Prešiel rok, opäť nejaké tie lockdowny, stresu tak na tri životy, ale nejakým zázrakom sme sa opäť dopracovali do Trutnova a odtlačili sme tenisky do posvätnej červenej pôdy na Bojišti. A tentokrát už v plnej paráde. Už nie v takej uskromnenej verzií, ako tomu bolo minulý rok. Čakala nás teda zostava, ktorá bola pôvodne naplánovaná na rok 2020. Bolo viac ako jasné, že nejaké zmeny lineup postihnú, ale veľmi drastické neboli (teda akurát vyznávači brutal death mohli šomrať, pretože postupne vypadli Vomit Remnants, Internal Bleeding, Origin a Pyrexia, ale čo sa dá robiť, niekedy nabudúce teda). A
hneď na začiatku by som chcel dodať, že Obscene Extreme si ja užívam ako dovolenku, preto nemám síl sledovať každú jednu kapelu, nechodím sem s vysloveným cieľom písať report a preto ani nežiadam akreditácie. Takže nejaké detailne rozpitvané pohľady veľmi nečakajte.
Takže kalendár ukazoval dátum 13. júla, v práci pochopili, že ukecávať ma, či som si to s dovolenkou nerozmyslel nemá zmysel a tak sa môj ruksak naplnil festivalovo prepotrebnými vecami a kakaovými venčekmi. Tentokrát sme sa do samochodky poskladali pekne z viacerých kútov Slovenska – ja od mesta miest, kde mosty nepálime, ale necháme ich takmer spadnúť do Váhu (reč je samozrejme o Hlohovci) a po jednom kuse z Liptova, Nitry a Bratislavy. Takáto multi kulti spoločnosť na slovenský spôsob teda vyrazila v ústrety niekoľkodňovému hluku. Zábavné je, že na OEF chodím od 2017 (ak dobre rátam), ale nikdy som sa tam nedostal po tej istej ceste. Takže spoznávanie českého vnútrozemia sme mali na programe aj tentokrát. Akurát nás potešil nový úsek diaľnice, ktorý nám značne osekal nekonečnú cestu. Našli sme si teda nejaké miesta na kopci, kde uhol nebol až taký, že máte v noci pocit, že spíte postojačky a postavili sme naše obydlia z údajne nepremokavých materiálov. Naše stavebné zručnosti viac rozmazávať nechcem a po tejto epizóde sme sa urýchlene vybrali smer areál. Všetky ústredné body ako stánky s jedlom, pitím, merchom atď. zostávajú na svojich pôvodných miestach, takže nič nebolo treba nanovo hľadať. Utešene sa akurát rozrastá vegánska ulička smerom hore ku grind marketu. A taktiež sa rozšírila chillout zóna. Súťaže na Freak Feste som opäť nestihol, ale hore na pódiu sa už pomaly zvučil úvodný akt festivalu a to kapela Masáž. A pretože streda niesla názov Festival of Weird Riffs, tak sme sa rôznych ujetostí vcelku nasýtili. No len povedzte, čakali ste niekedy, že budete počuť niečo ako akustický grind? A v podaní členov Gride? Ako povedal sám Áďa, tak by mohli vystupovať aj na folkových festivaloch, len ich tam nikto nevolá. Nasledujúca porcia kapiel Chlad, Vole a Morbid Evils ma nechala vcelku chladným (ono, keď vám začne hrať kapela Chlad, tak to asi má nejakú spojitosť) a tak som sa vybral do vegánskej uličky. Rovno hovorím, že nie som vegán, ani vegetarián (aj keď sa s touto myšlienkou už nejaký čas pohrávam), ale hrozne ma baví chodiť po rôznych stánkoch a ochutnávať jedlá (predsa len som pôvodne kuchár a niekde pod tou hrubou hrošou kožou ešte nejaké tie náznaky kulinárstva skrývam). Preto veľmi nechápem jedného môjho kamaráta, ktorý tvrdí, že priamo v areáli ešte nikdy