V prvom rade sa chcem ospravedlniť, že ďalšia časť prichádza až po niekoľkých mesiacoch (práca a podobné neduhy osobného života vedia dosť okresať
voľný čas). Ale posuňme sa k tomu hlavnému. Trojčlenná vodcovská skupina sa po svojich debutových albumoch dostala do tzv. klasického obdobia. U každej kapely trvalo trochu inak, ale zhruba niekde začiatkom deväťdesiatych rokov sa kapely a vlastne celkovo žáner začal posúvať niekam inam. My sa v našom rozprávaní dostaneme až po tento bod. Teraz však prichádza rad na to najznamenitejšie, čo thrash metal Made in Germany dokázal vyprodukovať.
Opäť začnem s Mille Petrozzom a spol.. Kreator po úspechu Endless Pain ešte viac zabrúsil do extrému a o Pleasure to Kill sa zvykne hovoriť, že malo nemalý vplyv na neskorší vývoj death metal a ostatných extrémnych žánrov. No a to je proste fakt. Už z obalu sála jasné posolstvo, že sa tu bude ničiť všetko, čo kapele príde do akčného rádiusu. Mille v rozhovoroch hovoril o tom, že inšpiráciou pre samotný album bol film Faces of Death (ak ste túto kultovú vec nevideli a máte silný žalúdok, tak smelo do toho) a že každá zo skladieb rozpráva o nejakej ceste vedúcej do náručia smrti (nič nové, všakže). To, že sa z albumu stal taký nadžánrový hit, bolo samozrejme spôsobené najmä výbornými skladbami. Zástupy kapiel prerobili v nespočítateľných množstvách a rôznych žánrových obmenách veci ako Pleasure to Kill, The Pestilence, Riot of Violence, či Under the Guillotine. To hovorí samo za seba. V rýchlom slede sa pokračovalo ďalej a tak po letopočte 1986 obšťastnili Kreator albumom aj rok nasledujúci. No a k tomuto albumu ja mám a budem mať asi navždy špeciálny vzťah, pretože to bol
prvý album, ktorý som od nich počul celý a taktiež si ho aj kúpil. Reč je o Terrible Certainty. Ak niekto trochu ohrňoval nos nad zvukom bicích na prvých dvoch albumoch, tak tu mu už niečo také nehrozilo. A to ako sa Kreator posunuli aj po technickej stránke je až neuveriteľné. Nemalou mierou tomu ale dopomohlo to, že sa súbor rozrástol na kvartet, keď sa ku kapele pridal gitarista Jörg „Tritze“ Trzebiatowski. A tak kapela stvorila klasiku, ktorá mi ale v porovnaní s predchádzajúcimi a aj nasledujúcimi albumami, tak nejako neprávom upadá do zvláštneho zabudnutia. Dajme tomu, že zdanlivého. Možno preto, že keď sa povie Kreator, tak väčšina si hneď predstaví obal Pleasure to Kill. Mimochodom, obal Terrible Certainty sa do iste miery inšpiroval Karlovým mostom v Prahe (cestou na tohtoročný Obscene Extreme som si uvedomil, že aj barokový most v Žďári nad Sázavou sa dosť ponáša na tento obal). A opäť ten umelecký veľký tresk v podobe skladieb Blind Faith (skúste si citovať refrén s Millem a zaručene sa vám zamotá jazyk), Storming with Menace, Terrible Certainty, Toxic Trace (k nej bol natočený klip), či One of Us. Už pred týmto albumom sa Kreator vybrali na svoje prvé naozajstné turné a hlad fanúšikov po nich znamenal, že albumom Terrible Certainty si urobili meno aj mimo Európy. A to mali prísť ešte väčšie veci. Jednou z nich bol album Extreme Aggression. Pri prvom pohľade na album zrejme niekoho zarazí, že obal nezdobí nejaký brutálny výjav, ako tomu bolo doposiaľ, ale fotka kapely. Nemalo to ale tak byť. Pôvodne mal ísť obal ruku v ruke s drsným názvom albumu. Bola na ňom zobrazená scéna v ktorej sa na seba nejaký chlapík pozerá do zrkadla a maskot kapely mu odhrýza
časť hlavy. Toto umelecké vyjadrenie nebolo po chuti vydavateľstvu a tak sa pre nedostatok času umiestnila na frontcover fotka kapely. Extreme Aggression by sa dal považovať za vrchol prvej existenčnej fázy Kreator (umelecky asi áno, čo sa týka popularity, tak tam ho asi predbehol nasledujúci album). Drží si stále zúrivosť (vzhľadom na meno albumu to tak proste byť musí) rannej éry (v čase vydania bolo členom iba niečo letmo cez dvadsať rokov, takže zúrivosť mladosti je citeľná a pochopiteľná), prepracovanú techniku z Terrible Certainty, ale má v sebe aj niečo také to nepomenovateľné, čo mu dodáva taký punc dospelého prístupu. Presne toto všetko nájdete v skladbách Extreme Aggressions, Love Us or Hate Us, Some Pain Will Last, či Betrayer (opäť klip, ktorý často bežal na MTV v relácií Headbangers Ball). Behom nahrávania nebol Mille spokojný s Tritzeho výkonom a album sa prehral znova, tentokrát v štúdiu v Hollywoode. Tritze po vydaní albumu opustil kapelu a nahradil ho Frank „Blackfire“ Gosdzik, ktorý s kapelou hneď aj odišiel turné na podporu Extreme Aggresion. A práve táto zostava, čiže Mille, Ventor, Rob a Frank Blackfire stojí za ďalším albumom, ktorým je Coma of Souls. Coma of Souls bol už album plno etablovanej a rešpektovanej kapely na scéne. Tento album bol aj o niečo viac poslucháčsky prístupnejší, zásluhou hitových skladieb a povedzme jemnejšej produkcie. Práve európske turné k tomuto albumu malo povesť kontroverzného. Nie ani tak zo strany Kreator, ale za týmto prívlastkom stoja Death, ktorí s nimi vtedy brázdili starý
