A ideme konečne do finále. Thrash metal nikdy neodišiel, ako sa kedysi tradovalo. Len tak nejako prebublával hlbšie v podzemí, kým ho tlaky nevyniesli
znova na povrch ako obsah gejzíru. Stalo sa tak začiatkom nového milénia (resp. niekde aj o trochu skôr) a okrem toho, že sa aj staré kapely postupne vracali k svojmu (takmer) pôvodnému soundu a skladateľským schopnostiam, tak sa vyrojilo ohromné množstvo kapiel, ktoré dá sa povedať, že priniesli renesanciu do tohto žánru. Len keď tak letmo hodíte očkom a uvidíte kapely, ktoré už teraz patria medzi modly ako Municipal Waste (tí kedysi hrali dokonca na Garážach v Bratislave), Gama Bomb, Toxic Holocaust, Havok, Lich King, Violator, Bonded by Blood, Fueled by Fire, Evile, Warbringer, Suicidal Angels, Vektor, Bio-Cancer, Crisix… tak sami vidíte, že sa v thrash metale plodilo ako behom nejakého divokého večierka. A na túto vlnu odpovedala aj česko-slovenská scéna, ktorá priniesla hordu kapiel počúvajúcu na mená ako Exorcizphobia, Kaar, Murder Inc., Bajonet, Lahar, Laid to Waste, 1000 Bombs, Majster Kat, Radiation, Acid Force, Vendeta, či Catastrofy. Uf, je toho dosť a ďalšie kapely naďalej vznikajú, alebo sa dokonca aj vracajú z plytkého hrobu (pozerám vašim smerom Acid Force). No, ale aby som zostal v téme v ktorej sa tu šprtám už naozaj dlho. Tak germánsky thrash metal určite nehral druhé husle. Aj tu sa opäť nahodili nábojnicové pásy, úzke nohavice a nášivkové vesty. Okrem množstva nových mien na scéne boli tým hnacím nástrojom najmä tie najjagavejšie klenoty, teda Kreator, Sodom a Destruction. Vrhnime sa teda aj do príbehov po novom miléniu rovno po hlave.
Po experimentálnych a do istej miery sa dá povedať, že osobných albumoch zrejme zatúžili Mille a spol. po návrate k podstatne väčšej agresivite (a možno za tým boli biedne predaje, či vlažné reakcie fanúšikov…). Možno by si niekto myslel, že Kreator od základu prekopali zostavu, ale nebolo tomu tak. ¾ kapely zostali nezmenené oproti albumu Endorama. Na rozlúčku zamával iba Tommy Vetterli (ktorý sa síce ešte nevrátil so svojimi Coroner, ale o pár rokov neskôr prišlo aj k tomu) a jeho miesto zaujal Sami Yli-Sirniö (dovtedy známy najmä pôsobením u ujetých Fínov Waltari). No a v zostave Mille, Ventor, Christian Giesler a Sami vznikol album Violent Revolution, ktorý patrí k albumom, ktoré znovu pomohli rozdúchať thrash metalovú vatru. Sranda je, že napriek citeľnému pritvrdeniu sa tu nevyskytuje žiadna vyložená sypačka a skladby sa nesú viac-menej v strednom tempe. Mille však už (až na pár momentov) rezignoval na čistý spev a znova kričí a cedí slová cez zuby podobne ako tomu bolo viac ako o dekádu skôr. Zvuk kapely sa však zmenil. Áno, nie je to ten hybrid nasávajúci vplyvy z nemetalových hudobných sfér ako v deväťdesiatych rokoch, ale nie je to ani ten čistokrvný thrashový žrebec ako tomu bolo v začiatkoch kapely. Je to niečo medzitým. Plus, zrejme príchod Samiho prifarbil Kreator ešte farbami severskej melodiky, možno miestami až power metalového spektra. V tom čase to pôsobilo osviežujúco a originálne, ale postupom rokov ma to na ďalších albumoch čím ďalej, tým menej bavilo. O tom ale niekde nižšie. Samotný Mille videl toto obdobie nejako takto: „Experimentálne obdobie
deväťdesiatych rokov bolo veľmi vzrušujúce pre množstvo ľudí ako aj pre nás samých. Hlavne bolo prínosné v tom, že sme veľa vecí pochopili a mohli sme sa opäť vrátiť na starú známu cestu. Album Violent Revolution tak predstavuje nejaký mix Outcast a Endoramy s našimi staršími albumami.“ Violent Revolution disponuje výbornými skladbami typu Reconquering the Throne (celkom výstižný názov vzhľadom na situáciu), titulnou Violent Revolution, All of the Same Blood, Servant in Heaven – King in Hell, Second Awakening, či System Decay. Ale musím uznať, že napriek tomu, že ide o podarený album, tak v druhej polovici akoby mu už dochádzala šťava. Prospelo by mu skrátenie o niekoľko skladieb, aby sa zvýraznila jeho sila a údernosť. Takto sa tam vkráda jemná rutina. Za zmienku určite stojí klip k titulnej Violent Revolution, ktorý nesie ešte známky takej, nazvime to industriality. Ak bol Violent Revolution taký predel medzi experimentami a návratom k sonickému rámusu, tak Enemy of God už bol jasne ustálený a rochniaci sa v čistokrvnej zverine. Ak by som mal vybrať najobľúbenejší album od Kreator po tomto ich vyhodení výhybiek smerom späť k tvrdosti, tak určite siahnem po tomto albume. Viaže ma k nemu aj citeľná nostalgia, pretože predel základnej a strednej školy, bezstarostnosť tých dní, v ušiach tento album a na tričku motív s týmto albumom a veľavravným nápisom „Nepriateľ boha“. Dôvodov teda dosť. Ešte sa v mojich spomienkových závitoch nájdu také záblesky, ktoré ma vracajú k nočným sledovaniam klipov relácií Hells Kitchen na Vive alebo Noc s Andělom na ČT, kde sa tu a tam vyskytol klip k Impossible Brutality. Krásne, až musím slzičku zatlačiť.
