Praskajúce veká rakiev, nadvihujúca sa hlina na mieste posledného odpočinku, puch zatuchliny pomaly sa valiaci z jamy a hneď za ním polorozpadnuté torzo kedysi patriace človeku. Nekoordinované kroky, odhnité svalstvo pokryté červami, prázdne očné jamky a hlad po ľudskom mäse. Nejako takto predstavil svetu na konci šesťdesiatych rokov svoju víziu toho ako má vyzerať zombie, maestro George A. Romero v kultovom filme Night of the Living Dead. Áno, boli tu filmy z tridsiatych a štyridsiatych rokov ako White Zombie, či I Walked with a Zombie, ale tam išlo skôr o spojitosť zombie s voodoo. Romero okresal zombie na kosť (dá sa povedať doslovne) a vytvoril surovú, agresívnu a desivú formu tohto monštra. Desivú najmä preto, pretože nikto nepoznal presný dôvod toho, prečo sa mŕtvi vracali späť k životu (resp.
k nejakej forme akéhosi fungovania). V nasledujúcich rokoch dokončil trilógiu (Dawn of the Dead (1978) a Day of the Dead (1985)… obe časti sú vynikajúce) a v novom miléniu sa k zombie žánru vrátil ešte kúskami Land of the Dead (2005), Diary of the Dead (2007) a Survival of the Dead (2009). Takže pán Romero odštartoval mániu plnú hniloby a nechutností. Následne sa roztrhlo vrece s filmami ako Return of the Living Dead (celá táto séria stojí za to, aj keď ako to väčšinou býva, tak prvá časť dá latku privysoko…), Fulciho nechutní zombíci z filmov ako Zombi 2, Paura nella citta dei morti viventi (u nás známy ako Páter Thomas), The Beyond…, ďalšie talianske úchylnosti ako Zombi Holocaust, Incubo, Le notti del terrore…, zábavná ujetosť od Petera Jacksona – Braindead (kto by to doňho vtedy povedal, že jedného dňa natočí Pána prsteňov…), Dead & Buried (jednu z postáv tu hrá budúci Freddy Krueger – Robert Englund), k spojitosti s voodoo sa vracajúci The Serpent and the Rainbow od Wesa Cravena, do istej miery Re-Animator (tam sa oživuje všetko, vrátane aj iba časti jednotlivých tiel), zaujímavá španielska séria o nemŕtvych rytieroch – Tombs of the Blind Dead, kultový Living Dead at Manchester Morgue, novšie snímky ako 28 Days Later, alebo čo sa týka žánru, tak pre mňa výborné dva filmy, ktoré v sebe kombinujú prvky zombie hororu a (to sa prevažne týka prvej časti) Evil Dead – nórske Dead Snow. Spomenúť by som určite mal aj remake Night of the Living Dead z roku 1990, pod ktorým je podpísaný majster špeciálnych efektov Tom Savini a potom výborný remake Dawn of the Dead z roku 2004 od Zacka Snydera (ten sa tohto roku k zombíkom vrátil vo filme Army of the Dead, ale čo ja vám viem… asi sa nič nestane ak tento film neuvidíte…). A samozrejme fenomén posledných rokov, teda seriál The Walking Dead. Tak by som mohol menovať do zbláznenia.
Zombie sú proste fenomén, ktorý si okrem filmov zabral územie aj v knihách, komiksoch a v neposlednom rade aj v hudbe. Tu by to rozpisovanie zabralo ešte asi viac miesta ako v prípade filmov a tak som si dovolil opäť a zase vybrať desiatku skladieb, ktoré mne najviac evokujú spojenie so živými mŕtvymi. Takže zabednite okná, pozrite či máte dostatok zásob a vytočte volume doprava.
Six Feet Under – Revenge of the Zombie (Warpath, 1997)
Priestor pod lebečnou kosťou, ktorý je celkom vyvoňaný pachom marihuany, to vždy textovo tiahlo smerom k polorozpadnutým ľudožrútom. Ten podlebečný priestor patrí Chrisovi Barnesovi a v čase, keď sám Chris ešte nevyzeral ako jedna z postáv o ktorých takmer celý život spieva, aj ten jeho spev naozaj stál za to (smutné konštatovanie vzhľadom na posledný album, ale všetci starneme, žiaľ..). Ja som vybral túto jasnú hitovku z druhého albumu Warpath z roku 1997 a viac dodávať už vlastne ani nechcem.
Mortician – Zombie Apocalypse (Zombie Apocalypse, 1998)
„When There´s No More Room in Hell, The Dead Will Walk the Earth“ Táto hláška z Romerovho filmu Dawn of the Dead štartuje túto slizkú opachu menom Zombie Apocalypse od Mortician. Ťažko si predstaviť nejakú inú kapelu, ktorá sa tak detailne zhliadla v hororoch a tým pádom to tu a tam musí spadnúť aj na našich dnešných protagonistov. Ako som už dávnejšie písal v článku venovanom práve Mortician, tak ten zombie gáblik na obale mi veľmi pripomína ten tak trochu paradoxný koniec tej utešenej punkáčky v Return of the Living Dead. Ale viete, náhody neexistujú.
