Veľakrát, keď píšem (resp. píšeme) recenzie, tak sa snažím nejakú kapelu, alebo nahrávku pripodobniť k nejakému inému hudobnému spolku, ktorý na mňa z toho konkrétneho disku dýcha. Nie je na tom nič zlé, človek si tak dokáže urobiť lepší obraz a niekomu nepoľúbenému tou danou kapelou, to môže pritiahnuť pozornosť (alebo odstrašiť, záleží na subjektívnom pohľade). Ak si kapela berie iba nejaké percento inšpirácie zo svojho vzoru a dopĺňa to vlastnou originalitou, tak je všetko v poriadku. Ale ak máte pocit, že počúvate ďalší album kapely, ktorej sa hudobníci snažia podobať (v tom lepšom prípade), alebo nejaký nie veľmi podarený revival (v tom horšom prípade), tak sa na tvári vytvorí taký silený úsmev ako tomu šedivému a bradatému starému pánovi z legendárneho meme. Neraz bolo povedané, že v hudbe už bolo vymyslené všetko (s tým by som zase tak nesúhlasil…) a vraj sa už iba recyklujú nápady. Ale vždy ak sa niekomu podarí prísť s niečím, čo je vcelku originálne a má to úspech, tak sa vyrojí kvantum nasledovníkov ako húb po daždi. V tomto článku prikladám niekoľko kapiel, ktoré sú svojou tvorbou viac ako podobné svojim vzorom a zostáva iba na vás, ku ktorej z možností z nadpisu sa prikloníte – ide o kopírku, alebo poctu?
Carcass vs The County Medical Examiners
Na legendárne „zdochlinárske“ (pôvodne) trio odkazujú tisícky kapiel po celom svete. Carcass škrtli tou povestnou zápalkou, ktorá zapálila goregrindový oheň. Aj keď postupne goregrindové vnútornosti zo seba striasli (a prešli k melódiami naplnenému death metalu na ktorý odkazujú tiež nemalé hordy), tak ten požiar horí stále vo veľkom a nové kapely mi vyskakujú pred očami na dennej báze (napr. z tých posledných, ktoré stoja za to, treba spomenúť Pharmacist). Ich vetva zasiahla aj Česko (resp. Československo), kde sa v nich najviac zhliadli Pahologist (aktuálne trebárs Sick Sinus Syndrome). Proste trojica Jeff Walker, Bill Steer a Ken Owen stvorila albumami Reek of Putrefaction, Symphonies of Sickness a Necroticism – Descanting the Insalubrious obrovský pomník samým sebe. Nová fasáda od albumu Heartwork zmenila dosť zásadne jeho výzor, ale základy zostali pevné a nemenné.
A práve k nim sa prekopali napr. The County Medical Examiners. Určite som mohol vybrať aj napr. General Surgery, ktorí pôvodne skutočne vznikli ako Carcass revival, ale ak si pustíte hociktorý z dvoch albumov, čiže Forensic Fugues and Medicolegal Medleys, alebo Olidous Operettas, tak vám určite zasmradne miestnosť tým pravým sladkým zápachom zdochliny nafukujúcej sa na asfaltovej ceste behom horúceho augustového dňa. The County Medical Examiners vznikli najmä zásluhou Matta Widenera, teda bývalého basáka Exhumed, ktorý chcel mať nejaký projekt, ktorý by vzdával hold zvuku starých Carcass. A zostalo naozaj iba pri projekte, pretože The County Medical Examiners nikdy nehrali naživo a aktuálne ani netuším, či tomuto projektu ešte preteká v žilách životodárna tekutina, alebo či sa už pomaly vytvára rigor mortis a kapela už leží nehybne na chladnom kovovom stole na oddelení patológie.
