Čo môže byť lepší narodeninový darček pre človeka, ktorý našiel svoj životný údel v chodení kade-tade po koncertoch, ako koncert jednej jeho obľúbenej
kapely, ktorú ešte nikdy nevidel a ktorý pripadne na sobotu? Asi veľa takých vecí nie je. No a reč je o mojej maličkosti. Keď som videl rozpis turné, tak sa mi rozžiarili oči ako decku pri vianočnom stromčeku. Viac som neriešil a vedel som, že moje tohtoročné výročie vykuknutia na svet si spojím s Olomoucom.
Ráno som zozbieral mojich dvoch kolegov. Po príchode do Olomouca som mal v pláne nejaké to aklimatizovanie a do istej miery spoznávanie mesta. Lenže môj sprievod mal o niečo dekadentnejšiu predstavu o predkoncertnom programe… Do budúcna si teda vyberiem s kým a či vôbec s niekým potrebujem ísť na koncert. Po blúdení uličkami sme našli cestu do útrob klubu, kde sa už pohybovalo celkom dosť ľudí, ale do naplnenia kapacity ešte chýbalo dosť veľa. Nastalo tradičné zvítanie sa s niektorými známymi postavičkami a potrasenie paprčkami k môjmu sviatku. Milé.
Do programu tohto večera pribudli From Beyond z Prostějova. Schválne uvádzam, že pribudli, pretože to, že rozšírili zostavu kapiel tohto koncertu, som si všimol iba pár dní pred samotnou akciou. Sám som prekvapený, že ma táto kapela
doteraz obchádzala, pretože hrajú už zhruba tridsať rokov. Ako prvé mi do očí udrel imidž všetkých muzikantov. Všetci zahalení v kapucniach. Čo je pri móde všetkých tých všemožných blackových kapiel, ktoré si na niečom podobnom zakladajú, vcelku často videný jav. Tu sa však nehralo nejaké teatrálne temné divadlo. From Beyond mi skôr pripomínali nejakú hardcorovú kapelu, čo v kombinácií s ich valivým death metalom vytváralo originálnu zvukovo-vizuálnu kombináciu. Práve tá valivosť s krásne vybasovaným zvukom na mňa pôsobila ako lapač hmyzu na nočnú háveď. Hltal som im každú skladbu. Samozrejme samotná kapela neraz spomenula tú očividnú skutočnosť, že nesú meno po prvom albume od Massacre (takže sa nám otvoril pomyselný kruh tohto večera, ktorý uzavreli Massacre o zopár hodín neskôr). Z bočnej strany pódia si do rytmu podupával aj samotný Kam Lee, čiže to značí záruku kvality. Ak chcete dať za pravdu mojim pozitívnym slovám, tak si na túto kapelu vybehnite v novembri do Popradu. Sklamaní nebudete.
Štafetu na pódiu prebrali Mivedantal. Teraz neviem, či som sa trochu zakecal vonku, alebo kapela mala taký krátky hrací čas, pretože ich set nejako
podozrivo rýchlo preletal cez moje sluchovody. S touto kapelou mám takú celkom smolu. Akcie na ktorých mali hrať sa vždy buď zrušili (nechcem stále rozoberať ten pre posledné roky častý dôvod…), alebo samotná kapela nakoniec nemohla doraziť. Takže sa konečne naše cesty skrížili. Mám však jednu vec, ktorá mi vadí – automatický bubeník. Ak kapela hrá nejaký sranda goregrind, tak to človek nejako prekusne, ale ak sa kapela venuje serióznemu a vážnemu death metalu, tak mi tam proste ten element živého bubeníka chýba. Ale chápem, že zohnať kvalitného bicmena je fuška, pretože sú celkom nedostatkovým tovarom na hudobnej scéne. Odliadnuc od toho to však bolo podarené vystúpenie. Pozornosť na seba samozrejme najviac strhával frontman Gorgo, ktorý neustále burcoval publikum a pobehoval po pódiu ako zviera vypustené z klietky (mimochodom, ten kakofonický efekt jeho hlasu, ktorý použil v poslednej skladbe, to je vec, ktorou sa mi fakt zafixoval do šedej kôry mozgovej).