nejedol. Hm, nevie o čo prichádza. U mňa má Obscene okrem statusu hudobného festivalu aj prívlastok gastro festival. A tak som chodil, ochutnával, degustoval. Výborné boli burgre (alebo resp. skôr kebaby) s robi mäsom, o stánok nižšie robili skvelé polievky (ich sójový guláš bol vynikajúci, ale taktiež aj fazuľová, alebo cesnačka). Lákali ma aj burritá a rôzne iné mexické špeciality v ďalšom stánku, ale sympatický pán predavač tam mal permanentne plno a tak sa mi tam nechcelo stáť. No nič, nasýtený som sa vybral hore kopcom späť k pódiu, kde pomaličky začínali hrať Belzebong. Dal som na odporúčanie známych a síce výkon kapely bol fajn, ale proste vokál mi tam citeľne chýba. Deafkids s ich etno miš-mašom som preskočil a počkal si na Conan. Toto meno okolo mňa tak nejaký čas chodí, ale jediný Conan, ktorý je mne dôvernejšie známy je Barbar. Každopádne, tento Conan do mňa vcelku slušne zabrdol a dostal ma na svoju stranu. Fascinovala ma priesvitná gitara Jona Davisa (ani neviem prečo). Nie všetkých ale mali v hrsti. Vedľa stojaci kamarát (ktorý by všetko najradšej zrýchlil a posekal) asi po desiatich minútach povedal: „Hm a kedy skončí to intro?“ Hm, neskončilo. A dostávame sa k hlavnému večernému programu, ktorý obhospodárovala legenda Godflesh. Justin Broadrick stál pri zrode grindu a nemalou mierou sa podpísal pod debutový album Scum od Napalm Death. Neskôr zatúžil po väčšom experimentovaní s hudbou, ale to je už miliónkrát premielaná história. Osobne som bol na nich veľmi zvedavý a práve oni boli dôvod, prečo som na festival vyrazil už v stredu. Po ich vystúpení som počul také názory, že to bolo niečo ťažko stráviteľné, depresívne a slabšie povahy by si to asi mohli hodiť. Ja som to videl zase trochu inak a mňa hudba Godflesh v spojení s uhrančivými projekciami na veľkoplošnej obrazovke (detaily na diela Hieronyma Boscha, zábery z filmov Altered States, či Prince of Darkness) totálne dostala. Nikdy by mi nenapadlo, že po
nejakom koncerte na Obscene budem potrebovať byť chvíľku osamote a tak nejako sa zamyslieť a prísť opäť k sebe. Tak silne ten všetok audiovizuálny tlak na mňa dopadol. A od toho momentu som sa cítil tak nejako lepšie. Asi to zažívajú kresťania po spovedi. Preto som bol ešte trochu v tranze, keď sa rozbehla Freak Show. Vystúpenia S&M Project som už videl viackrát a popravde poprvýkrát som necítil vo vnútri zvláštne zhnusenie, ale taký až nepríjemný nepokoj (možno som bol ešte rozhodený z Godflesh). Princess Tweedle Needle, Zora van Der Blast a Evelyn Frantic nám zas a znova ukázali čo a kam si vedia zavesiť, rozbíjali na sebe poležiačky na klincoch betónové kvádre, alebo sa navzájom podpaľovali. Také milé radostné zábavky, za ktorými by asi malo nasledovať to obligátne, že toto doma neskúšajte. No a na záver anjelikový Fly High Tribe. Háky prenikali tkanivom ako keby na pódium nabehla partia Cenobitov s Pinheadom na čele a celá tá nebeská sranda sa rozbehla. Mňa popravde najviac pobavilo ako pri ohňovej show odkvapla nejaká horľavina jednej účinkujúcej na podprsenku, ktorá tým pádom stratila svoju funkčnosť. Ale pretože sa usmievala aj naďalej, tak predpokladám, že k žiadnej popálenine neprišlo a všetko malo dobrý koniec.
