Opäť sa jedná o mladšiu kapelu, ktorá začala šíriť svoj mizantropický pohľad na svet prostredníctvom hudby zhruba niekedy v roku 2018. Ich diskografiu tvoria dve splitká so štýlovo spriaznenými kapelami Phobophilic (2020) a Total Isolation (2021). Ale hlavne tu je full album Suppuration morphogénésiaque (2022), ktorý sa týči ako taký starý rozpadnutý kamenný náhrobok na cintoríne obklopený hmlou a zavýjaním vlkov.
https://www.youtube.com/watch?v=lg28K5rkWk4&t=1081s
Nie som veľký fanúšik nejakých takých tých kapiel, ktoré predvádzajú svoju technickú zdatnosť štýlom verejnej onanie na nástrojoch. Preto ma nikdy
veľmi nechytili taktiež Kanaďania Beyond Creation (aj keď viem, že množstvo mojich známych sa z nich vie celkom solídne zosrať, ale na mňa to je príliš), ale prekvapivo mi nikdy nevadili títo technici z Montrealu – Neuraxis. Možno som u nich cítil niečo viac ako len snahu ukrutne rýchlo zahrať čo najviac nôt a napriek aj tejto disciplíne a extrémne vyleštenému zvuku ma dokázali lákať k sebe vždy, keď sa dostala do éteru správa o novom albume. Hovorím stále v minulom čase, pretože je to už zhruba desať rokov, čo sa táto kapela odmlčala a bol by som príjemne prekvapený, keby sa niekedy dielom nejakej náhody ešte vrátila medzi aktívne kapely. Jej členov môžete aktuálne nájsť (resp. si našli miesto a zase z neho odišli) v množstve kapiel ako Cattle Decapitation, Kataklysm, Despised Icon… Samotní Neuraxis dokázali šesťkrát potešiť svojich fanúšikov štúdiovým albumom a keby niekto chcel môj malý tip, tak pre mňa je tým najlepším posledný album z roku 2011 Asylon. Myslím, že tam sa im podarilo zachytiť všetko, čo bolo treba a všetko, čo robilo Neuraxis Neuraxis.
https://www.youtube.com/watch?v=Fxt4TtxF05E&t=873s
Asi trošku štýlový kotrmelec po všetkom tom death metale všemožného druhu. Ale na kapelách podobného ranku mám rád ten okultný nádych tajomna,
ktorý z nich tak prijemne sála. Blood Ceremony sú presne takýmto príkladom. Hudba niekde na pomedzí starých Black Sabbath, či Jethro Tull, čiže asi veľkých vzorov týchto hudobníkov a zároveň viete presne kam kapelu zaradiť. Áno, všetky tie bandy ako Lucifer, Mount Salem, Ghost, Uncle Acid and the Deadbeats, Green Lung a množstvo ďalších im podobných. Taký ten príjemný okultný rock pri ktorom máte pocit, že pozeráte Rosemarys Baby od Polanskeho. Ale späť k Blood Ceremony. Blood Ceremony teda taktiež silne čerpajú z témy čarodejníctva, ale fanúšikovia hororu tu tiež dokážu odhaliť také tie „easter egg“ prekvapenia, napr. na albume The Eldritch Dark narazíte na akustickú skladbu Lord Summerisle, kde oči zasvietia každému, kto videl film The Wicker Man. A takýchto príjemných tém sa tu vie nájsť veľa. Pôvodnú zostavu kapely tvorili Alia O´Brien (spev, flauta), Sean Kennedy (gitara), Chris Landon (basa) a Jeremy Finkelstein (bicie). V kapele zostali iba Alia a Sean a okolo nich sa striedajú ďalší hudobníci. Blood Ceremony natočili od roku 2006, čo je letopočet založenia kapely, päť albumov. Ja najviac inklinujem k už spomínanému albumu The Eldritch Dark (2013), ale ani ten zatiaľ posledný, minulý rok vydaný The Old Ways Remain nestráca nič z čara tejto kapely.
https://www.youtube.com/watch?v=N_WhvzKrZsY&t=1565s
O pár odsekov vyššie som spomínal Archagathus a tu sa prikloním k podobnému štýlu. Len s tým rozdielom, že Holy Cost sa babrú v čistom goregrinde.
Takže nejaké tie masky (kukly sa vždy hodia), nafukovačky, zvláštny humor, štipka porna, hlasový efekt a hlavne chytľavá muzika, ktorá vás núti vrtieť bokmi. Holy Cost sa sformovali v roku 2008 vo Frederictone (nemám poňatia, kde sa toto mesto nachádza) a splodili šesť albumov. A pretože sú členmi grindovej (goregrindovej) scény, tak sa opäť nešetrilo vo vydávaní splitiek. V tomto prípade narazíte na nahrávky spolu s kapelami ako Pigtails, Cerebral Enema, Plasma, Fecalizer, ale aj našimi Sperm of Mankind. Od toho spomínaného roku 2008 je v kapele iba gitarista Mike Morbo (kedysi hral na bicie), ale zostava je zhruba od roku 2015 stála a dopĺňajú ju ešte spevák Brian Pallot Lanteigne a bubeník Frédérik Huneault. Pár týždňov dozadu sa mali Holy Cost predstaviť v Bratislave v rámci Gore Garage Festu, ale kvôli nejakým zdravotným problémom v kapele to neklaplo. Ale Holy Cost už u nás hrali a fanúšikovia väčších akcií na nich samozrejme mohli naraziť na Obscene Extreme Festivale.
https://www.youtube.com/watch?v=EmpvDbKJnPs&t=871s
A skončím pri niečom známejšom. Pamätáte na časy, keď Devin Townsend nosil ešte zbytky vlasov a netváril sa jemne a usmievavo? To bolo vtedy, keď
ešte existovali Strapping Young Lad. Celkovo hudbu Strapping Young Lad (ako v podstate aj ostatné Devinove projekty) nejde nejako veľmi dobre zaškatuľkovať (a preto sa asi viac ako čokoľvek iné hodia do tohto článku kanadských samorastov). Devin v Strapping Young Lad mixoval death a thrashové prvky s citeľným vplyvom industriálu, takého aký produkuje napríklad Fear Factory. A samozrejme, ten citeľný vplyv Devinovej jedinečnosti a umeleckosti. Ak mám byť úprimný, tak až tak veľký fanúšik tejto kapely som nikdy nebol, ale uznával som ich ako niečo originálne, čo sa nebálo experimentovať. Ale aby to nebolo iba o Devinovi, tak ten sa tu obklopil silnou zostavou hudobníkov – Gene Hoglan (bicie, Dark Angel, ex-Testament, Death, Forbidden…), Byron Stroud (basa, ex-Fear Factory, Tenet…) a Jed Simon (gitara, ex-Zimmers Hole, Tenet…). Strapping Young Lad dal Devin dokopy v roku 1994 a aj keď s rôznymi prestávkami a návratmi fungovali do roku 2007, kedy sa Devin definitívne rozhodol prehupnúť na svoju sólo kariéru a život Strapping Young Lad ukončiť. Zostala po nich pätica albumov, ktoré majú svoju nespornú umeleckú úroveň.