Prvou zahraničnou kapelou večera, ktorá aj sprevádza Massacre na celom európskom turné, boli Taliani Necrosy. S touto kapelou som už mal jedno rende-vous minulý rok na Antitrende. Mne osobne až tak veľmi nesedí tento štýl talianskeho
technického death metalu, kam spadajú s podobnými kapelami ako Hour of Penance, Hideous Divinity, Fleshgod Apocalypse… Hudobníci sú to samozrejme výborní, ale to spojenie s mojou nervovou sústavou neprichádza. Tak som tam len tak stál a netvrdím, že som sa vyložene nudil, ale ani to so mnou nepohlo. A tak som radšej vyšiel za dvere sály a set som dopozeral od baru. Na moje prekvapenie mi aj zvuk odtiaľto lepšie sedel (pritom nemôžem na zvuk celého koncertu povedať nič zlé). Aspoň som si na pár slov a fotku odchytil Kama Lee.
Už pred koncertom sa všetci členovia Massacre motali klubom a kto mal záujem o fotku, podpis, či len tak pokecať, tak kapela bola k tomu veľmi naklonená. Takže sa v mojich očiach zmyl taký ten opar arogancie, ktorý kedysi ohľadom Kama Lee panoval. Naživo veľmi milý a ústretový pán, ktorý sa naozaj tešil z toho, že môže hrať pred plným klubom (áno, klub sa nakoniec veľmi pekne zaplnil). Koncertnú podobu Massacre v roku 2022 tvoria Kam Lee (spev), Tony Blakk (basa, ex-Acheron, Diabolic…), Carlos Gonzalez (gitara, Contorted…) a Elden Santos (bicie, Druid Lord…). Nad pódiom teda zasvietilo prastaré logo Massacre (myslím ozaj staré, aj keď trochu inovované
logo z dema Chamber of Ages, ku ktorému sa kapela vrátila aj na aktuálnom albume Resurgence) a kapela spustila svoj death metal made in Florida. Dav strhávali najmä šlágre z kultového debutu From Beyond, ktorý ak nezaznel celý, tak k tomu veľa nechýbalo. Teda rokmi overené pecky Dawn of Eternity, Biohazard, Chamber of Ages, Defeat Remains, Cryptic Realms, či Corpsegrinder. Pred From Beyond kapela vytiahla prvý (takmer) cover, keď si strihla úvod Raining Blood od Slayer a následne sa prešlo ku spomínanej skladbe. Ale čo sa týka coverov, tak sa dostalo dokonca aj na spomienku na punkových priekopníkov Ramones a ich asi najväčší hit Blitzkrieg Bop a na pódium si prišli tradičné: „Hey! Ho! Lets Go!“ zahulákať aj členovia Necrosy. Aby to ale nevyzeralo len ako sonda do minulosti, tak kapela samozrejme dala ochutnať aj z aktuálnych nahrávok Resurgence a EP Mythos, ako napríklad Whisperer in Darkness, či The Mythos That Lovecraft Builts. A aby sa minulosť a súčasnosť dokonale preplietli, tak zaznela aj vec Mutilated, pôvodne z dema Aggressive Tyrant z roku 1986, ktorú však Massacre prekopali do súčasnej podoby na EP Casket Mutilations (text pojednáva o Freddym Kruegerovi, stále tie horory, hehe). Čo viac dodať k ich setu? Zaznelo všetko čo zaznieť malo a čo fanúšikovia chceli (a určite aj niečo naviac). A keď vidíte, že Kam Lee si veselo poskakuje po pódiu ako malý chlapec, na všetky strany ukazuje paroháče a neustále strieda zlovestné grimasy so širokým úsmevom, tak aj vám musí ostať tak nejako lepšie na duši a tá pozitívna energia sa musí presunúť smerom k publiku.
Tak ako ja, tak aj veľa ďalších fanúšikov si mohlo po tomto koncerte s úsmevom odškrtnúť ďalšie meno zo svojho zoznamu kapiel, ktoré musia do konca života vidieť. A ja špeciálne, pretože to bola pre mňa pekná narodeninová oslava. Po koncerte zostávalo už iba sadnúť na nočný vlak a odtrmácať sa viac ako šesťhodinovou cestou smerom domov. Cesta to bola bolestivá, ale po dobehnutí spánkového deficitu musím uznať, že stála za to.
Foto: Damien Core