Druhý festivalový deň nás opäť privítal pekným počasím, aj keď sme všetci sledovali predpovede, ktoré hlásali, že si poobede užijeme aj nemalú porciu vlahy. Za tie roky, čo chodím na Obscene, som vlastne nevytiahol nos z okolia festivalového areálu (vlastne ani nie je prečo, lebo tam mám všetko po ruke). Ale tento rok som si povedal, že sa pôjdem prejsť aj niekam do mesta. A tak som sa pomotal po centre, námestí, dal si neskorší obed a otočka smer Bojište. Na amfiteátri som sa pohyboval až za zvukov kapely Sněť, ktorá nedávno vzbudila rozruch, keď si odmietla prebrať cenu Anděl a poslala pekne krásne do prdele celú organizáciu OSA (niečo ako slovenská SOZA). To im urobilo asi slušné PR, ale pretože ja sa snažím oddeliť takéto veci a hudba je pre mňa prvoradá, tak smelo hlásim, že za Sněť hovorí hlavne tá. A tejto reči budem aj naďalej veľmi rád naslúchať. Nadupaný program pokračoval aj ďalej, pretože pódium ovládli španielski thrasheri Crisix. Stále relatívne mladá kapela vytiahla všetky tromfy, ktoré fungujú na thrashovej scéne už takmer štyri dekády. Často počúvam také mrmlanie niektorých ľudí, ktorí znevažujú tieto kapely z obdobia thrashovej renesancie, že neprinášajú vlastne nič nové (ehm, to by sa dalo dosadiť
vlastne skoro na každý metalový žáner), ale potom sa pozriem na kotol, aký mali práve Crisix (alebo na minulých ročníkoch Municipal Waste, Lich King, Violator, či naši domáci Catastrofy) a uvedomím si, že asi ich väčšina prebila. Veľmi zaujímavý moment nastal vtedy, keď si členovia poprehadzovali nástroje a do publika spustili medley skladieb od Metallicy, Pantery a Anthrax. Keď som pred tromi rokmi videl na Symbolic Open Air Švédov God Macabre, tak som sa z toho tešil a vrezal som si ten moment do pamäte, pretože som si na 99% myslel, že sa nebude opakovať. A ejhle, zrazu stojím v publiku a na mňa sa opäť valia skladby z albumu The Winterlong… Švédsky death metal so všetkým, čo k tomu patrí. Behom vystúpenia britských veteránov Onslaught som sa vytratil z areálu (popravde, po odchode speváka Sy Keelera ma ani veľmi nelákalo ich vidieť), ale hneď na Lik som bol späť. A to sa nám už predpovede meteorológov začali napĺňať. Apropo, Lik. Tak tí hrali bezchybne. Čo sa týka takej švédskej bitky o trón tohto dňa, tak o prsia prekonali God Macabre. Ale hovoríme tu samozrejme o najťažšej váhovej kategórií. A švédsko-britská striedačka pokračovala ďalej. Mikrofónu sa chopil blonďavý chlapík, z ktorého srší dobrá nálada, z hrdla nezameniteľný vokál a počúva na meno Karl Willetts. Bolt Thrower sú už minulosť (žiaľ…) a tak sa za zvukov sirény (mimochodom, ani nerátam koľko kapiel malo podobné intro) rozostavili na pódiu členovia Memoriam. Karl pozdravil publikum a poznamenal, že si so sebou priniesli aj kúsok britského počasia. Dá sa teda povedať, že hrali na domácej pôde (ak by sme použili športovú terminológiu). No, ale pôda sa prestala správať domácky k fanúšikom, pretože za doprovodu vojnového death metalu Memoriam, sme boli svedkami desiatok pádov a karambolov. Až mi to pripomenulo jeden vojnový horor (každá vojna je horor sám o sebe a na to upozorňoval aj nápis na streche pódia – Fuck Wars) Deathwatch. Iba blato, smrad a vojnové dunenie. Opäť na skok z Britských ostrovov do Švédska. Tentokrát sa ale aj zmenil žáner, pretože sme z death metalu presedlali na crust/d-beat. Prišiel