Letné koncerty v kluboch sú peklo. A to teraz nemyslím len nejako obrazne. Bod varu je blízko a vy sa postupne meníte na čajník, ktorý už-už začne pískať. Môj katalóg podobných ľudských gril párty sa pred pár dňami rozrástol o nový prírastok (pamätné koncerty Brujeria v 2016 a Obituary o rok neskôr na tom istom mieste). Dosť hustú zostavu Devourment, Pathology, Extermination Dismemberment a Korpse doplnili ešte dve slovenské mená, ktoré majú čo to spoločné s lebkami (hoďte si ich mená do prekladača, ak neviete o čom je reč) Craniotomy a Cranial Void. Už len pri predstave týchto
kapiel a pri predstave tepla v klube, som sa doma začínal cítiť ako ožužlaný marshmallow.
Koncert mal začať o pol siedmej, ale trošku sa nám to posunulo. Nie však nejako drasticky. Prvým polienkom do vatry boli Cranial Void. Kapela, ktorá minulý rok získala ocenenie Radio Head Awards za svoj album Celestial, trošku štýlovo vybočovala z viac-menej brutal deathových vôd dnešného večera. Chlapci nakráčali na pódium, spustilo sa intro a šlus. Technické šarapaty opäť trošku „zacloumali“ s hracím časom. Po niekoľkých minútach sa problém vyriešil a mohlo sa pokračovať (resp. vlastne začať). Viem, čo zhruba Cranial Void hrajú, ale napočúvaných ich nemám. O to väčšie bolo moje prekvapenie o aký zaujímavý a pestrý materiál ide (ono tú cenu asi nezískali len tak, všakže). A tak sme prechádzali od klasicky death metalovo znejúcich pasáží, k progresívnejším vplyvom, podľa ľubovôle zase naspäť a to všetko so šmrncom moderny. Na začiatok večera veľmi slušný výber. Aj keď hrali ešte pred pomerne poloprázdnym publikom. Mimochodom, spevák sa podobá na môjho bratranca. Asi by som mu mal oznámiť, že má na hudobnej scéne dvojníka.
Od mladej krvi sa presunieme k borcom, ktorým už pomaly vyskakujú pečeňové škvrny (hehe, sorry). Craniotomy terorizujú scénu už takmer štvrťstoročie, čo je v tunajších podmienkach vec vcelku nevídaná. Vonku majú nový album Ripped Out by Violence, z ktorého logicky zaznelo celkom dosť. Inak sa setlist nemenil v porovnaní s koncertami na Flesh Party, či Obscene Extreme. Na početnosti fanúšikov bolo vidieť, že Craniotomy sú vlajkovou loďou slovenskej scény, pretože pri ich sete už bol klub slušne zaplnený a potoky potu prerazili hrádzu. Ako som spomenul tie dva festivaly, tak pri koncertoch Craniotomy na nich sa mi zdalo, že sa Lukášovi za bicími sem-tam „podarila“ nejaká chybička. Tak som tentokrát schválne naťahoval uši a musím podotknúť, že teraz to bolo čisté ako môj alkoholový test. Ako sa zvykne hovoriť, aj majster tesár sa utne. V tento večer však tesár vytĺkol zo svojho nástroja maximum.
Na prvý zahraničný výlet tohto hlučného sviatku sme si odbehli s Holanďanmi Korpse. Je to iba pár mesiacov dozadu, čo boli hlavným lákadlom
sobotňajšieho programu na Flesh Party, takže tunajšie končiny už majú trošku zmapované. V klube mali rozloženú solídnu porciu merchu, takže prípadní záujemcovia sa mohli prehrabať a vybrať si, čo im len srdce žiadalo a peňaženka dovolila (mimochodom, všetky kapely mali široký výber svojich propriet, až sa človek cítil ako na vietnamskej tržnici). A k samotnej hudobnej zložke. Neviem, či starnem a postupne hluchnem, ale zo začiatku sa mi zdal ich zvuk veľmi potichu (neskôr sa mi to tak javilo aj na začiatku setu Pathology, alebo to bolo možno len mojim aktuálnym miestom v publiku, kto vie). Korpse neberiem, že sa na nich začína chytať kultový status a že sú to výborní hudobníci, ale po niekoľkých skladbách sa mi ich set začínal zlievať do monotónnej gule. Nie som zbabelý, ich koncert som vydržal počúvať do konca, ale nič zásadné vo mne nezanechali.
Rýchly odchod von nadýchať sa na chvíľu vzduchu a s plnými pľúcami zase naspäť do útrob klubu. Taký bol plán pred začiatkom Extermination Dismemberment. Ten istý plán mala evidentne celá fanúšikovská návšteva koncertu. A tak dav
pendloval medzi terasou a čo najideálnejším miestom vo vnútri ako kŕdeľ divých husí. Kŕdeľ svojimi salvami v momente rozstrieľali na drobné Bielorusi Extermination Dismemberment. Prirovnanie ku strieľaniu ani nebolo tak ďaleko od pravdy pri pohľade na gitaristu, ktorý mal na sebe nepriestrelnú vestu (???). Viem, že často narážam na Flesh Party, ale znova ju musím spomenúť. V roku 2017 hrali Extermination Dismemberment práve na tejto akcií v Seredi vo vláčiku s Putridity a Disavowed, čiže štýlovo podobnými kapelami. Vtedy sa mi práve tieto tri kapely totálne zliali dokopy. Prešlo päť rokov a buď kapela dospela a našla svoje miesto, keď sa stala viac originálnou, alebo moje vnímanie hudby je o niečo citlivejšie. Keďže slam počúvam len okrajovo, skôr to bude možnosťou A. Dominantný prejav (najmä spevák, ktorému nechýbali „retázky a hodzinky“), či na pomery žánru celkom svojská hudba so zaujímavými štýlovými odbočkami. To boli hlavné tromfy, ktorými ma celkom uzemnili. Nebudem klamať, príjemne ma prekvapili.
