Na území nikoho, v oblasti, ktorá nie je na mapách, stálo kedysi rozkvitajúce sa mesto. Na toto mesto sadla kliatba ťažšia ako pieskovcový kváder a
nezostali z neho ani ruiny. Čo bolo krásne, to sa stalo potravou pre nekonečné muky zabudnutia. Čo sa týčilo k nebu a budilo úžas, to pohltila púšť. Ako k tejto skaze prišlo? Tak ako sa to väčšinou stáva, aj tu išlo o ľudskú chamtivosť, nenažranosť a snahu o bohorovnosť. Veľkňaz, ktorého meno má zostať navždy zabudnuté, mal živý sen v ktorom mu mali božstvá odkázať, že on je ten, kto privedie ríšu do novej éry. Zostávalo jediné – zaujať miesto faraóna. V proroctve však stálo, že má ísť o nenásilnú cestu. Až po tomto mohol zasadnúť po bok najvyšších a získať takmer neobmedzenú moc. Lenže, ak by prelial krv faraóna, rovnajúcu sa božej a zmiešal ju so svojou, tak by mohol nahradiť celý božský ansábel. Veľkňaz si počkal na správnu príležitosť, keď bol faraón pri večerných modlitbách sám a zákerne mu od chrbta vrazil posvätnú dýku medzi rebrá. Jeho bezvládne, avšak stále živé telo odtiahol do svätyne. Telo faraóna uložil na oltár, kde z neho postupne začal oddeľovať končatiny a odsávať krv. S pozlátenou dýkou, nástrojom vraždy, otvoril brušnú dutinu a začal vyhadzovať vnútornosti,
ktorými kŕmil posvätné krokodíly. Na mäse a krvi začal sám hodovať ako besné zviera. Tento akt čírej neľudskej beštiality nestihol dokončiť, pretože do svätyne vtrhli faraónove stráže. V šoku z tohto makabrózneho výjavu zostali stáť ako skamenení. Ale aj oni sami vedeli o čo sa jedná a tak namiesto odvlečenia zákerného vraha, pokľakli a sľúbili vernosť novému vládcovi. Veľkňaz oslepený zdanlivou mocou nedokončil rituál, čím privolal na seba a aj na celý národ skazu. Starí bohovia zasiahli, veľkňazovi pri plnom vedomí vybrali cez nosné dierky mozog, stiahli ho z kože a z nej narezali pláty, ktorými ho zabalili ako múmiu do plátna. Túto nechutnú krvavú bábku uložili do sarkofágu, ktorý prekliali a bez privilégií náležiacich veľkňazovi pochovali v bezodnom oceáne piesku a zemských hlbín. Obyvateľov mesta, ktorí sľúbili vernosť tiež stihol osud rovnajúci sa smrti. Celé mesto sa prepadlo do spárov zeme a čo nezničilo zemetrasenie, to dokončila obrovská piesočná búrka. O týchto udalostiach zostali už iba legendy, ktoré sa majú udržiavať ako forma varovania.
Po veľmi dlhom čase sa vraciame medzi biografické články a ako iste už takmer nikomu neušlo, dnes sa budeme baviť o amerických egyptológoch Nile. Tento príbeh by sa v podstate dal prerozprávať ako životopis Karla Sandersa, pretože keď sa povie meno
Nile, tak prvý človek, ktorého si pri tejto kapele predstavíme je práve on. Ale kapelu samozrejme netvorí iba on. Keď okom zablúdite do bohatej histórie kapely, tak narazíte na mená naozaj skvelých hudobníkov, bez ktorých by jednotlivé albumy zneli zrejme diametrálne odlišne.