nás pozrieť jeden člen božskej švédskej crust trojice – Skitsystem (ďalší dvaja sú pre mňa Disfear a Wolfbrigade). Nesklamali. Zahrali to, čo mali a šmitec. Že som sa ani poriadne nestihol rozhliadnuť. O spomalenie a návrat k death metalu (ale podstatne špinavému a hnilému) sa postarali Incantation. Mám ich síce rád, ale po Skitsystem a pred Infest na mňa pôsobili tak trošku ako uspávanka. John McEntee je však milý chlapík a ochotný vždy pomôcť. Čo som si vyskúšal na vlastnej koži, keď som neskôr po koncerte v tzv. skleníku, teda pri ofiko merchi, poprosil nejakého týpka, aby ma práve s ním odfotil. Z toho týpka sa vykľul merchman od Dismember, ktorý potreboval poprekladať nejaké veci a palety. A tak sme si s Johnom strihli malú brigádu, aby sme mu pomohli. Aj kvôli tejto malej láskavosti a aj preto, že skladby Infest prebiehajú rýchlejšie ako retardované nápady vo vnútri mojej hlavy, som z ich vystúpenia veľa nemal. Ale aj tá troška toho najklasickejšieho powerviolence mi slušne
nakopala môj nepekne ukončený koniec chrbtice. Cez polnoc nás mala previesť ďalšia death metalová legenda – Malevolent Creation. Akože previedla, o to pokoj. Iba moje oči márne hľadali na pódiu posledného pôvodného člena, teda Phila Fascianu. Ten sa nedostavil a kapela hrala iba v trojici. Technicky odohrané dobre, len mi chýbala druhá gitara a samozrejme Philova osobnosť. Tak som mal trošku rozpačitý dojem z tohto koncertu. Do môjho už tak dosť dokopaného zadku ma prišla nakopnúť ešte švédska crust/rock n roll šleha Lautstürmer. Tu sa pohybujú bývalí členovia Driller Killer a jeden kamarát mi ich opisoval ako Motorhead na speede. Nebol ďaleko od pravdy. Naozaj veľmi chytľavá vec, ktorá bola pre mňa toho večera hudobnou derniérou. Nasledovať mala ešte poľská banda Infekcja, ktorá sa žiaľ akosi držala svojho mena, pretože jeden člen kapely ochorel. Nahradili ich domáci grinderi Blitzkrieg Boyz. Úplnú bodku za dňom dávali Goatburner, čo je vlastne jeden z projektov Keija z Rotten Sound. Ale to som ja už nepočul, pretože moju cestu do ríše snov lemovali iba Scooter a Vengaboys, ktorí sa ozývali z pivného stanu.
Tretí deň sa od rána niesol v očakávaní legendárnych Dismember. Očakávania boli také veľké, až to privolalo medzi plebs samotného Mattiho Kärkiho, s
ktorým som prehodil pár slov a povedal mi, že ich show bude very funny. Pôsobil sebaisto, tak som nemal dôvod mu neveriť. Každopádne, prípadné reklamácie by mu boli asi u prdele. Hudobný maratón toho dňa odštartovali crustom poznačení Slavery. Opäť odporúčanie mojich známych a ak niekto preferuje rannú kávu, tak ju pokojne môže zameniť za túto kapelu. Pretože crust robí deň. Od pódia sa mi ešte nechcelo a už predtým sme sa celkom bavili, že jeden člen kapely Family Vacation vyzerá na fotke v buletine (mimochodom, sem smeruje moja nie častá kritika, pretože ten font, akým boli písané mená kapiel vo festivalovej knižôčke, bol vážne nečitateľný) ako Angelo z Kelly Family. Sladkobôľné tóny z polovice deväťdesiatych rokov sa nekonali, miesto toho sme sa dočkali powerviolence až na pomedzí noise s dvojitou basgitarovou masážou a dvojicou krikľúňov zjapajúcich do jedného mikrofónu. Vcelku pôsobivé. No a ani do tretice sa mi od centra diania nechcelo, pretože sme sa stali svedkami vystúpenia bandy Idiocracy, ktorá vo svojom vnútri skrýva bývalých členov Attack of