Každopádne, tento album nemá slabé miesto a doteraz ho poznám celý naspamäť. Dá sa vybrať nejaký favorit? Asi nie, ale veci ako Enemy of God, Impossible Brutality, Suicide Terrorist, Voices of the Dead (s mrazivou myšlienkou, že by ste počuli hlasy všetkých mŕtvych naprieč dejinami, celkom humbuk asi), Murder Fantasies, One Evil Comes – A Million Follow, Dying Race Apocalypse, Under a Total Blackened Sky (opäť výstrel spomienok a to taký, že túto skladbu často hrávali na rádiu Rebeca, ehm myslím to rockové rádio, ktoré kedysi vysielalo)… Zaujímavo znie aj tá úvodná vyhrávka záverečnej skladby The Ancient Plague z ktorej je možné cítiť vplyv Thin Lizzy napríklad. Enemy of God má síce podobnú dĺžku ako Violent Revolution, ale v tomto prípade mi tá dĺžka nebrnká na nervy. Tento album splodil tri klipy – menovite Enemy of God (s takým sympatickým prerodom malej rozkošnej slečny k satanskému spratkovi ála Damien z filmovej série The Omen), už spomínaný Impossible Brutality (s nahliadnutím do najtemnejších myšlienok jedného štangastu v bare) a animovaný klip ku skladbe Dystopia. Prešli štyri roky, písal sa letopočet 2009 a diskografia Kreator sa opäť rozrástla. Nový konár obsypaný šťavnatým ovocím v podobe skladieb niesol meno Hordes of Chaos. Pre mňa síce o niečo slabší album ako Enemy of God, ale stále slušný. Výhodou je to, že oproti predchádzajúcim nahrávkam je o zhruba dvadsať minút kratší a tak ho prebehnete cez uši podstatne ľahšie. Zo skladieb srší taká väčšia agresia a držia viac pokope. Možno to je tým, že Kreator nemenili zostavu už na treťom albume v rade, čo teda nebolo u nich bežné do tej doby a možno to je aj tým, že album
sa nahrával tzv. naživo (prvýkrát od albumu Pleasure to Kill). Vytkol by som asi niečo hlavne obalu, ktorý je iba novou variáciou na maskota kapely a obalu z Coma of Souls (podobne ako to bolo aj pri Violent Revolution a Enemy of God). Album Hordes of Chaos je venovaný pamiatke gitaristu Denisa „Piggyho“ D´Amoura z kanadských Voivod, ktorý v roku 2005 podľahol rakovine. K albumu vznikli dva klipy a to konkrétne ku skladbám Hordes of Chaos a Destroy What Destroys You. Okrem týchto klipoviek stoja za reč ešte veci ako War Curse, Amok Run, či Demon Prince. Trikrát sa nám planéta otočila okolo Slniečka a už tu bol opäť nasrato vyzerajúci Mille a jeho grupa s novým albumom. Nejaký čas pred vydaním kapela zverejnila obal a krvný tlak väčšiny fanúšikov išiel do extrémnych čísiel. Nádherný motív od Wesa Benscotera s „kreatorovským“ maskotom, ktorý sedí na niečom, čo vyzerá ako dosť zvláštny kôň a na rukách má zavesených obesencov, pre mnohých znamenal najkrajší obal od čias Pleasure to Kill. Áno, bol tu ešte alternatívny, ktorý síce nebol zlý (maskot kapely v nadživotnej veľkosti tam ničí nejaké mesto), ale ten prvý je proste lepší. Phantom Antichrist je posledný album, ktorý som si ja sám kúpil. Z toho obalu som bol nadšený a album aj ponúkol niekoľko pamätných skladieb (menovite Phantom Antichrist, Civilization Collapse, United in Hate, Until Our Paths Cross Again…), ale produkcia mi vtedy (a pri aktuálnom počúvaní si za tým stojím) prišla až priveľmi uhladená. Proste už mi to ani neprišlo ako album extrémnej kapely, ale len niečo ako bezduchý produkt vydavateľstva (neviem, či to s kapelami robí Nuclear Blast, ale veľa mojich kedysi obľúbených kapiel znie práve takto a
radosť z toho teda nemám). Aj keď tu som to ešte prekusol. O niečo viac som to cítil pri posledných dvoch albumoch. Tento môj názor ale evidentne nezdieľa príliš veľa fanúšikov, pretože albumu sa darilo veľmi dobre (stačí pozrieť na predajné čísla). No nič, naučil som sa s tým žiť. Každopádne ako je dobrým zvykom u Kreator, tak aj k tomuto albumu vznikli dva videoklipy a to konkrétne ku skladbám Phantom Antichrist a Civilization Collapse, ktoré oba nesú nie zrovna optimistické posolstvo. Ale veď pozrite sa sami a pochopíte. Práve v roku 2012 som sa stretol s Kreator prvýkrát (a doteraz aj poslednýkrát, ale vzhľadom na vývoj ich tvorby mi to zase žily netrhá) zoči-voči. Tá zostava, ktorá sa v ten novembrový večer doteperila do bratislavského MMC trhala na kusy. Spolu s Kreator vtedy vyrazili na turné Morbid Angel, Nile a Fueled by Fire. Mimochodom, Kreator a Slovensko. Doteraz sa Kreator vyskytli v našich zemepisných šírkach celkovo sedemkrát (ak sa teda nemýlim) a naposledy to bolo v rámci festivalu Rock pod Kameňom. Časový úsek medzi Phantom Antichrist a ďalšou radovkou vypĺňalo plno všakovakých serepetičiek (čítaj kompilačiek, EP, singlov a ja neviem čoho všetkého možného ešte) z ktorých stojí za reč asi iba celkom podarený živák Dying Alive. Tento záznam kapela zaznamenala koncom roku 2012 behom koncertu v Oberhausene. V otázke nového albumu bolo dosť dlho ticho, až prišiel dátum 27. január 2017. Doteraz si pamätám ako som si v práci niekde okolo tohto dátumu album Gods of Violence púšťal. Ehm, no už vtedy mi ten album prišiel priveľmi melodický a thrash metalové ostrie tam človek dosť dlho a ťažko hľadá. Opäť taká neškodná produkcia,
ktorá je čistejšia ako priestor po útoku protichemickej jednotky. Pri počúvaní niečoho takéhoto mám mimotelový zážitok a dokážem vidieť môj vlastný znudený výraz. Ale aby som permanentne nefrlal, tak niektoré skladby alebo aspoň momenty sú nadpriemerné. Nehovorím výborné, lebo by som išiel sám proti sebe, ale nadpriemerné áno. Taká titulná Gods of Violence (a najmä to sólo v nej) je v poriadku, naliehavá atmosféra v Totalirarian Terror spĺňa požiadavky, do istej miery Army of Storms, úvodný riff Hail to the Hordes… Ale napríklad taká proklamovaná Satan Is Real, napriek údernému názvu mi príde ako také niečo nemastné, neslané. Klipov sa natočilo viac ako je zdravé podľa mňa, pretože až pätica skladieb získala svoju vizuálnu podobu. Okrem už spomínaných skladieb Gods of Violence, Totalitarian Terror, Satan Is Real, Hail to the Hordes aj Fallen Brother a práve klip k poslednej menovanej mi príde ako jediný viac zaujímavý, pretože sa tam pália fotky hudobníkov, resp. umelcov, ktorí odišli príliš skoro z tohto sveta (Lemmy z Motorhead, Phil Lynott z Thin Lizzy, Jeff Hanneman zo Slayer, Bon Scott z AC/DC, Chuck Schuldiner z Death, Peter Steele z Type O Negative, ale aj maliar a všeobecne talentovaný pán H. R. Giger). Napriek tomu, že moja palica nad kapelou sa pomaly, ale isto láme, tak Gods of Violence bol pre kapelu viac ako úspešnou kapitolou. A tak prečo nepokračovať v nastolenom tempe. Toto tempo síce pribrzdil covid, ale rok 2022 bol v znamení krásneho obalu od Elirana Kantora, ale to je z môjho pohľadu tak všetko k albumu Hate über alles. Tento hybrid anglického a nemeckého pomenovania totižto priniesol veľmi vlažnú verziu toho, čo si predstavujem pod pojmom Kreator. Ak som mrmlal pri minulých albumoch, že sú veľmi melodické, tak toto je iba taký „hevík“. Neverím, že sa Kreator niekedy z týchto kruhov vymotajú a tak pre mňa
zostáva už iba spomínať na časy, keď ma táto kapela ešte bavila. A pritom úvod Hate über alles hádzal aspoň trochu optimizmu, že kapela nahrá niečo iné ako posledných xy rokov. Nestalo sa. Opäť vznikla pätica klipov a to ku skladbám Hate über alles, Strongest of the Strong (podobne biedna vec ako Satan Is Real), Become Immortal (totálny Iron Maiden), Midnight Sun a Conquer and Destroy. Ale predsa len jedna zmena bude navždy spájaná s týmto albumom. Už v roku 2019 opustil rady kapely dlhoročný basgitarista Christian Giesler a na jeho miesto nastúpil Francúz Frédéric Leclercq (Loudblast, ex-Dragonforce alebo fanúšikovia melodickejších žánrov možno ešte pamätajú kapelu Heavenly, kde tiež kedysi pôsobil). A tu už môžem Kreator pomaly uťať. Kapela v posledných rokoch narástla do celkom obludných rozmerov, čo má určite za následok aj ich, pre verejnosť prijateľnejší, hudobný prejav. Pre mňa už žiaľ zrejme zostávajú uzavretou kapitolou.
