Kraslice namaľované? Korbáče upletené? Podivne páchnuce voňavky kúpené? Ak ste odpovedali trikrát áno, tak si už konečne môžete sadnúť, dať pred seba kopu majonézového šalátu, šunku, vajíčka a neviem ešte čo, z čoho žlčník bude ťahať nadčasy a môžete zaboriť zrak (samozrejme aj uši) do nasledujúcich riadkov. Avšak, ak ste nábožensky založení, tak si usaďte vedľa seba ešte niekoho, kto ovláda Heimlichov hmat, pretože sa tu bude trošku rúhať. Mrkli sme do archívu a vybrali sme desiatku albumov, kde hrá na obale prím ukrižovanie. Tak, ja už len želám príjemné prežitie zostávajúcich sviatkov a vypeckujte si nasledovné albumy na maximum. Ak je váš sused farár, určite bude mať radosť.
Deicide – Once Upon the Cross (1995)
Bentonovej grupe heretikov sme sa podrobne venovali nedávno v samostatnom článku (https://metalexpress.sk/2022/04/deicide-v-rodinnom-zvazku-so-satanom/) , ale sem proste patria. Tých albumov, ktoré by do tohto článku zapadli majú viac, či už Serpents of the Light, alebo Scars of the Crucifix, ale ja vyberám ten najsignifikantnejší – Once Upon the Cross. Album plný evergreenov (Once Upon the Cross, Christ Denied, When Satan Rules His World, They Are the Children of the Underworld, Kill the Christian…) a s krásne provokačným obalom (a čo ešte pôvodne plánovaná necenzurovaná verzia…). Prvé dva albumy boli dobré, ale tu sa kapele podarilo vytvoriť si samej sebe svoj vlastný pamätník. Zvuk sa zhutnil, pomalšie tempá dali viac vyniknúť hudobným nápadom (tá zábavná historka, ktorú rozprával Steve Asheim, že musel hrať pomalšie, pretože by materiál zabral iba niečo vyše dvadsať minút…)… Proste tento album nestráca nič zo svojej krásy ani po takmer tridsiatich rokoch.
https://www.youtube.com/watch?v=O97AlrlymnI
Vital Remains – Icons of Evil (2007)
A pri chlapíkovi s popáleným čelom ešte chvíľku zostanem. Osobne mám o niečo radšej Dechristianize, ale aj druhý album Vital Remains, kde ničí svoje hlasivky Satanov rodinný priateľ Glen Benton, stojí za to. Skladby ako Icons of Evil, Scorned, Shrapnel Embedded Flesh a najmä k dnešnej téme najpovolanejšia Hammer Down the Nails, sú šlágre, ktoré by si aj Kristusko pustil, keby cítil nejakú nostalgickú potrebu zaspomínať na udalosti dvetisíc rokov staré. Pohľad na obal, kde je Ježiš dotrhaný ako posledná porcia kebabu v sobotu nad ránom, silne evokuje Gibsonov film The Passion of the Christ, kde bolo mučenie ukázané vskutku detailne. A práve z tohto filmu aj pochádza intro Where Is Your God Now. No a za obalom stojí Belgičan menom Kris Verwimp, ktorého prácu nájdete aj na albumoch kapiel ako Marduk, Lord Belial, Acheron, Centinex, Enthroned, či Arch Enemy.
https://www.youtube.com/watch?v=uXNHYb14U7U
Dementor – Kill the Thought on Christ (1997)
Nedovolím si obísť ani miestne luhy a háje. Mohol som siahnuť aj ku kultovému demu Chorobná nákaza, kde symbol ukrižovania hrá tiež hlavné husle, ale album Kill the Thought on Christ z roku 1997 je proste tak zásadný a obal tak jednoznačný, že tu musí byť. Zhruba pred rokom vyšla jeho reedícia ako jeden z posledných albumov pod hlavičkou Immortal Souls Productions (všetky ďalšie projekty zrušila Jurova smrť…) a tak môžeme znova prehrávať skladby ako The Law of Karma, Rotting God, alebo Mortal Melody z fyzického nosiča. Za zmienku určite stojí aj zaujímavá a značne pritvrdená verzia songu Prometheus od Tublatanky.
https://www.youtube.com/watch?v=9B84BdS3Dk0
Sepultura – Morbid Visions (1986)
Túlavé topánky nás teraz zavedú do jedného z najväčších brazílskych miest a o 36 rokov dozadu. Z mesta Belo Horizonte vzišla Sepultura a v tomto letopočte aj majestátny album Morbid Visions. Sepultura vo svojich prapočiatkoch čerpala lyrickú stránku z čertovho kopyta a politické, či spoločenské problémy zatiaľ nechávala stranou. Tento inšpiračný zdroj je vidieť aj na samotnom obale, kde rohatý bubák (podobný tomu, ktorý oblapáva chrám na Bestial Devastation… možno kapela plánovala mať svojho maskota) brnká na nervy chillujúcemu Kristovi a jeho parťákom niekde na Golgote. Okrem skladieb ako Crucifixion (a sme doma), alebo Mayhem, splodil tento album aj takú Troops of Doom, ktorú kapela zvykne stále hrávať naživo (mimochodom, vtedajší gitarista Jairo založil kapelu totožného mena a tento rok im vychádza plnohodnotný debut).