Rage, Gride, But… Čo iné čakať ako grind s plynovým pedálom stlačeným až k podlahe? Proste spokojnosť. Na zopár hodín som vypol rámus zo zástrčky a opäť som sa vybral ku krmítku strýčka Čurbyho. Natlačil som do seba nudle (stále je to pecka, aj keď to do seba hrniem rok, čo rok) a nejaký ten vegan burger. Ono to vyzerá, že som značnú časť festivalu prežral a nebudem klamať, je to tak. Čo má ale človek robiť, keď je to tak dobré? A na váhe mi to veľmi nepridáva (hehe). Späť k hudbe. Dokážete pôsobiť drsne, hrať death metal, aj keby máte na sebe červené trencle ála Bohuš? No, ja teda nie. Za prvé, neviem na nič hrať a za druhé červené trenky mi asi nepristanú. Tieto problémy však neriešili fínski mladíci Galvanizer, ktorí nás kropili riadnou dávkou škandinávskeho extrému. Stvoritelia takých kultových vecí ako Žužlání klitorisu zdechlé narkomanky, či Případy plné ženské krve a mužského spermatu, teda jemne úchylní vierozvestovia Aggressive Tyrants, hrali na Obscene prekvapivo vôbec po prvýkrát. Šokujúce zistenie. Celý svoj roztomilý set ukončili ujetosťou Kokodák a bolo vymaľované. Lokálpatriotizmus mne nič nehovorí, ale nehovorte to nahlas pred Craniotomy. Halmo, Pygo, Šampón a Šuška sa vrátili na miesto činu po dvadsiatich rokoch a vlastne ako jedna z mála kapiel z
brutal death metalového ranku. A aj preto pôsobili celkom sviežo v lineupe. Zahrali prierez poslednými tromi albumami (ja sa tej starinky Goreburger už asi fakt nedožijem) a vypol som hrdo hruď k nebu (podľa mojich bradaviek by sa mohli nastavovať slnečné hodiny), keď zneli skladby z posledného albumu s mojimi textami. Ale aj tak Pygovi nikto nerozumie, tak moje dielo je aj naďalej nedocenené. Napriek tomu posielam pusinu na Halmovu pozošívanú tvár (v tom čase mal ešte pleť ako batoľa, ale o týždeň neskôr so šarmom sebe vlastným, skúšal dosť detailne tvrdosť asfaltu). Dali sme si prestávku na nejaké tie pokecy plné nezmyselných hlášok, ktoré roztriasali naše bránice a uši sme otočili k pódiu až pri sete Feastem. Dámy a páni, to bol masaker, ktorý ešte teraz rozdýchavam. Bubeník s rukami a nohami na jadrový pohon, spevák s pľúcami na špičke jazyka… Na hlavu sa snažil prilepiť nejaké potulné dildo, ale nedržalo. Ujal sa až gumený záchodový zvon, ktorý keď si z plešky snímal dolu, tak asi zanechal aj cucflek. Pre mňa boli títo Fíni jednoznačne vrchol festivalu a to nás čakali ešte onakvejšie veci. Hneď nasledujúci P.L.F., teda jedna z kapiel, kvôli ktorým som sem tento rok meral cestu, značne sekundovali svojim fínskym kolegom. Ale vysoko nastavenú latku mojou optikou neprekonali (ale skončili v tesnom závese). Ale zase to, čo dokážu iba vo dvojici, z toho ide sánka dolu. Švédsku punkovú legendu Mob47 som viac-menej vynechal, ale moji punkovejší známi nešetrili chválou a tak pozitívne vibrácie z ich vystúpenia posielam ďalej. Viac vnímať som začal pri nasledujúcich Benediction. Týchto death metalových britských veteránov som tak uvidel po tretíkrát, z toho druhýkrát s Ingramom za mikrofónom. A opäť to bol silný zážitok. Hrali sa jednak staré klasiky ako The Grotesque, či Nightfear, ale zabrdlo sa aj do posledného albumu Scriptures. Behom ich setu prišlo k nečakanej prestávke. Neskôr mi bolo oznámené, že