https://www.youtube.com/watch?v=3zM8EdasKf8
https://www.youtube.com/watch?v=30FU8nstHY0
Death vs Gruesome
Death bola taká materská loď death metalového žánru. Nielenže Chuck Schuldiner položil základný kameň death metalu a názov celej metalovej vetvy sa odvodzuje od mena tejto kapely (áno, viem Possessed a skladba Death Metal, ale rohatý, aby sa v tom niekedy vyznal), ale kapelou prešlo aj ohromné množstvo hudobníkov, ktorí neskôr zakladali, či hrali v rôznych iných ťažkých váhach extrémnej scény, napríklad Kam Lee (Massacre, Bone Gnawer…), Chris Reifert (Autopsy), Rick Rozz (Massacre), Steve DiGiorgio (Testament, Sadus, Dragonlord…), Terry Butler (Obituary, Six Feet Under…), James Murphy (Obituary, Disincarnate, Konkhra, Testament…), Sean Reinert (Cynic), Paul Masvidal (Cynic), Gene Hoglan (Dark Angel, Strapping Young Lad, Testament, Fear Factory, Zimmers Hole…), či Ralph Santolla (Deicide, Obituary…). Uf, výčet neskutočný a ani zďaleka nie konečný. Old schoolový prašivý feeling, ktorým sa honosili prvé dva albumy, čiže Scream Bloody Gore a Leprosy, sa postupne strácal a nahrádzala ho stále väčšia a väčšia technika a zvuková precíznosť. Celé deväťdesiate
roky bolo cítiť z albumov Death progres a každý jeden z tých albumov je jedinečný. Za čo mohla nespochybniteľná Schuldinerova hudobná genialita, tak aj neustále zmeny zostavy. Koniec prišiel nečakane začiatkom milénia po albume The Sound of Perseverance, kedy Schuldinerovi diagnostikovali rakovinu.
Jeho odkaz prevzalo tiež nespočítateľné množstvo kapiel, ale ja som vybral Gruesome. Gruesome poskladali dohromady Matt Harvey (Exhumed), Gus Ríos (ex-Malevolent Creation…), Daniel Gonzalez (Possessed…) a Robin Mazen (Castrator…). Nahrali dva albumy a dve EP a zaujímavé na tejto kapele je aj to, že sa neštylizovali do jedného konkrétneho obdobia histórie Death (vzhľadom na zmeny žánru), ale stúpajú po schodíkoch schodiska, ktoré vystavali Death. Čo je možno ešte väčšie priblíženie sa k samotnému vzoru. A záleží len na samotných fanúšikoch ako sa k tomu postavia.
https://www.youtube.com/watch?v=5zQhJNsWBWY
https://www.youtube.com/watch?v=Qg2Ui285VD8
Mortician vs Fluids
Najbrutálnejší, najnechutnejší, najdrtivejší… Takí boli a aj sú Mortician. Kapela, ktorú predchádza povesť totálneho zvukového buldozéra. Will Rahmer, Roger Beaujard a bicí automat (dobre, roky už za bubeníckou zostavou sedí Sam Inzerra). Posadnutí hororovými filmami. Ako ešte presnejšie opísať túto kultovú kapelu? V roku 1996 doslova roztrhali scénu albumom Hacked Up for Barbecue, ktorý v rýchlom slede nasledovali ďalšie „šmakocinky“ ako EP Zombie Apocalypse, albumy Chainsaw Dismemberment, Domain of Death, Darkest Day of Horror a posledný Re-animated Dead Flesh. V roku 2005 prišlo k incidentu, keď Will Rahmer behom európskeho turné napadol nožom taxikára na poľsko-nemeckých hraniciach. Toto je taký bod, ktorý citeľne zatriasol kapelou. Odvtedy na opačnú stranu Atlantiku neprišli. A vlastne asi ani nemôžu. A ja sa pomaly, ale isto začínam zmierovať s tým, že jednu z mojich najobľúbenejších kapiel zrejme nikdy naživo neuvidím. A zrejme si ani žiadny nový materiál od nich nevypočujem.
Od týchto problémov mi pomáhajú odvrátiť myseľ borci z kapely Fluids. Keď som pred pár rokmi túto kapelu objavil, rozsvietili sa mi oči ako decku, ktoré s prázdnou dušou a prázdnym pohľadom čumí na krabice hodené pod ozdobeným ihličnanom. Fluids síce nie sú silne inšpirovaní hororovými filmami (tu je skôr podobnosť napr. s Carcass), ale ak si odmyslíme tematiku a obaly, tak ako keby sa na nás hrnul rámus maestra Rahmera. Obdivujem ich naozaj silnú aktivitu, pretože od roku 2018 stihli nahrať tri albumy, ku ktorým pridali dve EP, osem splitiek a niekoľko singlov. Až takmer taký Agathocles fofr.