kontinent. Vtedy sa Chuck Schuldiner rozhodol necestovať do Európy, ale zvyšok kapely áno. Čo to znamenalo, to iste viete. Späť ku Kreator. Samotný album Coma of Souls je od vrchu po spodok natlačený šlágrami ako When the Sun Burns Red, Coma of Souls, People of the Lie, Terror Zone, alebo Agents of Brutality. Celkovo k albumu vznikla pätica klipov, čiže promo bolo dosť masívne. Bodku za týmto titánskym obdobím dáva také zvláštne, ale pozoruhodné video Hallucinative Comas. Ide o krátky horor o tak trochu trhlom vedcovi, ktorý sa prelína s hudbou a rozhovormi s kapelou.
https://www.youtube.com/watch?v=JF0WduFBC68
https://www.youtube.com/watch?v=OF3B2jNQ-rQ
https://www.youtube.com/watch?v=D5xlcSRbSiI
https://www.youtube.com/watch?v=ptJQrGqhEkE
https://www.youtube.com/watch?v=mQVo5T0L5yg
https://www.youtube.com/watch?v=b30gxoAiYLg
Sodom sa dostali do prvej ligy prostredníctvom albumu Persecution Mania. Zmenili textový koncept, všetkých Satanov, bubákov a neviem čo, vymenili
za militaristické a protivojnové témy. To je zjavné hneď z obalu Persecution Mania. Taktiež zmizol aj ešte stále jemný blackový odér (na ich prvotnú éru sa ale blackové kapely budú odvolávať asi naveky) a Angelripperova letka sa po hlave strmo vrhla do thrashovej búrky. Nuclear Winter, Electrocution, Persecution Mania, Christ Passion, punkovejšia Bombenhagel, ale aj cover od Motorhead Iron Fist… To je len malý výsek z tohto majstrovského diela. Dodnes mi vstávajú chlpy, keď si spomeniem na koncert v Zlíne v roku 2018, keď sa do kapely vrátil Frank Blackfire a práve tento album tvoril kostru ich setlistu. Keď sme pri tých koncertoch. Medzi Persecution Mania a nasledujúcim albumom dali Sodom život aj ich prvému live záznamu. Pomenovali ho Mortal Way of Live. No a prvýkrát zasiahla aj tvrdá ruka cenzúry. Trošku provokačný obraz (zrejme bakchanálií) asi nebol ľuďom zhora po vôli a tak sa obal zahalil do čiernej farby iba s logom. Pôvodný obrázok nájdete v booklete. Zamierime si to k Everestu. Schválne, ktorý album vám Sodom evokuje najviac? Ak bola odpoveď Agent Orange, tak je to správne. Angelripper tu preniesol svoju fascináciu vojnou vo Vietname do lyrickej stránky, k čomu odkazuje už samotný názov albumu (Agent
Orange je chemikália používaná armádou vo vojne vo Vietname). Po spustení tlačítka Play sa razom ocitnete niekde v delte Mekongu, krv vám pijú komáre, brodíte sa po kolená v močiaroch a spoza vegetácie na vás s ostrými začnú strieľať veci s menami Agent Orange, Remember the Fallen, Tired and Red, Magic Dragon, či Ausgebombt. Už o pár riadkov vyššie som spomínal, že Frank Blackfire sa rozhodol zmeniť dres a zo Sodom sa uchýlil do náručia Kreator. No a práve Agent Orange bol jeho poslednou albumovou zastávkou u Sodom (aspoň teda na veľmi dlhé obdobie…). Apropo, tento album je venovaný všetkým ľuďom, či už vojakom, alebo civilistom, ktorí zomreli v nezmyselnej vojnovej agresií po celom svete. Tak znie nápis na albume a každý normálny človek by s ním mal súhlasiť. Trojicu najklasickejších „sodomizačných“ albumov uzatvára letopočet 1990, čo samozrejme znamená iba jediné a to album Better Off Dead. Miesto po Frankovi obsadzuje istý pán Michael Hoffmann, čiže gitarový sekerník od štýlovo a aj takmer geograficky spriaznených kolegov Assassin. Better Off Dead, napriek tomu, že ho radím k tým klasickým albumom, spôsobilo u fanúšikov tak trošku rozporuplné záchvevy. Celkový zvuk je taký jemnejší a je cítiť značný posun k väčšej melodickosti. Podpis nového gitaristu a jeho iné vnímanie hudby je dosť badať. Ale nie je to iba ním. Sám „Tomík Anjelotrhač“ spieva dosť iným štýlom ako tomu bolo v minulosti. Na tomto albume to nie je iba to zúrivé psisko, ktoré na vás cerí zuby spoza brány. Tu a tam je ochotný sa nechať aj poškrabkať za uchom. Ale zase to, že Better Off Dead nie je až taká nekompromisná paľba ako Agent Orange, alebo Persecution
