Švédi Meshuggah sú bez debaty žijúcou legendou a svojou záľubou v disharmónii dôsledným hudobným opakom populárneho švédskeho melodického metalu. Napriek tomu si na marcové európske turné, ktoré by sme mohli nazvať vďaka viacvýznamovosti tohto slova pochodom naprieč kontinentom prizvali významných predstaviteľov tohto štýlu, krajanov z Halo Effect – v podstate superskupiny postavenej z bývalých členov In Flames a speváka Dark Tranquillity Mikaela Stanneho, ktorý taktiež pôsobil v tejto kapely v jej rannej ére. Turné odštartovali iba deň pred pražskou „MDŽ“ zastávkou v Budapešti.
V úlohe zohrievača publika sa v piatok 8. marca predstavilo vo Forum Karlín nemecké sludge metalové duo Mantar. Pri nich si zvukári akoby dali pauzu na večeru, lebo to čo vychádzalo z reproduktorov poriadne potrápilo moje sluchovody. A možno mala na tom podiel aj kapela, ktorá rezignovala na zvuk basgitary a drtí to iba v dvojici. Snažil som sa im napriek tomu nejako prísť na chuť, no proste ma nedokázali zaujať. Podstatnú časť publika našťastie áno a tak sa po štyridsiatich minútach nemuseli poberať preč s pocitom, že hrali sami pre seba.
Vadilo mi aj to, že gitarista a zároveň spevák Hanno Klänhardt, ktorý do pol pása vyzlečený dokazoval, že cvičí nielen na svoj hudobný nástroj, ale zájde aj do posilňovne, stál na jednej strane dlhého pódia a bubeník Erinç Sakarya, trochu sa podobajúci na českého prezidenta bol na opačnom konci. A hoci aj on zjavne posilňuje svoje svalstvo a zároveň má slušný „pivný“ kotlík nevytvárali spolu pocit, že by medzi nimi fungovala potrebná „kapelná chémia“ i keď spolu fungujú už od roku 2012, alebo práve preto?
Švédska melodická vlna ma opäť zmietla
Našťastie po nich prišli spomínaný Halo Effect a zaplnenej sále predviedli dynamickú šou a hoci sú to už páni v rokoch, pôsobili na pódiu živelne a zjavne ich hranie veľmi baví. Svoj set odpálili s Days Of The Lost – titulnou skladbou ich debutu z roku 2022. Tá aj tým čo sa nebodaj s ich tvorbou ešte nestretla ukázala o čom bude najbližšia štyridsaťminútovka. Išlo totiž dokonalú definíciu melodického metalu v ktorom tie „pôvodné plamene“ stále jasne blčia. A tak by sme mohli popisovať každý predvedený song, ktorý bol erupciou silných nápadov skĺbených v jeden výživný celok. Z desať skladbového debutu zaznelo až sedem kúskov dokazujúcich, že toto zoskupenie má veľké opodstatnenie. Podtrhla to aj v polovici setu novinková Become Surrender, ktorá je dobrým palivom do ich rozpáleného kotla a lákadlom na pripravovaný album, ktorý má vyjsť v tomto roku. Jedinou škvrnou na ich vystúpení bolo to, že skončilo pre mňa príliš skoro. Radšej by som ubral desať minút Mantaru a pridal ich im. Ešte k ich názvu a v podstate aj vnímaniu ich setu. Ten označuje psychologický termín pre posudzovanie ľudí a celkového dojmu z nich na základe prvotného dojmu z nich. Ak na vás zapôsobia pozitívne počas prvého stretnutia tak ich budete vnímať aj do budúcna. Takže verím, že ma už nesklamú a teším sa ak zavítajú do Prahy ako hlavná kapela.
Hneď som po ich sete utekal zakúpiť si CD s ich albumom. Predávajúca slečna bola prekvapená, že nechcem radšej LP a musela riešiť aký je vlastne prepočet jeho ceny na eurá. Odvtedy som ho vypočul už viackrát a stále sa mi zdá, že zbehne ešte rýchlejšie než ich pražské vystúpenie. Vrátil som sa s ním do čias keď som tuším v roku 2000 zažil koncert v pražskom Akropolise, kde sa predstavili okrem iných aj Dark Tranquillity a In Flames. Je neuveriteľné, že doteraz ich hranie stále baví. Láska k metalu je proste asi „na veky“. To isté platí bez debaty aj na Meshuggah, ktorí sú správne blázniví už od roku 1987. Ešte bláznivejšie je, že doteraz v ňom hrajú dvaja zakladajúci členovia. Spevák Jens Kidman, ktorý do roku 1992 hral aj na gitaru a gitarista Fredrik Thordendal. Neuveriteľné je, že stále dokáže obsluhovať biciu batériu Tomas Haake, ktorý nastúpil do kapely ešte rok pred vydaním debutového albumu Condraction Collapse z roku 1991. Služobne najmladší Dick Lövgren hrá v kapele už tiež solídnych dvadsať rokov. Takže ak som pri príležitosti nedávneho pražského koncertu Suffocation napísal, že sú profesormi metalu, toto sú jasní vedúci katedier polyrytmie a polymetrie, ktoré tvoria štruktúru ich skladieb.
Reparát za plný počet
Efektne nasvietená scéna ich privítala po intre o ktoré sa postaral reprodukovaný George Michael. Do publika začali dávkovať svoj „antimelodický“ set s Broken God zo zatiaľ posledného, dva roky starého albumu Immutable a postupne prešli celou svojou históriou, aby záver základného bloku ukončili s tou skladbou, ktorá ma ich tvorbe kedysi v roku 1995 priviedla, Future Breed Machine z prelomového diela Destroy Erase Improve. Nasledovali ešte dva prídavky a následne nemilosrdné vypľutie do piatkovej noci. To by možno stačilo, lebo je zbytočné sa tu rozpisovať o niečom čo treba zažiť. Ale predsa len niekoľko postrehov ma ešte napadá. Aj tu sa ukázal rozdiel oproti Halo Effect, zatiaľ čo oni publikum nabíjali energiou. Meshugah ho nemilosrdne vysávala o čom svedčil rovnako bláznivý dav za mnou, keďže som sa prepracoval takmer až k zábrane pred pódiom pociťoval som intenzívne zozadu jej príval z rozvášneného publika, ktorý tlmil len batoh v ktorom som mal zrolovanú bundu. Asi to budem aplikovať aj inokedy.
Takisto sa páni sústredili na hranie a tak sa veľmi nepohybovali po pódiu a tak sú aj moje fotky z ich vystúpenia skromnejšie. Nepomáhalo k tomu ani svietenie scény, ktoré kužele svetla smerovalo skôr od nej. Ale po krátkej chvíli mi to prestalo vadiť a o to viac som si vychutnával intenzitu tohto zážitku. Keďže išlo o moje prvé plnohodnotné koncertné stretnutie nemôžem hodnotiť či to bol ich najlepší možný výkon, ale u mňa prevládal pocit takmer absolútnej spokojnosti. A hlavne reparát za koncert na Brutal Assaulte, kde už ani neviem kedy hrali, ale kvôli dlhej zvukovej skúške prišli snáď o vše tretinu vyhradeného času a potom aj tak spustili pre mňa neuspokojivý hluk nad ktorým som mávol rukou a odišiel radšej preč. Ako som neskoršie konzultoval cez internet s ďalším účastníkom koncertu, zažil už v Prahe od nich lepší výkon, ale i tento rozhodne stál za to. Ja som pre zmenu svojim asi nekritickým obdivom trochu poprel princíp spomínaného Haló efektu.
TEXT, FOTO: Radovan Vojenčák
