Predposledný augustový týždeň horúčavy poriadne prikladali pod kotol. No a pretože nie sme tak úplne z cukru, bolo treba prihodiť do pahreby ešte aj nejaké masívne hudobné poleno. Pretože z mojich strán sa akosi nikomu nechcelo trepať niekoľko hodín do festivalového epicentra, jednoducho som si zbalil pár vecí a vybral som sa sám na menšiu (ono zase keď sa človek pozrel na lineup, tak tento prívlastok je tak trochu scestný) verziu festivalu Symbolic. Pár dní pred začiatkom akcie síce z lineupu vypadli dve lákavé mená a to francúzska kultovka Mercyless a britskí death/doom metalisti Consecration, ale napriek tomu ponúkal festival lákavé menu, väčšinou death metalového razenia.
PIATOK
Ešte pred príchodom na festival som mal v pláne ísť sa pošpacírovať do Kutnej Hory, ale extrémne teplo a aróma nefungujúcich záchodov vo vlaku ma
unavili natoľko, že som sa rovno vybral do areálu. Tu sa ešte dolaďovali nejaké detaily (ako zabíjanie ôs…), ale riadna porcia známych sa tu už potulovala a tak nebol problém rozbehnúť nejakú verbálnu komunikáciu. Časomerač ukazoval štyri hodiny poobede a z pódia sa okrem chladných tónov black metalu, valila aj poriadna vlna dymu z parostroja. Aby ten efekt temnoty bol dokonalý, tak aj obloha vyčarovala taký menší Mordor a jemne nás lízla búrka. No ale späť k tomu black metalu. Štart do festivalu obstarala mladá kolínska kapela Bjes. Počul som na nich celkom chválu, ale mňa proste black metal neberie. Sledoval som celé ich vystúpenie a borci stavali na atmosfére (nejaké to krákanie, dunenie vetra apod.), ale vedeli aj zatlačiť na pílu. Napriek tomu ja nie som na niečo takéto stavaný, aj keď potenciál tam proste vidieť je, to zase áno. Do mne bližších vôd death metalu nás hodili pardubickí Dysangelium. Kapela, ktorá si tak trochu prešla klinickou smrťou, obmenila sa zostava a fungujú proste ďalej. Naposledy som ich videl minulý rok v Beluši a tu, na takmer domácej pôde, predviedli podobne kvalitný výkon. Death metal, ktorý sa valí vo svojom striktne vykopanom kanále proste neurazí. Na záver hitovka Maniachrist a je vymaľované. Po dvoch kapelách z okolia prišla poriadne umocniť tinnitus v našich ušiach prvá zahraničná (a pre mňa s logickým
závanom domova) kapela Surgery. Čo povedať o tejto popradskej kapele, keď už o nich bolo asi povedané všetko? Borci prišli a bolo to niečo podobné ako predchádzajúci Dysangelium. Od Surgery nejaké prekvapenia alebo štýlové skoky do neznáma človek čakať nemôže, ale zato poctivo odmakaný valivý death metal je v tomto prípade záruka. Apropo, veci z nového albumu znejú viac ako dobre a kto môžete, tak zbehnite pod Tatry 21. októbra, kde kapela pekne krásne uvedie svoju novinku oficiálne na svet (supportovať im budú Constipation, Thalarion a Francúzi Disfuneral). V nasledujúcich minútach sme sa presunuli viac južnejšie a hudobne niekam do polovice osemdesiatych rokov, keď thrash metal držal uzdy hudobného extrému. No, ale otvorene poviem, že grécki Typhus mi nesadli. Akože hudba fajn, ale vokálny prejav ich speváka mi driapal uši do krvi. Nevydržal som celé vystúpenie a po pár skladbách som zdupkal do stanu Metal Age, kde som sa prehrabal v kope nahrávok celého (nielen) metalového spektra. Zbehol som si dať niečo pod zub a pomaličky čakal, čo dobrého donesú