Trvalo to dva roky, kým sa pandémia odobrala na nejaký čas do úzadia. Miesto konania zimného Gothoom festivalu sa tiež zmenilo, z pôvodného Kultúrneho domu v Žiari nad Hronom na kultúrny dom v obci Žemberovce, ktorá sa nachádza v blízkosti Levíc. Finálna zostava na sobotu bola oznámená len niekoľko dní pred začatím festivalu. Žiaľ, na poslednú chvíľu niekoľko kapiel muselo svoje vystúpenia odrieknuť. S tou poslednou chvíľou to platilo aj pre mňa. Z tohto dôvodu som aj zmeškala niekoľko kapiel z tohto dňa a festival pre mňa začínal až od vystúpenia skupiny Galadriel. O tom však až o malú chvíľu. Pre tých, ktorí tento festival nenavštívili chcem ešte v krátkosti opísať miesto konania. Kulturák sa nachádza na vyvýšenom mieste nad obcou a tým pádom veľmi nedráždi prítomnosť neobvyklejších ľudí miestny kolorit, ani dôchodcov. Vstupné brány lemuje široké schodisko, ktoré ponúka dostatočný priestor nie len pre fajčiarov, ale aj pre skupinky na rozhovor. V rámci festivalu boli pod schodmi aj stoly, kde si mohli ľudia vychutnať nápoje, či jedlo v prestávkach medzi kapelami a taktiež tu boli aj Toi-toi búdky. Hneď po otvorení dverí vás privítal pohľad na výčap a zároveň silne prerážajúca vôňa vyprážaných jedál a občerstvenia. Priestor medzi vchodom a vstupom do v sály bol trochu stiesnený. V pravej časti boli klasické wc a taktiež schody na balkón, kde však radoví návštevníci nemali prístup. Po vstupe do priestrannej sály možno niekoho upútal kazetový strop a pre staršie kulturáky klasické, pomerne veľké pódium. Na konci sa nachádzali merch stánky kapiel a oficiálny merch Gothoom. Tento festival bol zároveň venovaný fanúšikom, ktorí už žiaľ nie sú medzi nami. Na nástenke s fotkami týchto ľudí hneď pri vchode, mohol ktokoľvek zanechať odkaz. Pri pohľade na ňu asi mnohým ľuďom vybehli spomienky aspoň na jedného z nich. Avšak, nebolo veľa odvážlivcov, ktorí na ňu niečo napísali.
Ako prvé ma upútal dobrý zvuk, ktorý nebýva vždy štandardom. Veľkú zásluhu na ňom mali zvukári a ich kvalitné vybavenie. Bolo vidieť, že títo ľudia nechodia zvučiť kapely na jarmokoch. K téme zvuku sa už ďalej vyjadrovať ani nebudem, pretože všetky kapely ho mali podľa mňa dobrý. Prvá kapela, ktorú som mala možnosť vzhliadnuť boli Galadriel. Už som ich nevidela pomerne dlho, naposledy na letnej verzii tohto festivalu. Zároveň som z ich tábora už dlho nepočula žiadne novinky, ktoré by pripravovali pre svojich fanúšikov. Tento večer sa na pódiu objavili vo štvorici. Podobne ako po minulé roky, aj tento koncert sa niesol v znamení novších, ale aj niekoľkých starších skladieb. Keďže som sledovala v minulosti skôr ich staršie obdobie, odohrali z tejto éry skladby „Sad Leaves of the Dying Rose“ a „Imaginary Sins“. Samozrejme, odzneli aj novšie skladby. Asi najväčším prekvapením bol pre mňa výkon speváčky, ktorej sa na rozdiel od koncertov, ktoré si pamätám z minulosti nepodaril ani jeden krivý tón, za čo jej musím zložiť poklonu. Či to bolo dobrým nazvučením, alebo dvoma rokmi pauzy od koncertovania si netrúfam povedať. Ďodo Ďatel sa po celý čas snažil udržať kontakt a pozornosť s divákmi. Medzi jednotlivými skladbami sa vždy obecenstvu prihovoril. Inštrumentálnym výkonom zvyšných hudobníkov nie je tiež čo vytknúť. Celkovo bol ich set, pre mňa úvodnej kapely na tomto festivale príjemným prekvapením.
Nasleduje česká skupina Forrest Jump, ktorá mieša prvky melodického metalu, rocku a crossoveru s českými textami. V posledných rokoch sa vymenila takmer celá zostava a kapela tak má nádych viacerých generácií. Spevák spieva väčšinou melodicky a tak to bola oproti doomovemu death metalu prezentovaným Galadriel zmena. Súčasná zostava sa skladá zo štyroch členov. Posledný album Forrest Jump vydalo Slovak Metal Army a tak som mala možnosť počuť ich tvorbu už pred koncertom. Tento štýl hudby ma však veľmi neoslovuje. Aj napriek tomu, nemôžem kapele uprieť dobré inštrumentálne prevedenie, ktorým sa prezentovali všetci hudobníci a zároveň ani dobrý spevácky výkon. Táto skupina by mi však viac pasovala do zostavy na Topfest (kde som ich nakoniec aj naposledy videla v roku 2007 cca), alebo na festivaloch podobného, viac rockovejšieho ladenia.