Mania neznamená, že sa na albume nenachádzajú podarené skladby, o ktoré sa Sodom môžu do dnešných dní na koncertoch opierať. K nim treba zaradiť The Saw Is the Law (podľa textu zjavne narážka na Texas Chainsaw Massacre), An Eye for an Eye, Capture the Flag, Never Healing Wound… Na v punku marinované kúsky Bombenhagel a Ausgebombt nadväzuje v podobnom duchu ladená Stalinorgel. Resurrection je zase venovaná Tomovmu predčasne zomrelému otcovi. No a nerád by som obišiel dva covery. Ich zasadenie niekam doprostred albumu je síce celkovo nezvyklé, ale do melodickejšej nálady albumu vkusne zapadajú. Ide o Turn Your Head Around od britských matadorov Tank (jedna z Angelripperových najobľúbenejších kapiel a vzhľadom na to meno sa nie je ani čomu čudovať) a Cold Sweat od legendárnych Thin Lizzy.
https://www.youtube.com/watch?v=iy3uUDeAS5k
https://www.youtube.com/watch?v=RR_Fq9MYaXI
https://www.youtube.com/watch?v=Tv-wDfvH1GM
Ako hovoria poverčiví športovci – víťazná zostava sa nemení. Neviem ako sú na tom so športom a poverčivosťou Destruction, ale zostava, ktorá nahrala ranné nahrávky sa nezmenila ani na druhom full albume Eternal Devastation. Malý (sranda, že na to upozorňujem zrovna ja…), kučeravý stroj na riffy Mike sa na tomto
albume odtrhol z reťaze, vysoký krikľúň Schmier si neberie servítku pred ústa a texty plné zloby a rúhania kričí s ešte väčšou intenzitou, no a majster guľometného hniezda Tommy, ženie celú túto artilériu v pekelnom tempe neustále vpred. Je Eternal Devastation naozaj tak dobrý v porovnaní s Infernal Overkill (či Sentence of Death)? Opäť a zase to samozrejme záleží na subjektívnom pohľade jednotlivca, ale tieto kapely, ktoré tvorili žáner sa s každým albumom posúvali ďalej a je dosť možné, že ten imago sa vyvinul práve v tomto čase a na tomto albume. Keď kapela do vás sype taký náklad ako Curse the Gods, Life Without Sense, či Eternal Ban, tak sa vaša nervová sústava ani nezmohne na odpor. Paralýza vás popadne a vás už pohltí len nekonečný headbang. Dá sa povedať, že ihneď po nahratí Eternal Devastation kapelu opustil Tommy Sandmann z dôvodu vojenskej služby. Rozbehnutá kapela sa rozhodla na neho nečakať a tak naverbovali do svojich služieb Olivera „Ollyho“ Kaisera (medzitým stihol s Destruction odbehnúť turné Chris Witchhunter zo Sodom) a rovno aj druhého gitaristu Harryho Wilkensa. Tie moje úvodné slová v tomto odseku teda akosi kapela nedodržala. Bola však napriek tomu takto vyzbrojená zostava úspešná aj na ďalšom albume? Keď poviem, že ďalším albumom bol Release from Agony, tak skúste hádať. Ešte pár mesiacov pred tým však prišla „první vlaštovka“ v podobe EP Mad Butcher, kde sa aktuálna zostava predviedla. Tak ako majú Kreator svojho maskota Violent Mind, či Sodom Knarrenheinza, tak aj Destruction prišli s plnoštíhlym holohlavým mäsiarom so šibalským úsmevom, ktorý prešiel z bravčoviny na ľudské a jeho mäsovým výrobkom by tak nedokázal odolať ani
Hannibal Lecter. Toto EP prinieslo okrem skvelej titulky ešte jednu moju obľúbenú skladbu a to Reject Emotions. Toľko teda k tomu a poďme k Release from Agony. Release from Agony je podobný prípad ako Better Off Dead, či Coma of Souls, čiže po asi najsilnejšom dovtedajšom albume prichádza nahrávka, ktorou sa kapela snaží roztiahnuť sebou vytvorené mantinely, v ktorých sama momentálne uviazla. Na rozdiel od dá sa povedať jemného kalkulu v prípade Coma of Souls, či vyhladeného soundu Better Off Dead, vsadili Destruction na posun v technike, spomalenie, hranie sa s náladami a podobne. Takže preteky v rýchlosti svetla ako na Infernal Overkill sa nekonali, ale pretože sa zostava rozrástla a aj preto, že kľuku motora tentokrát za bicími obhospodároval iný bubeník, boli tu iné možnosti s ktorými sa kapela prišla predstaviť pred fanúšikov. Ak nie ste z mojich slov dvakrát múdri ako odpoveď postačí skladba Sign of Fear, ktorá posun Destruction vystihuje do bodky. Mojim ušiam veľmi lahodí aj úvodná inštrumentálka Beyond Eternity, z ktorej cítiť vplyv klasickej hudby (možno nejaké rekviem), ktorá plynule prejde do vyhladzováku Release from Agony. Možno tu nie je toľko záchytných bodov ako tomu bolo v minulosti, ale do skupinky sviežich skladieb by som zaradil aj Unconscious Ruins. Release from Agony nakoniec uzavrelo jednu kapitolu v dejinách kapely, ale k tomu sa dostanem zase až v ďalšej časti seriálu.