https://www.youtube.com/watch?v=Dc2K6wjKWP8
https://www.youtube.com/watch?v=vutytgFZ7W0
https://www.youtube.com/watch?v=gRcl4dvvLwY&t=1255s
https://www.youtube.com/watch?v=je9dKHa8dnk
https://www.youtube.com/watch?v=-SzKfpBZncg
https://www.youtube.com/watch?v=UXO55NUnk8I
Naopak, kapela ktorá ma baví napriek mnohým zmenám v zostave a najmä kvôli tomu, že nestrácajú svoj ksicht ani po rokoch, tak to je Sodom. V tretej časti sme skončili naše rozprávanie pri albume ´Til Death Do Us Unite a tak po správnosti nadväzuje sekanica menom Code Red (1999). Prekvapivo sa udržala zostava z minulého albumu (a mala vydržať ešte pekných pár rokov) a stvorila tvrdý, hrubý, násilný a zároveň sa dá povedať klasický album (dobre, ten nasledujúci je ešte o kus lepší, ale nachádzame sa v roku 1999 a nevieme, čo sa stane neskôr). Po tých rôznych jemných odklonoch od žánru (síce nie až tak markantných ako to bolo u ich kolegov) sa Sodom presne v tomto bode vrhli späť do bublajúceho krátera thrashovej sopky. Aj po rokoch si môžete notovať tak zásadné skladby ako je titulná Code Red, jasná hitovka The Vice of Killing, strednetempá Tombstone, či možno trochu prehliadaná Visual Buggery. Zaujímavé sú rôzne vydania tohto albumu. Code Red vyšiel ako 2CD boxset s bokovkou Angelrippera Onkel Tom Angelripper a ich vianočný albumom Ich glaub nicht an den
Weihnachtsmann. Alebo taktiež ako 2CD s dá sa povedať tributným albumom Homage to the Gods, kde skladby Sodom prerobili také mená ako Cradle of Filth, Impaled Nazarene, Krisiun, Dark Funeral, Luciferion, Enthroned, Desaster, či Brutal Truth. Bez zbytočných kecov a v pekelnom tempe sa pokračovalo aj na nasledujúcom, o dva roky mladšom albume M-16. Sodom boli evidentne vo výbornej forme, pretože toľko silných skladieb, ktoré natlačili do tohto kotúča, to sa len tak nevidí – Among the Weirdcong, I Am the War, Napalm in the Morning (s legendárnym introm z filmu Apocalypse Now), s plynovým pedálom k podlahe hraná Minejumper, Little Boy, M-16, či melodickejšia Marines (tu zase použili sample z iného vojnového filmu – Full Metal Jacket). Už podľa názvov skladieb je jasné, že Angelripper sa opäť zavŕtal do svojej obľúbenej témy a to vojny vo Vietname (digipacková verzia vyšla s maskáčovým obalom). Po vydaní albumu vyšli Sodom spolu s Kreator a Destruction na turné, ktoré dostalo priliehavý názov Hell Comes to Your Town (Kreator mali vtedy vonku Violent Revolution, Sodom M-16 a Destruction The Antichrist, čiže všetko špičkové albumy svojej doby), len do našich končín to mali opäť ďaleko a najbližšie k našim hraniciam ste túto zostavu mohli vidieť vo Viedni, eventuálne ľudia zo severných oblastí na dvoch koncertoch v Poľsku. Určite ešte treba spomenúť, že za podarené obaly ako ku Code Red, tak aj k M-16 je zodpovedný Axel Hermann, ktorý okrem Sodom tvoril aj pre takých Angel Dust, Asphyx, Demolition Hammer, Desaster, Grave, Morgoth, Moonspell, Samael, Unleashed a mnohých iných. Ale o ňom bližšie niekedy v článku, ktorý bude venovaný konkrétne
jemu. Ešte pred novou kapitolou, čo sa týka radových albumov, prišli Sodom so živákom, ktorý nahrali na možno trochu nezvyklom zemepisnom mieste. Nesie meno One Night in Bangkok a podľa názvu je zrejmé, že ho kapela nahrávala v Thajsku. Nejaká extra zaujímavosť k nemu nepripadá, len je to kvalitný živák a jedno z mojich prvých stretnutí s kapelou, pretože recenziu na tento živák si pamätám ešte z časopisu RockShock. No ale keď sa posunieme na časovej priamke o kúsok ďalej, tak sa dostaneme k roku 2006 a k albumu jednoducho nazvanom Sodom. Ak kapela po rokoch aktivity príde s eponymným albumom, tak sa tak nejako očakáva esencia celej kariéry a možno to najlepšie, čo len môže stvoriť. Ja nepochybujem, že obsah tohto albumu je to najlepšie, čo z kapely v tej dobe vypadlo, len to bolo pre mňa tak trochu sklamaním. Už minimálne keď sa pozriete na jednoduchosť obalu (vtedy som ešte netušil, že existuje aj nejaká iná verzia, kde je po zuby ozbrojené niečo, čo sa nápadne podobá na nejakého final bossa z Wolfensteina) tak cítite, nazvime to ústup z doteraz vydobytých pozícií. Proste mi ten minimalizmus k nim nesedí. A za ďalšie. Možno som sa zle vyjadril. To sklamanie ani tak nesrší zo samotných skladieb, predsa len veci typu Blood on Your Lips, City of God, Bibles and Guns, Axis of Evil, Lords of Depravity, No Captures, či Nothing to Regret prinášajú relatívne uspokojenie. A vlastne aj tá trochu ľahšia a melodickejšia Buried in the Justice Ground ma baví. Čo mi ale na tomto albume vadí, je na môj vkus príliš čistá produkcia. Pozícia producenta na tomto albume patrila Andymu Bringsovi, teda tomu Andymu Bringsovi, ktorý pôsobil v kapele na poste gitaristu v období albumov Tapping
the Vein a Get What You Deserve. No a pretože Andy už viac album Sodom neprodukoval, tak si bola podobného efektu asi vedomá aj sama kapela. Sodom natočili k tomuto albumu klip ku skladbe City of God a je to taká štandardné video, kde sa striedajú zábery na hrajúcu kapelu, či publikum vo vare a rôzne útržky z ciest na turné. Prešiel zhruba rok a pol a Sodom prišli s ďalším albumom. Človek by si mohol povedať, že to je nejako fest skoro. Ale potom sa stačí pozrieť detailnejšie na album The Final Sign of Evil a zistíte, že o čo tu kapela išlo. Sú to vlastne znovu nahrané skladby (názor na takéto dojenie peňazí mám jasne daný a Sodom to neurobili posledný krát (o tom o pár riadkov nižšie), ale zase Sodom ako jedna z mála kapiel ide na to originálnym štýlom a snaží sa priniesť pridanú hodnotu) z dávneho EP In the Sign of Evil (1985) plus ešte ďalších sedem skladieb, ktoré boli pôvodne plánované na celý album, ale pretože vydavateľstvo im vtedy odmietlo zaplatiť toľko času v štúdiu, tak z toho vzišlo iba spomínané EP. No keď som spomínal už tú pridanú hodnotu. Zostava Sodom vtedy okrem Toma Angelrippera bola tvorená samozrejme Berndom „Bernemannom“ Kostom a Konradom „Bobbym“ Schottkowskim. Ale tu pocítil Angelripper väčší ako veľký príval nostalgie a tak tieto prastaré fláky nahral aj v prastarej zostave. Pracovný pomer na dobu určitú dostali opäť starí známi zo „sodomieho“ praveku – Grave Violator a Chris Witchhunter. No a vznikol z toho taký totálny old school, že Angelripper si skoro opäť ostrihal vlasy podľa hrnca (ako na starých fotkách). Ak bola na minulom albume produkcia príliš vyhladená a taká sterilná, tak táto nahrávka pôsobí dojmom ako by ju
