Po nejakej dobe sa opäť vrátime za oponu hudobného diania, niekam kde rámus nehučí naplno. Pekne vzadu, kde si svoje obrázky tvorí nemecký umelec
Andreas Marschall. No a aby som upresnil ten nadpis, tak okrem maľovanie obalov má na svojom konte aj režírovanie klipov pre nejednu kapelu a dokonca aj samotné filmy.
Andreas Marschall sa narodil v roku 1961 v Karlsruhe. Preskočíme zopár desaťročí a už v osemdesiatych rokoch tvoril diela, ktoré si prisvojili kapely ako Blind Guardian, King Diamond, Kreator, Sodom… Od roku 1991 tak trochu presedlal (aj keď maľovaniu obalov sa stále venuje) k inej forme umenia. Začal režírovať hudobné klipy pod hlavičkou spoločnosti Cut and Run. Tu nájdete kúsky od kapiel ako Moonspell, Sodom, Guano Apes, Rage, Gotthard, Kreator… V roku 2004 sa opäť posunul trochu na inú úroveň, keď sa ujal réžie malého hororu Tears of Kali. V ďalších rokoch rozšíril svoje režijné portfólio o ďalšie filmy Masks (2011), German Angst (2015) a Deathcember (2019). Pomedzi tento určite nabitý program ešte stíhal byť v istom období učiteľom na umeleckej škole Reduta Berlin.
Určite by sa dali viac dopodrobna rozobrať jeho filmy, či jeho pôsobenie ako učiteľa, ale predsa len my sme hudobný portál a tak sa pozrieme opäť na desiatku jeho, mojou subjektívnou optikou vybraných obalov pre kapely, naprieč rôznymi štýlmi.
Blind Guardian – Tales from the Twilight World (1990)
Na prvých dvoch albumoch, teda Battalions of Fear (1988) a Follow the Blind (1989) Blind Guardian frčali viac-menej na divokej vlne speed metalu (pri Battalions of Fear by sa dal vycítiť aj jemný thrash metal), ale na treťom fullku menom Tales from the Twilight World už kapela našla svoj vlastný unikátny štýl. Viac sa vyhrali so soundom (asi to bolo aj tým, že si postavili vlastné štúdio), nadýchali celkovo svoju tvorbu takou väčšou výpravnosťou, podobne ako keď do cesta vmiešate vyšľahaný sneh z bielkov a stvorili tak jednu zo svojich nadčasových klasík. Pamätné riffy, či refrény skladieb, ktoré fanúšikom uviazli v hlavách (Welcome to Dying, Lost in the Twilight Hall, The Last Candle… nie, že by aj predtým nemali niečo podobné, predsa len Valhalla vyčnievala už na Follow the Blind, ale tu sa toho rozhodne vošlo viac) a veľká hitovka, s jednoznačným názvom Lord of the Rings (Tolkienovo dielo sprevádza Blind Guardian odjakživa). Ku všetkým týmto tromfom prirátajte do detailov vyvedený obal a moje ďalšie slová sú zbytočné. Možno ešte za zmienku stoja hosťovačky Pieta Sielcka (Iron Savior), či Kaia Hansena (Gamma Ray, Helloween… ten už samozrejme hosťoval aj na albume predtým v spomínanej Valhalle). Toto bola prvá spolupráca medzi kapelou a Andreasom Marschallom. Svoje zbrane skrížili ešte aj na ďalšej trojici albumov, teda Somewhere Far Beyond (1992), Imaginations from the Other Side (1995) a Nightall in the Middle-Earth (1998). No a čo sa týka takých signifikantných obalov, tak práve toto obdobie v kariére kapely mám najradšej.
https://www.youtube.com/watch?v=-ewOobxiARs
Covenant – Nexus Polaris (1998)
Teraz stočíme kormidlo do temných vôd blackmetalových. Covenant vznikli v Nórsku pôvodne ako death metalová kapela, ale postupne sa prepracovali do atmosférických zákutí black metalu, kde spadali také kapely ako Dimmu Borgir, Cradle of Filth, Limbonic Art, Ancient, ale uško poslucháčovo tu môže počuť aj nepatrný náznak takých Dissection. Takže vieme kadiaľ nás chodníčky vedú (okolo milénia z chodníčka zišli, vydali sa na rovnú cestu diaľnice smerujúcu do nejakej priemyselnej zóny, zmenili si meno na The Kovenant a vrhli sa na hudbu z industriálneho, až elektronického súdka). Úprimne mám Nexus Polaris rád a raz za čas sa k nemu vraciam (väčšinou v zime, jediné obdobie, kedy cítim potrebu si pustiť mojich pár obľúbených blackových albumov). Uhrančivé melódie, Nagashov krkavčí chrchliak a zostava, kde figurovali mená ako Hellhammer (Mayhem, ex-Dimmu Borgir…), Sarah Jezebel Deva (ex-Cradle of Filth…), či Sverd (Arcturus…). Tomu sa proste nehovorí nie.
