Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991

Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť.

1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento slaďák prerobila napr. Doro). Angel City oplýva opäť netradičným prvkom, ktorým je saxofón. To sú presne tie veci, ktoré tento album povznášajú na vyšší stupienok. Aj keď sa hovorí, že Motorhead drhli dokola tú istú skladbu (v podstate sa to zakladá na pravde), tak na tomto albume popustili uzdu fantázie a nakukli aj do komnaty s magickým číslom trinásť a vytiahli odtiaľ nejaké nápady, ktoré možno nezapadali do vtedy presne vystavaných mantinelov o predstave ich hudobného smerovania, ale v konečnom dôsledku pôsobili sviežo a to bol podľa mňa recept úspechu 1916. Do tých vyjazdených koľají zmetalizovaného rock n rollu sa vraciame v ďalších troch skladbách. Make My Day je možno taká najmenej výrazná skladba z albumu, ale možno preto, že je taká „obyčajná“ tak práve tu vyčnieva a po rokoch počúvania tohto albumu sa v mojom rebríčku posúva ostrými lakťami stále viac do popredia ako takí tí závodní korčuliari v ľadových korytách (nie som športový typ, tak netuším ako sa ten šport skutočne volá). Späť do hitového súdka sa vraciame vďaka R.A.M.O.N.E.S. Jeden a pol minútová pocta priekopníkom punku z New Yorku. Sám Joey Ramone v jednom rozhovore povedal: „Bola to pre nás obrovská pocta. Niečo také, ako by pre nás napísal skladbu John Lennon.“ Shut You Down je opäť v kategórií skladieb na ktoré sadá prach. Aj keď možno neprávom. Teda opäť zmienka o subjektívnom pohľade, ale pre mňa tu platí zhruba to, čo v prípade Make My Day. No a dostávame sa na koniec tohto vypiplaného kotúčika. Na úplný záver si „Motorová hlava“ nechala asi najmenej typickú vec, ktorá je ale tak výborná, že neexistuje, aby som si ju pustil iba raz a následne mačkám tlačidlo repeat. Najmä kvôli silnému lyrickému odkazu, ktorý môže až vháňať slzy do očí. V skratke tu Lemmy opisuje bitku pri rieke Somme v roku 1916 (odtiaľ ten letopočet v názve skladby a aj celého albumu) počas 1. svetovej vojny. Lemmy napísal text potom, ako videl v televízií dokument o tejto bitke, kde veterán bojov so slzami na krajíčku spomína ako mu v rukách zomieral kamarát: „Prišlo to ako blesk. Ten chlap mal 88 rokov a stále plakal, keď si na to spomínal. Kráčal po kolená v blate v ústrety guľometom. A to všetko pre nič. 19 000 Britov bolo zabitých iba do poludnia. Všetky tie premrhané životy… A nejaký bastard na bielom koni za to ešte dostal medailu.“ Po hudobnej stránke je to veľmi citlivá balada, ktorej atmosféru dotvára do dokonalosti pochodový rytmus bubnov a celou skladbou sa nesúce cello.

1916 bol posledným albumom, na ktorom v celej jeho dĺžke znejú bicie jedného z Three Amigos, teda Phila „Philthy Animal“ Taylora (ďalší dvaja sú samozrejme Lemmy a Fast Eddie Clarke, ktorý ale z kapely odišiel už niekoľko rokov predtým). Neskôr ho nahradil Tommy Aldridge (Whitesnake, ex-Ozzx Osbourne), ale veľmi im to spolu nesedelo a tak sa do radov kapely naverboval blonďavý švédsky tlučmajster Mikkey Dee. Ale to je už iný príbeh. Faktom zostáva, že 1916 rehabilitovalo meno Motorhead a vystrelilo ich znova do popredia záujmu. Album bol aj nominovaný na cenu Grammy, ale v ich kategórií nakoniec zvíťazila Metallica so svojim Čiernym albumom. Hudba nie je súťažná disciplína, takže s verdiktom môžete, ale aj nemusíte súhlasiť. Tento album však má svoje neotrasiteľné miesto nielen v diskografií Motorhead, ale aj v celej rockovej histórií.

 

Autor: Mrkva

Zdieľaj