niekto vytiahol z nejakého zapadnutého regálu v uzavretom sklade, sfúkol z nej prach a švacol ju na gramec. Okrem tých klasík, ktoré sa pôvodne vyskytujú na In the Sign of Evil, tak mojim ušiam najviac rezonujú také The Sins of Sodom, Sons of Hell, Where Angels Die… Aj pri tých názvoch je vidieť taký ten odér dávnych dôb, keď sa ešte len monštrum menom Sodom pomaly prehrýzavalo na svet z pekelného vajca. A k tomu ten obal z dielne majstra Andreasa Marschalla (o ňom ste sa svoje dozvedeli pred nejakým časom v samostatnom článku) s poriadne nabušeným katom, ktorý tak rozvíja ten pôvodný obal In the Sign of Evil. Krásne, veľmi krásne. A také to bolo aj na ďalšom albume, ktorý dostal meno In War and Pieces. Ten zdobí opäť krásny obal, ktorý má na svedomí istý Eliran Kantor (dnes už celkom známe meno, ktoré má vo svojom portfóliu takých interpretov ako Helloween, Bloodbath, Hate Eternal, Immolation, Incantation, Kreator, Soulfly, Testament…). Tak sa mi ten motív páčil, že som si musel chvíľku po vydaní kúpiť tričko. Ale to len tak pomimo. Na albume In War and Pieces sa vyhodila výhybka späť k aktuálnejšiemu soundu kapely. Nešlo to až do tých mantinelov eponymného albumu (našťastie…). A tiež sa opäť siahlo po vojnových témach a tak peklo a podobné srandy zostali bokom. Myslím, že album neprináša nejaké hudobné prekvapenia, až na celkom melodickú vec menom God Bless You. Ale okrem toho sú tu zas a znova pecky ocajchované jasným rukopisom kapely ako In War and Pieces, Hellfire, Nothing Counts More than Blood, Feigned Death Throes, The Art of Killing Poetry, či maskotovi kapely venovaná Knarrenheinz. Môžeme sa pokojne
presunúť k ďalšiemu kúsku v skladačke menom diskografia Sodom a tým je album Epitome of Torture. Keď som sa kedysi dávno (no, rok 2013 je už dávno, čo si budeme hovoriť…) prvýkrát pozeral na obal tohto albumu, tak mi to prišlo ako taký záber zo zberného dvora. Tam kus tanku, tak kus plechu, proste taký celkom bordel. Ale až keď sa pozriete bližšie, tak je na obale maskot kapely, ktorý sa presekáva cez záplavu kostlivcov (možno taká parafráza na Pleasure to Kill od Kreator). Zostava Sodom, ktorá držala vzhľadom na niekdajšie pomery neskutočne dlho (od albumu ´Til Death Do Us Unite) sa po albume In War and Pieces rozpadla, resp. Bobby sa odštiepil. Na miesto za bubenícku zostavu nastúpil Markus „Makka“ Freiwald (Despair, ex-Bonded, Voodoocult…) a musím povedať, že kapele to vcelku prospelo a vlialo jej to do žíl celkom dávku adrenalínu a väčšej agresivity, čo je počuť v skladbách My Final Bullet, S.O.D.O.M., Epitome of Torture, Shoot Today – Kill Tomorrow, Katjusha, Into the Skies of War, ale najmä v Stigmatized, kde Angelripper tlačí hlasivky až do možno death metalových polôh. A práve k tejto skladbe bol natočený, celkom násilný klip. Medzi Epitome of Torture a ďalším albumom vyšlo mnoho rôznych bonusových nahrávok, ktoré ale nestoja veľmi za reč (možno EP Sacred Warpath s jednou novou skladbou a štyrmi live vecami). A tak nás cesta zavedie do augusta roku 2016, k albumu Decision Day. Ak mám pravdu povedať, tak od počúvania tohto albumu ma extrémne odrádzal na môj vkus veľmi nepodarený obal. Ja viem, že ho robil Joe Petagno (dvorný umelec Motorhead),
ale proste je strašný. A preto som ho v tej dobe tak dosť odignoroval. S odstupom času musím povedať, že sú tam silné skladby (napríklad Rolling Thunder, Decision Day, Caligula, Vaginal Born Evil (taký goregrindový titul…), Belligerence, Sacred Warpath…) a Bernemannova gitara tu znie asi najlepšie za celé jeho pôsobenie v sodomizačnej jednotke, ale tiež sa neviem ubrániť dojmu, že v kapele nebolo niečo v poriadku, čo vyeskalovalo v neskorších udalostiach. Práve na koncertoch k tomuto albumu som si dal prvé randevú so Sodom na jar 2017 vo Viedni (o rok neskôr som si to zopakoval v Zlíne) a dodnes na ten koncert v rámci Vienna Metal Meetingu rád spomínam. Mimochodom, Sodom na Slovensku hrali iba raz (až sa mi to veriť nechce…) a to na More Than Feste v roku 2016. Tento rok by mali zapichnúť druhý špendlík na mape Slovenska, pretože patria medzi headlinerov festivalu Rock pod Kameňom. No a teraz k tým udalostiam, ktoré znamenali zemetrasenie v zostave Sodom. V roku 2018 prišlo oznámenie, že Bernemann a Makka už viac nie sú členmi Sodom. Angelripper to obhajoval tak, že chcel na koncertoch hrávať viac starých skladieb a práve Makka a Bernemann ani nepoznali staré šlágre kapely. Čomu veľmi neverím, ale budiž. Títo dvaja medzitým skladali nové veci pre ďalší album a Angelripper ich vraj vyhodil bez toho, aby nové veci počul. A tak po vyhadzove založili bandu menom Bonded, ktorá doteraz vydala dva albumy (mimochodom po odchode od Kreator s nimi hráva aj Christian Giesler, čiže celkom populárna sebranka sa tam zišla). Do tábora Sodom medzitým Angelripper naverboval starého známeho Franka Blackfirea (ktorý s kapelou nahral také klasiky ako Persecution
Mania a Agent Orange, neskôr odišiel do radov Kreator a teraz na neho môžete naraziť aj v zostave Assassin), Stefana „Huskyho“ Hüskensa (Asphyx, ex-Desaster…) a pomerne neznámeho Yorcka Segatza (okrem iného teraz pôsobí aj v death metalovej kapele Rotten Casket spolu s Huskym a Martinom van Drunenom). Takto vyšperkovanú zostavu som videl na jednom z prvých koncertov, ktorý takto vynovený Sodom odohrali (to je ten spomínaný Zlín). Doteraz si pamätám na evidentnú radosť Franka Blackfirea, keď hral všetky tie staré skladby. Je len škoda, že takto zložená kapela nenahrala ďalšiu radovku, ale stihla aspoň dve EP – Partisan a Out from the Frontline Trench, ktoré priniesli dokopy myslím päticu nových skladieb (vyčnieva tam najmä Partisan, ktorá je vážne výborná) a niekoľko live kúskov, ktoré ale až tak veľmi často nepatrili do koncertného setlistu. Takmer po dvoch rokoch presne sa so Sodom rozlúčil veľký hromotĺk Husky, pretože sa mu už viac nedarilo deliť svoju osobu na toľkých frontoch (rozumej všetky kapely, osobný život atď.). Jeho miesto zaujal Toni Merkel, ktorý hrával prevažne v death a black metalových kapelách ako Sabiendas, či Pestlegion. Ale taktiež
nabúchal jedinú sólovku Franka Blackfirea. Tak, kapela bola kompletná, celkom už dosť zohraná a tak nebránilo nič tomu, aby na konci novembra 2020 svetlo sveta uzrel šestnásty radový album Genesis XIX. Obal je opäť dielom Joea Petagna a na rozdiel od Decision Day, tak tento je podarený. Pamätám si, že v čase vydania mi vadila produkcia, nejako som si nemohol zvyknúť na zvuk bicích. Prišli mi ako by nezapadali do celkového soundu, ale postupom času som pristúpil na ich hru a naplno uznávam kvality tohto albumu. Okrem toho je to prvý album v histórií Sodom, kde je zostava rozšírená na kvartet a dvaja gitaristi vedia samozrejme lepšie vyplniť zvuk. Možno aj to bol pre mňa trochu nezvyk. Od inštrumentálneho otváraku Blind Superstition sa sypú silné skladby ako Sodom & Gomorrah (tá je venovaná Quorthonovi a Chrisovi Witchhunterovi), Genesis XIX, Glock N Roll, Indoctrination, či klipová Friendly Fire. Bolo by divné, keby v roku 2022, čiže na štyridsiate výročie založenia kapely, neprišlo nejaké príjemné prekvapko. V tom roku už poľavovali pandemické pravidlá a tak možno nejaký koncert s bývalými členmi? Niečo takéto urobili už dávnejšie a je to zdokumentované na DVD Lords of Depravity, kde si na koncert vo Wackene pozvali mnohých bývalých členov. V tej starej lišiackej Angelripperovej hlave (možno nie zrovna v jeho, to neviem) skrsol nápad prehrať staré fláky. Ale z každého albumu jeden. A nie sú to zrovna tie najznámejšie hitovky. Za mňa palec hore. A palec na druhej ruke hore za obal, ktorý stvoril opäť Eliran Kantor a márujú sa na ňom dvaja maskoti kapely. Ešte pred touto kompilačkou potešil (minimálne mňa veľmi) singel 1982. Skladba ako
remeň (minulý rok vyšlo EP totožného mena, kde je remixnutá skladba a zopár starých flákov v novšom šate). Tu zatiaľ končí príbeh Sodom, ale na ich stránkach sa už pomaličky objavujú informácie zo štúdia, tak nová kapitola už je zrejme na ceste.
