Keď sa ku mne niekedy minulý rok dostala informácia, že Left to Die, teda dvaja bývalí členovia bájnych Death – Rick Rozz a Terry Butler + dvojica Matt
Harvey (Gruesome, Exhumed…) a Gus Rios (Gruesome, ex-Malevolent Creation, Resurrection…) si dá „dostaveníčko“ v Bratislave, tak mi bolo hneď jasné, kde sa budem v ten večer potĺkať. Keďže v čase keď Chuck Schuldiner zomrel mi bolo jedenásť rokov a keď sa niekoľkokrát dostavil do Čiech, tak som ani netušil, čo to je death metal, logicky som nemal šancu vidieť skladby tejto legendy v originálnom znení. Ale jedno malé porovnanie by tu bolo. Je to zhruba deväť rokov, čo v Bratislave, v tej istej budove, len o poschodie vyššie, rozbalili svoj set Death to All, v tom čase v zložení Sean Reinert (R.I.P.), Paul Masvidal, Steve DiGiorgio a Max Phelps. Vtedy sa v setliste nachádzali najväčšie hity Death s prihliadnutím na album Human, ktorý táto zostava po boku Schuldinera stvorila. Z toho večera mi najviac utkvel v hlave fakt príšerný zvuk z ktorého som bol tak hluchý, že som nepočul prichádzajúci vlak na stanici. Späť do súčasnosti. Večer s dátumom 18. marca sa mal niesť v duchu toho najoldschoolovejšieho, čo Death stvorili. Tento fenomén bol spôsobený tým, že vyššie spomínaná dvojica bývalých členov Death sa podieľala na druhom albume Leprosy, ktorý mal zaznieť v celej svojej dĺžke, poprekladaný niekoľkými kúskami z debutu Scream Bloody Gore. Lákadlá to boli veľké a očakávania ešte väčšie. Podarilo sa ich naplniť?
Do klubu som prišiel s riadnym predstihom. V podstate tam nebol ešte nikto, okrem merch guya, ktorý si rozkladal tovar a zamestnancov klubu. Tak som si odbehol oproti do pizzerie na večeru, lenže keď som sa vrátil, tak miesto činu už obliehali zástupy vyznávačov istej „Smrti“. Plagát na dverách hlásal okrem programu aj informáciu, že na mieste sa nachádza aj posledných tridsať lístkov a tak muselo byť každému jasné, že dnes bude nátresk (čo sa aj potvrdilo, keďže sa kapacita naplnila a koncert sa vypredal). Tradične som postretával kopu postavičiek zo scény. Dovialo sem borcov z Piešťan, Serede, Púchova, Popradu, Humenného… V publiku bola často počuť maďarčina (neskôr som pozrel na rozpis turné a nebolo to spôsobené iba ideálnym sobotným termínom, ale aj tým, že toto turné Maďarsko tentokrát obišlo). Takže sme sa tu všetci v dobrej vôli zišli a zostávalo už len jediné – nejaký ten rámus.
O ten sa v pozícií zahrievača publika postarala v posledných rokov slušne rozbehnutá česká kapela Sněť. Na členov sa dobre pozerá nielen pre ich hudbu, ale je mi sympatická taká až ich zarážajúca usilovnosť, ktorá z nich srší. Okrem záležitostí spojených s kapelou totižto organizujú aj indoorový festival Tones of Decay v Prahe. V septembri si tak u nich budete môcť pozrieť okrem mnohých iných spolkov aj veľkú fínsku kultovku Rippikoulu. A to už stojí za to. Aby som ale neodbiehal stále, ako je mojim zvykom. Na pódium vtrhli pomerne razantne a až vtedy som si uvedomil, že bicie sú umiestnené pomerne nezvyklo na úplnom kraji pódia po našej ľavici. Buď to bolo spôsobené tým, že sa niekto riadi feng-šuej, alebo proste len priestorom pódia v Randale (a to je asi tá pravdepodobnejšia varianta). Moje nezbedné očko vtedy zbadalo, že z boku pódia visí aj plachta (s výrazom značnej
opotrebovanosti), takže mala stále miesto za bicími aj napriek tomuto nie úplne zvyklému umiestneniu. Ak ste niekedy videli Sněť (ja do tohto večera nie), alebo ste sa s ich tvorbou už niekedy stretli, tak viete, že ich hudobný prejav je niečo ako čerpadlo strčené do čerstvého hrobu a všetok ten marast, kosti a hnilobu kapela chrlí priamo do ksichtov svojich poslucháčov (v dobrom slova zmysle). Čiže mix takých starých prašivostí ako Autopsy, Incantation, Pestilence, Asphyx, možno Impetigo, okorenený takou tou zvláštnou atmosférou fínskej scény typu Demilich, Demigod, Funebre… Sněť majú vonku zatiaľ iba jeden album a ak sa moje uši nemýlili, tak stihli predstaviť aj niečo z nadchádzajúcej nahrávky. Pozornosť na seba evidentne strhával spevák Tomáš a.k.a. Řád Zdechlin, ktorý pôsobil až takým mierne „vyšinutým“ dojmom. A hlasom „jemnučkým ako zamat“. Samotná kapela si niekoľkokrát sťažovala na väzbenie, ale ak mám pravdu povedať, tak som si to uvedomil až keď na to upozornili medzi skladbami. Asi už fakt starnem a hluchnem. Tak, či onak, Sněť zanechali vážne dobrý dojem, čo mi potvrdil aj môj vedľa stojaci srbský kolega.
