Na konci septembra som sa vyskytol v Žiline na literárnom festivale a keď som sa tam tak prehraboval v knihách a počúval diskusie a prednášky, tak ma najviac zaujala tá, kde Zdenko Somorovský predstavoval svoju knihu Úžasná Brazília. Po tom ako diskusiu ukončil som si odbehol za ním (aj so spomínanou knihou v ruke) s prosbou o podpis a len tak som nadhodil tému brazílskej hudby. Samozrejme som mal na mysli taký ten tradičný juhoamerický temperament, ktorý v podstate z každej kapely, resp. hudobníka z týchto zemepisných šírok srší. Pobavilo ma, že ma v rámci venovania do knihy opísal ako veľkého fanúšika brazílskej hudobnej scény. No, zase až tak akútne to so mnou nie je, ale je pravda, že pomerne dosť kapiel z Brazílie mám v zábere môjho hudobného radaru. O niekoľkých, či už známejších a kultových alebo aj nie až tak populárnych menách niečo málo rozpoviem v nasledujúcich riadkoch. Pretože Brazília nie je iba o futbale, karnevale v Riu a káve, ale čo je pre nás hlavné, aj o poriadnej porcií extrémnej hudby.
Traduje sa, že všetky cesty vedú do Ríma, no a podobne takmer všetky brazílske kapely si to ako spermie smerujú k vajíčku menom Sepultura. Neviem, či iba ja to tak vnímam, ale vo väčšine brazílskych kapiel ako keby Sepultura tvorila nejaký chromozóm. Samozrejme, vo veľkom počte prípadov ide hlavne o vplyv tých prastarých kultových thrash/deathových albumov. Ale aj ich experimentálnejšia poloha inšpiruje, to nepochybne. Každopádne, ako je všeobecne známe, tak stavebný kameň kapely boli bratia Cavalerovci, ktorí stavali túto mohutnú stavbu od roku 1984. V prapôvodnej zostave figuroval aj istý Wagner Antichrist (vlastným menom Wagner Moura Lamounier), ktorý po vyhadzove zo Sepultury v podstate na truc založil inú kultovú bandu a to
Sarcófago, ale o tom nižšie. Sepultura bola opancovaná kultovým statusom dá sa povedať, že hneď od prvotných nahrávok Bestial Devastation a Morbid Visions (áno, nedávno ich bratská dvojica znovu nahrala a najbližšie k našim hraniciam boli s týmto programom myslím, že vo Viedni a v Zlíne), kde sa to tematicky hemžilo peklom na tisíc spôsobov. Zlom prišiel asi pri albume Schizophrenia (ktorý mi ale príde možno trochu neprávom nedocenený), kde už v Sepulture nepôsobil gitarista Jairo Guedz (ten má mimochodom aktuálne celkom podarenú bandu The Troops of Doom, pomenovanú po skladbe od Sepultury, samozrejme), ale na palubu nastúpil Andreas Kisser a začali sa diať veci. Nasledujúcou dvojicou albumov Beneath the Remains a Arise si Sepultura vytesala nesmrteľný pomník. V roku 1993 prišiel ďalší zlom, ktorý niesol meno Chaos A.D. Tento album bol diametrálne odlišný od toho, čo kapela hrala dovtedy. Na pôvodný thrash metalový podnos sa naukladalo exotické ovocie hardcoru, industrialu a najmä hudby domácich brazílskych kmeňov (narážam na skladbu Kaiowas, ale celkovo z albumu cítiť džungľu). Napriek stočeniu štýlového kormidla ide o veľmi hitový album plný šlágrov ako Refuse/Resist, Territory, Slave New World, Biotech Is Godzilla… Ďalším krokom bol album Roots, ktorý sa ale stal aj labuťou piesňou Maxa Cavaleru za mikrofónom. Autenticitu albumu zvyšuje to, že samotná kapela odišla do vnútrozemia za kmeňom Xavante, kde s nimi nahrali skladbu Itsári. Dostavil sa globálny úspech a všetko vyzeralo až rozprávkovo. Old schoolových fanúšikov však tento album rozdelil a nebolo to jediné, čo sa rozdelilo. Po nezhodách v kapele Sepulturu opustil Max Cavalera a založil Soulfly. Na uvoľnené miesto nastúpil Derrick Green a kapela pokračuje ďalej, keď nahráva albumy a rozvíja štýl započatý na albume Roots. Musím sa priznať, že už tak detailne kapelu nesledujem, ale niekedy mi od nich niečo udrie do uší. Išlo najmä o literárnu inšpiráciu Danteho Božskou komédiou a Mechanickým pomarančom od Anthonyho Burgessa na albumoch Dante XXI, resp. A-Lex.