https://www.youtube.com/watch?v=vBlFznvZ1h8
https://www.youtube.com/watch?v=9NemUDI9N-I
https://www.youtube.com/watch?v=GO3mU9kI_wc
https://www.youtube.com/watch?v=HrRBBPIqvLM
https://www.youtube.com/watch?v=Fzq7nPfJEGU
https://www.youtube.com/watch?v=_Sx_sSWqypU
https://www.youtube.com/watch?v=SgyEekj334k
https://www.youtube.com/watch?v=s-bdDRr3l_k
https://www.youtube.com/watch?v=IZmfTplvQBs
https://www.youtube.com/watch?v=J-WTpqahKIU
https://www.youtube.com/watch?v=fS9eMAhWg4M
https://www.youtube.com/watch?v=36yH1ZmY9yA
Po katastrofálnom období The Least Successful Human Cannonball, keď Destruction defacto neexistovali (a v podstate sa samotná kapela k tomuto obdobiu nepriznáva), našli Mike a Schmier opäť cestu k sebe a comeback bol na svete. Schmier po tom, čo odišiel z Destruction pôsobil v o niečo prístupnejších Headhunter a otvoril si pizzeriu. Kam to Destruction dotiahli bez neho sme si rozpovedali minule a tak prišlo nevyhnutné. V roku 1999 obdržal Mike veľa žiadostí od promotérov festivalov, aby
priniesol späť originálnu zostavu Destruction. Mike a Schmier sa teda stretli a uzavreli dávne spory. Bolo ale ešte treba nejakého bubeníka a tak do kapely zapadol Sven Vormann (ex-Cryonix, neskôr Poltergeist, Raise Hell…). Táto trojica najprv nahrala trojskladbové demo The Butcher Strikes Back a následne ich meno zasvietilo na festivaloch Wacken, Bang Your Head a With Full Force. Chvíľu na to, čiže v roku 2000, nadobudol tento comeback aj hmatateľnejšiu formu v podobe albumu All Hell Breaks Loose. Album je to neskutočne intenzívny, svojou silou a energiou vás doslova zatlačí do kresla, aj keď nejaké výraznejšie skladby mu v podstate chýbajú. Tie, ktoré viac vyčnievajú by mohli byť The Final Curtain, Tears of Blood, World Domination of Pain a najmä The Butcher Strikes Back. Album sa nahrával u Petra Tägtgrena v jeho štúdiu Abyss a nikoho veľmi nesralo, že aj cez Vianoce. A podľa slov všetkých zúčastnených si tieto Vianoce kvôli nekonečnej párty nikto z nich veľmi nepamätá. Každopádne na lepšie časy sa sakramentsky blýskalo. Základ odkiaľ sa dalo odraziť bol postavený. A netrvalo to dlho a o rok sa to stalo. Album The Antichrist radím medzi to najlepšie, čo Destruction za tú dlhú kariéru vôbec nahrali. Nekompromisné skladby hnané v pekelnom tempe, údernosť a tlak. Lepšie sa tento album opísať nedá. Možno obal je taký trochu až príliš gýčový, ale sú kapely, kde sa to dá prepáčiť (na druhú stranu, k menu The Antichrist to sedí). Ale tá hudobná náplň, „džízs!“ – Thrash till Death, Nailed to the Cross, Dictators of Cruelty, Bullets from Hell, Godfather of Slander, The Heretic… Prechádza to ako nabrúsený mäsiarsky nôž (maskot Mad Butcher sa tak tradične uškŕňa)
vašimi mozgovými hemisférami. A opäť párty a pomedzi to nahrávanie u Tägtgrena vo Švédsku… Behom nahrávania albumu oznámil Sven Vormann kapele, že už nechce viac koncertovať, čo značilo zásadný problém, keďže sa Destruction podarilo vrátiť v takej sile. Svenovo miesto prakticky okamžite zaujal Marc Reign (občianskym menom Markus Reincke, ex-Mystic Circle, neskôr Morgoth…). Jeho prvou oficiálnou nahrávkou pod hlavičkou Destruction bol živák Alive Devastation zaznamenaný v roku 2002 vo Wackene. A dostávame sa do obdobia albumu Metal Discharge. Album, ktorý má pre mňa opäť dosť klišé názov a obal je taká chladná a kovová variácia na The Antichrist (ale oni zase tú rozbitú lebku používali pomerne často, to zase áno…). Keď si Metal Discharge porovnám s „Antikristom“, tak je to pre mňa kvalitatívny posun nadol. Kapela zmenila štúdio a zo Švédska sa presunula do Švajčiarska do Little Creek Studio a ja neviem, či to bol dobrý nápad (alebo vynútená situácia, to neriešim). Zvuk je krištáľovo čistý (a znova použijem prívlastky chladný a kovový, asi kontinuita s obalom) a Schmierova basa mi príde výraznejšia, ale celkový sound mi k Destruction až tak nesedí. No a roztrhlo sa tu vrece s hosťami (na neskorších albumoch ešte viac). Okrem defacto celej kapely Pulver (zrejme preto, že produkciu, mix a master mali pod palcom ich členovia), tu svieti najmä meno André Grieder, čiže chlapík, ktorý kedysi vystriedal v Destruction Schmiera a naspieval album Cracked Brain. No a čo sa týka samotných skladieb, tak zmienku si zaslúžia The Ravenous Beast, Desecrators (of the New Age) (k obom vznikli klipy), Metal Discharge a dajme tomu, že Mortal Remains. No nič, urobme
opäť krok ďalej. Rok 2005 a album Inventor of Evil. Pre mňa osobne druhý vrchol diskografie po návrate Schmiera do kapely. Celý nahrávací proces, čiže samotné nahrávanie, mix, mastering… bolo rozdelené do niekoľkých štúdií a ja som rád, že tam opäť figurovalo aj Abyss vo Švédsku. Na obal sa vrátil Mad Butcher a mne bolo tak dobre pri srdci z toho. Ešte lepšie mi bolo, keď sa ku mne, vtedy ako k 15 ročnému parchantovi, dostali samotné skladby. Úvodná trojica Soul Collector (s introm, ktoré jemne pripomína Hell Awaits od Slayer), The Defiance Will Remain a The Alliance of Hellhoundz, tak to je triumvirát na ktorý budem prisahať už asi navždy. Keď som vyššie hovoril o tom roztrhnutom vreci s hosťami, tak práve na tomto albume to bol riadny pytel. A väčšina z tých hostí sa sústredila do skladby The Alliance of Hellhoundz – Biff Byford (Saxon), Doro Pesch (Warlock), Shagrath (Dimmu Borgir), Björn Strid (Soilwork), Paul Di´Anno (Iron Maiden), Messiah Marcolin (Candlemass), Mark Osegueda (Death Angel), Peter Wagner (Rage), Peter Tägtgren (Hypocrisy), Harry Wilkens (dávny gitarista Destruction)… No, naozaj riadna aliancia pekelníkov. Pred ďalším radovým albumom stihli Destruction nahrať znovu svoje staré evergreeny, čo je celkom tradičná zábavka u nemeckých thrashových kapiel (viď. Sodom). Album dostal meno Thrash Anthems a okrem skladieb, ktoré fanúšikovia poznajú naspamäť, priniesol aj dvojicu noviniek – Profanity a Deposition (Your Heads Will Roll). V roku 2008 nám Destruction predhodili ďalšiu flákotu menom D.E.V.O.L.U.T.I.O.N.. Tie bodky za každým písmenkom v slove Devolution nie sú dielom náhody, alebo nejakého estetického
hľadiska. Na albume je desať skladieb a názov každej skladby začína písmenom, ktoré dokopy dávajú slovo Devolution. Celkom originálny nápad, alebo aspoň mi teda takto narýchlo nenapadá žiadna iná kapela, ktorá by to mala podobne. Aj obal vyznieva pomerne zaujímavo. Máme tu opäť tú rozbitú lebku, ale zloženú z postáv a náhodných predmetov. Možno taká letmá inšpirácia dielom In Voluptas Mors od Philippa Halsmana (túto lebku zloženú z nahých žien môžete taktiež nájsť na chrbte mory na plagáte k filmu The Silence of the Lambs). A čo samotné skladby? No, tu je zreteľná zmena. Ona možno započala už na Inventor of Evil, ale tu sa to prejavilo naplno. Destruction do istej miery rezignovali na agresívne thrashové vypaľovačky a skladby hodili do mlynčeka s názvom prílišná technickosť. Osobne takýmto kapelám veľmi neholdujem, takže pre mňa to bolo vcelku sklamanie. Ale zase veci ako Devolution, Urge (The Greed of Gain), či klipovku Vicious Circle – The 7 Deadly Sins uznávam. A opäť tu máme haldu hostí. Z tých známejších treba určite spomenúť Garyho Holta (Exodus, Slayer), Jeffa Wattersa (Annihilator), či Vinnieho Moorea (UFO, ex-Alice Cooper, Vicious Rumors…). V roku 2010 vyšla Destruction taká zaujímavá vec menom A Savage Symphony – The History of Annihilation, kde tú centrálnu časť tvorí záznam z koncertu vo Wackene v roku 2007 (tento záznam vyšiel už predtým v rámci živáku The Curse of the Antichrist – Live in Agony, ale tam šlo o kombináciu so záznamom myslím z Tokya). Jedná sa o výročný koncert, kde sa zúčastnili bývalí členovia a taktiež zopár hostí, ktorí si prišli svoje odspievať do skladby The Alliance of Hellhoundz, menovite Angelripper