nejaký stagediver akosi ťažko dopadol. No, riziko povolania. Snáď je v poriadku. A po nich som sa ja osobne konečne dočkal. Od momentu, keď bolo oznámené, že Macabre budú súčasťou Obscenu, tak som bol ako na ihlách. Jedna z mojich naj kapiel, ktorú som ešte nemal tú česť vidieť. Konečne sa teda podarilo. Trojica Corporate Death (Lance Lencioni), Nefarious (Charles Lescewicz) a Dennis the Menace (Dennis Ritchie) nakráčala na pódium a spustila svoju prednášku na tému sérioví vrahovia, ktorú podfarbila hudobným podkladom. Hralo sa dosť vecí z nového albumu, čo je ale pochopiteľné, keďže sa s ním nemohli ešte veľmi naživo pochváliť. Ale zazneli aj rokmi overené hitovky Vampire of Düsseldorf, Zodiac, či Iceman. V konečnom dôsledku zavládla u mňa spokojnosť. A nastala tá chvíľa na ktorú čakalo asi značné osadenstvo festivalu. Popravde, tak sústredený posluch a taký zvláštny náboj ako pri sete Dismember som ešte v publiku na OEF nezažil. Na ich vystúpenie som nepočul jediný zlý názor a kapela sa svojou hrou evidentne bavila. Takže Matti Kärki mal pravdu, bolo to very funny. Hralo sa výhradne iba z albumov, ktoré stvorila pôvodná zostava, aj keď ja by som nepohrdol ani neskoršími kúskami. Samozrejmosťou boli šlágre Casket Garden, Skin Her Alive, Soon to be Dead, či záverečná Dreaming in Red. Nejedno oko pamätníka zdobila slzička dojatia. Aj keď chlapi zostarli možno telesne (najmä vlasový porast Davida Blomqvista nabral taký ten štýl obrie letisko na nekosenej lúke… presne tak by som vyzeral ja, keby som silou mocou držal nejaké to páčo stále na hlave…), ale to death metalové srdiečko a poctivý prístup tam zostane naveky a to sa cení. Výborný koncert. Na chvíľku som si odskočil, aby som stihol ešte pár skladieb zo setu maskovanej partie Midnight (ktorá samozrejme musela
hrať o polnoci). Veľmi príjemný, taký potemnelý rock n roll, ktorý páchol sírou na sto honov. Zatúlané spermie starého pardála Cronosa z Venom sa teda ujali a tvoria zaujímavý materiál. Veľmi sa mi páčila stena z Marshall bedien, kde stále niekto z kapely lozil. Zaujímavá scenéria. Následne sa nám lineup trošku premiešal. Mali nasledovať Jig-Ai, ale pretože vypadla Pyrexia, ktorá mala hrať v sobotu, tak Jig-Ai zamierili na jej miesto a ich časový úsek pripadol praotcom death metalu, americkým (no, už veľa rokov americko-českým, resp. moravským) Master. Tu by som rád pridal tak trošku humornú vsuvku. Niekedy pred ich setom som nakukol opäť do skleníka a práve tam predával merch Master sám Paul Speckmann. Kúpil som si zopár albumov a v tom mi hovorí kamarát, že či ho s Paulom vyfotím. Tak to je samozrejmosť. Ale pretože tento kamarát ovláda angličtinu asi ako ja pohyb akcií na finančných trhoch, tak som sa Mr. Speckmanna spýtal, či by sa s ním mohol kamoš vyfotiť. Na to Paul s jeho tradičným šarmom a vychrchlaným hlasom odpovedá, že za 10 000€. Nemajte ho potom radi, vtipálka. No a k samotnému koncertu. Niekto by mohol namietať, že to bolo monotónne a jedna skladba ako druhá, ale ja som si tie prastaré songy s radosťou pobrukoval. K tomu vidieť tohto chlapíka s jeho loktibradou na pódiu, tak to je pre mňa vizuálne zobrazenie old school death metalu a bodka. S takýmto dobrým pocitom na duši som si už mal chuť ísť ľahnúť. Ešte sa na pódiu nastajlovali Portugalčania Grunt s nejakou nahou a obdarenou devou. A tá bola asi to jediné, čo ma zaujalo. Po pár skladbách som už proste usúdil, že na dnes stačilo a je treba sa pripraviť na posledný festivalový deň.