FB: https://www.facebook.com/sepultura
https://www.youtube.com/watch?v=uqQ4gAO02H0
Pre mnohých aj väčší kult ako Sepultura. Sarcófago namiešali svoj koktejl z ingrediencií black/death/thrash metalu v podstate v rovnakých pomeroch. Surový a agresívny zvuk, inšpirácia Sodom, Destruction, či Hellhammer z nich prská ako telesné sekréty z bacilonosiča. Vyššie som načrtol, že kapelu
založil Wagner Antichrist po svojom nútenom odchode zo Sepultury. Legendy vravia, že kapela ho vyhodila po tom, čo kradol veci zo skúšobne. Aj takáto blbosť stačí na to, aby vám nakopla kariéru. Či už sa tieto šuškandy zakladajú na pravde alebo nie, pravda je taká, že nebyť toho vyhadzovu, tak by asi nevznikli Sarcófago a Sepultura by asi vyzeralo diametrálne inak. A mimochodom, Wagner má titul PhD. a pracuje ako profesor na jednej brazílskej univerzite. Sarcófago vtrhli na scénu ako opitý strýko na detskú oslavu a narobili bordel hneď svojim prvým kultovým albumom I.N.R.I. Obal, ktorý z hlavy nedostanete (tak trošku evokuje Destruction a ich Sentence of Death) a to isté platí aj o skladbách samotných – Satanic Lust, Nightmare, I.N.R.I.… Mimochodom, skúste si pustiť The Last Slaughter a hneď za tým Burst Command til War od Sodom a nájdite päť rozdielov. Pred ďalšou radovkou kapela zbuchla výbušnú EP-čku menom Rotting, kde na obale Smrtka laškuje asi s Kristom. V roku 1991 vyšiel album The Laws of Scourge, ktorý ja asi radím na vrchol diskografie Sarcófago. Posúďte sami – Piercings, Screeches from the Silence, The Laws of Scourge a najmä prekvapivo pomalšia Midnight Queen. Čo skladba, to klenot. Rok na to sa urodilo ešte EP Crush, Kill, Destroy. Titulnú skladbu môžete nájsť aj v bonusoch na niektorých vydaniach The Laws of Scourge a tá sa teda drží svojho názvu. Naozaj drtí, zabíja a ničí. V ďalších rokoch vyšli ešte dva albumy – Hate (1994) a The Worst (1996), ktorým ale nohy podlamuje automatický bubeník a v prípade druhého menovaného aj jednoznačne slabé skladby. S príchodom nového milénia sa kapela odobrala do krypty a už odtiaľ nevyliezla. Aj keď sa šuškalo o nejakom comebackovom turné, nikdy z toho nič nebolo. Na samotného Wagnera môžete aktuálne naraziť v kapele The Evil, ktorá je už podľa loga dosť inšpirovaná Electric Wizard.
FB: https://www.facebook.com/sarcofagobr
https://www.youtube.com/watch?v=nUJp64-LivU
Teraz nakukneme pod pokrievku kotla pekelného. Ja sa síce s black metalom veľmi nekamarátim, ale existujú výnimky. Jednou takou sú Mystifier. Táto
kapela vznikla v roku 1989 a nad vodou ju drží osoba basáka Beelzeebubtha (občianskym menom Armando da Silva Conceição), ktorý behom tých vyše tridsiatich rokov okolo seba vystriedal slušne veľkú partiu ďalších hudobníkov. Za také kľúčové nahrávky v diskografií sa pokladajú prvé dva albumy, teda Wicca (1992) a najmä o rok mladší album Göetia. Posledným albumovým zápiskom je zatiaľ album Protogoni Mavri Magiki Dynasteia z roku 2019. Apropo, na kapelu Mystifier ste mohli naraziť v lete behom ich európskeho turné, pretože sa zastavili aj v Bratislave na Pink Whale. A podľa ohlasov šlo o výborný koncert.