Vydajme sa teda niekam do letopočtu 1993, teda do roku, kedy sa sformovala prvá zostava Nile. Okrem samotného Karla Sandersa ju tvorili ešte Chief Spires (basa, vokály) a Pete Hammoura (bicie). Táto trojica ešte predtým tvorila ¾ kapely Morriah, ktorá mala dosť ďaleko od toho, čo si dnes predstavíme pod pojmom Nile. Morriah hrali taký bežný thrash metal, ktorý ničím nenadchol, ale ani ničím neurazil. Kapela vydala iba jedno demo (aj keď Karl tvrdí, že dve, ale oficiálne to druhé asi nebolo) a zapadla niekam pod piesočnú dunu ako tí servilní obyvatelia mesta v úvode. Hneď z fleku na to stvorila spomínaná trojica kapelu menom Nile. A taktiež to malo ešte do súčasného obrazu kapely ďaleko. Silná inšpirácia Egyptom tu už bola, ale hudobne sa od Morriah zase ešte tak veľmi nepohli. A aj Spiresov spev bolo niečo ako kombinácia Phila Anselma a Layna Staleyho. Ale zase skladby ako Worship the Animal (demo, aj keď je jeho oficiálne meno Nile, tak je známe aj pod názvom Worship the Animal), či Nepenthe majú niečo do seba. V rýchlom slede, teda začiatkom roka 1995, vychádza EP Festivals of Atonement. Tu už cítiť väčší príklon k death metalu, aj keď teda najmä čo sa týka spevu, tak hĺbky ešte nie sú až tak veľmi často preskúmavaným územím. Ale mojim ušiam to lahodí o niečo viac ako prvé demo. Opäť si môžeme vyhodiť nejaké silnejšie skladby, ktorými sú nepochybne Divine Intent, či Wrought s rôznymi orientálnymi vsuvkami, ktoré ešte viac vynikajú v pomalšom, možno
až jemne doomovom tempe (v podstate taký malý trademark do budúcich rokov). Nile sa pomalými krôčikmi posúvajú po tých schodoch do death metalového neba o ktorých spievajú Led Zeppelin (hehe) a v roku 1996 vychádza ďalšie demo menom Ramses Bringer of War. A podobne ako Festivals of Atonement, tiež vychádza pod značkou Anubis Records a vy môžete hádať, kto mal tento label pod palcom. Verím, že na to prídete. Každopádne, na tomto spomínanom deme nájdeme tri skladby a to tri mega silné skladby. Po skvelej úvodnej The Howling of the Jinn, nás pochodové militantné intro vovedie do titulnej skladby Ramses Bringer of War. No a na záver tu je Die Rache Krieg, Lied der Assyriche, ktorá sa nesie v podobnom duchu ako neskoršie sólové albumy Karla Sandersa. Ešte jedna vec k tomuto minikotúčiku. Nile sa nám tu prvýkrát rozrástli na kvartet, pretože do kapely bol naverbovaný nový gitarista John Ehlers, ktorý však v kapele dlho nevydržal a toto demo je jeho jediný zárez.
https://www.youtube.com/watch?v=-2aln59ON3I
https://www.youtube.com/watch?v=vtE_pJA7hJg
https://www.youtube.com/watch?v=TgPFMTUxzkQ
https://www.youtube.com/watch?v=U6pfivBllf4
A prišiel dátum 28. apríla 1998, čo znamenalo jediné – debutový album Amongst the Catacombs of Nephren-Ka. To, čo dávali dokopy posledných pár rokov, tie malé časti skladačky, ktoré za ten čas ukladali do ucelenej zbierky, sa podarilo zložiť na tomto albume. Pre mnohých najlepší album, keď ešte Nile nešli extrémne technickou cestou a bola tu cítiť aj špina undergroundového kanála. Najvýraznejšími skladbami zostávajú už známe veci z minulosti Ramses Bringer of War, či The Howling of the Jinn. Osobne mám rád aj úvodný vyhladzovák Smashing the Antiu alebo na prasknutie natlakovanú Barra Edinazzu. Egyptológovia sa tu dostali pod krídla vydavateľstva Relapse Records a táto spolupráca trvala ešte aj na nasledujúcich troch albumoch. Apropo, názov Amongs the Catacombs of Nephren-Ka odkazuje na divného pána z Providence a.k.a. H. P. Lovecrafta a jeho dielo The Outsider. Nephren-Ka je v jeho univerze fiktívny faraón a uctievač Nyarlathotepa. Tejto témy sa dotýka posledná skladba na albume Beneath Eternal Oceans of Sand. Takže je vidieť, že Nile neboli ani na relatívnom začiatku svojej kariéry nejako monotematicky zameraní. Neskôr sa ich záber textového zamerania ešte viac rozšíril, ale poporiadku.