https://www.youtube.com/watch?v=kbBugglcGUs
Destruction – Cracked Brain (1990)
Destruction vstúpili do poslednej dekády starého milénia s citeľnou zmenou v zostave. Schmiera kapela vyhodila (pretože sa mu nepozdávali nové skladby), ten sa vydal drtiť o niečo pokojnejšiu hudbu do Headhunter, no a Destruction obsadili post vokalistu borcom menom André Grieder, spevákom švajčiarskych Poltergeist. André bol dlhoročný priateľ kapely a na ponuku od Destruction dokončiť album s radosťou prikývol. Bubeník Oliver Kaiser v rozhovore povedal, že do kapely ho vzali aj z dôvodu, že mal o niečo melodickejšie cítenie ako Schmier (ten paradox, že Schmier spieval v Headhunter…) a chceli do svojej tvorby vliať niečo ako štýl Testament. Či sa im to podarilo alebo nie, to už nechám na vás. Album to rozhodne nie je zlý, ale Schmierov vokál kapele proste sedí viac. Ale veľmi sa mi páči obal, ktorý odkazuje na staršie albumy (naľavo v televízií môžete vidieť obal Release from Agony, napravo sa zase škerí Mad Butcher).
https://www.youtube.com/watch?v=Hoo8w0A0rHk
Grave Digger – Symphony of Death (1994)
Tu som sa rozhodol nevybrať radový album, ale toto nabušené EP z roku 1994. A dôvod? Proste ten, že aj keď mám albumy Heart of Darkness (1995) a Tunes of War (1996) po hudobnej stránke rád, tak sa mi ich obaly z dielne Andreasa Marschalla veľmi nepáčia. Zato Symphony of Death vo svojej jednoduchosti (vzhľadom na vždy prepracované obaly kapely), kde vám iba samotná Zubatá zahrá na husliach valčík na večnosť, ma tak akosi priťahuje. No a keď hovorím o nabušenom obsahu tohto kotúča, tak vedzte, že skladby ako titulnú Symphony of Death, House of Horror, či Shout It Out z hlavy nevytlčiete ani búracím kladivom. Želám príjemné počúvanie.
https://www.youtube.com/watch?v=9Qytiea7tso
Immolation – Here in After (1996)
A zase pritvrdíme a necháme sa zadupať do prachu drvičkou Immolation. Spolupráca Andreasa Marschalla a Immolation sa viaže na prvých päť albumov, čiže až po Unholy Cult (2002). Pre mňa sú zásadné prvé tri, teda Dawn of Possession (1991), Here in After (1996) a Failures for Gods (1999). A práve ten prostredný z nich má obal, ktorý mi vždy pritiahne zrak. Ja ho beriem ako také pokračovanie scény z Dawn of Possession. Po bitke o nebo sú rebeli zrazení nadol a tu si pripravujú plány na pomstu. Len sú ešte nejakí dobití. To prebolí. Temný death metal, slizký ako smola na konci Perinbaby, sa tu ťahá a približuje váš sluch bližšie a bližšie k nezvratnému tinitusu. No a čo sa týka lyrickej stránky, tak tá je jasná – s Ježiškom sa nekamarátime. To je očividné z názvov, či prvých veršov skladieb ako Nailed to Gold alebo Burn with Jesus.
https://www.youtube.com/watch?v=M1t7UN9lmHE
Kreator – Live Kreation (2003)
Vo viacerých z vás určite ešte doznieva štvrtkový vypredaný koncert Kreator v Bratislave. Aby som vo vás udržal ten oheň, tak si sem hodím tento živák z roku 2003. Ten obsahuje záznamy koncertov z Brazílie, Francúzska, Grécka a domáceho víťazného ťaženia na Wackene. Bolo to obdobie, keď sa Mille a spol. vrátili z experimentálnych výletov späť do náručia thrash metalovejšieho po albume Violent Revolution (ale setlist neobchádza ani tieto časy a nájdeme tam aj skvelé skladby ako Black Sunrise, Golden Age, či Leave This World Behind). Zámerne som tu nevybral dva štúdiové albumy, kde obaly tvoril Andreas Marschall, pretože mi prídu také na jedno kopyto (aby bolo jasné, jedná sa o Coma of Souls a Violent Revolution, aj keď v prípade Coma of Souls sa mi páči ten nápad s nahliadnutím do hlavy maskota po kraniotómií, kde sa odohráva taká scéna od Hieronyma Boscha). No a tento živák ma fascinuje tou pomerne zvrátene zábavnou ideou na obale, kde si maskot kapely urobil z nejakého neboráka violončelo a predvádza sa s ním na scéne.