FB: https://www.facebook.com/mystifier666/
https://www.youtube.com/watch?v=9vRqQ8Gd49Y
Späť do hrejivého objatia matky Smrti, inými slovami späť v death metalovom okruhu. Aj keď teda radi k tomuto hlavnému prúdu prihodia aj odbočky v
podobe thrash a black metalu, podobne ako to robili svojho času Sarcófago. Vulcano vznikli už začiatkom osemdesiatych rokov (pôvodne ako heavy metalová kapela, taká možno trošku podobnosť s poľskými Vader, ktorý si tiež na začiatku kariéry prešli takýmto štýlovým kotrmelcom) a vydržalo im to zhruba desať rokov, medzi ktorými stihli vydať štyri albumy. Ale od debutového Bloody Vengeance bolo cítiť rapídny kvalitatívny úpadok. Vulcano sa vrátili medzi živých mŕtvych v polovici nasledujúcej dekády a po novom miléniu chŕlia albumy ako zmyslov zbavený. V lete behom Symbolicu som sa nejako v debatách s náhodnými ľuďmi dostal práve ku kapele Vulcano a vysvitlo tam, že pred pár rokmi odohrali v Česku niekoľko koncertov. Popravde, ani som o tom nevedel. Nuž, treba mať asi oči viac na stopkách.
FB: https://www.facebook.com/VULCANOMETAL/
https://www.youtube.com/watch?v=dVVU37-5Fi0
Opäť kapela, ktorú tvoria bratia. A tentokrát kompletne. Alex Camargo, Moyses Kolesne a Max Kolesne. Aby to ale nemýlilo, tak Moyses a Max
používajú matkino priezvisko, Alex otcove. Prečo, to netuším. Krisiun oslavujú Kristove roky a behom tých tridsiatich troch rokov splodili jedenásť potomkov a.k.a. albumov. Už hneď od toho prvého, teda Black Force Domain vsádzajú na totálne nátlakový death metal a sekajú ako mäsiar pri dodávke čerstvej várky z bitúnku. Pre mňa osobne dosiahli vrchol na albumoch Conquerors of Armageddon (2000) a The Great Execution (2011). Ale ak vyberiete hocijaký album z ich diskografie, tak sklamanie určite nenastane. Je to iba pár dní dozadu, keď sa opäť predstavili slovenským fanúšikom v bratislavskom Randale spolu s Dánmi Baest a belgickými kapelami Schizophrenia a Triagone. Ja som sa tam síce nevyskytol, ale Krisiun som videl veľakrát, či už na festivaloch alebo v kluboch. V hlave mi tak najviac utkvel koncert spolu s Kataklysm a Fleshgod Apocalypse v Bratislave. Výkon kapely bol síce výborný ako vždy, ale doteraz si pamätám mizerný zvuk v MMC.