(Sodom), Bobby Ellsworth (Overkill), Peavy (Rage) a Oddleif Stensland (Communic). A v neposlednom rade dokonca živý, dýchajúci a porcujúci Mad Butcher. Práve v roku 2010 kapele zamával na rozlúčku Marc (alebo bol vyhodený, pretože sa dostával do nejakých konfliktov s Mikeom) a tak bolo treba opäť riešiť post bubeníka. Na uvoľnené miesto zasadol Wawrzyniec „Vaaver“ Dramowicz (Indukti, ex-Unsun, hosťoval u Behemoth atď.). A ja ďakujem za jeho prezývku, pretože tých dvojitých W a podobných poľských srandičiek je na mňa veľa. Takto vynovená kapela zasadla v lete 2010 do štúdia a v polovici februára 2011 sa vyplazil z hlbín pekelných na svet album Day of Reckoning. Destruction taktiež zmenili label, keď prestúpili z AFM Records k Nuclear Blast (ach, už ste si mohli všimnúť, že z tohto vydavateľského gigantu nie som veľmi nadšený…). A tu niekde je ten bod, keď ma Destruction začali výrazne obchádzať. Nehovorím, že ma D.E.V.O.L.U.T.I.O.N. veľmi bavil, ale bol to originálny album, ale od Day of Reckoning mi príde, že Destruction idú len na zotrvačník. Nakopli sa viac do thrashových výšin, ale je to také nejaké bez duše, taká prázdna schránka mäkkýša, ktorá je navonok pekná, ale vo vnútri niet života. Popravde, ani neviem, čo k tomuto albumu viac písať. K Hate Is My Fuel Destruction natočili klip, ktorý je taký bežný. Kapela hrajúca niekde na koncerte, ktorú pretínajú novinové výstrižky, ktoré ich zrejme vytáčajú. Jediné, čo ma na tom zaujalo je to, že pri detailnom zábere na Schmierove ústa je vidieť, že má odlomené zo zuba. V rýchlom slede, iba rok po Day of Reckoning, prichádza album Spiritual Genocide. A je to pre mňa dosť podobný prípad. Jedná sa o taký album,
ktorý si vypočujete a nič sa z neho na vás nechytí. Ako také tie reklamy na nejaký nepremokavý materiál, ktorý oblejú vodou a tá z neho všetka stečie. Na obal sa opäť vrátil Mad Butcher a zdá sa, že toho bôčika pojedol už celkom dosť, pretože nejako rozšíril svoj osobný objem pre lásku fanúšikov. Pozvánku na hosťovanie zas a znova prijalo zopár mien. Srdiečka old schoolových fans zrejme potešilo, že sa tu vyskytli Harry Wilkens a Oliver Kaiser, čiže bývalí členovia Destruction. V skladbe Legacy of the Past pleskli svoje hlasivky do placu staré pušky Angelripper (Sodom) a Gerre (Tankard). Aby som ešte nezabudol na ďalších vážených hostí tak tu figuruje aj Ol Drake (Evile) a niektorí členovia Perzonal War, ktorých som spomínal v minulej časti seriálu. V období medzi Spiritual Genocide a ďalším albumom som videl Destruction prvýkrát. Jednalo sa o festival Terchovský budzogáň v roku 2015 a človeka by možno ani nenapadlo, že na thrashovú legendu zavíta do takto ortodoxne folklórneho kraja. Ale na koncert nespomínam najlepšie, pretože som sa tam v kotli nechtiac zamotal do nejakého konfliktu. Nuž, stáva sa ak (dajme tomu) extrémna metalová kapela hrá na akcií, kde je pre fanúšikov tvrdšia hudba zosobnená v podobe Ozzyho, alebo koho. Polovica mája 2016 bola v znamení albumu Under Attack. A ja som opäť zostal aj pri ňom stáť v podstate s nezáujmom v mojom výraze. Niekedy si všímam, že keď ma nezaujme obal, tak mám značný problém sa dostať aj k hudbe samotnej. A v tomto prípade to platí stopercentne. Ten obal je tak strašný, že by som to asi neprepáčil ani nejakej zábavovej kapele. Ale ok, ak to tak samotná kapela cíti… No a neviem, príde mi, že
Destruction sa dostali do nejakého bludného kruhu z ktorého sa ani sami nevedia vymotať (možno podobný prípad ako Kreator). Obsah tohto albumu by sa dal popísať ako taký spotrebný thrash. V prvom rade je dosť dlhý (tých necelých 54 minút je ako tortúra, ak sa má človek na to hlbšie sústrediť) a nejaký moment prekvapenia proste neexistuje. Možno to tak cítim iba ja, ale kričí to na mňa z albumu, že nahrajme to konečne, nech už s tým máme pokoj. Samozrejme sú tu opäť hostia. Nechýba bývalý člen Harry Wilkens, Damir Eskič, ktorý sa neskôr stane oficiálny členom (ale nepredbiehajme), Uwe Hoffmann (Headhunter) a Alex Camargo (Krisiun), ktorý ale hosťuje v coveri od Venom – Black Metal, čo mi príde ako vcelku zbytočné. Ak by Destruction tieto tri albumy, čiže Day of Reckoning, Spiritual Genocide a Under Attack zredukovali do jediného albumu, tak by to bolo možno dobré. V roku 2017 Destruction opäť nahrali ďalšie staré skladby a dostalo to meno Thrash Anthems II a ja si myslím, že k tomu asi netreba veľmi strácať slová a preto prejdime k albumu Born to Perish. Po tej trojici albumov som bol k Destruction už dosť skeptický, ale musím uznať, že Born to Perish vrátil Destruction na zaujímavejšiu koľaj. Možno, že za to môže prekopanie zostavy. Odišiel Vaaver a na jeho miesto sa prebúchal skúsený Randy Black (ex-Annihilator, Primal Fear, WASP…) a rady kapely rozšíril spomínaný Damir Eskič. Z Destruction sa tak prvýkrát od Cracked Brain stal kvartet (The Least Successful Human Cannonball nerátam, tam boli kvintet a album neráta vlastne ani sama kapela). Destruction sa tak nejako otriasli a v rámci možností natočili zaujímavý album, ktorý je takou kombináciou medzi old schoolom a
technickou vyzretošťou D.E.V.O.L.U.T.I.O.N.. Born to Perish, Betrayal, Rotten… Všetko sú to dobré skladby a ja som moju zlomenú palicu nad kapelou začal rýchlo lepiť lepiacou páskou. Na konci roku 2019, niekedy v decembri, som si skočil do Bratislavy na koncert Destruction, Final Breath a Catastrofy. Koncert to bol podstatne lepší ako ten v Terchovej a bezkonfliktný (až na nejakého starého pardála, ktorý ma z ničoho nič sprdol, že nemôžem poznať staré skladby, lebo som mladý… ehm, ak by som vychádzal z podobného predpokladu, tak ani on nemôže poznať staré skladby, pretože pochybujem, že sa k nemu dostali veci z demo nahrávok v prvej polovici osemdesiatych rokov, keď Destruction ledva opustili skúšobňu, ale fajn). Po koncerte som čakal na Mikea s cieľom podpísať staré CD a vyfotiť sa, ale bolo toho na neho akosi veľa a povedal, že aby sme počkali, že niekedy neskôr. Protože mi za chvíli jel co? Protože mi za chvíli jel vlak, tak som to nechal tak a povedal som si, že tak niekedy nabudúce. Lenže, čo sa to stalo v roku 2021. Mike oznámil, že končí v Destruction a mnoho fanúšikov nechal v šoku. Tá predstava Destruction bez neho sa viacerým nepozdávala… Ešte by som sa trochu vrátil k tým koncertom. Destruction na Slovensku alebo aj v Česku hrávajú pomerne často a tak nepoznám veľa ich fanúšikov, ktorí by ich minuli. No a ak ma pamäť neklame, tak na Slovensku sme ich naposledy hostili v roku 2022 na festivale Rock pod Kameňom. A nepochybujem, že v blízkej budúcnosti sa tu opäť niekde vyskytnú. No a čo ten Destruction bez Mikea? Nezlomilo to kapele väz? Zjavne nie. Schmier zobral pod svoje krídla gitaristu menom Martin Furia a v tejto zostave, čiže
Schmier, Black, Eskič a Furia natočili album Diabolical. Lenže, zase taký, ehm trochu detinský obal. Ale hudobný obsah to našťastie dosť vykrýva. Možno ničím extra výnimočný album, ale seká dosť dobre. Kapela natočila až nezvykle veľa klipov – Diabolical, No Faith in Humanity, State of Apathy, Repent Your Sins a Tormented Souls. A ešte treba spomenúť, že tento album už kapela vydala pod Napalm Records a odišla od Nuclear Blast (úprimne? konečne). No a v tomto bode zatiaľ Destruction končia. Aj keď zjavne nekončia, pretože už spriadajú v štúdiu plány na nový album, ktorý by mal vyjsť niekedy v roku 2025.