A ideme do finále. Pri pohľade na sobotný lineup som si povedal, že mne sa oplatí ísť pozrieť kapely až okolo obeda, keď sa brnkne na goregrindovú strunu prostredníctvom nemeckých The Creatures from the Tomb. Medzitým som sa stihol pomotať medzi stánkami a útrpne zarobené chechtáky som vymenil za niekoľko veľmi pekných doplnení do mojej hudobnej zbierky. No a k samotným nemeckým „kreatúrkam“. Z albumu znejú výborne a to isté potvrdili aj naživo. Možno nijako objavná hudba, ale chytľavá určite. A s nádychom starých hororov (Netvor z Čiernej lagúny). Po tejto tanečnej vsuvke
sme sa vybrali pozrieť kamoša a skontrolovať jeho životné funkcie, pretože to deň predtým značne prehnal. Na prekvapenie všetkých bol živý a my sme sledovali jeho prvé kroky ako hrdí rodičia svoje dieťa. Kocovina ho pomaly prechádzala, mňa zase trpezlivosť a tak som sa usadil na lavičke v amfiteátri ako v milánskej La Scale a sledoval, čo sa to valí z pódia. Boli to počmáranci Indian Nightmare, ktorí ako keby sedeli v maskérni a zo zbytkov líčidiel Kinga Diamonda si stvorili svoj vlastný makeup. Do publika hrnuli pomerne svižný speed metal a boli tak trošku spestrením dňa. Pre mňa teda určite. Pri ďalšej kapele sme sa vrátili do klasickejších koľají, pretože z Ostravy dofrčali Carnal Diafragma. Teda Kino už predtým tradične predával vo svojom stánku ručne robené masky. Aj som mal jednu konečne vyhliadnutú, ale pretože som nerozhodný až to bolí, tak ma aj zabolelo, keď tam už neskôr nebola. Ja sa polepším do budúcna. No a samotná kapela nám predstavila nového bubeníka, ktorým sa stal David Najbrt (ex-Silent Stream of Godless Elegy…). A show predviedli štandardne výbornú, čoho dôkazom bolo plné pódium tanečníkov a skokanov z pódia. Beheaded som videl miliónkrát a výzorovo pôsobili ešte old schoolovejšie ako Indian Nightnmare. Ale na moje vlastné prekvapenie mojim ušiam celkom lahodili. Štafetu mali na pódiu predať kapele, ktorú som vážne chcel vidieť. Pár týždňov dozadu mi to na nich na Symbolicu kvôli práci nevyšlo, ale povedal som si, že veď nevadí, budú hrať aj na Obscene. A nakoniec nehrali. Reč je o fínskych Convulse, ktorí mali odohrať špeciálny set venovaný albumu World Without God. Lenže opäť zasiahla vyššia moc a kvôli zdravotným problémom nedorazili. Ich miesto zaujali opäť Overcharge. Tento špinavý rock n roll nebol zlý, ale ja som mal chuť na svojský fínsky death metal. Čo už… Na rade bola ďalšia kapela na ktorú som sa špeciálne tešil. Britských crust/thrash/čosi/čosi Hellbastard som nikdy nevidel a pretože ich mám z albumov veľmi rád, mohol som si odškrtnúť ďalšie meno z môjho must see zoznamu. Dokonca aj späť do života sa na neistých krôčkoch vracajúci kamoš žasol nad nimi (a nepoznal ich, hehe). Publikum zaspievalo Happy Birthday ich benjamínkovi, ak som dobre počul, tak päťnásťročnému bubeníkovi (na to, že ide o vyše tridsať rokov hrajúcu kapelu, tak im pekne znižuje vekový priemer). Späť do