FB: https://www.facebook.com/krisiun.official
https://www.youtube.com/watch?v=aN6Kes83o0s
Asi ste si už stihli všimnúť, že v Brazílií je pomerne obľúbené spájať thrash a death metal. A z tohto pekelného chodníčka neuhneme ani v nasledujúcich
riadkoch. Opäť sa jedná o jednu fest starú kapelu, ktorá ale ako to tak vyzerá, tento rok pomaly uzavrela svoju kapitolu. O kapele Mutilator už teda asi môžem hovoriť v minulom čase. Títo sekerníci si uzmysleli vzniknúť v meste Belo Horizonte, čiže podobne ako Sepultura a Sarcófago. No a ako som spomínal, tak aj štýlovo sa držali svojich kolegov. Nahrali iba dve fullká (kapela síce vznikla už v roku 1985 ešte pod pôvodným menom Desaster, ale prešla si neustálymi rozpadmi a návratmi), ale minimálne to prvé, čiže Immortal Force (1987) je óda na surový a špinavý thrash/death. Druhý album, o rok mladší Into the Strange, však death metal v podstate vyškrtol a rozhodol sa hrať vabank s thrash metalom. Ten album sa síce dá počúvať, ale je tam cítiť trochu kvalitatívny prepad nadol. Možno to bolo tým, že sa na tomto albume nepodieľal Ricardo Neves, čo je inak ten človek, ktorý v prvom rade stojí za menom Mutilator.
FB: https://www.facebook.com/MutilatorBrazil/
https://www.youtube.com/watch?v=GAXMrzikZHA
Kto aspoň raz v živote nevidel naživo Ratos de Porao nech láskavo zdvihne ruku. Veľa vás asi nebude, pretože „Potkani“ sa tu po okolí vedia celkom často
potulovať. A ak by sa náhodou niekto taký vyskytol, tak tento hriech môže napraviť dobrým skutkom a to teda návštevou Obscene Extreme Festivalu, pretože v budúcom roku už majú opäť svoje miesto v lineupe. No a v tomto prípade trošku vyskakujeme z vyjazdených štýlových koľají, pretože Ratos de Porao už dobrých štyridsať rokov hrnú pred sebou tú svoju agresívnu káru plnú hardcore punku, aj keď aj štipku toho thrashu tam nájdete, ak budete veľmi čmuchať. Ak sa povie Ratos de Porao, tak väčšine fans sa pred očami zjaví korpulentná postava speváka menom João Gordo, ale netreba zabúdať ani na zakladajúceho člena, gitaristu (ale behom tých rokov si prešiel vlastne každým postom v kapele), počúvajúceho na meno João Carlos Molina Esteves. Asi najkultovejším albumom je hneď ten prvý skraja Crucificados pelo Sistema (1984). Ja ale osobne dávam prednosť môjmu obľúbenému Homem Inimigo do Homem z roku 2006 so silnými skladbami ako Pedofilia Santa, či Expresso da Escravidão. Kapela je stále v laufe, čo potvrdili aj minuloročným albumom Necropolítica.
FB: https://www.facebook.com/RatosdePoraoOficial
https://www.youtube.com/watch?v=vZk4jjT8ezE
A späť v thrash metalovom prachu moshpitu. Kapela Chakal ma dlhé roky míňala, napriek tomu, že o ich existencií viem možno od mojich dvanástich
rokov, keď som na narodeniny dostal kazetu Sepultury – Chaos AD a v ďakovačkách bola spomenutá aj táto banda. To už je vážne pomerne veľa rokov dozadu. No nič, ak vám chutí vyššie spomenutý undergroundový thrash metal na spôsob Mutilator, Sarcófago, či niektorých kapiel, ktoré ešte budú spomenuté nižšie, tak Chakal zachutí aj vám. A pri tejto kapele, ktorá opäť pochádza z Belo Horizonte, máte možnosť vyberať z dosť bohatej diskografie, ktorá číta celkom sedem štúdiových albumov. A ako to už tak býva, tak tie z rannej éry opäť platia za tie najlepšie. Takže byť vami, zabrdol by som najmä do albumov Abominable Anno Domini (1987) a The Man Is His Own Jackal z roku 1990.