https://www.youtube.com/watch?v=b5rs-3RcBCk
V novembri 1999 vyšla u Relapse Records kompilačka In the Beginning, ktorá zahrňovali skladby z dema Ramses Bringer of War a EP Festivals of Atonement. Zaujímavá je asi len z nejakého zberateľského dôvodu, keby to chceli mať fanúšikovia všetko pekne pokope. Zaujímavejšie a dôležitejšie je to, že do nového milénia vstúpili Nile s poriadne silným materiálom menom Black Seeds of Vengeance. A tu už figuroval aj budúci dlhoročný súputník Karla Sandersa – Dallas Toler-Wade, ktorý síce nastúpil do kapely už nejaký ten rôčik predtým, ale svoj hmatateľný debut si odbil práve tu. A nebola to jediná zmena v zostave. Na albume je síce stále uvedený ako bubeník Pete Hammoura, ale reálne jeho hru môžete počuť iba v dlhej kompozícií To Dream of Ur. Pete odišiel z kapely kvôli zraneniu spôsobenému behom tour. Bubenícke party na albume tak nahral Derek Roddy (ex-Divine Empire, Hate Eternal, Malevolent Creation…). Krátko po vydaní albumu sa zo zostavy porúčal aj Chief Spires, z čoho vyplýva, že Karla už nič nespájalo s prapôvodnou kapelou Morriah. Ale zostaňme pri Black Seeds of Vengeance. Opäť sa jedná o veľmi obľúbený album fanúšikovskej základne. A keď už som spomínal dlhú kompozíciu To Dream of Ur (tá má okolo deväť minút), tak to nie je jediné, čo je na tomto albume dlhé (hm, to vyznieva divne). Nile si tu založili takú milú tradíciu extrémne dlhých
názvov skladieb. Narážam na jazykolam Libation unto the Shades Who Lurk in the Shadows of the Temple of Anhur. Z albumu celkovo vyliezla najmä titulná hitovka Black Seeds of Vengeance, ktorá má aj teraz stále miesto v koncertnom setliste a Nile s ňou radi ukončujú koncerty. Ja by som ešte rád prihodil do hry zbíjačku Masturbating the War God a Defiling the Gates of Ishtar. Napriek tomu, že tento album má u fanúšikov pomerne silný cveng, tak samotný Karl Sanders je k nemu o poznanie kritickejší a nepáči sa mu najmä mix. Napriek tomu k nemu dodáva toto: „Ten album sa nejakým spôsobom dotkol ľudí. Dokázali si z toho vytiahnuť niečo, čo ich oslovilo. Čo sú podľa mňa samotné skladby, násilie, energia a temnota. Tento album má ďaleko od dokonalosti, ale sála z neho svojská atmosféra násilia a zla. A ak by som si mal vybrať medzi technickou dokonalosťou alebo násilím a zlom, tak si vyberám možnosť B.“ Za zmienku určite stojí aj obal, ktorý je jedným z najkrajších, ktoré kedy Nile mali. Potlesk náleží Wesovi Benscoterovi (tvoril napríklad aj pre Autopsy, Broken Hope, Cattle
Decapitation, Hypocrisy, Kreator, Mortician, Sinister, Slayer…) a je len škoda, že spolupráca ďalej nepokračovala (dobre, vytvoril ešte obal kompilačky Legacy of the Catacombs, ale narážam skôr na radové albumy). Podobnou atmosférou na mňa dýchol iba obal debutu Amongst the Catacombs of Nephren-Ka z dielne Adama Petersona (medzi jeho klientmi boli napríklad Amorphis, či Nasum…).