https://www.youtube.com/watch?v=0KucFVLAWT4
https://www.youtube.com/watch?v=w6ENilxm8N4
https://www.youtube.com/watch?v=FbfgLw5jQc4
https://www.youtube.com/watch?v=2yQ6rusopYs&t=1665s
https://www.youtube.com/watch?v=OkbDUZ-mZ9Y
https://www.youtube.com/watch?v=jroF98bEvFk&t=1766s
https://www.youtube.com/watch?v=riKndMFq9uI&list=OLAK5uy_mu7Y0pTpuvGQw6jKK160w4WJMRPX5x9UY&index=2
https://www.youtube.com/watch?v=M7KPFrEENBo&list=OLAK5uy_m3usc8CiyIUnbVvqOKsMJ-yBUgkh_xIUg&index=2
https://www.youtube.com/watch?v=mwQdlx-ARAs&t=794s
https://www.youtube.com/watch?v=E8SrRQHmvWo&list=OLAK5uy_m2zkddQOv5eu_O2CY6TqsMSqw0yRSMd9c&index=2
https://www.youtube.com/watch?v=ipsdscjfyos&t=1043s
Tri najväčšie kapely germánskeho thrash metalu teda máme na komplet hotové. Ale čo nám prinieslo ešte Nemecko v tejto škatuľke po roku 2000? Tak na to narazíte v ďalších riadkoch.
Začnime pekne krásne zhurta a surovo. Presne v roku 2000 vznikla v Mainzi kapela Nocturnal. Keď sa tak nad tým človek zamyslí, tak to značí, že už nejde o mladú kapelu, ak sa na scéne pohybujú skoro štvrťstoročie, ale mne to tak príde aj napriek tomu. Nocturnal patria k tej sorte kapiel, ktoré majú koníčky ako fotenie sa kde-tade po cintorínoch a vešať na seba ťažké kilogramy železa. A ulahodia vám, ak máte radi staré albumy vyššie spomínaných legiend alebo takých Desaster, Nifelheim, japonských Sabbat, Aura Noir a ja neviem ešte koho. Proste taká tá kombinácia thrash a black metalu, ktorá smrdí peklom na sto honov. Okrem naozaj bohatého množstva splitiek s kapelami ako Toxic Holocaust, Sabbat, či Nunslaughter, nahrali Nocturnal štvoricu albumov. Ten zatiaľ posledný sa datuje do roku 2021 a nesie meno Serpent Death. No a rád by som upozornil, že na Nocturnal môžete naraziť v lete v Česku na festivale Enter the Eternal Fire vo Volyni v spoločnosti ešte takých kapiel ako Memoriam, Master, Hate, Dordeduh, či slovenských Radiation (mimochodom, tí sú si celkom s Nocturnal štýlovo tiež podobní). Každopádne – Rising Demons!
https://www.youtube.com/watch?v=f3SqpCTuhLY
Keď som pred cca trinástimi rokmi narazil na kapelu Ketzer a ich album Satan´s Boundaries Unchained, tak som si musel vymeniť spodné prádlo. Zúrivá kombinácia thrash a black metalu na spôsob Desaster, Destroyer 666 a podobných kapiel, to ma v tom čase hrozne bavilo. A mám k tomu vzťah aj doteraz. Túto pekelnú auru si udržali aj na ďalšom albume Endzeit Metropolis, ale ten štýlový skok, ktorý urobili na albume Starless k nejakému bezpohlavnému post rocku, či čo to bolo, tak to myslím nepochopil vôbec nikto. Neviem, či prechod k megalabelu Metal Blade ich takto zmenil, alebo kde sa stala chyba, ale narazili. Na poslednom albume Cloud Collider je cítiť návrat k tomu, čo im urobilo meno, ale aj tak už v prípade tejto kapely zostane na jazyku taká zvláštna pachuť. Ale ich prvý album je stále pecka, napriek ich hudobným výletom do zvláštnych oblastí a to sa nezmení.
https://www.youtube.com/watch?v=Hg3INmTE56Q&t=315s
Ak niekedy náhodou narazíte na Youtube na klip Night of Thunder od kapely Cruel Force, tak podľa úvodných záberov si budete možno myslieť, že ste nechtiac klikli na niečo od starých Celtic Frost, napríklad. Ale v momente, keď kapela začne hrať, tak sa pred vami otvorí svet thrash/black/heavy/speed metalu, kde kedysi na svojom tróne z lebiek sedel Cronos a po bokoch stáli ozbrojení Mantas a Abaddon. Cruel Force majú na svojom konte tri albumy s letopočtami 2010, 2011 a 2023. Na to, že vznikli v roku 2008, tak sa stihli už na desať rokov rozpadnúť, ale v medzičase je zase všetko v cajku a kapela hrá a funguje opäť tak ako to je písané v proroctvách. Mimochodom, je tu náväznosť na vyššie spomínanú kapelu Nocturnal, pretože gitarista s milou prezývkou Slaughter pôsobil aj u týchto ancijášov. Takým tým svojim retro pohľadom na hudbu, resp. epickejší heavík na spôsob Manilla Road, mi trošku pripomínajú slovenských Malokarpatan. Ale to skôr náladou ako samotnou hudbou.
https://www.youtube.com/watch?v=Dmc_NBMndac
A zase tá známe formulka thrash metalu s väčšou ako veľkou kvapkou black metalu. V podstate takto hrali na prvých veciach Sodom, keď sa ešte motali okolo pekla, Satana a záhrobia. Reč je o kapele Hellish Crossfire z Norimbergu. A taktiež si borci vycajchovali do rodného listu ako svoj názov meno prvého albumu Iron Angel. Takže všetky atribúty potrebné k tomu, aby ste sa pohybovali v undergrounde tohto štýlu sú splnené nad očakávania. Ako som už spomínal, tak Hellish Crossfire vznikli v Norimbergu v roku 2002 a jedným zo zakladajúcich členov bol basgitarista Siggi, ktorý v roku 2022 zomrel. Kapela na jeho počesť organizuje indoor festival Nights of the Possessed, ktorý nesie meno jednej zo skladieb kapely, ktorú Siggi zložil ešte dávno pred založením Hellish Crossfire. Kapela doteraz nahrala dva albumy – Slaves of the Burning Pentagram (2006) a Bloodrust Scythe (2010). Snáď sa ešte niečoho od nich dočkáme.
https://www.youtube.com/watch?v=OJeIS1TpZRM&t=1636s
Ten hybrid thrash a black metalu je minimálne v Nemecku veľmi obľúbený. Ďalšou kapelou pohybujúcou sa na hranici týchto štýlov a to ešte s citeľnou stopou v silných melódiách heavy metalu (takého toho ála Mercyful Fate), sú Witching Hour z mesta Rehlingen, kúsok od Saarbrückenu. Sama kapela svoju hudobnú tvár označuje nálepkou ancient black metal. Či s tou škatuľkou súhlasíte, či nie, Witching Hour hrajú hudbu, ktorá čerpá z toho najlepšieho z práchnivej scény osemdesiatych rokov. Dátum založenia je vpísaný niekedy v roku 2006 a od tých čias potešili fanúšikov trojicou albumov. A treba povedať, že na každom z nich si držia svoj vysoký štandard. Ak vám ich hudba zachutila a cítite neutichajúcu potrebu ich vidieť naživo, môžete tak urobiť na jeseň tohto roku v Českom Písku, pretože patria do lineupu festivalu Thrash Nightmare, spolu so silnými menami ako Exciter, Morbid Saint, Blood Feast, Protector alebo aj vyššie spomínanými Hellish Crossfire a Cruel Force.