FB: https://www.facebook.com/chakalconnection
https://www.youtube.com/watch?v=BLyug_3ziZY
Ďalšia kapela s ktorou ma spája silný závan nostalgie. „Za dávnych časú hrdinných válečníkú a králú…“, no mám pocit, že už to bolo tak dávno. Proste a
jasne, jeden z mojich starších kamarátov mal doma jeden z albumov The Mist na kazete. A tak sme si to kedysi v alkoholovom rauši púšťali. Pretože internet bol vtedy iba nie príliš jasný pojem, tak mi tvrdil, že na tom albume hrajú Cavalerovci. Čo samozrejme nie je pravda, ale to spojenie so Sepulturou tam bolo, pretože kapelou prešla nemalá kohorta známych hudobníkov brazílskej scény. Medzi inými napríklad Marcelo Diaz (širšej verejnosti známy najmä ako bývalý basgitarista Soulfly), Jairo Guedz (tu je to najciteľnejšie spojenie so Sepulturou, pretože Jairo drtil gitaru v Sepulture do príchodu Andreasa Kissera a aktuálne má svoju kapelu menom The Troops of Doom, tak ako som už spomínal vyššie) a pred pár rokmi sa do kapely vrátil „vrčoun“ Vladimir Korg, ktorý naspieval prvé dva albumy The Mist a okrem toho je samozrejme známy ako dlhoročný spevák Chakal. A práve tie prvé dva albumy, čiže Phantasmagoria (1989) a The Hangman Tree (1991) sú asi to najlepšie, čo kapela vydala. Minulý rok rozšírili svoju diskografiu o nové EP The Circle of the Crow po dlhých dvadsiatich siedmich rokoch.
FB: https://www.facebook.com/themistband/
https://www.youtube.com/watch?v=t8reK7QjO5w
A opäť death/thrash, tentokrát s trošku provokačným názvom. Trochu po vzore Sarcófago sa rúhajúci junáci, ktorí ale našli svoju záľubu v konkrétnejšej
téme (viď názov kapely). To Sarcófago nespomínam náhodou, gitarista Rodrigo „Damned Sentry“ sa v zostave spomínanej kapely v jej ranných dobách mihol. Späť ale k Sextrash. Tí vznikli v roku 1987 a do svojho rozpadu o desať rokov neskôr stihli nahrať dva albumy – Sexual Carnage (1990) a Funeral Serenades (1992). Rozpad Sextrash v roku 1997 je spojený so smrťou speváka Oswalda Anibala Scheida Ramosa (taktiež istý čas pôsobil v Sarcófago), ktorému nikto nepovedal inak ako Pussy Ripper. Práve vtedy zahynul pri dopravnej nehode. V roku 2003 však kapela povstala z ríše mŕtvych a v novej zostave funguje dodnes. Svoj status potvrdili v roku 2006 albumom Rape from Hell.
FB: https://www.facebook.com/Sextrashofficial
https://www.youtube.com/watch?v=RfA0PiU2Sw8
Zas a znova ten istý scenár, ako podľa nejakej šablóny. Attomica vznikla v polovici osemdesiatych rokov, niekoľko rokov fungovala a nahrávala albumy,
rozpadla sa a v novom miléniu sa opäť vrátila. Čo je ale samozrejme len dobre. No a aby tých šablón nebolo málo, tak sa opäť motáme v thrash metalovom kruhu. Fanúšikovia starej Sepultury, Slayer, ale povedzme aj kanadských Sacrifice si pri tejto kapele určite musia prísť na svoje. Každopádne, Attomica natočila päticu vysokooktánových albumov, ktoré si myslím, že nikdy neuhli niekam stranou, mimo záujem svojej fanúšikovskej základne. Mimochodom, medzi rokmi 2004-2009 kapela fungovala pod upraveným názvom Atomica, čiže vyhodili jedno T z názvu na nátlak vtedajšieho manažéra. No, divné…
FB: https://www.facebook.com/AttomicaOficial
https://www.youtube.com/watch?v=6vx4a05E2yY
Teraz vás zoberiem niekam, kde pred zhruba tridsiatimi rokmi kraľovali kapely typu Paradise Lost, Rotting Christ, Moonspell, stará Katatonia atď.