https://www.youtube.com/watch?v=fDJ_t6xBLiM&t=957s
https://www.youtube.com/watch?v=0aZugBpRV-I
Poďme znova o krok ďalej. Fungovanie Karla s Dallasom prinášalo ovocie. Táto dvojka si tvorivo sadla a práve obdobie, keď bol Dallas v kapele pokladám za to najlepšie (a myslím si, že z ďaleka nie som sám). Táto erupcia kreativity priniesla výborné albumy, medzi ktoré sa pokojne môže radiť aj In Their Darkened Shrines (2002). Nie je to však iba o týchto dvoch persónach. Dvojicu strunbijcov doplnilo príklepové kladivo z Portorika Tony Laureano. Tento bubenícky zver, ktorý má vo svojom curriculum vitae zápisky z kapiel ako Acheron, Angelcorpse, Brujeria, Malevolent Creation, či Dimmu Borgir a v súčasnosti na neho môžete naraziť najmä v bande Insidious Disease, kde sa hmýria také postavičky ako Marc Grewe (Leper Colony, ex-Morgoth…), Silenoz (Dimmu Borgir), či Shane Embury (Napalm Death, Lock Up, Venomous Concept, Unseen Terror…), posunul hudbu Nile na nový piedestál. Klepačkami sa tu nešetrí a hrnú sa
vám do uší štýlom prerastenca s trinástkami nohami, ktorý tlačí kapustu do suda. Ale nie je to iba o špičkových inštrumentálnych výkonoch. To hlavné je, že tento album priniesol opäť perfektne napísané a do istej miery aj chytľavé skladby. Nie náhodou sa tu nachádza najväčší šláger kapely – Sarcophagus. Tá záverečná epická pasáž je stvorená k tomu, aby si ju človek celý deň hmkal v hlave. A taktiež bol k Sarcophagus natočený klip. A nebol jediný, čo sa tohto albumu týka. Nile natočili video ešte aj ku skladbe Execration Text. Oba tieto songy mali parametre koncertných stálic. Ale album ich obsahuje ďaleko viac, napríklad úvodná The Blessed Dead, Unas Slayer of Gods, či Wind of Horus. Zaujímavo taktiež vyznieva skladba (?) alebo radšej to nazvime časť albumu pomenovaná In Their Darkened Shrines, ktorá je rozdelená na štyri časti. Ja sa skláňam najmä pred tou poslednou štvrtinou, nesúcou meno Ruins. Nádherná inštrumentálka a keď som vyššie spomínal chytľavé melódie, tak tu ich máte tak za jeden domiešavač. Apropo, opäť tu máme inšpiráciu Lovecraftom a to konkrétne poviedkou The Nameless City. Ešte taká jedna malá sranda k tomuto albumu, ktorú som si uvedomil, až keď som sa prehraboval materiálmi k tomuto článku. Unas Slayer of Gods je poctou švédskym doom metalovým matadorom Candlemass, od ktorých si požičali melódiu zo skladby Gothic Stone/The Well of Souls z výborného albumu Nightfall.