na pódium Dejvy a spol., teda Sectesy (btw. organizátorská parta). Ale ešte by som sa zastavil chvíľku pri jedle. K občerstvovaciemu stánku som sa vracal vždy s obľubou, pretože každú chvíľu tam ukuchtili niečo iné. A tak ste si mohli dať kapustnicu, klobásy, burgre, buřtguláš, bravčové na hubách, hovädzie s fazuľou, vegánske jedlá, šaláty… Na tak malom priestore ozaj kráľovský výber. Späť pri pódium. Sectesy som prvýkrát zaregistroval, až keď mali skladbu na OEF kompilačke (myslím, že rok 2017) a odvtedy túto kapelu silne uznávam. Ako to už býva, tak Sectesy využili (ak na to pôjdeme športovou terminológiou) výhodu domáceho prostredia a publikum im v podstate zobalo z ruky. Ich melódiami prepchatý old school death metal hladil spráchnivené srdiečka milovníkov archaického (v dobrom slova zmysle) zvuku a aj nejakých tých zombíkov (asi preto som si podvedome na seba hodil
tričko s Fulciho majstrštykom Zombie 2). Deviata hodina večerná odbila a to bol čas, aby sa návštevníkom festivalu predstavil headliner tohto ročníka, švédska legenda Sorcery. Je celkom zvláštne, že táto kultovka ešte nikdy nehrala v Česku (o Slovensku aj škoda hovoriť). No, až teda do tohto momentu. A to Sorcery stáli pri zrode švédskeho death metalu ako takého, len akosi nemali šťastie ako všetky tie bandy typu Entombed, Dismember, Grave, Unleashed… Aj pretože sa niekedy v polovici deväťdesiatych rokov rozpadli a trvalo im to viac ako desať rokov, kým sa vrátili na mapu aktívnych kapiel. Každopádne, písal sa dátum 25. 8. 2023 a na pódiu stála pätica Švédov a hustila do nás ako skladby z pradávneho debutu Bloodchilling Tales, tak aj z jeho troch nasledovníkov z nového milénia. No a čo vám poviem… Bola to lahoda. Z kapely sršala profesionalita a taká radosť z toho, že sa mohli predviesť novému publiku. Po ich sete mi zostalo tak nejako dobre na duši a to je známka toho, že koncert bol výborný. A to sme ešte nekončili. Na rade bol ešte jeden návrat v ktorý už možno ani veľa ľudí nedúfalo. Keď niekedy minulý rok (alebo začiatkom tohto roka, už neviem presne) vyhodili Vile na svojom facebookovom profile, že aby im ľudia poslali mená európskych festivalov, na ktorých by ich chceli vidieť, tak už ma začínali žrať mrle. Na Flesh Party sme ich nedotiahli, pretože sa na Starý kontinent vydali až o niekoľko týždňov neskôr, ale z tohto tápania ma nakoniec vytrhol Symbolic. Vile sa plavili na tej vlne brutálneho death metalu prelomu milénia prezentovanej kapelami Disgorge, Deeds of Flesh, Malignancy a ja neviem ešte kým. To je síce v poriadku, ale mňa oslovili najmä ich neskoršie a melodickejšie albumy, kde naplácali na tú brutálnu flákotu silne korenenú melodickú marinádu. A popravde hneď v momente ako Vile vyšli na pódium, tak nám išla viacerým sánka dolu. Pódium na Back to the Symbolic ponúka výhodu v tom, že môžete
na kapelu pozerať z rôznych uhlov. A ja som si vychutnával najmä ten, kde som mohol pekne z profilu sledovať hru bubeníkov. No a dámy a páni, zbíjačka menom Darren Cesca (Goratory, ex-Deeds of Flesh…) sa stal festivalovým víťazom. Nadupané vystúpenie, technika skĺbená s brutalitou do morku kosti. A na koniec setu ešte titulka z môjho obľúbeného albumu The New Age of Chaos. Bodka. Nič viac netreba, Mohol som si ísť spokojný ľahnúť do stanu.