https://www.youtube.com/watch?v=O6upZUUhpIE
https://www.youtube.com/watch?v=O8g2V4q0UTU
https://www.youtube.com/watch?v=mzPmWhvek1o
Už v prvej časti som tu menoval celkom dosť kapiel, ale v druhej polovici osemdesiatych rokov sa roztrhlo vrece s prívržencami thrash metalu, ktorí sa rozhodli zakladať kapely. Veľakrát to dopadlo neslávne a po množstve mien sa zľahla zem, ale niektoré ťahajú tú ťažkú káru plnú riffov až do súčasnosti. Jednou z tých kapiel na ktoré môžete naraziť aj v týchto dňoch sú Paradox z Würzburgu. Logo tejto kapely mi utkvelo v pamäti, keď som v nejakom hudobnom časopise, zhruba v prvom desaťročí nového milénia uvidel, že poľské vydavateľstvo Metal Mind sa chystá vydať niektoré ich albumy v reedícií. Ani neviem prečo sa mi tak usídlili v pamäti. Paradox píšu taký klasický príbeh kapely založenej v osemdesiatych rokoch. Dali sa dokopy, niekoľkokrát sa stihli premenovať (medzi ich prvými menami sa objavilo aj také, že Overkill… o Američanoch totožného mena vtedy ešte ani nechyrovali), nejaký ten rozpad, comeback a tradá, píše sa rok 2022. Paradox vsadili kartu na celkom technickejšiu vlnu thrashu s chytľavými melódiami (možno taký ten vzor prastarý Helloween, trošku ešte viac tlačiaci na
pílu). Kapelou prešlo aj niekoľko známejších mien ako bubeník Stefan Schwarzmann (ex-Accept, Running Wild, Krokus…), či Alex Holzwarth (ex-Avantasia, Rhapsody of Fire…). Meno kapely však drží pri živote najmä spevák Charly Steinhauer. Pred rozpadom na začiatku deväťdesiatych rokov vydali asi svoj najznámejší album Heresy, kde Charly znie dosť podobne ako Joey Belladonna z Anthrax. Ale čo vám ja budem okolo toho vykecávať, pustite si to a sami posúďte.
https://www.youtube.com/watch?v=OiF1XjuTcAE
Od jemnejších melódií sa v nasledujúcich riadkoch presunieme k paktu so samotným Satanom. Cronosa asi ani nenapadlo, keď zakladal Venom niekde v pivničných priestoroch v Newcastli, že jeho hudba bude mať taký vplyv na generácie
ďalších a ďalších nasledovníkov. Partia bohorúhačov z Koblenzu vzala tento Cronosov odkaz, skombinovala ho s domácim nemeckým thrash metalom a dala vzniknúť kapele menom Desaster. Ohľadom Desaster má všetko pod palcom kapelník a posledný pôvodný člen Markus „Infernal“ Kuschke. Ten navliekol na seba kožené nohavice, nahodil sťahováky s poriadnymi ostňami, opásal sa nábojovým pásom, obklopil sa podobne zmýšľajúcimi borcami a vyhlásili otvorenú vojnu Vatikánu. V polovici deväťdesiatych rokov sa dočkali debutu, ktorý do roku 2022 nasledovalo ešte ďalších osem albumov. Ja by som vypichol najmä tri z nich – prelomový Hellfire´s Dominion (1998) so šlágrami ako Hellfire´s Dominion, Metalized Blood, či Teutonic Steel, no a potom dvojicu po sebe nasledujúcich albumov Satan´s Soldiers Syndicate a The Arts of Destruction, kde aj chlapi v rokoch stále posielajú pusinky na čertovo kopyto. Dlhé roky bol členom kapely aj Stefan Hüskens (v kapele pod pseudonymom Tormentor), ktorý sa neskôr upísal Sodom a najmä Asphyx, s ktorými stále hrá.