https://www.youtube.com/watch?v=pLTwEUAKY2Y&t=756s
https://www.youtube.com/watch?v=44jRUTKDLYI
https://www.youtube.com/watch?v=X4pzLJdHddU
Pri albume Annihilation of the Wicked sa dostávame k mojej osobnej iniciačnej nahrávke, ktorá ma zoznámila s tvorbou Nile. Uf, už je to vyše osemnásť rokov… Prvé, čo udrie pri tomto albume do očí je obal (áno, som zaťažený na silné dizajny obalov). Ten motív okrídlených hadov som si ako decko často rôzne prekresľoval a upravoval. Vo vnútri kapely opäť nastali zmeny. Angažmán Tonyho Laureana trval iba po dobu jedného albumu a od Annihilation of the Wicked nastúpil na pozíciu vrchného udávača tempa (čítaj bubeníka) George Kollias (kedysi pôsobiaci v temnej gréckej grupe Nightfall), ktorý v Nile pôsobí do dnešných dní. Pod nevyspytateľný post basáka sa už na trvalý pracovný pomer podpísal Jon Vesano, ktorý síce figuroval ako hosť na In Their Darkened Shrines a hral aj v oboch klipoch minulého albumu, ale až tu sa prepracoval na právoplatného člena kapely. No a čože nám to títo veční stavitelia pyramíd vlastne nahrali? No, nahrali dielo s veľkým D. Na tomto albume pre mňa osobne nie je nič slabé. Či už opäť koncertné stálice ako Cast Down the Heretic, Sacrifice Unto Sebek (s roztomilým klipom… mimochodom slovenská kapela The Infinite Within, keď ešte bola aktívna, tak rada zaraďovali túto skladbu do svojho setlistu), Lashed to the Slave Stick, či titulná Annihilation of the Wicked. Mňa oslovujú aj také menej nápadné User-Maat-Re, The
Burning Pits of the Duat a najmä záverečná Von unaussprechlichen Kulten, ktorá zas a znova odkazuje na dielo majstra Lovecrafta. Čo viac dodať? Možno len to, že Annihilation of the Wicked bol posledným albumom u Relapse Records a nemohli sa s týmto vydavateľstvom rozlúčiť veľkolepejšie. Od nasledujúceho albumu presedlali ku gigantovi Nuclear Blast a práve tu aj samotní Nile narástli na ešte väčšiu kapelu.
https://www.youtube.com/watch?v=1sFT_kt-04M
https://www.youtube.com/watch?v=09dFfqdVDi0
Rok 2007 a album Ithyphallic. Ak by to nedajboh niekoho zaujímalo, tak sa jedná o môj obľúbený album, ktorý som v stredoškolských časoch točil dokola denne. No, ale dosť bolo nostalgie. Zostava sa na tomto albume skresala opäť iba na základnú trojicu, teda Karl Sanders, Dallas Toler-Wade a George Kollias. Miesto basáka na koncertoch obhospodároval istý Chris Lollis, ktorý s vokálmi pomáhal aj behom nahrávania albumu. Už od minulej nahrávky sedel na producentskom kresle Neil Kernon (známy zo spolupráce s menami ako Cannibal Corpse, Deicide, Exhumed, Macabre, ale aj mimo extrém zameraných kapiel ako Dokken, či Queensryche… pamätám si nejaký dobový rozhovor s Cannibal Corpse pri albume The Wretched Spawn, myslím, že tam odpovedal Alex Webster a otázka znela, či sa neobávajú, že Neil Kernon spolupracoval s kapelami ako Dokken a že či bude mať cit, pre väčšiu hudobnú drsnosť…
pritom už v tom čase mal za sebou nahrávky s kapelami typu Skinless, či Diabolic a najmä s „kanibalmi“ nahrával Gore Obsessed…) a tento album vyšperkoval ako korunovačný klenot. Ak som povedal, že Annihilation of the Wicked nemá slabého miesto, tak presne to isté a násobne viac platí aj v prípade Ithyphallic. Obal symbolizuje egyptské božstvo plodnosti Min, ktoré na znak sily bolo zobrazované s pomerne silnou erekciou. To samozrejme korešponduje aj so samotným názvom albumu. A tej sily je v tomto albume na rozdávanie. Od úvodnej