https://www.youtube.com/watch?v=ePL7zPT_DyU
Devangelic – Resurrection Denied (2014)
Ukrýva aj škatuľka brutal death metalu veľkonočné posolstvo? Samozrejme. Teda, ehm… Dajme tomu. Pri pohľade na obal Resurrection Denied to vyzerá, že „mistr popravčí“ trochu popustil uzdu fantázie a značne sa rozbehol podľa hesla: „Nebyl čas ptát se kdo je kdo…“. Tento výjav má na svedomí japonský majster úchylného umenia Toshihiro Egawa (jeho meno je podpísané aj pod albumami od kapiel Beheaded, Cenotaph, Cerebral Effusion, Deeds of Flesh, Defeated Sanity, Devourment, Krisiun, Lividity, alebo Prostitute Disfigurement). Devangelic mám tak pod drobnohľadom vlastne od čias, čo vznikli, pretože kapelu dali dohromady členovia mojich obľúbených talianskych zvrátencov Vulvectomy. Z tej pôvodnej zostavy zostali v Devangelic už iba Mario di Giambattista a Paolo Chiti, ale albumy točia aj naďalej skvelé a na koncertoch stále dokazujú svetovú triedu.
https://www.youtube.com/watch?v=j-t4JyY_N8s
Rotting Christ – Khronos (2000)
No a čo sa stane s telom po poslednom vydýchnutí a napadnutí baktériami? Odpoveď nám prináša rovno meno kapely Rotting Christ. Grécka stálica na poli temnej strany umeleckého spektra prišla na prelome milénií s albumom Khronos, kde sa po viac gothickom a takom prístupnejšom albume Sleep of the Angels vracia k agresívnejšiemu prejavu, ale aj so stálym vplyvom svojho predchodcu. Za zmienku stoja songy Thou Art Blind, If It End Tomorrow, Art of Sin, alebo cover od takej experimentálnej britskej kapely Current 93 – Lucifer Over London. No a pri pohľade na diskografiu Rotting Christ som mohol siahnuť aj po albume Thy Mighty Contract, ale ten obal sa mi nikdy veľmi nepozdával. Zato ten z dielne Spirosa (SepticFlesh) dýcha silnou atmosférou, napriek svojej jednoduchosti.
https://www.youtube.com/watch?v=rkEBTWFpi6g
God Dethroned – Bloody Blasphemy (1999)
Niečo je zhnité v zemi holandskej. Povie si striktný prívrženec náboženstva pri pohľade na obaly albumov kapiel Sinister, Altar, Asphyx atď. Našťastie my na to máme diametrálne odlišný pohľad a tak vieme oceniť morbídnu krásu. A to platí aj v prípade najkultovejšieho albumu od God Dethroned – Bloody Blasphemy (dobre, spolu s The Grand Grimoire). Na krásne modrom obale (ťažko povedať či nočnej scenérií, to by tam prišpendlených akosi dlho nechali, alebo to je to vnímané ako čas 15:00, či ako to presne bolo (s Bibliou nezaspávam, tak si detaily nepamätám, hehe), keď sa zem zatriasla a nebo sčernalo) sa trojica sliziakov snaží vytrhnúť kríž aj so zjavne nie až tak nebohým potomkom božím zo zeme, štýlom ťahal dedo repu.
https://www.youtube.com/watch?v=K9LO7waapPk
Torr – Institut klinické smrti (1991)
Tu hľa, za riekou Moravou vznikol v roku 1991 album, ktorý mal dosť kontroverzný obal. Ale to je jasné na prvý pohľad. Pražskí odkojenci britských Venom dokazovali počiatkom deviatej dekády minulého storočia, že sú vo výbornej forme. Trojica albumov Armageddon, Institut klinické smrti a Chcípni o kus dál, boli a aj sú kultovými záležitosťami. Mňa vždy najviac priťahoval ten prostredný, ktorý okrem obalu, za ktorý by už len tak z princípu nejaký kardinál vypisoval papiere na exkomunikáciu, disponuje aj silným hudobným obsahom (V podzemí, Právem silnejšího, Předčasný pohřeb..). No a popravde zostávajú už iba spomienky, pretože ten zábavový rock, čo hrajú teraz, resp. od odchodu Vlastu Henycha, je predsa len trochu úsmevné niečo.
https://www.youtube.com/watch?v=EQoDoo0x92s
Immolation – Close to a World Below (2000)
Osobne nedám dopustiť na prvé tri albumy (Dawn of Possession, Here in After a Failures for Gods), ale dnes sa mi sem najviac hodí v poradí štvrtý album Close to a World Below. Ježiško sa nám tu na obale (vzhľadom aj na názov albumu, čiže Blízko podzemia) prepadá do ríše, kde smrdí síra, do každého jedla sa sype sušená Carolina Reaper (pravda, to môže byť pre niekoho nebo) a hudobní redaktori tu píšu recenzie na diskografiu Martina Jakubca (fajn, to je naozaj neskutočné týranie…). Čiže peklo pre každého iné. Pre Džej Sího ho vytvoril pán Marshall také, aké vidíme na obale. Na spôsob spadnutého zemiaku pomedzi mriežky na letnej grilovačke.
https://www.youtube.com/watch?v=4UY2RWUKkwE
Incantation – Onward to Golgotha (1992)
Pretože sú pre mňa Immolation a Incantation niečo ako nevlastní bratia, je celkom logické, že neopomeniem ani druhého z blasfemického klanu. Temný, rúhačský a taký dosť svojský death metal hrajú Incantation od svojho prvého dňa až do súčasnosti. Ak sa ale povie Incantation, tak väčšine hneď napadne debut Onward to Golgotha. Golgotha, Blasphemous Cremation, Entrantment of Evil… to sú tie správne piesne ku sviatočnému stolu. Značne umeleckejšiu víziu Ježišovho skonu, ako iba nejaké krvou nasiaknuté sebaukájanie, predstavila na tomto albume Miran Kim (v jej curriculum vitae nájdeme aj práce pre Amorphis, Arch Enemy, či Defecation).