Na pódiu sa strieda ďalšia zahraničná kapela, Rakúšania Darkfall. Túto skupinu registrujem už dlho a mala som ich možnosť vidieť naposledy na Beluša Feste. Predstavujú nátlakový, agresívny a nekompromisne znejúci thrash, reznutý s death metalom. Na pódiu sa objavili ich bannery a image kapely dotvárali napríklad aj masky, jednotné tričká, či čierne šošovky speváka. Práve na spevákovi a jednom z gitaristov vidieť, že už majú čo-to odohraté a ich pódiový prejav pôsobí naozaj sebavedomo a profesionálne. Ako jedna z mála kapiel majú až tri gitary, ale ja osobne som nedokázala uchytiť, ich reálny význam. Taktiež mi pri sile gitár zanikala bass gitara. Ako sme sa rozprávali s kolegom z iného zinu po ich vystúpení, kvalitatívna, inštrumentálna zložka a celkové pódiové prevedenie bolo výborne, no čo sa týka zapamätateľnosti skladieb a hudby celkovo, tam sa musím priznať, že stále tápam. Chýbajú mi záchytne body.
Pokračuje sa ďalšou zahraničnou kapelou z Nemecka – Cytotoxin. Táto skupina koncertuje v našich zemepisných šírkach pomerne intenzívne už od začiatku svojho vzniku. Ako napovedá ich názov, väčšina skladieb sa viaže k radiácií, nukleárnej katastrofe a pod. Štýlovo predstavujú technický brutal death metal. Na pódiu sa objavili veľké sudy s rádioaktívnymi znakmi a kapelníci mali na sebe plynové masky a uniformované tričká s týmito znakmi. Cytotoxin rozpútali svojou hudbou a pódiovou show rádioaktívnu hudobnú „apokalypsu“. Táto kapela ma každým rokom viac a viac dokáže uchvátiť. Majú to vychytané po všetkých stránkach. Či už ide o fenomenálne inštrumentálne výkony (klobúk dole), alebo o premyslenú show. Treba spomenúť aj výraznú postavu speváka, ktorý pobehuje po sudoch, aj medzi ľudí, má rozmanité vokály, pričom mu sekundujú technické vyhrávky či už gitaristov, alebo bassáka. Pri ich vystúpení jednoducho nemáte čas na vydýchnutie, ale ani na nudu. Čo viac dodať, Cytotoxin si ma úplne podmanili a myslím si, že aj takmer všetkých účastníkov. Táto kapela je v plnej sile a verím, že sa od nich ešte dočkáme ďalších vydarených koncertov, vlastne už čoskoro tento mesiac v klube Randal v Bratislave.
Nasleduje pre mňa osobne posledná kapela večera z Poľska – black metalisti Azarath. Black metal v podaní Azarath je nekompromisný, rýchly, plný blastbeatov. Nie je v ňom priestor na vydýchnutie a z každej jednej skladby cítiť nenávisť. Ako je asi každému dobre známe, pôsobí tu aj bubeník Inferno, ktorý zároveň odiera blany v Behemoth. Žiaľ, Inferno v tento večer nebúchal, ale zaskočil ho nemenej dobrý bubeník Adam Sierzega. Čo sa týka ich show a inštrumentálneho prevedenia, opäť môžem len pochváliť výborné výkony na všetkých postoch. K povinným doplnkom patrili obrovské reťaze, nábojové pásy, červené svetlá po celý čas a občasná para, aby navodili atmosféru, podobne, ako sa napríklad Cytotoxin vyhral so sudmi, z ktorých vychádzala para. Musím sa priznať, že koncert Azarath som nedopozerala do konca, pretože po istej chvíli som už bola tak presiaknutá neustálym hudobným nátlakom v ich hudbe, ba až trochou monotónnosti, že som sa potrebovala vyvetrať.
Hecate som žiaľ nemala možnosť vidieť, pretože posádka môjho auta sa rozhodla vyraziť do noci. Priznám sa, že som ich v novej zostave ešte nevidela, ani nepočula, takže som bola celkom zvedavá na ich prevedenie, snáď sa to podarí v dohľadnej dobe.
Týmto sa chcem poďakovať organizátorom sa usporiadanie festivalu. Aj napriek tomu, že samotnému festivalu predchádzalo množstvo komplikácií sa organizátori nevzdali a uskutočnili ho a za to im patrí naozaj obdiv. Nové miesto v Žemberovciach má veľký potenciál do budúcnosti, tak dúfam, že sa tam stretneme na ďalšom pokračovaní.
Fotografie a text – Mrtvolka
Viac fotografii v galérii na FB Metalexpress