Pri posledných dvoch kapelách sa dostávame za oceán. Ako prví prišli na rad Pathology. Opäť som vybehol von s cieľom inhalovať čo najväčšie
množstvo kyslíka a už som si myslel, že som sa nejako príliš zakecal, pretože prestávka medzi kapelami bola nejaká dlhšia. Popravde, mi to ani veľmi nevadilo, pretože vo vnútri to už bolo skutočne fest „rozpálené“ a celkový maratón šiestich kapiel je na jeden večer a na aspoň ako také sústredené vnímanie naozaj dosť. Ako som už spomenul vyššie, tak sa nemôžem ubrániť dojmu, že zo začiatku hrali Pathology opäť akosi potichu. Asi som nebol jediný, pretože ľudia vonku tiež nepočuli, kedy presne začali hrať. Nepatrne sa zmenil žáner a zo slamu sa vyhodila výhybka k old schoolovejšiemu brutal death metalu ála Suffocation, Disgorge… Pathology je taká kapela pozbierancov, ktorí hrajú/hrali kade tade (neberte to ale v zlom), len pre poriadok – Condemned, Inherit Disease, Cattle Decapitation… A to ešte kapelou prešli veľké mená ako Matti Way (Liturgy, Disgorge…), James Lee (Origin, Vile…), či Diego Sanchez (Disgorge, Cephalotripsy…). Pred pár rokmi som s nimi stratil kontakt, pretože chŕlili albumy v neuveriteľnom tempe a za šestnásť rokov kariéry ich splodili celkom jedenásť. Človek má v tom zrazu jednoducho bordel. V čom som sa ale nestratil, to bol koncert, ktorý nám kapela nachystala. Šťavnatý ako čerstvá flákota, energie toľko ako keby sa do toho povestného zajaca strčili tri baterky značky Energizer… Nemám čo vytknúť, bavilo ma to. A to nás čakalo ešte vystúpenie, kvôli ktorému sem väčšina návštevníkov hlavne merala cestu.
Ak sa nemýlim, tak Devourment hrali na území Slovenska doteraz iba raz. V roku 2010 sa dotrepali do Žiliny spolu s Cerebral Bore (mimochodom,
takmer na deň presne). Medzitým sa v zostave kapely čo to pomenilo. A zmena prišla aj pred týmto európskym turné. Brad Fincher nemohol vycestovať a tak ho ochotne za bicími nahradil Lille Gruber (Defeated Sanity), ktorý sa zhostil aj role predajcu merchu. Ešte by som zmienil jednu naozaj výrazovú zmenu. Pred koncertom mi hovoril kamarát, že by sa rád vyfotil s celou kapelou a že keby som ich niekde zbadal, tak aby som ho ohlásil. Chris Andrews a Dave Spencer sa motali po klube, Lille Gruber bol pri merchi, len Rubena Rosasa som nikde nevidel. A prečo som ho nikde nevidel som si uvedomil až keď kapela spustila svoj kosti drviaci lomoz. Dlhé čierne vlasy sú minulosť. Ruben Rosas sa zmenil na nepoznanie a na svojej tvári vyčaroval výraz kombinujúci kolumbijského narkobaróna (preto asi mal Andrews na gitare nálepku s Pablom Escobarom) a nemeckého pornoherca zo sedemdesiatych rokov. „Dokonalé utajení“, ako hovoril minister v českej verzií Policajnej akadémie Byl jednou jeden polda. Ale ten jeho neľudský kanál vychádzajúci z hrdla už neutajil. Uprostred klubu akoby niekto rozšľapal osie hniezdo. Všetci sa dali do pohybu. Ale niet sa ani čomu čudovať. Setlist bol postavený najmä na kultovom albume Molesting the Decapitated (áno, ten s tým krásnym obalom) a niekoľkých nových skladbách. Proste krása striedala nádheru. Ku koncu setu začali v publiku skandovať De-vour-ment, jednej slečne sa to nejako spodobovalo a skandovala We-Want-More. Každý si išiel svoje, ale výsledku to neublížilo, pretože čím iným by sa malo končiť, ak nie evergreenom všetkých evergreenov, skladbou Babykiller. To už išli do vývrtky asi všetci. Po jej doznení sme si s okolo stojacimi iba vymenili pohľady a zborovo sme zahlásili, že to bol neskutočný masaker.
A som na konci. Dodať asi ani nemám čo. Bolo to horúce, únavné, spotené, slizké, hlučné a totálne vyčerpávajúce. Ale také to v podstate všetci máme radi a pre takéto akcie sme ochotní cestovať stovky kilometrov a bojovať so spánkovým deficitom na druhý deň v práci. A snáď ako nás fanúšikov, tak ani organizátorov tá chuť a zápal tak skoro neprejde.
Celú fotogalériu nájdete na FB stránke MetalExpress.
