Zase je tu ten čas roka, keď vzduchom lietajú srdiečka, obtlstlí Amorovia, predajcovia kondómov sa kúpu v peniazoch a čakáreň na infekčnom je plnšia ako inokedy. Mimo týchto radovánok sa po siedmykrát v Poprade zlietlo „háfo“ death metalu old schoolovejšieho razenia, takže sa z toho už stala taká milá tradícia ako stráviť jeden večer v polovici februára. Zostava prešla od ohlásenia menšími zmenami, keď vypadli českí Sectesy a Nemci Pure Massacre, ale našli sa adekvátne náhrady v podobe Bloody Obsession spoza rieky Moravy a dolu Gerlachom sa spustili Poliaci Abominated. Tieto dva kúsky doplnili pôvodnú šťavnatú trojicu kapiel Graceless (Holandsko), In Pain (Švédsko) a Hrob (jediní domáci zástupcovia).
Keď som sa v sobotu okolo obeda zobudil po nočnej, tak som tak rozmýšľal, či mi je to treba teperiť sa do Popradu. Po vykonaní relatívne rannej potreby som tieto chmúry zažehnal a bolo evidentné, že sa držali v tráviacom trakte. Po tak trochu fantazijnej jazde vlakom, kde na človeka vybafnú stvorenia za ktoré by sa nehanbili ani tvorcovia Star Treku, som sa ocitol v klube, ktorý už vyzeral celkom slušne zaplnený (a ľudia ešte prišli, síce neviem aká bola presne návšteva, ale dajme tomu, že bolo plno).
Niečo málo po šiestej začali ušné lalôčky roztriasať tóny masívneho death/doom metalu, ktorý bol výsledkom hrania kapely Hrob. Túto mladú bandu tvoria členovia Krudus a Radiation a ak máte radi taký ničivý, valiaci sa death metal ála Rippikoulu, tak táto kapela je presne pre vás. Aspoň tak na mňa kapela pôsobí z ich zatiaľ jediného rovnomenného dema. Naživo mi tomu trošku chýbala tá buldozérová sila, ale stále to bolo vynikajúce. To bez debaty. Zaujímavo pôsobili také vybrnkávačky na spôsob nejakého starého
doomu, možno až niekam ku Black Sabbath hodené, sprevádzané čistým spevom. Ku svojej tvorbe prihodili aj jeden cover a na moju hanbu je, že som nerozumel od koho tá skladba presne bola. Ja som sa práve na túto kapelu veľmi tešil a po ich koncerte toto moje nadšenie naplnilo zjavne dosť veľa ľudí, pretože po ich merchi sa iba tak zaprášilo (stihol som si aspoň tričko uchmatnúť).
Publikum sa už jemne namlsalo, ale s jedlom rastie chuť. A tak v ďalšom riadku „meníčka“ stálo meno Bloody Obsession. S touto kapelou som sa stretol iba raz (ak sa nemýlim) a to pred nejakými šiestimi-siedmimi rokmi v Trenčíne (ak sa opäť nemýlim). Nepamätám sa ako som ich hodnotil vtedy, ale teraz ma veľmi prijemne prekvapili. Viem zhruba čo hrajú, viem že vydali nejaké albumy pod Pařátom, ale nejako som ich nemal veľmi v hľadáčiku. A asi to bola chyba.
Death metal založený na naozaj chytľavých melódiách a silných riffoch (tu ma veľmi bavila skladba Hussars). Z ich prejavu prskal testosterón a taká maskulinita (tým nenarážam iba na postavu a obvod bicákov speváka). Dá sa povedať, že možno až taký death metalový Manowar (hehe, ale myslím to v dobrom). Myslím, že pri poslednej skladbe sa im nevyhla technická šarapata, keď gitaristovi povolil popruh a tak skladbu dohral štýlom španielky pri táboráku. Aj také veci sa stávajú a je mi sympatické, že kapelu to nevyrušilo a song v pohode dohrali.
Teraz si dajme takú historickú sondu. Prenesme sa do roku 1992. Práve v tomto roku mali Dismember už za sebou debut Like an Everflowing Stream a EP Pieces a Entombed Left Hand Path a Clandestine. No a zrovna v tejto dobe švédskemu death metalu naklonenej, vykuklo na svet z tejto severskej liahne ďalšie meno In Pain. Vydali zopár demo nahrávok a zamávali na rozlúčku. Okolo nového milénia pri nich opäť zažiarilo svetielko
života a netrvalo to ani dvadsať rokov a opäť sa do toho opreli a začali vydávať nahrávky. Strih a sme v Poprade. Ak som to dobre pochopil, tak kapela doletela do Česka a z Česka sa sem dostavila vlakom. Tomu hovorím oddanosť žánru. No, už pri počúvaní zvukovky, keď ku mne doľahol ten klasický švédsky zvuk akoby ste šmirgľom behali kostlivcovi po rebrách, tak mi išli chlpy hore. A táto erekcia môjho ochlpenia nezmizla, kým kapela nedohrala. Samozrejme, keď sa do toho človek započúval, tak išlo o niečo jednoduchšiu hudbu oproti predchádzajúcim dvom kapelám, ale v jednoduchosti je krása a ja ju viem oceniť. Texty ladené niekam do hororu (spomínali sa vlkolaci a zombíci a neviem čo) a tá atmosféra ďalekého severu podporená v rámci žánru nápaditými skladbami (dosť ma chytila Decapitated by Lightning z posledného albumu)… Proste až rozprávkovo krásny set. A ešte ma bavilo pozerať na basáka, pretože sa náramne podobal na Roba Zombieho, keď točil svoj majstrštyk Devil´s Rejects.