https://www.youtube.com/watch?v=euzzZEUWGxA&t=2004s
No a konečne spomeniem aj kapelu, ktorá relatívne dbá na čistotu štýlu. Resp. ide na to inak ako kombináciou s black metalom. Ide o kapelu Edgecrusher z Friedrichshafenu. Táto partička už je síce desať rokov neaktívna, ale zostal tu po nej jeden album a to Forever Failure z roku 2007. Edgecrusher vznikli v roku 2002 a keby som ich mal nejako detailnejšie opísať, tak by som ich hudobne prirovnal niekam k čistejším Sodom okolo eponymného albumu, ale s takými šťavnatejšími riffmi, ktoré miestami znejú možno až hardcorovo a hlas speváka sa pohybuje skôr v mantineloch takého chlapáckeho heavy metalu. Rozumej, žiadne kastračné výšky, ale v jednej ruke pivo a druhá päsť zovretá na znamenie sily. Ten ich jediný album sa počúva dobre, aj keď každý, aj napoly hluchý uzná, že to nie je niečo extra vynaliezavé.
https://www.youtube.com/watch?v=dWNSzxNsGwY
Opäť jedna už nehrajúca kapela. Tentokrát zamierime do Mannheimu, kde kedysi niekde po garážach a pivniciach skúšala kapela Hatchery. No a v tomto prípade už sme naplno v pravovernom thrash metale germánskeho štýlu (ale zase aj Bay Area tam je cítiť, dajme tomu, že taký mix je to aj v tomto prípade). Ukričaný spev na pomedzí revu a úpenia šialenca v sanatóriu, riffy tak kovové, že by sa z nich dalo postaviť lešenie a tempo, ktoré vám spaľuje kalórie iba tým, že túto kapelu počúvate. Podobne ako Edgecrusher to Hatchery zalomili v roku 2014 (asi nejaký zlý rok pre nemecký thrash, možno nejaký králičí mor, či kieho ancijáča…). Tento ich exodusovsko-holymoseačný thrash metal odtlačili do dvoch albumov, konkrétne sa jedná o Birth of a Bomb (2007) a Forced to Fight (2010). Labuťou piesňou kapely je štvorskladbové EP Reincarnated z roku 2014.
https://www.youtube.com/watch?v=ZHPn7QYpJ4k
No a aby sme nevyšli z cviku, tak aj do tretice jedna rozpadnutá kapela. Aj tentokrát asi širšiemu publiku neznáme meno Sniper z Rotenburgu. Títo „snajpři“ si zase zobrali thrash za pačesy a vykmásali ho v death metalovej vani. A to fest nalomenej starej, cínovej vani, kde sa tu a tam porežete o kus odstávajúceho plechu. Spevák menom Rupert Nieger tlačil svoje hlasivky do polôh Davida Vincenta na prvých albumoch Morbid Angel, čo s thrashovými inštrumentáliami dávalo dokopy celkom zaujímavú zmesku. Ale ako som už zmienil, tak sa jedná o kapelu, ktorá je už tiež uložená na vrakovisku thrashových kapiel a zostali po nej dva albumy – Your World Is Doomed (2004) a Seducer of Human Souls z roku 2006. Ako list na rozlúčku kapela použila EP Plasmodium (2010).
https://www.youtube.com/watch?v=oqgpJNLIlfY&t=656s
V máji roku 2019 som sa ja génius trepal na koncert do Košíc, keď tam zrovna prebiehali MS v hokeji. Z tej cesty vlakom mi doteraz sťahuje žalúdok z toho, ako mi môj introvertný osobný priestor permanentne narúšali hokejoví fans a najmä partička opitých Fínov. Kam tým mierim, to hneď vysvetlím. Vtedy hrala v Colloseu brazílska kapela Nervosa, ešte predtým ako sa z nej členky začali odštepovať ako vrstvy zvetranej horniny. No a predkapelu im robila do tej doby pre mňa neznáma kapela Rezet. Naživo to bolo celkom dobré a na to, že išlo o nemeckú kapelu, tak germánsky thrash u nich cítiť vôbec nebol. Skôr by som ich hodil niekam medzi kapely typu Mortal Sin, Heathen a im podobné bandy. Každopádne, Rezet si práve tento rok pripíšu na svoj chrbát druhý kríž, keďže vznikli v roku 2004 a za ten čas stihli nahrať päť albumov, ktoré rozhodne nenudia.
https://www.youtube.com/watch?v=CshJXm1kWzg
O nasledujúcej kapele bolo svojho času veľmi často počuť. Cripper to mali našliapnuté celkom slušne a ja som rozmýšľal, prečo o nich nie je v súčasnej dobe vôbec počuť. Odhalenie „tajomstva“ prinieslo to, že Cripper sú od roku 2018 uložení k ľadu. Vďaka speváčke Britte Görtz sa pripodobňovali k Holy Moses. Avšak Cripper balancovali niekde na hrane modernejšieho thrash a death metalu, možno niekedy až na spôsob Legion of the Damned (ale viac hodených do hudobnej prítomnosti). Ich kariéra trvala trinásť rokov a pre matematicky menej zdatných prezradím, že teda vznikli v roku 2005. Behom tých trinástich rokov nahrali päť albumov, z toho posledné dva vyšli u Metal Blade Records. V súčasnosti narazíte na niektorých členov, vrátane Britty, v kapele Critical Mess, kde sa ešte viac tlačí na pílu.
https://www.youtube.com/watch?v=pfNiA3_6om4
Ak sa kapela pomenuje podľa jednej skladby od Exodus, tak je asi jasné, že nejaký prívetivý pop hrať nebude. Presne to je prípad Toxic Waltz z Bavorska. A tým, že sa pomenovali po piesonke od Exodus ich uctievanie tejto thrashovej ikony nekončí (mimochodom, v auguste sa Exodus vyskytnú v Bratislave v MMC). Stačí sa započúvať do ich prejavu a tie gitarové postupy a riffy Garyho Holta tam musíte počuť. A spevák Angelo (v momente ako počujem to meno, tak mi v hlave hrajú Kelly Family) sa s prižmúrením oka aj podobá na Zetra. Ale to nie je jeho jediná devíza. Hlavne sa mi páči (resp. páčila, lebo sa jedná opäť o nehrajúcu kapelu…) jeho práca s hlasom. Dokázal hrnúť hlasivky až do growlingu, odtiaľ naopak k výškam a pomedzi to cediť slová cez zuby, alebo až takmer rapovať. No, rozhodne je ich škoda. Toxic Waltz sa rozpadli v roku 2019 po desiatich rokoch fungovania a zanechali tu po sebe dva albumy – Decades of Pain (2014) a From a Distant View (2016).
https://www.youtube.com/watch?v=lQyvOFNb8Fs&t=892s
Na úplný záver som si nechal jednu v súčasnosti dosť známu kapelu. Avšak tu máme opäť taký štýlový nešvar, niečo podobné ako niekde vyššie pri kapele Ketzer. Proste na poslednom albume stočili štýlové kormidlo do dosť plytkých vôd. Nechce sa mi okolo toho viac kecať, proste hovorím o Dust Bolt. Keď sa kedysi prekúsavali cestou nahor, tak sa Európou valila taká vlna mladého thrashu a kapely ako Ultra-Violence z Talianska (tí mimochodom tiež urobili štýlový kotrmelec), Lost Society z Fínska (opäť podobný prípad), Gama Bomb z Británie, Bio-Cancer z Grécka atď., tvorili takú na oko celistvú scénu. Dust Bolt vydávali pomerne slušné albumy (predtým vyhrali ešte nejakú súťaž na Wackene) a tak to vyzeralo, že sú takými korunnými princami nemeckého thrash metalu. Už na albume Trapped in Chaos zneli miestami ako Trivium, ale to, čo predviedli na len nedávno vydanom albume Sound & Fury, to je teda bieda. Z thrash metalovej kapely sa prerodili na kapelu takého metalového stredného prúdu a o chvíľu môžu hrávať ako predkapela Slipknot, či niekoho podobného. Ale za prvé tri albumy im stále patrí vďaka a aj uznanie, aj keď taký zvláštny pocit už bude pri nich zrejme natrvalo prevládať.
https://www.youtube.com/watch?v=-UHyY_64qvg
Tak a sme úplne na konci. Bolo to únavné čítanie a to si skúste predstaviť to písanie. Tých kapiel vo všetkých štyroch častiach som popísal pomerne dosť, ale je mi jasné, že ich je o veľa viac. A tak pokojne posielajte typy do komentárov, alebo sa nejako inak podeľte o svoju skúsenosť s fenoménom germánskeho thrash metalu.