https://www.youtube.com/watch?v=yHwDLyWC6eg
https://www.youtube.com/watch?v=1jbJHNPp7aQ
Six Feet Under vs Torture Killer
Keď sa Chris Barnes v polovici deväťdesiatych rokov do krvi rozhádal s Cannibal Corpse, zbalil si caky-paky a naplno sa začal venovať svojmu projektu Six Feet Under. Pod týmto názvom sa ukrývali ešte mená Allen West (Obituary), Terry Butler (Death, Massacre) a Greg Gall (Last Rite…). S veľkými menami prišla asi tak nejako aj veľká zodpovednosť a tak boli vždy na túto kapelu kladené aj veľké očakávania. Minimálne prvými albumami ako Haunted, či Warpath nesklamali a vybudovali si silné renomé. Po albume Warpath sa porúčal Allen West, ktorý si našiel záľubu v „domácom chemickom laboratóriu“. Na jeho miesto teda od albumu Maximum Violence naskočil Steve Swanson a táto zostava spolu vydržala dlhé roky. Six Feet Under sa stali zárukou takého jednotvárneho death metalového kolovrátku. Ale držali si úroveň. Po množstve personálnych zmien sa ich hudba začala prepadávať do
nezávideniahodných pozícií a skôr sa stala stredobodom robenia si žartíkov (najmä posledný album Nightmares of the Decomposed je v tomto ohľade lahôdka).
Niekedy v roku 2003/2004 som narazil na recenziu albumu For Maggots to Devour od mladej fínskej kapely Torture Killer. V tom čase mne ako decku hltajúcemu každú novú kapelu učaroval divný obal, kde detičky požierajú svoju rodičku. Za touto kapelou stáli (resp. stále stoja) bývalí členovia Torsofuck, čiže ten nádych čohosi zvráteného bol tým lákavým elementom. Kapela kedysi hrala plno coverov od Six Feet Under (odtiaľ pochádza aj meno kapely, je to názov skladby z albumu Maximum Violence) a tak nejako sa postupne prerodila do klasicky fungujúcej bandy. Na druhom albume Swarm! sa im podaril husársky kúsok, pretože ho naspieval sám Chris Barnes (v tom čase mal ešte solídny vokál). Čiže sa tak nejako uzavrel kruh. Chris album iba naspieval, ale nikdy s kapelou nehral naživo. Následne prišli ešte so slušnými, ale ničím nevyčnievajúcimi albumami Sewers (2009) a Phobia (2013) (medzi to sa vkliesnilo EP I Chose Death). A vlastne až do tohto roka bolo okolo kapely ticho, ktoré prerušilo až EP Dead Inside a tak dúfam, že sa Torture Killer opäť dostanú do prevádzkovej teploty.
https://www.youtube.com/watch?v=5sQlnUy6iKM
https://www.youtube.com/watch?v=6e88CrbwLgI
Bolt Thrower vs War Master
Po rozbahnenej ceste nasiaknutej krvou a stratenými dušami padlých vojakov, si to štráduje ťažkotonážný tank a drtí torzá umučených tiel na kašu. Z vnútra tohto kovového kolosu sa ozývajú ľahko rozpoznateľné riffy a presná rytmika, do ktorej reve veľmi povedomý hlas. To si len nejaký technik-amatér do tanku zadovážil autorádio a z neho vyhráva Bolt Thrower. Aj takto nejako by sa dala jemnými metaforami opísať anglická death metalová legenda. Bolt Thrower sa dali dokopy niekedy v polovici osemdesiatych rokov a spolu s Napalm Death, Carcass, či Cancer šírili hudobný extrém po britských ostrovoch (a nemalou mierou išiel samozrejme aj na export). Debut In Battle There Is No Law! ešte nebol až takou silnou rozbuškou (aj keď ja ho mám veľmi rád), ale nasledujúcou radou albumov ako Realm of Chaos (Slaves to Darkness), War Master, The IVth Crusade, či …for Victory si Bolt Thrower vydobyli silne kultový status. Posledným albumom kapely bol Those Once Loyal z roku 2005 a o jedenásť rokov neskôr, teda v roku 2016, kapela definitívne ukončila svoju činnosť (stalo sa tak na
prvé výročie úmrtia bubeníka Martina „Kiddieho“ Kearnsa).
Tú nemalú dieru po Bolt Thrower istý čas vypĺňali v našich srdciach americkí War Master (asi nie je ťažké uhádnuť ako prišla kapela k svojmu menu). Používam minulý čas, pretože kapela asi už nie je aktívna, čo je vcelku škoda. Cez War Master prešlo množstvo hudobníkov, ktorí sa mihli v kapelách ako Insect Warfare, Goatwhore, Cryptic Void, Noisear, Blaspherian… Nahrali niekoľko EP-čiek, splitiek, ale najmä vynikajúci album Pyramid of Necropolis z roku 2011.