https://www.youtube.com/watch?v=DkmUiO3v5NM
https://www.youtube.com/watch?v=HboZhoFaAWk
https://www.youtube.com/watch?v=RRjHNl-wTa4
V prvej časti som v úvode spomínal, že som sa v lete chystal na koncert Assassin do Česka. Z mojej cesty na koncert nakoniec nebolo nič, pretože mi do
toho niečo prišlo (pravdepodobne práca, už si nepamätám…). Ale k tým Assassin sa teda ešte vrátim. Základy Assassin položil v roku 1985 Jürgen Scholz (doteraz posledný pôvodný člen) a svoj mramorový náhrobok na cintoríne slávnych si kapela vydobyla dvojicou prvých albumov – The Upcoming Terror (1987) a Interstellar Experience (1988). Následne sa kapela na dlhé roky rozpadla. Ale dôvod rozpadnutia patrí k tým najzaujímavejším, ktoré som kedy počul. Kapele ukradli vybavenie vrátane nástrojov a keďže peniaze na nové nástroje neboli, tak sa chlapčiská nemecké odmlčali na vyše dekádu. Assassin sa vrátili v roku 2005 s nie veľmi dobre prijatým albumom The Club. Kapela sa otriasla a nasledujúce tri albumy spĺňajú už vysoké kritéria, ktoré na takto skúsených hudobníkov jednoducho logicky padajú. A k tým najskúsenejším patrí rozhodne Frank Blackfire (Sodom, ex-Kreator), ktorý je súčasťou kapely od roku 2016. Aby tých gitaristov Sodom nebolo v histórií kapely málo, tak pod viacerými albumami (vrátane Interstellar Experience) je podpísaný Michael Hoffmann (ako som už spomínal vyššie).
https://www.youtube.com/watch?v=4fMuoI2s3fE
Ako by zneli Dream Theater keby boli Nemci a v druhej polovici osemdesiatych rokov by naskočili na thrashovú vlnu? Nikto vám nikdy nedal takúto
otázku? To je dobre. Lebo takéto blbosti sa rodia väčšinou v mojej hlave. Každopádne, odpoveď na otázku znie Mekong Delta. Kapelu založil v roku 1985 Ralf Hubert, ktorý vlastne podľa vlastných slov ani nikdy nechcel v žiadnej kapele hrať. Tá kapela je akási celá čudná (v dobrom slova zmysle). Ralf Hubert je navyše spoluzakladateľom labelu Aaarrg Records (svojho času mali pod svojimi krídlami mená ako Holy Moses, Bulldozer, či Living Death) a je aj celkom zručný producent a zvukár (do jeho rúk sa zverili napríklad Kreator, Edguy, Rage, Protector, alebo Warlock). Okrem toho, že krédom Mekong Delta je hrať tak zložito, že sa poslucháčovi zapletú uši do námorníckeho uzla, tak si kapela našla textovú inšpiráciu v diele H.P. Lovecrafta a tak tá zvláštnosť je naozaj na mieste. Punc kvality ale kapele dávajú ľudia, ktorí v nej hrajú a cez Mekong Deltu sa ich „preplavilo“ naozaj požehnane. Ale stačí pozrieť na mená ako Jörg Michael (ex-Stratovarius, Saxon, Running Wild, Grave Digger…), Uli Kusch (ex-Helloween, Gamma Ray, Masterplan…), či Alex Landenburg (Kamelot, ex-Annihilator, Axxis…) a sami uznáte. Pretože medzi rokmi 1997 a 2007 nevydala kapela žiadny nový materiál, tak moje skromné ja sa s kapelou zoznámilo až prostredníctvom albumu Lurking Fear. Väčšinou bývam tak citovo ovplyvnený tým albumom,
ktorý od danej kapely počujem ako prvý, ale v tomto prípade ide o jeden z najlepších albumov z celkovo dosť nabitej diskografie. V popularite ho prekonáva asi iba klasický kúsok z roku 1988 The Music of Erich Zann.
https://www.youtube.com/watch?v=7nIF2G_Yjco
https://www.youtube.com/watch?v=gn4NHJ4qUFc
Máte radi na prvý pohľad divné kombinácie? Ja viem, že zase otravujem s hlúpou otázkou. Ale keď sa iba letmo mrknete na kapelu Risk, tak kombinácia zvieratiek ako z Káčerova (pohoďácky hroch, punkáč orangutan a metalista krokodíl) a tradičného osemdesiatkového thrash/speed metalu môže pôsobiť dnešnou optikou trošku prazvláštne. Samozrejme, že išlo o metafory, ale aj tak. Táto ozvláštňujúca fáza im trvala prvé tri albumy a potom (aspoň teda čo sa týka obalov) tak nejako výrazovo zovšedneli. Kde hľadať vplyvy pre Risk? Pretože sa všetky tieto štýly práve vyvíjali a kapely, ktoré sa mali stať ťahúňmi scény iba vznikali, tak si nie som istý, ale ucho poslucháča môže zachytiť trošku Wehrmacht, trošku S.O.D., trošku Angel Dust, možno Megadeth… Taký miš maš, ktorý síce vyzerá rôznorodo, ale v
konečnom dôsledku funguje (resp. fungoval). Risk boli aktívni medzi rokmi 1986 až 1993 a keď hovorím aktívni, tak to myslím vážne, pretože za túto relatívne krátku dobu stihli nahrať päť albumov a jedno roztomilé EP Ratman (môžete hádať na čo to je parafráza). Jedným zo zakladajúcich členov je gitarista Roman „Romme“ Keymer, ktorý naspieval prvý album Angel Dust. A aby som nezabudol ešte na jedno mnohými nemeckými kapelami preskúšané meno, tak podstatnú úlohu v kapele zohral aj Thilo Hermann (ex-Grave Digger, Running Wild, Holy Moses…).