https://www.youtube.com/watch?v=QbKuU0AOef0
Messiah – Choir of Horrors (1991)
Švajčiari Messiah mi prídu takí opomínaní v porovnaní s takými Hellhammer, Celtic Frost, Samael, Coroner… A pritom ich klasické albumy ako Hymn to Abramelin (1986), Extreme Cold Weather (1987), Rotten Perish (1992) alebo tento mnou spomínaný Choir of Horrors sú diela, ktoré by mali byť vystavované ako relikvie v chrámoch. Ale svet nie je spravodlivý. A ten hudobný detto. Ak by teda niekto nevedel kam túto kultovku zaradiť, tak svoje miesto majú na špinavej, rokmi ošľahanej križovatke thrash a death metalu. Takže ak holdujete takým Protector, prapôvodnej Sepulture, Sarcofago a podobným smrťákom, tak sklamaní nebudete. Ale čo ja vám mám hovoriť. Stačí si to pustiť. No a k obalu. Po okrajoch tu svoje chorály bliakajú nejakí stúpenci rádu, ale aby nezdrhli za lepším kšeftom, tak sú pripútaní reťazou. Aby „vyždímali“ nejaké tie chechtáky navyše, tak nad nimi bdie o súcit žiadajúci a značne vychudnutý Kristusko, ktorý má pokryté telo tvárami ako Freddy Krueger v jednom zo svojich snových dobrodružstiev. Apropo, s touto vyžlou sme sa mohli stretnúť už na obale EP Psychomorphia, ktoré bolo takou predzvesťou práve tohto albumu.
https://www.youtube.com/watch?v=crImPGQIM8c
Obituary – Inked in Blood (2014)
Spolupráca medzi Andreasom Marschallom a Obituary začala dávno pred týmto albumom. Na svedomí má už prastarý The End Complete (1992) a aj trojicu albumov, keď sa Obituary uráčili vrátiť na scénu, čiže Frozen in Time (2005), Xecutioner´s Return (2007) a Darkest Day (2009). No a spolupráca pokračovala aj na eponymnom albume z roku 2017. My sa ale zdržiavame v deväť rokov starej histórií, pri albume Inked in Blood. Na Obituary až nezvykle krvavý a brutálny výjav, ktorý som ale ja (a nielen ja) s radosťou uvítal. Krásne torzo. Ako náhľad na kuchynskú pracovnú dosku Eda Geina. Samotný album ponúka priehrštie silných songov ako je hneď úvodná a bez varovania štartujúca Centuries of Lies, krásne sekaná Visions in My Head, či Violence, ku ktorej bol natočený dosť ujetý kreslený klip.
https://www.youtube.com/watch?v=Lld9WIjv0X0
Running Wild – Black Hand Inn (1994)
Vitajte v Hostinci u Čiernej ruky. Je situovaný na krásnom karibskom ostrove Tortuga. Prepáčte ten všadeprítomný závan rumu a občasnú bitku, ktorá sa tu zvykne strhnúť. Inak je to pokojné miesto… Teda až na tých pirátov všade okolo. Dobre, teraz bokom od tohto bedekra vypožičaného od Jack Sparrowa. Ach, boli to časy, keď Running Wild išli prvú ligu a vydávali rad za radom špičkové albumy. Mal som kedysi veľkú slabosť pre nemecký heavy metal a Running Wild som strašne žral. Black Hand Inn je jedným z ich najžiarivejších drahokamov skrytých v truhle zakopanej niekde na opustenom ostrove pod písmenom X. Vedel to kedysi Rolf krásne namiešať. Vyšperkovaná zostava, kde vyčnieval najmä bubenícky stroj, počúvajúci na menom Jörg Michael (Headhunter, ex-Stratovarius, Grave Digger, Saxon, Mekong Delta, Rage, Living Death…). A tých hitoviek… Samotný tento album obsahuje také mordy ako titulnú Black Hand Inn, Souless, Mr. Deadhead, The Privateer, či The Phantom of Black Hand Hill. Stále je to radosť počúvať.
https://www.youtube.com/watch?v=VNq3Cj0CGkE
Sodom – The Final Sign of Evil (2007)
No, nevybral som ani ten najslávnejší album na ktorý prispel obalom Andreas Marschall, teda Agent Orange. Ani ďalší kultový album Better Off Dead. Ani Masquerade in Blood. Siahol som po albume The Final Sign of Evil. Na obale nenájdeme Knarrenheinza, teda toho vojenského maskota Sodom. Nájdeme tu však starého známeho kata z dávneho EP In the Sign of Evil. A v tom je ten vtip. Tento album nahrala klasická zostava Tom Angelripper, Grave Violator a Chris Witchhunter, aj keď boli v tej dobe okrem Angelrippera členmi kapely Bernemann a Bobby Schottkowski. Títo starí pardáli znova nahrali skladby z EP ku ktorým pridali aj sedem nikdy nevydaných, ale za to ešte v dávnych dobách napísaných skladieb. Čiže taký krásny darček pre fanúšikov. Osobne si doma opatrujem krásny vinyl s týmto albumom. No a počuť šlágre ako Witching Metal, Blasphemer, Outbreak of Evil, Burst Command till War atď., je proste krásne.
