Pred oddelením patológie zastalo auto s nápisom „Zásobovanie“. Podozrivo vyzerajúci zamestnanci začali z vychladených útrob vyberať tri vaky s
lahodnou náplňou čerstvých umrlcov. Uložili ich na vozíky a po zabuchnutí ťažkých vstupných dvier ich odviezli do útrob budovy, ktorá nepatrí k tým, kde by chcel človek tráviť svoj voľný čas. Obsah trojice vakov ukrýval hudobníkov, ktorým sa na palcoch na nohách hompáľali ceduľky s nápismi Bilos, Jürgen a Hary. Inými slovami kapela zložená zo zaslúžilých (v tom najlepšom slova zmysle) hudobníkov českej extrémnej scény – Sick Sinus Syndrome.
Pred dvomi rokmi prešiel mojim „recenzovaním“ ich debut Rotten to the Core, ktorý som vtedy velebil a točil som si ho doma pomerne často. Čo sa odvtedy v kapele zmenilo? Na personálnej úrovni nič, kapelu tvoria stále tí istí traja borci. Akurát sa presedlalo od vydavateľstva Bizarre Leprous k znovu oživeným Obscene Productions. Jaj, no a v medzičase stihli Sick Sinus Syndrome zbuchnúť ešte splitko s francúzskymi žánrovými parťákmi Vomi Noir. No a sme tu. V letopočte 2023.
Swarming of Sickness sa nám tu „rojí“ niekedy od apríla a zhruba v tej dobe vyskočil von aj klip ku skladbe Psycho Pathology Mania. Pretože ja som celkom tvor nedočkavý, tak som niekoľko kúskov z albumu počul už o niečo skôr v relácií Hard & Heavy koncom marca, kde boli ako hostia Bilos a Jürgen. A okamžite sa mi nejaké tie ďalšie „kostnáče“ z tejto novej mŕtvoly dosť zapáčili. Hneď úvodná inštrumentálna Sick Beat Arrhytmia, idúca v tom najlepšom odkaze takej Genital Grinder (skúste hádať od akej kapely), má tak chytľavú melódiu, že si ju zvyknem len tak z dlhej chvíle pobrukovať v
práci. Priamo sa prechádza do už spomínanej klipovky Psycho Pathology Mania, no a tá zase odsýpa v takom tempe, že sa behom tej minútky a niečo, ani nestihnete zorientovať. Veľmi pekne tu vyznieva striedanie vokálov Bilosa a Haryho. Náramne ma baví skladba ukrývajúca sa pod číslom 4 a to Rapid Tissue Decay, ktorá je dôkazom toho, že rýchlosť zase vždy nemusí víťaziť a nie je treba sa hnať vždy s hnilobným procesom o preteky (alebo len proste starnem, ja neviem…). Obe spomínané polohy v sebe ale spája pomerne pestrá (samozrejme na pomery toho, čo sa dá do necelých dvoch minút napchať) Feast on Decay. Úvod skladby sa nesie v takom pochodovom tempe, až príde zlom a kapela zaradí nejaký vyšší prevod a zmizne vám z dohľadu. Keď som o pár riadkov vyššie spomínal, že mám problém dostať z hlavy melódiu Sick Beat Arrhytmia, tak to isté, a asi aj dvojnásobne, platí v prípade Appetite for Autopsy. Tá sa nesie možno miestami v takej punkovej nálade a v spojitosti s tým grindovým/goregrindovým spodkom jej to veľmi sekne. A nie náhodou bola vybraná ako klipovka číslo dva (vrchného patológa si tam zahral Bohdič z Malignant Tumour). Ostatok albumu reže ako dobre nabrúsený a dezinfikovaný skalpel do čerstvo uhynutého tkaniva. Ešte by ma ale celkom zaujímala príhoda okolo skladby Rotten Radish Slash, ktorá je tak letmo opísaná v booklete ako vec, ktorú kedysi dávno kúpili Malignant Tumour (zjavne vo svojich gore časoch) od gitaristu Tochu z Dead Infection za kilo reďkoviek. Keď najbližšie stretnem Bilosa, tak ma bude svrbieť jazyk, aby som sa na to spýtal. Cítim za tým silný príbeh (hehe). No a ešte mimochodom tu máme hidden track (ktorý nie je tak skrytý, keďže je uvedený v booklete, ale fajn) menom Angel of Morgue a je pre mňa malým sklamaním, že Bilos nezvreskol ako Araya (tým pádom už asi tušíte aký a od koho to asi bude cover).
Ňo, týchto dvadsaťjeden skladieb je natlačených v necelých dvadsiatich deviatich minútach, čiže ani nestíhate dávať tlačítko repeat. A to je zároveň aj dôkazom toho, že album proste človeka baví. Ha a že tá pandémia nebola nakoniec aj na niečo dobrá, keď v nej mohla vzniknúť táto kapela. Pokojne mi môže Sick Sinus Syndrome servírovať takéto albumy aj každý rok.
Ešte by som chcel dodať jeden taký maličký postreh na záver (ono to bude aj v takom zhrnutí Obscene Extreme Festivalu, ktorý je ešte stále v procese dokončovania). Na tohtoročnom OEF sme si mohli pekne porovnať liverpoolsku „Zdochlinu“ a jej českých uctievačov. Aj keď to majú Carcass za tie dlhé roky viac vyšperkované a vypiplané, tak im už proste chýba tá krásna patina rozkladu akou oplývajú Sick Sinus Syndrome. A to si moje v undergrounde namočené ucho veľmi cení.