https://www.youtube.com/watch?v=usMf_83K168
Keď sa povie germánsky thrash metal, tak by človeku mala v hlave hneď svietiť dióda pri slovo agresia. Ale nie iba tam. Nemecký thrash metal ponúkal celú výkladnú skriňu rôznych podštýlov. Dôležitou ingredienciou bola aj technika. Oba tieto prítoky sa zliali do jednej rieky menom Deathrow. S väčšou technikou si síce viac
začali tykať od albumu Deception Ignored, ale ona tam bola vždy, aj keď jej nepatrilo dovtedy hlavné slovo. Možno sa niekto môže čudovať, prečo je niekde uvádzaný ako debutový album Satan´s Gift a inde zase Riders of Doom. Vec sa má tak, že ide v podstate o ten istý album, ale titul Satan´s Gift použili Noise Records bez povolenia kapely na vydanie albumu v Amerike. Nadšení z toho asi neboli. Kapela sa zubami nechtami držala scény, ale v roku 1994 ju pohltil rozpad podobne ako Artaxa močiare zabudnutia. Ale je určite dobré si túto kapelu pripomínať aj po dlhých rokoch.
https://www.youtube.com/watch?v=cSpkmolTaVA
V predchádzajúcom odseku som spomínal agresiu. S tou si plácli Exumer. Klasické riffy pri ktorých máte pocit, že počujete v sobotu ráno niekde na dedine ako si to cirkulárová píla ženie plát cez polienka, nasratý vokál z ktorého sa vám samovoľne začnú objavovať monokle atď. Exumer vznikli vo Frankfurte v roku 1985 (predtým ešte niesli meno Tartaros) a kým sa na začiatku deväťdesiatych rokov rozpadli, tak stihli vydať dva albumy a oba môžeme zaradiť do zlatého fondu – Possessed by Fire a
Rising from the Sea. V podstate odrástla nová generácia a Exumer sa po sedemnástich rokoch vrátili. Podľa múdrych slov, ktoré znejú tak, že nič by sa nemalo uponáhľať, trvalo ďalšie štyri roky, kým Exumer prišli s fungl novým materiálom. Čakanie sa oplatilo, pretože album Fire & Damnation bol naozaj pošušňáníčko. Do letopočtu s číslom 2022 pridali ešte ďalšie dva albumy, ktoré si opäť udržali vysoký štandard.
https://www.youtube.com/watch?v=Rmr9t4z2ZgY
https://www.youtube.com/watch?v=kjaC5caP0bk
Existujú mená kapiel, ktoré nie sú možno až tak širokej verejnosti známe, ale stoja za nimi ľudia a celkovo príbeh, bez ktorých by hudobná scéna vyzerala diametrálne odlišne. Presne tento prípad je kapela Despair. Klasický thrash metal v hudobných líniách takých velikánov ako Kreator, alebo Testament. Ale rozpovedzme si čím
ďalším kapela prispela scéne. Po nahratí debutového albumu History of Hate sa kapela rozhodla vymeniť speváka. Roberta Kampfa tak nahradil Andreas Henschel. Robert Kampf založil vydavateľstvo Century Media, z ktorých sa za tie roky stal obrovský kolos. Pretože bol Waldemar Sorychta producentom albumov Despair, tak sa ho Kampf rozhodol osloviť so zaujímavou ponukou a tak sa zo Sorychtu stal dvorný producent vydavateľstva a jeho rukami prešli albumy kapiel ako Unleashed, Moonspell, Samael, Tiamat… Samotní Despair nahrali celkovo tri albumy a v súčasnosti im do mikrofónu reve istý pán Marc Grewe, známy predovšetkým fanúšikom death metalových Morgoth.
https://www.youtube.com/watch?v=F72MVrSDO7c
Teraz si spomenieme jednu zabudnutú kapelu, ktorá nahrala iba jeden album, napriek tomu ale ako tak funguje aj v súčasnosti. Tou kapelou sú Toxin z Kasselu. Svoju cestu na nemeckej thrashovej mape započali v roku 1986 a rozpadli sa v roku 1996. Behom tejto dekády nahrali ten spomínaný album menom Misanthropy a vlastne ešte aj dve EP Aphorisms a Cloned. V novom miléniu sa na chvíľku prebrali k životu, ale opäť to vzdali. V roku 2010 sa kapela opäť dala dokopy a aktívny stav pri nich
svieti v kolónke aj teraz.