Pri koncertoch, ktoré usporadúva Obscure Promotion je dobrým zvykom striktné dodržiavanie časového harmonogramu. Takže som vedel na koľko si môžem odbehnúť von sa nadýchať (pretože sa už klub zaplnil do posledného milimetra), resp. prehrabať sa v merchi. Eventuálne stihnúť fotku, či malý pokec s niektorým aktérom koncertu. Takto si veľa ľudí odchytilo Ricka Rozza, ktorého to evidentne bavilo sa motať medzi ľudmi. Tiež som neodolal a doteraz som si neuvedomil, že je Rick Rozz takého malého vzrastu (za to ale zase veľký hudobník, o tom netreba ani debatovať). Príjemný pocit, že nie som niekde za krpca len ja (hehe). Ako som už spomínal, tak sa priestor totálne vyplnil ľuďmi a nemal som náladu sa nejako pretláčať dopredu, tak som si vytýčil priestor kúsok pred zvukárom. Z tohto miesta som si teda vychutnal celé vystúpenie Left to Die. Ak mám byť úprimný, tak mám väčších favoritov z death metalovej scény ako zrovna Death, ale ich nedotknuteľný status plne rešpektujem. Preto nemám až tak do detailu napočúvanú ich diskografiu
(teraz som asi vyriekol strašné rúhačstvo). Skôr tu a tam mám z rôznych albumov vybrané skladby podľa môjho gusta. A behom tohto večera ich zaznelo celkom dosť. Leprosy má kultovú povesť (ako asi zrejme každý album Death) a mojim osobným merítkom aj najkrajší obal. Ten rozkošný „leprák“ z toho obalu na nás zazeral aj spoza bicích na upgradovanom logu Death. Začalo sa titulnou skladbou Leprosy (ako inak) a chlpy na rukách išli samovoľne nahor. Radosť počúvať a pozerať na to ako Rick Rozz hádže riffy, rešpekt vzbudzujúci Terry Butler (všimli ste si niekedy podobu s Budom Spencerom?) a Gus Rios ženú kapelu rytmikou vpred a nad tým všetkým v textoch citujúci Matt Harvey slová Chucka Schuldinera. Po troch kúskoch z Leprosy sa účinkujúci vrátili ešte viac do minulosti, keď si prostredníctvom Mutilation a Baptized in Blood spomenuli na debutový album Scream Bloody Gore. Erekcia chlpov neprestala ani pri ďalšej, skvelej Open Casket. Takto by som mohol menovať celý setlist. Trošku prekvapilo zaradenie skladby Corpse Grinder, ktorá je vo všeobecnosti známa z albumu From Beyond od Massacre, ale pretože je jej autorom Rick Rozz (teda asi, aj keď to sú také rozporuplné privlastňovačky…) ešte z demo čias Death, tak si zaslúžila byť aj tu. Po ďalšom legendárnom záseku Zombie Ritual sa kapela naoko odobrala z pódia, ale každému bolo jasné, že sa vrátia. Okrem iného najmä preto, že ešte stále nebol prehraný celý Leprosy, pretože chýbala asi najznámejšia skladba z albumu a to Pull the Plug. Po nej už prišla iba čerešnička na tejto zatuchlej torte menom Evil Dead. Krásne. Obdivuhodné. Fascinujúce. Podobne to zhrnul jeden starší fanúšik vedľa mňa, keď povedal, že to bolo proste nádherné. A ja súhlasím.
Po koncerte kapela rozdala viac podpisov ako bežný človek pri štandardnej byrokratickej seanse a nafotila viac fotiek ako nejaká pubertálna trajda na verejných záchodoch. Celkovo ma bavilo sledovať také to nadšenie, ktoré sa nieslo celým klubom. Toto nadšenie sa prenieslo aj do nočného vlaku, ktorý bol plný death metalistov a rozviezol nás do útrob tejto „Stredozeme“. No a ja len dodám, že mi bolo cťou vidieť tieto, už žiaľ starnúce hudobné legendy, ktoré ale písali žánrové dejiny a behom tej niečo vyše hodiny na pódiu omladli minimálne o tridsať rokov.
Foto: Martin Mayer
Video: Martin „Huďo“ Hudík