O existencií kapely Abominated z Poľska som sa v podstate dozvedel pár mesiacov dozadu, keď ich niekoľko kolegov z iných zinov spomínalo vo svojich koncoročných rebríčkoch. Tak som zbežne prebehol ich jediný album Traumatic Putrefaction a aj keby v ňom chýbala hudobná náplň, tak by na mňa urobil dojem svojou vizuálnou zložkou. Logo vo fonte ich krajanov Vader a obal od maestra Juanja Castellana. Pekné tromfy. No ale samozrejme aj ten rámus obsiahnutý v albume stojí za to. Aspoň teda za predpokladu, že ste fanúšikom old schoolového death metalu. Čo ja (a evidentne
nás bude viac) som. Preto aj ich koncert pôsobil na mňa ako meno tej knihy Slepačia polievka pre dušu. Kapela je rozkročená niekde medzi švédskym zvukom a takou tou tradičnou poľskou blasfémiou. Z tejto zmesi na nás vrhali svoje jedovaté šípy. Najmä spevák Grzegorz sa v momente ako kapela spustila premenil na vrtuľu z dvojplošníka, čím spôsoboval lechtanie po ksichte basáka, ktorý napriek tomu zachovával stoický kľud (hehe). A práve spevák na seba strhával hlavnú pozornosť (tak to má byť). Evidentne je to rodený showman, ktorý hádzal ksichty akoby doňho vstupovali nejaké nie veľmi vítané entity a zároveň pôsobil dojmom zúrivého dobermana, ktorý sa spoza plotu dožaduje postu speváka v death metalovej kapele. Len tu by som mal jednu malú výčitku (ale možno to tak kapela sama chcela, neviem), že spev bol až príliš nad nástrojmi. Nepôsobilo nejako veľmi rušivo, len mi to prišlo jemne nevyvážené. Cítim ale také divné svrbenie, ktoré značí, že o tejto kapele ešte budeme v blízkej dobe veľa počuť.
A ideme do finále. To som si povedal, keď sa začínali chystať Holanďania Graceless, teda kapela, kvôli ktorej som sem najmä meral cestu. S ich hudbou som sa zoznámil pred niekoľkými rokmi a pretože Asphyx patria k najvyššie postaveným kapelám v mojom súkromnom rebríčku obľúbenosti, tak mi zachutili aj títo ich krajania, ktorí hrajú niečo na podobný spôsob. Čiže opäť kombinácia death a doom metalu. Ale idú na to iným spôsobom ako vyššie spomínaní Hrob. Hrob by som prirovnal k nejakej dechtovej jame, kde sa na vás ich hudba prilepí a ťahá vás ku dnu. Graceless používajú doom ako iný prvok v ich death metale. Niečo ako taký pluh, ktorý vám vrazia do tváre a pomalým ťahom vytvoria riadok, kam zasejú zase tú rýchlejšiu a viac agresívnu časť svojej tvorby. A takto nás tu Remco a spol. zorali všetkých. Totálne ničivý set so silou zbúrať steny a vytrhať základy budovy. Ľudia lietali v kotli ako staniol vo vetre a Graceless sypali plnou priehršťou skladby zo všetkých ich troch albumov. Nemám čo vytknúť. Ako headliner (aj keď bolo povedané, že na takéto prívlastky sa tu nehrá, ale čo si budeme, Graceless je asi aktuálne najznámejšie meno z tejto zostavy) dostali možnosť aj prihodiť jeden prídavok, čím už iba vrazili unavenému publiku ranu z milosti. Howgh, dobojované.
Ja som si ešte pomenil nejaké svoje dojmy s niekoľkými ľuďmi a vybral sa na cestu vlakom a dúfal, že neprespím Leopoldov a nepreveziem sa niekam ďalej. Každopádne, keď som sa tak bavil s ľuďmi, tak bolo veľmi pekné, že každému sa páčila iná kapela (áno, Hrob sa páčil Janke a Maťovi, nezabudol som na vás, ha), čo svedčí iba o správne vybranom a vyrovnanom lineupe. Tak zase o rok (a asi aj skôr) opäť pod Tatrami.
Foto: vďaka patrí fanúšikom, ktorí kapely fotili