https://www.youtube.com/watch?v=QV5qQHpy1Vw
Čo by sa stalo, ak by ste zjemnili a rozriedili takých švajčiarskych Coroner? No, asi by z toho vznikli Nemci Depressive Age. Tí umne dokázali krotiť progresivitu vo svojom prejave v kombinácií s thrashovým tlakom a podľa ľubovôle volili kombinácie týchto dvoch hlavných ingrediencií. Aj keď vznikli ešte v osemdesiatych rokoch, tak zlatá éra pre samotnú kapelu prišla vtedy, keď žánre ako thrash metal citeľne schytávali porážky na všemožných frontoch a fanúšikovia sa k nim otáčali chrbtom a hľadali si objekt záujmu niekde inde. V deväťdesiatych rokoch proste vládli iné pomery. Ale zrovna vtedy dokázali dať Depressive Age dokopy štvoricu albumov, na ktorých vlastne ani raz nezahli niekam zlým smerom (aspoň teda podľa kurzu aký si samotná kapela zvolila). A následne prišiel rozpad. Objavilo sa niekoľko chvíľkových comebackov, ale nikdy im to nevydržalo veľmi dlho. Tento rok to opäť skúsili a snáď budú mať viac šťastia.
https://www.youtube.com/watch?v=mJkyL7kE9dA
V podobnom duchu ako tomu bolo u predchádzajúcich kapiel pokračujeme ďalej. Teda myslím to tak, že kapela si zažila turbulentné obdobie ukončení činnosti a rôznych reštartov. Na rad sa dostala kapela Pyracanda. Možno nie som jediný, pre koho sa táto kapela stala kultom hneď svojim debutovým albumom Two Sides of a Coin (ten taký jemne „predátorský“ ksichtík na obale sa mi natrvalo usadil v pamäti). Pyracanda si hrnula (resp. hrnie) svoj germánsky thrash v rýchlosti TGV, ale ak bola v grafikone napísaná stanica, tak sa nebáli občerstviť v melodickejšom, či progresívnejšom bufete. Preto miestami nezneli až tak ortodoxne nemecky (aspoň teda tým spôsobom, že čo si pod pojmom nemecký thrash vo všeobecne predstavujete). Vplyv Flotsam & Jetsam, možno Annihilator tu je trošku cítiť. Čo nie je na škodu. V súčasnej zostave kapely pôsobia dvaja členovia metalcorových Caliban, čo je možno trochu prekvapivé vzhľadom na diametrálne odlišné hudobné zameranie oboch kapiel.
https://www.youtube.com/watch?v=klAdXQgKoLE
Čím boli pre americkú thrashovú scénu Possessed, tak tým boli pre tú európsku asi zase Protector. Obe tieto kapely sú takým tým „chýbajúcim článkom“ v transformácií thrash metalu do plného vývojového štádia death metalu. Protector sprevádzal kultový status hneď od prvého albumu Golem (1988), avšak vrcholom bol o tri roky mladší nasledovník A Shedding of Skin. Tu Protector predviedli čistú esenciu toho, čo chceli dať svetu. V čase keď aj tie najväčšie thrashové kapely začali pomaly schádzať z tej cesty, ktorú sami vyšliapali a odbáčali na všemožné lesné chodníčky zaváňajúce mainstreamom, prišiel tento parný valec a zalisoval do asfaltu všetko čo mu stálo v ceste. V podobnom duchu sa niesol aj nasledujúci album The Heritage, ale následne sa kapela na dlho odmlčala. Bolo to spôsobené extrémne nestálou zostavou. Oficiálny návrat kapely sa môže datovať až od roku 2011, kedy sa Martin Missy obklopil o niečo mladšími
švédskymi spoluhráčmi (Martin žije od deväťdesiatych rokov vo Švédsku) a tí sa do toho vrhli po hlave. Za tých jedenásť rokov zbuchli štyri albumy, ale mne z nich najviac prirástol k srdcu hneď ten prvý Reanimated Homunculus. Ale sto ľudí, sto chutí.
https://www.youtube.com/watch?v=p8sl-pY-7TY
https://www.youtube.com/watch?v=wXCaGER389Q
https://www.youtube.com/watch?v=-1Hhb-QS3X0
Niekedy sa mi podarí naraziť na mená, ktoré ani mne samému nie sú veľmi známe. Presne to je prípad Contradiction. Takže sa pozrime, čo nám táto banda ponúka. No od roku 1989 je tá ponuka pomerne široká. Sedem albumov, ale z toho päť vzniklo až v novom miléniu. A pri väčšom zoome na mikroskope zisťujeme, že sa nám cez uši valí poctivý (tak neznášam tento prívlastok pri hudbe…) thrash metal Made in Germany. Čiže gitary ostré a drapľavé ako pílky na železo, chlapácke zbory atď. Svojim
spôsobom ani veľmi nechápem, že zrovna táto kapela prežila takú dlhú dobu, pretože niečo extra na nej nenachádzam. Alebo som už len proste z toho nekonečného počúvanie nemeckých kapiel podobného štýlu otrávený. Ale kdeže, tým to nebude (hehe).