Death – Zombie Ritual (Scream Bloody Gore, 1987)
Vitajte v osemdesiatych rokoch, kedy zombie žáner prekvital ako akné na tvári adolescenta. A taktiež v dobe, keď Chuck Schuldiner ešte nemal potrebu hrať tak technicky ako to len šlo, ale infiltroval do hudby samotnú prapodstatu brutality a tvoril death metal. Krásne časy. Škoda, že som sa narodil až o tri roky neskôr. Chuck sa konkrétne v Zombie Ritual citeľne inšpiroval Fulciho filmom Zombi 2. Vlastne, ak ste sa nad tým niekedy zamýšľali, tak celý prvý album od Death je prepchatý narážkami na horory. To len tak na okraj.
Avulsed – Horrified by Repulsion (Ritual Zombi, 2013)
Späť na starý kontinent. Tiež vás niekedy pohľad na nejaký obraz dokáže inšpirovať k vytvoreniu nejakého fiktívneho príbehu, ktorý sa za ním odohráva? Ja sa takto s mojím blbým podvedomím často rád zahrávam. Zjavne podobne to má Dave Rotten, pretože už podľa názvu tejto skladby môže byť tým bystrejším z vás jasné, že tá rozkladajúca sa hlava z obalu Horrified od kultových (nepoužívam tento prívlastok často?) Repulsion má čo dočinenia s mojim štvrtým výberom v tomto článku. No a ono to funguje.
Repulsion – Eaten Alive (Horrified, 1989)
A tak mi to predsa nedá, aby som vynechal aj vyššie spomínaných Repulsion. Sranda, že táto kapela nahrala vlastne iba jeden jediný album a to vlastne stačilo, aby si vydobyli post jedných z tvorcov žánru. Neviem ako vás, ale mňa tak celkom dosť príjemne hreje pri srdiečku, že som ich zažil naživo na OEF. Pre mňa pamätný koncert. Som sentimentálny, ja viem…
Terrorizer – Hordes of Zombies (Hordes of Zombies, 2012)
Áno, áno ja viem. Terrorizer v texte nehovoria tak úplne o „krvilačných potvorách z hrobu vytažených“, ale idú skôr v takej tej intelektuálnej rovine a prednášajú nám o tom, že vlastne ľudia sú tí zombie, ktorí umierajú v agónií a bla bla. Ale ten názov skladby a vlastne celého albumu proste dobre znie. A aj ten obal je milý. A keď sa naň dobre pozriete, tak uvidíte, že evidentne zombie infekcií neušiel ani pápež. Muahahaha.
Misfits – Scream! (Famous Monsters, 1999)
Na chvíľku zmeníme žáner a odskočíme si k punkáčom. Nedávno som niekde zahliadol na sociálnych sieťach čosi v tom zmysle, že ten kto uprednostňuje u Misfits éru s Michale Gravesom nad klasické obdobie s Glenom Danzigom, tak musí byť naozaj divný. Hm, tak som teda asi divný, pretože tie dva albumy s Gravesom za mikrofónom mám teda radšej. Dali by sa vybrať tematické skladby aj zo starých albumov (Astro Zombies, Night of the Living Dead…), ale proste tento klip je tak rozkošný, že jeho vynechanie by som si vyčítal.
Impetigo – Breakfast at the Manchester Morgue (Horror of the Zombies, 1992)
Kožná infekcia. Krásne meno pre kapelu. Na škodu pre celé ľudstvo už dávno nehrajúcu. Ale zanechali nám tu dva albumy – Ultimo Mondo Cannibale (1990) a Horror of the Zombies (1992). Táto partia psychošov, ktorá za dávnych čias pomáhala definovať goregrind si už podľa názvu skladby citeľne zobrala na mušku film Living Dead at Manchester Morgue (Breakfast… je len jedným z mnohých názvov tohto dielka, veď viete, distribútori sú zrejme svojské osobnosti…).
Cannibal Corpse – The Undead Will Feast (Eaten Back to Life, 1990)
Hrdlo pána Barnesa po druhýkrát. Prvý album Cannibal Corpse bol do istej miery prelomový, ale nesmrteľnými sa stali až vďaka nasledujúcej trojici nahrávok. Každopádne, smrťou, rozkladom a nejakým tým brutálnejším ekvivalentom Ježišovho vstania z mŕtvych sa to hemží aj tu. Za všetky spomeňme aspoň túto, trochu zapadnutú skladbu The Undead Will Feast. Apropo obal. Takto to vyzerá, keď zombie už nemá koho žrať a tak sa vrhne na to, „co dúm dal“.
Zombie Inc. – A Dreadful Decease (A Dreadful Decease, 2011)
Zombie Inc. zrejme nie sú až takým známym menom. Je to asi aj tým, že vlastne nie je veľmi jasné, či je táto kapela ešte vôbec aktívna. Zrejme nie. To ale nevadí. Zostali tu po nich dva albumy, ktoré prinášajú death metal s nemalou porciou chytľavých melódií. A keď ešte poviem, že hlasivky tu nechal Martin Schirenc z Pungent Stench a kapela vystupovala v maskách zombie, tak už asi nie je čo riešiť. Pustite si to a rýchlo.