Kombinácia doom a death metalu, ktorá minimálne v tomto výseku z brazílskej scény nie je zrovna častým javom. Ale práve preto sa mi kapela Pentacrostic tak páči. Kapelou prešlo X/Y hudobníkov, ktorí viac, či menej zahviezdili v kapelách ako Sextrash, Nervochaos, Sarcófago, či Skullcrusher. Aktuálna zostava Pentacrostic sa ustálila na menách Marcelo „Sanctum“ Franja (spev/basa a jediný pôvodný člen), Rodrigo „Malevolent“ Cuerva (gitara) a Alex Kruppa (bicie). Pentacrostic v podstate fungujú neustále od roku 1989 a za ten dlhý čas nahrali síce iba päticu albumov, ale minimálne hneď za ten prvý, teda The Pain Tears z roku 1992 by si zaslúžili vytesať mramorový pomník.
Bandcamp: https://pentacrostic.bandcamp.com/
https://www.youtube.com/watch?v=qhLzIHO5lII
Osud sa s touto kapelou nemaznal. Rebaelliun vznikli v roku 1998 a v roku 2002 sa rozpadli. Medzitým stihli vydať dva silné albumy – Burn the Promised
Land (1999) a Annihilation (2001). V roku 2015 sa vrátili na scénu, nahrali ďalší silný album menom The Hell´s Decrees a vo februári 2018 som ich videl spolu s Pestilence v Bratislave. Pár dní na to, po návrate z turné zomrel gitarista a mozog kapely Fabiano Penna. Kapela sa z toho horko-ťažko otriasla a fungovala ďalej. Ďalší nemilosrdný zásah osudu prišiel minulý rok, keď zomrel aj spevák Lohy Fabiano. Napriek tomu sa bubeník Sandro Moreira rozhodol kapelu nerozpustiť a meno Rebealliun tak žije ďalej a dokonca tento rok vydali nový album Under the Sign of Rebellion. Podobne ako vyššie spomínaní Ratos de Porao sú aj Rebaelliun medzi potvrdenými kapelami pre nadchádzajúci ročník Obscene Extreme, čiže, viete čo máte robiť, ak ich chcete vidieť. No a aby som tak trošku načrtol štýl, ktorý hrajú, tak Rebealliun idú presne v tej istej cestičke klepačkového death metalu ako ich krajania Krisiun.
FB: https://www.facebook.com/Rebaelliun
https://www.youtube.com/watch?v=0NioVNCzBGg
Ak fanúšik death metalu počuje meno Abhorrence, tak sa mu asi v prvom rade vybaví v hlave stará fínska brúska totožného mena. Ale existujú, resp.
existovali aj brazílski Abhorrence. Ide síce už o rozpadnutú kapelu, ktorá nahrala iba jeden album, ale Evoking the Abomination z roku 2000 je album albumov. Adrenalínová jazda na nekonečných klepačkách dekorovaná zúrivými riffmi a divokým revom. Pri počúvaní tohto albumu musí byť aj nahluchlému človeku jasné, že Abhorrence sa tak trochu dosť zhliadli v Angelcorpse, čo ale nie je hriech. Len škoda, že už ani jedna z týchto dvoch kapiel nehrá. Okolo roku 2004 nahrávali demá pre prípadný druhý album, ale snaha akosi vyšumela do stratena a o kapele už viac nie je počuť. Jediným aktívnym hudobníkom z poslednej známej zostavy je Marcello Marzari, ktorý funguje v bande menom Syringa Vulgaris. No, asi by to chcelo rozhovor, aby sa tu toto šero vyjasnilo. Chcem mať v tom jasno.
FB: https://www.facebook.com/abhorrence.original.lineup/
https://www.youtube.com/watch?v=Jy7D1PGFDvc
Hm, čo sme tu ešte nemali. Death metalu a thrash metalu tu máme viac ako obyvatelia Oravy dreva na zimu, aj nejaký black metal sa tu už spomenul, aj
hardcore, kam sme ešte nezabrúsili… Samozrejme, poriadne nechutný a slizký patologický goregrind. A ak si to zamierime do Brazílie, tak automaticky prvé meno, ktoré by malo fundovaným znalcom nechuťáren vyskočiť je Lymphatic Phlegm. Dvojica exotov – Rodrigo Alcantara a André Luiz nám prinášajú svet s nádychom formaldehydu už slušných 27 rokov. Nechutnejší ako Regurgitate, či Dead Infection v najlepších rokoch. Automatický bubeník, jednoduchá hudba plná medicínskych fráz a pojmov a obaly s takými ľudskými znetvoreniami, že si to človek ani nevie predstaviť. Takí proste sú Lymphatic Phlegm. Za tie už takmer tri desaťročia nám síce nadelili iba tri full albumy, ale čo sa týka splitiek s kapelami ako Last Days of Humanity, Sublime Cadaveric Decomposition, Torsofuck, 2 Minuta Dreka, Catasexual Urge Motivation…, tak tam sa nešetrilo ani omylom.