SOBOTA
V sobotu nás hneď od rána slnko opäť nepekne spaľovalo a tak ma to pri pódium vyložene nelákalo. Po takom raňajko-obede som chcel ísť pozrieť úvodnú kapelu Slaves of Passion, ale v momente ako som sa postavil pri pódium, tak kapela skončila (neviem, či to nemám brať osobne, hehe). Ale z toho mála, čo som započul tak kapela produkovala melodický death metal modernejšieho vyznenia, prekladaný čistým spevom. A 2/5 kapely tvoria príslušníčky nežnejšieho pohlavia, takže aj na pohľad to pôsobí lepšie ako prepotená partia chromozómov X a Y. Pre fanúšikov žánru zrejme kvalitná kapela. Ešte som chvíľku mrkol na slovenskú kapelu Inner Scream o ktorej existencií viem iba z plagátov nejakých akcií, ale ich melodický death so mnou toho dňa veľa nerobil. Následne som strávil niekoľko hodín v družných rozhovoroch (aj to patrí k festivalom, čo si budeme hovoriť), takže pri nasledujúcich kapelách veľmi slúžiť nemôžem. Pod pódium ma na doporučenie kolegov dotiahli Poliaci Cortege. Jedná sa o celkom starú kapelu, ktorá už tiahne na svojom chrbte tretiu desiatku rokov svojej existencie. Takto. Nebolo to zlé, ale chýba mi v ich hudbe nejaký väčší záchytný
bod, nejaký silnejší motív, melódia, proste niečo, čo by ich nejako oddelilo od stoviek podobných. Satanžiaľ, nič také som u nich nepostrehol. Len akurát ich gitarista sa celkom vcítil do kože Treya z Morbid Angel a hádzal dosť podobné pózy ako táto známa persóna. Kapelu F.O.B. tak zbežne poznám, dokonca by som doma vyhrabal aj nejaké CD. Ich mix melódií, death metalu a dajme tomu hardcoru, by asi za iných okolností na mňa pôsobil osviežujúco, ale v tento deň som bol myšlienkami pri iných hudobných škatuľkách a tak ma nechali pomerne chladným. Hudobné festivaly beriem aj ako miesto, kde objavím nejakú kapelu, ktorú vôbec nepoznám. Plusom je, ak ma tá kapela osloví. Toto platí v prípade bandy The Black Mary. Doteraz som nemal poňatia o ich existencií a pritom tak silný matroš. Tu trošku brutal, tu groove, cit pre spomalenie a potom zase pre skazonosnú rýchlosť. Veľmi dobrá vec a posúvam to ako malý tip, ak niekto hľadá práve niečo takéto. Keď som bol toho dňa v stánku na obede, tak tam pribehla partia nejakých borcov, ktorí hovorili po maďarsky. Jeden z nich sa celkom fest podobal na Matta Harveyho z Exhumed. Ale silne pochybujem, že Matt hovorí maďarsky. Takže mi doplo, že sa asi jedná o kapelu Needless. No a keď spustili, tak ma celkom prekvapila technická vyspelosť. A taký zaujímavý mix rôznych štýlov. Samozrejme prím hrá
death metal, ale počuť tam bublať aj thrash, či niečo ako povedzme Revocation. Celkom zaujímavá muzika. Vyššie dve spomínané kapely boli vlastne náhradami za pár dní pred festivalom vypadnuté kapely Mercyless a Consecration. Čiže nám tým pádom vypadol jeden headliner a jedna dosť zaujímavá kapela. No nič. O to viac som sa tešil na Holanďanov Burial Remains. Kapela, ktorá ma zo sobotného programu asi najviac lákala. Oni síce pochádzajú z Holandska, ale ich zvuk je silne zakorenený vo Švédsku. Tá láska k severskému death metalu bola cítiť aj vtedy, keď u nich pôsobil a prvý album naspieval pred dvomi rokmi zosnulý spevák Sven Gross (Fleshcrawl). Mikrofón odvtedy drží pevne vo svojich rukách bývalý gitarista Wim de Vries, no a ten šiel do toho pekne po hlave. Žiadne sklamanie nás nečakalo. Naopak. Tak oduševnený výkon človek nevidí denne. Z albumov je ich hudba fajn, ale akonáhle ich uvidíte naživo, tak mi budete musieť dať za pravdu, že chlapi svojmu remeslu naozaj rozumejú. A to sme si povedali neskôr viacerí v