https://www.youtube.com/watch?v=lnhYScS9cE0
SDI – Megamosh, SDI – Megamosh… Túto kapelu som nemohol obísť. Pre veľa mojich starších stoja S.D.I. (Satan´s Defloration Incorporated) na vysokom piedestále, ale mňa nikdy až tak extra nechytili. Čo ale nemožno povedať o albume Sign of the Wicked, kde si na obale spevák Reinhard Kruse vyrezáva žiletkou do ramena meno svojej kapely (taký sequel ku „priestovkému“ British Steel?). S.D.I. sa rovno na začiatku deväťdesiatych rokov rozpadli a vrátili sa vlastne iba pár rokov dozadu. V roku 2020 nahrali nový album, ktorý dostal meno 80s Metal Band a popravde by som o ňom asi ani nevedel, keby som nedával dokopy tento článok. No a pri jeho počúvaní cítim trošku taký ten nepríjemný pocit niekde vzadu na krku. Kapela rozhodne zažila svoj vrchol v podstate rovno na začiatku kariéry a žiaľ, už sa k nemu viac nepriblíži. Ale aj tak: SDI – Megamosh, SDI – Megamosh…
https://www.youtube.com/watch?v=CAfkFuq78sM
Aj keď som dlhoročný abstinent, tak sa mi pri slove Argus vybaví pred očami to divné pivo z Lidla. No a také isté meno niesla aj kapela Moshquito (hehe, mám rád, keď majú kapely mená ako slovné hračky) v prvých rokoch svojej existencie. Hrali väčšinou coververzie známych skladieb, ale kvôli pomerom vo východnom Nemecku, im nebolo dovolené vystupovať naživo. Kapela sa rozhodla zmeniť meno na Moshquito a na prekvapenie všetkých zrazu kapela hrať mohla. A tak sa „kariéra“ rozbehla. Nahrali niekoľko demonahrávok, ale tesne pred vstupom do štúdia za účelom nahratia prvého albumu sa kapela rozpadla. Na pódia a do štúdií nakukli znova až v polovici deväťdesiatych rokov a to začínali svoj dovtedy pravoverný thrash metal meniť a tvarovať. V niektorých miestach sa dostávali štýlom a zvukom niekam na úroveň Pantery a v súčasnosti by sa pokojne mohli charakterizovať ako skôr death metalová kapela.
https://www.youtube.com/watch?v=nUBIEiJitns
Z tradičnejších žánrových balíkov vyberám kapelu Death in Action. Tí svoj thrash metal osviežovali štipkou hardcoru (taký ten crossover na spôsob
D.R.I., Cryptic Slaughter…). A žiaľ, napriek pohľadu na kvalitu albumov, ten minulý čas je správny. Nebýva tak úplne zvykom, aby po prvom albume odišla z kapely takmer celá kapela. Po albume Toxic Waste zostal z pôvodnej zostavy iba gitarista Markus „Glenn“ Krügener, ktorý sa najprv ujal aj spevu a na neskorších albumoch sa od gitary úplne odcudzil a stav sa spevákom na plný úväzok. Po štvrtom albume Scheiterhaufen brennt (kde sa do textovej zložky značne prihnala nemčina) sa kapela uložila k večnému odpočinku. Čo je ale nepochybne škoda.
https://www.youtube.com/watch?v=aH5qVVJNrhI
Naše dnešné rozprávanie ukončíme v bavorskom Sennfelde, odkiaľ pochádza kapela Brainless. V čase keď v Berlíne padal Berlínsky múr a v Československu prebiehala Nežná revolúcia, sa dala dokopy táto banda „bezmozgov“ (nebrať ako urážku). Po trojici demo kaziet prišiel prvý veľký album Brainless World (1993). Dá sa povedať, že ničím nevybočujúca thrash metalová nahrávka druhej polovice osemdesiatych rokov (a to vznikla v deväťdesiatych rokoch, keď sa už thrash metal pohol trochu iným smerom). Len ten zvuk bicích mi trochu derie uši. Trvalo ďalších šesť rokov, kým prišiel jeho nasledovník Reality Hurts a šlus. Kapela sa rozpadla. Nie veľmi prekvapivo sa konal comeback. Avšak nezostalo iba o rečiach do prázdna, ale značne omladená zostava dokázala tento rok dokonca vydať nový album Ruler of Everything.
https://www.youtube.com/watch?v=WTQ5uxj0OIM
Taký bol teda zlatý vek germánskeho thrash metalu. Druhá polovica osemdesiatych rokov mala vážne niečo do seba. V deväťdesiatych rokoch sa hudobne dosť experimentovalo a žáner prešiel veľkou obrodou. Ale o tom si povieme v ďalšej časti.