What Can Be Safely Written sa to hrnie vo veľkom a menovať jednotlivo skladby, ktoré za niečo stoja, tak to ani neviem, či sa oplatí, pretože aspoň čo sa týka mňa, tak keď tento album raz pustím, tak pri ňom sedím až do konca. Ale tak či už sa jedná o masívne náklady As He Creates So He Destroys a Ithyphallic, klipovku s ukrutným názvom Papyrus Containing the Spell to Preserve Its Possessor Against Attacks from He Who Is in the Water, až doomovo strašidelnú Eat of the Dead, s nádhernou melódiou opantanú The Essential Salts alebo záverečnú majestátnu Even the Gods Must Die, tak všetko je to absolútne vyšpičkovaná kvalita a je vidieť, že kapela bola v tomto období v životnej forme. Opäť sa na albume okrem tém týkajúcich sa Egypta (Eat of the Dead bola inšpirovaná príbehom neslávne známeho nemeckého kanibala Arwina Meiwesa, to len tak na okraj) zabrdlo do diela H. P. Lovecrafta. Prečo práve v jeho literárnych predlohách hľadajú Nile stále inšpiráciu, tak to opísal Karl takto: „Určite má svoje vlastné špecifické kúzlo, ktorým dokáže na ľudí
zapôsobiť. Inak by sa nestal kultovým spisovateľom. Som presvedčený, že mnoho ľudí sa na základe jeho fiktívnych kultov vydalo pátrať po bližších informáciach, čo svedčí o tom ako jeho práca zapôsobila na čitateľov. Bol to vynikajúci spisovateľ a je len škoda, že nežil dlhšie, pretože by sme od neho mohli čítať podstatne viac materiálu.“
https://www.youtube.com/watch?v=lb5ZFMx1ERo
https://www.youtube.com/watch?v=oJ46jx1sf-0
Prešli opäť dva roky a na svete bol ďalší album, ktorý do vienka dostal meno Those Whom the Gods Detest a na obal hlavu faraóna Achnatona, ktorý bol známy tým, že si tak „trošku“ poupravil náboženské smerovanie vo vlastnej krajine. Samotný album sa drží viac-menej úspešnej rovnice z posledných nahrávok, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že pomaličky začínal Nile dochádzať dych. Aj keď tu je všetko ešte zdanlivo v poriadku. Nechápte ma zle, kapela fungovala ako dobre premazaný stroj, technická vyspelosť hudobníkov je vo výške Chufuovej pyramídy, ale po takých pumeliciach ako boli Annihilation of the Wicked a Ithyphallic mi príde Those Whom the Gods Detest predsa len ako trochu slabší braček. Ako zvyknú hovoriť športovci – víťazná zostava sa nemení a tak album nahrala opäť ústredná trojica. Ale na návštevu prišli pozrieť aj starí známi, ktorí prihodili niekoľko vokálov do celkovej atmošky celej dosky. Menovite dorazili Pete Hammoura, Chief Spires, Jon Vesano, Mike Breazeale (ktorí hosťoval
už aj na minulých albumoch a taktiež sa jeho hlas vyskytuje na Sandersových sólovkách) a David Meredith. Album štartuje vo vysokých otáčkach skladbou Kafir (na slovenských koncertoch často prekrstená na kefír) a v podobných vysoko oktánových merítkach trielia aj Those Whom the Gods Detest (s príjemne melodickým refrénom), Kem Khefa Khesef, či Iskander dhul Kharnon. Napriek letmej úvahe nevedomého fanúšika, ktorý by bez váhania pri pohľade na obal povedal, že sa to tu bude hemžiť pyramídami viac ako na pohľadnici z dovolenky v Káhire, tak práve na tomto albume išla vcelku prekvapivo egyptská tematika jemne do úzadia. V jednom rozhovore sa Karla pýtali, že kto sú teda vlastne tí, koho bohovia nenávidia? Mr. Sanders odpovedal takto: „Pravda je taká, že my všetci sme tí koho bohovia nenávidia. Ja, ty, hocikto. Nenávidia nás všetkých.“ Ehm, v poriadku. Ako ateistovi mi to je pomerne jedno.