publiku. Následne sa prirútila na pódium vlastne druhá organizátorská kapela a z predom vyrytého kanála švédskeho death metalu sme ani o kúsok neuhli. Reč je o bande Symbtomy. Tých som doteraz videl iba raz a to pred pár mesiacmi v Poprade, ale ich set som nevidel celý, pretože som sa musel ponáhľať na vlak. Tu mi vlak išiel až na druhý deň ráno, takže žiadny predčasný útek nehrozil. Oproti tomu koncertu vo februári prišlo v kapele k zmene na vokálnom poste, pretože jedného Martina (Trahir) vystriedal druhý Martin (Sectesy). Ale až na túto zmenu zostalo všetko po starom a tento death metalový monument
stojaci na silných pilieroch vybudovaných v zlatej ére žánru môže aj naďalej bez problémov odolávať. Vo večerných hodinách nás čakala jedna ikonická kapela z prapočiatkov death metalového dávnoveku. Nemecký death metal vedel ponúknuť vždy kvalitné kapely, aj keď sa im asi nikdy nedostalo takého ohlasu ako škandinávskym, či holandským. Morgoth, Purgatory, Fleshcrawl… a Obscenity. Poslední menovaní si samozrejme urobili meno svojimi rannými albumami ako Suffocated Truth, Perversion Mankind, či The 3rd Chapter. Moja maličkosť ich videla pred šiestimi rokmi (už sa cítim ako pamätník, len spomínam a spomínam) na Flesh Party, kde priniesli žiadané osvieženie uprostred všetkého toho brutal death metalu a grindu. V prípade tohto koncertu mi bolo ľúto, že už nemám vlasy a nemám čo prehodiť. Old schoolový lomoz non plus ultra. Krásne poskladaný setlist, kde sa siahlo asi do každého obdobia kapely (napríklad taká Human Barbecue s tou úvodnou melodickou vybrnkávačkou, tak z toho išli chlpy automaticky do erekcie). Ak by už neskôr nič iné nezahralo, tak by mi to asi ani nevadilo. Lenže v backstagi a pri merchi nervózne pobehovali o generáciu mladší borci s kučerami a fúzmi ála nemecké porno konca osemdesiatych rokov. Správne, ešte nás čakali Belgičania Schizophrenia. Tí si sem prišli pre reparát, pretože minulý rok v momente, keď mali začať hrať, zrejme niekomu tam hore nebola po chuti ich zmeska thrash a death metalu a do trafostanice udrel blesk. No a tým pádom sa dohralo. Tento rok si síce blesky a poryvy dažďa opäť priniesli so sebou, ale prírodný stroboskop nebol až tak nablízku. Schizophreniu som ja osobne videl už tretíkrát, resp. bol som účastný ich koncertu. Pred pár rokmi na Obscene položili publikum na lopatky a tento rok na Flesh Party mi pomedzi povinnosti revali do uší. Ak sa Destruction držia hesla Thrash till Death, tak títo chalani si to minimálne zobrali k srdcu tiež. Milým momentom bolo, keď spevák Ricky spomenul, že tento rok vydali EP s coververziami a že ktorú z nich by si publikum želalo. Dal na výber Morbid Angel alebo Slayer. Po demokratickom hlasovaní zvíťazil Necrophiliac od Slayer, ale neskôr ako prídavok ešte pristál do publika aj Maze of Torment od Morbid Angel. Po sete Belgičanov sa už moje unavené uši (a aj zbytok tela) odobrali do stanu, aby som si trošku eliminoval spánkový deficit a nepreviezol sa vlakom niekam do Budapešti. Ale ako uspávanka mi ešte do uší zneli covery od kultoviek ako Iron Maiden, Metallica, AC/DC, Accept… v podaní kapely Hells Bells Band.
A bol koniec. Toto bolo moje tretie stretnutie sa so Symbolicom (resp. Back to the Symbolic). Podľa ohlasov a aj podľa môjho vlastného cítenia, išlo o podarený ročník. Ľudí prišlo dosť, kapely boli výborné (ako tie ikonické, tak aj tie, ktoré sa prišli predstaviť), počasie tiež vyšlo… Takže nič nekazilo užívanie si (pre mňa) posledného letného festivalu.
Video: Martin „Huďo“ Hudík & Jakub Asphyx