FB: https://www.facebook.com/profile.php?id=100063558828329
https://www.youtube.com/watch?v=p3_9sMkfkHA
V poslednom čase si tak všímam, že s prívlastkom legenda sa celkom plytvá a býva to dosadené k hocijakému divnému telesu. V prípade kapely Rot ale
slovo legenda sedí presne ako ako Malej morskej panne jej podprda z ustríc. Táto grindová kapela započala svoju hudobnú dráhu v roku 1990 v Sao Paule a odvtedy patrí medzi najaktívnejšie kapely svojho žánru vo svete. Som veľmi rád, že som ich videl na OEF v roku 2019 (aspoň si myslím, že to bolo vtedy), pretože to bolo naposledy, čo som mohol vidieť hrať na pódiu Alexa „Bucha“ Strambia, ktorý žiaľ v roku 2021 zomrel na covid. Alex bol okrem iného aj šéfom vydavateľstva Bucho Discos, ktoré malo svojho času pod sebou, resp. vydalo albumy kapelám ako Agathocles, Archagathus, Fuck the Facts, Lobotomia, Social Chaos, či Unholy Grave. Rád by som ešte spomenul, že posledný album Organic z roku 2021 sa vtedy u mňa umiestnil jednoznačne na vrchole koncoročného rebríčka a stále si myslím, že je to výborná nahrávka. Rot našťastie pokračujú ďalej aj po Alexovej smrti a jeho post v kapele zaujal Diego Presépio zo spriatelených Social Chaos.
FB: https://www.facebook.com/rotgrindcore
https://www.youtube.com/watch?v=X9IXxsdyvX8
Pamätám si časy, keď som sa s touto kapelou stretol po prvýkrát. Bolo to prostredníctvom klipu Futurephobia z EP Annihilation Process (2010). V roku
2017 som ich videl na OEF (tento festival tu spomínam tak často, až to vyzerá, že ani inam nechodím, ale zase je pravda, že kopu juhoamerických kapiel som mohol vidieť najmä vďaka Čurbymu a jeho festivalu) a pamätám si, že sa to tam pod pódiom a aj na pódiu mlelo ako na dedinskej zabíjačke. Thrash metalová performance, ktorú by mohli mať v živej pamäti hádam asi iba pamätníci z dôb rodenia žánru. Violator majú na svojom konte iba dva albumy a celkovo už čo sa týka nového materiálu dlho mlčia. Posledná nahrávka s fungl novými skladbami bola EP The Hidden Face of Death z roku 2017, čiže mi určite dáte za pravdu, že je to už celkom doba. Pri tejto kapele si spomeniem na príhody a trampoty s ich bubeníkom Davidom „Batera“ Arayom, ktoré sa tak nejako tradujú. On je totižto taký nejaký pomalší. Nie je to myslené nejako v zlom, len zjavne je taký flegmatik, až to ani pekné nie je. Nastupuje do auta tak dlho ako celý zájazd dôchodcov k Balatónu, rozpráva tak, že už si myslíte, že sa k pointe ani nedostane, ale potom si chlapčisko konečne sadne za bicie a spustí kanonádu, z ktorej vám ide sánka k zemi.