vrelého náručia goregrindu (mimochodom, tento rok tu bolo gore kapiel celkom poskromne) nás vrátila stará holandská mlátička Bile. Tí prehodili výhybku z mena Skullhog späť na pôvodné Bile. Pred týmto vystúpením si dali rozbeh na Maryland Death Feste a ich set na OEF bol vraj jediný v Európe. Ako som bol nadšený, že ich vidím, tak asi po štvrť hodinke hrania som sa akosi začal nudiť. Čo spôsobilo tento nečakaný jav, to si neviem vysvetliť. Možno postavenie planét toho dňa? Kto vie. Od gore sa vraciame k death metalu. Na švédskej vetve death metalového stromu sediacim Američanom Gatecreeper to rezalo pomerne dosť dobre. Ale dupnúť na parket som si vyšiel až s príchodom Španielov Avulsed. Moja srdcovka nesklamala a hádzala jednu hudobnú perlu za druhou (Blessed by Gore, Sick Sick Sex, Gorespattered Suicide, Nullo…) a pri duši ma hrialo, ako si koncert užíval sám Dave Rotten. Každú chvíľu bol dole z pódia, poletoval medzi fanúšikmi v kotli, nechal sa nosiť na rukách atď. O to viac ma tešilo vidieť ho v hudobnom rauši po tom, čo si v osobnom živote pred niekoľkými mesiacmi prešiel ťažkým obdobím, keď mu zomrela žena. Snáď mu tento koncert a radosť z neho priniesol aspoň malú náplasť. Od španielskych mäsožravcov sme sa hudobne odobrali k nemeckým pivným pupkom. Pódium v tom momente patrilo thrasherom Tankard. Nechcem ich zhadzovať, predsa len za tie roky fungovania im patrí úcta, len stále nechápem, kto a načo ich hodil k trojici Kreator, Sodom a Destruction. Germánska trojka, bola vždy trojka, nie štvorka. Len preto, že to znie marketingovo dobre v porovnaní s Big4? Ach… Hitovky z ich kariéry ako Chemical Invasion, One Foot in the Grave… samozrejme zazneli, ale so mnou to veľa nerobilo. Väčšina publika ale mala asi iný názor, pretože ľud sa bavil vo veľkom štýle. Pretože som sa niekde zase zakecal, tak som nestihol komplet set jednej z hlavných hviezd festivalu, kultových Pig Destroyer a z tej opisovanej humornej situácie, ako chcel člen crew hodiť späť pod pódium Blakea Harrisona, pretože si neuvedomil, že je člen kapely, viem iba z dosluchu a z reportov z iných webov. Čo k nim dodať? Môj stroj v práci s pokazeným, chrchlajúcim kompresorom narobí menej
hluku ako Pig Destroyer. Totálne drviaci valec absolútneho rámusu, pretekajúci šťavnatým grindcorom. Toť vsjo. Dobitá, unavená a krehká telesná schránka, patriaca podľa občianskeho preukazu mne, ešte vydržala sledovať chvíľku šialené príbehy z krajiny vychádzajúceho slnka v podaní Jig-Ai, ale nakoniec som usúdil, že mrznúť v stane bude pre pokoj môjho kardiovaskulárneho systému asi o niečo osožnejšie.
Človek ani nevie ako a tých pár dní je zrazu preč. Preč rýchlejšie ako You Suffer od Napalm Death. Proste klik. V nedeľu ráno už teda zostávala iba tá nemilá povinnosť zbaliť zase všetky veci, rozlúčiť sa s kamarátmi a známymi (nedať tým parchantom poznať, že mi budú chýbať a neuroniť pri nich ani slzu… ale veď oni vedia, že som strašná citlivka) a pomaly ale isto sa zmieriť s tým, že na ďalší ročník si budeme zase musieť rok počkať (teda dúfam, že iba rok, lebo veď viete…). Čurby sa proste zase vytiahol a dal dokopy ročník, na ktorý sa bude dlho spomínať. V pondelok som prišiel do práce spálený, prechladnutý, modrinový a ledva ťahajúci nohy za sebou, napriek tomu mi úsmev z tváre pár dní neschádzal. A to je to hlavné. Tak teda do ďalšieho ročníka dovidenia!
Foto: Branislav „Kasko“ Kasarda