https://www.youtube.com/watch?v=XgyTEzAou2c
https://www.youtube.com/watch?v=XVF1N03lonc
„Pri Sethovej bráne“ alebo inými slovami At the Gate of Sethu, tak znie názov siedmeho albumu Nile z roku 2012. Ako fanúšik som sa naň samozrejme tešil, ale potom, keď som ho počúval, tak sa mi v hlave akosi nevedeli usadiť žiadne konkrétne skladby. A zvuk bol nejaký iný. Nie som hudobník, tak do technických vecí nevidím, ale na tomto albume to už nie je taký ten buldozér ovenčený orientálnou aurou ako tomu
bolo kedysi. Chýba mi tam taká tá ničivá hutnosť, ktorou boli povestní. A tie vokálne polohy, ktoré akoby sa obracali hlboko do minulosti… No neviem. Vývoju sa samozrejme nebránim, ale tu mi to nejako nesadlo. Trvalo dlho, kým som sa ako tak dostal pod škrupinu tejto dosky a uznávam, že skladby Enduring the Eternal Molestation of Flame (k nej bol natočený vcelku výpravný klip), The Fiends Who Come to Steal the Magick of the Deceased, The Inevitable Degradation of Flesh, The Gods Who Light Up the Sky at the Gate of Sethu, Supreme Humanism of Megalomania či zaťažkaná When My Wrath Is Done sú silné položky, ale v čare minulých albumov by skôr zapadli bez väčšieho povšimnutia. Obal vytvoril Seth Siro Anton, inak samozrejme spevák a basák grećkych SepticFlesh. Ja síce uznávam, že jeho práce poznáte hneď, ale v tomto období sa z neho stal tak trochu rutinér a bol podpísaný pod každým druhým obalom albumov, ktoré v tom čase vychádzali (stačí sa pozrieť na Belphegor, Rotting Christ, Ex Deo, Moonspell, či samozrejme SepticFlesh). A prednosť dávam tej verzií s múmiou ako tej s Thovtom (aspoň myslím, že tento boh je na obale). Možno som
kritický k tomuto albumu, ale zase musím uznať, že práve vtedy som videl Nile prvýkrát naživo, keď zavítali do Bratislavy spolu s Kreator, Morbid Angel a Fueled by Fire. Ak dobre rátam, tak Nile šesťkrát navštívili Slovenko (a ak ma server setlist.fm neklame) a pamätám si starý report z nejakého časopisu z ich prvého tunajšieho koncertu v Bratislave 1. septembra 2008 v natrieskanom Randal Clube, kde ich sprevádzali Grave a Belphegor + domáci support Sanatorium a Craniotomy.
https://www.youtube.com/watch?v=kzIebIEl_E0
https://www.youtube.com/watch?v=99KHIkENKBM
Ďalším albumom v poradí (hm, to znie ako opis pásovej výroby) bol What Should Not Be Unearthed (2015). Vtedy sme ešte samozrejme netušili, že to bude Dallasova labutia pieseň. Začiatkom roka 2017 kapela oznámila, že sa ich cesty rozišli a Dallas sa bude naplno venovať svojej druhej kapele Narcotic Wasteland. Popravde, celkom ma to zaskočilo, pretože Nile boli pre mňa vždy Karl a Dallas. Na dvoch tour na podporu tohto albumu som stihol kapelu vidieť. Prvýkrát to bolo ešte s Dallasom za sprievodu Melechesh, Embryo (s nimi posledných pár rokov hráva Kollias) a Mithridatic v roku 2016 a potom o dva roky neskôr už bez neho spolu s Terrorizer,