FB: https://www.facebook.com/Violatorthrash
https://www.youtube.com/watch?v=DmU3e84nVC0
Funeratus, meno, ktoré patrí k tým menej známym v tomto článku (teda aspoň za predpokladu, že sa nejako viac nešpecializujete na brazílsku scénu). A
opäť sa točíme v pekelnom kruhu death metalu, tak drsnom, ako keby členovia kapely vo voľnom čase zabíjali sršne holými rukami. Dobre, to som trochu prehnal. Funeratus vedia vtesnať do tohto konzervatívneho žánru aj nemalú porciu melódií, čo ich vie oddeliť od zástupov im podobných. Ale inak ich môžete pokojne hodiť do kotla s kapelami ako Krisiun, či Rebaelliun. Aktuálna zostava kapely číta mená Fernando Trepador (spev/basa), André Nálio (gitara) a Bruno Pereira (bicie, okrem iných kapiel má za sebou angažmán v takej brazílskej kopírke Behemoth – Unearthly). Kapela tohto roku oslavovala tridsať rokov na scéne, ale za ten čas vyprodukovala iba tri albumy a možno je to prekvapivé, ale práve ten posledný – Accept the Death (2018), dokáže asi najviac ulahodiť ušiam poslucháča. Ale o tom sa môžete presvedčiť sami z priloženého linku.
FB: https://www.facebook.com/funeratusdeath
https://www.youtube.com/watch?v=wUn9zOo09R0
Zas a znova jedna z kapiel, ktoré som točil ešte niekedy na strednej, keď mi spríjemňovali pendlovanie v autobuse medzi Hlohovcom a Trnavou. Ale
musím sa priznať, že keď som si pri písaní tohto článku oprašoval spomienky, tak mi síce Torture Squad brnkli na milú nostalgickú strunu, avšak už to nemá pre mňa takú silu ako pred rokmi. Možno som už toho odvtedy počul extrémne veľa a takáto kombinácia thrashu a melodického death metalu ma už tak hneď nepoloží na lopatky, alebo tá ich hudba len proste neobstála tak dobre v skúške času ako som si pôvodne myslel. Nech je to akokoľvek, minimálne album Hellbound z roku 2008 stojí za vypočutie. Prešli roky a kapela chŕlila albumy ako na bežiacom páse, no a v roku 2012 sa z kapely porúčal spevák Vitor Rodrigues (ak ma pamäť neklame, tak kedysi tvoril pár s Fernandou z Crypty, ex-Nervosy). Od roku 2015 pôsobí v kapele speváčka Mayara „Undead“ Puertas, ktorá je síce fajn, ale príde mi to ako také hranie na mužské publikum s peknou babou v popredí a zvezenie sa na vlne popularity Nervosy, či Crypty. Ale budiž.
FB: https://www.facebook.com/torturesquad
https://www.youtube.com/watch?v=xuFvRdHnGXA
Máte radi kapely ako Midnight, Witchburner, Nocturnal, staršie veci od Ketzer, Speedwolf, možno Aura Noir? Čiže totálny old school kombinujúci
thrash/speed a black metal? Tak presne toto všetko v sebe majú Sodomizer a k tomu ešte citeľnú záľubu v hororoch. Sodomizer pochádzajú Ria de Janeira, ale aktuálne majú rozložený základný tábor v Nemecku (podobný prípad ako ich krajania Escarnium, ak sa nemýlim). Sodomizer vznikli tesne pred koncom milénia a za tento časový horizont stihli nahrať päť albumov preložených rôznymi splitkami a podobnými srandičkami. Čo viac k nim povedať? Táto hudba nepotrebuje nejakú extra ukecanú omáčku okolo. Tá má silu v sebe a je len čisto na vás, či ju prijmete alebo nie.
FB: https://www.facebook.com/officialsodomizer
https://www.youtube.com/watch?v=xaFZsmagGNQ
Tento zoznam samozrejme nie je až tak dlhý ako by si zaslúžil. Ide o čisto subjektívny výber kapiel, ktoré dosiahli niečo viac ako iné a je treba sa o nich zmieniť a doplnený o kapely, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti. A tu je priestor pre vás. Pokojne môžete rozviesť debatu o ďalších kapelách, ktoré vás z najväčšej juhoamerickej krajiny zaujali a ktorých ste fanúšikmi.