Exarsis a Veins. Oba koncerty prebehli v bratislavskom Randal Clube a na oba spomínam celkom rád. Ale späť k samotnému albumu. Ak niekedy zablúdite k starým rozhovorom s kapelou, tak tam sa členovia snažia veľakrát povedať, že At the Gate of Sethu bol až príliš čistou nahrávkou a tak chceli znieť opäť o niečo viac špinavšie (hm, špinavo zneli Nile naposledy naozaj veľmi veľa rokov dozadu). No, až taký citeľný rozdiel tu nebadať (až teda na to nazvučenie gitár), ale ak to mám brať ako nahliadnutie do minulosti, tak áno. Je tam cítiť jemný náklon smerom k albumu Those Whom the Gods Detest. Ale podobne ako u predošlého albumu, tak ani tu sa neviem až tak veľmi stotožniť s niektorými skladbami a chýba mi tu taký ten efekt plesknutia poza uši, že aha, toto je mega skladba. Nadpriemer ponúkajú v mojom vnímaní Call to Destruction (tá je inšpirovaná nezmyselnou aktivitou Islamského štátu ničiť antické pamiatky…), In the Name of Amun (s takými až štadiónovými chorálmi), titulná What Should Not Be Unearthed a Evil to Cast Out Evil. Pretože textová zložka Nile je pomerne zložitá, tak na väčšine albumov nájdete v bookletoch vysvetlivky a rôzne poznámky k samotným textom. Preto možno ani tak veľmi neprekvapuje, že študenti egyptológie dokážu čerpať aj v týchto vodách. Sám Karl má s týmto svoju skúsenosť: „Dostávam veľa správ od vysokoškolákov, ktorí použili moje texty a poznámky pre svoje seminárne práce. A potom dostávam veľa správ od vysokoškolských profesorov, ktorí mi vyčítajú, že študenti miesto plnenia svojich úloh iba opisujú moje texty.“ Nuž, škola základ života. Ale v rytme death metalu.
https://www.youtube.com/watch?v=AKS0XenRTV0
https://www.youtube.com/watch?v=jSVqclCr4fI
https://www.youtube.com/watch?v=FmX_lGwL1l4
Zatiaľ záverečnú časť diskografie Nile tvorí album Vile Nilotic Rites (2019). Prvý album bez Dallasa a ja to poviem rovno, mne tam ten chlap proste chýba. Myslím, že je tu všetko, čo človek od albumu Nile očakáva, ale proste Dallas bol dôležitou súčasťou kapely po dlhé roky a cítiť tam takú medzeru, ktorú jeho nasledovníci veľmi nevyplnili. Šiestich strún sa chopil Brian Kingsland z kapely Enthean a so svojou troškou vokálov prispel aj nový basák na palube Brad Parris (ktorý bol pôvodne osvetľovačom a merch guyom na turné, nuž tomu sa hovorí kariérny rast… v medzičase už ale z kapely stihol odísť). Zo skladieb ma oslovujú vlastne asi len titulná Vile Nilotic Rites a možno ešte Snake Pit Mating Frenzy. Tvorba obalu spadla do rúk poľského borca menom Michal Loranc, ktorý tvoril napríklad pre Abysmal Torment, God Dethroned, Pestilence, či sólovky Karla Sandersa. A to je jedna z mála vecí, ktoré sa mi na tomto albume páčia viac ako na poslednom. Neviem, tento album má určite svojich fanúšikov, ale mňa na prdel rozhodne neposadil. K titulnej skladbe vznikol klip, ktorý je síce
pekne natočený, ale neoplýva nejakou veľkou dávkou kreativity. Proste kapela hrá na pódiu. Bodka. Na albume sa tak ako to je zvykom ukázalo niekoľko hostí, ktorí prispeli nejakou svojou vokálnou linkou. Okrem stálych mien z histórie kapely sa tu objavil aj Kael Sanders, ktorý je (ako môžete podľa mena hádať) Karlovým synom.
https://www.youtube.com/watch?v=LZSSb_eBRO8
https://www.youtube.com/watch?v=g-GavILvc_M
Tak, to by sme mali príbeh egyptských uctievačov Nile takto v skratke. Kapela funguje samozrejme naďalej pod silnými opratami Karla Sandersa a práve teraz je zavretá v štúdiu a nahráva nasledovníka albumu z roku 2019. Nezostáva nám teda nič iné ako sa len tešiť na ďalšiu dávku staroegyptských zaklínadiel, zaprášenej histórie a prvotriedneho death metalu.
