Dracula: Knieža detí noci

Iba pomaly a ťažko sa mi darilo otvoriť oči. Ešte však predtým, ako sa moje viečka rozlepili, môj nos podráždila dusivá kombinácia hnilobnej zatuchliny a prachu. Zreničky sa snažili zorientovať v priestore, ale slabé zárodky svetla sem dopadali iba cez úzke škáry. Cítil som sa veľmi dobitý a zničený. S obrovským vypätím zraku sa mi podarilo prečítať nápis na kamennej doske nad dverami, stálo tam: „Denn die Todten reiten schnell.“ Periférne sa mi zazdalo, že cítim pohyb kúsok odo mňa. A naozaj nejaká postava preťala tie slabé lúče tlmeného svetla. Miestnosť sa plnila mojim zrýchleným dychom a narastajúcim strachom. Zašepkal som: „Je tu niekto so mnou?“ Ledva som tieto slová dopovedal a bez nejakého varovania, či akéhokoľvek prejavu niečoho ľudského, sa po mne vyrútila beštia, divé zviera, ktorého jediným pudom je zabiť a ukojiť svoju potrebu sa zasýtiť. Pocítil som, ako mi hlboko cez krk prenikli zuby, zakusli sa do môjho tela a ja som sa nezmohol ani na výkrik. V tom momente som upadol do mdlôb, ktoré mi priniesli niečo ako sen, ktorý som vnímal cez šarlátový filter. Videl som hrozné veci – les z tisícov tiel narazených na koly, scénu ako Turkom pribíjali ich turbany k hlavám klincami, výjavy kanibalizmu, stínanie hláv… To všetko za zvuku desivého smiechu. Po nejakej chvíli som sa znovu prebral. Na hrdle som mal bolestivú ranu a telo pokryté množstvom hlbokých šrámov, ktoré mi už úplne znemožnili pohyb. Pozrel som smerom k už otvoreným dverám a pod tabuľou s nemeckým nápisom, v šere nočného svitu a padajúcej hmly, stála vysoká a chudá postava. Nesálalo z nej nič ľudské, iba tam stála a pozerala sa mojim smerom. Zrazu z nej vyšli slová: „Sú to deti noci.“ A postava zmizla. Z kútov krypty, z výklenkov, kde boli uložené rakvy, sa začali rinúť nejaké zvuky. Deti noci si prišli pre potravu. Tou potravou som bol ja.

Pred nejakým časom sme si tu rozpovedali pár slov o grófke Bathory, kde sme sa chtiac, či nechtiac obtreli aj o vampyrizmus. A tak ako vám predstavivosť pri k Alžbete B. hneď vyčarí vaňu plnú krvi, dnes sa prejdeme alejou, tvorenou ľudskými torzami napichnutými na drevených koloch. A do spárov špicatých zubov, nočných tvorov a záhrobnej tematiky nás uvrhne upírske knieža Dracula.

Najprv si však niečo povedzme o reálnej postave Vlada III. Tepeša, ktorá bola predobrazom zámožného upíra. Vlad III. Tepeš sa narodil v roku 1431 (rok sa líši v závislosti od rôznych zdrojov). Ako malý chlapec bol odvedený do Turecka s jeho bratom, kde strávil štyri roky v podstate ako rukojemník, kým jeho otec Vlad II. musel po boku Turkov bojovať proti Uhorsku. Po tom ako bojari (rumunská šľachta) zabili jeho otca a aj staršieho brata, bol Turkami dosadený na trón ako Valašské knieža (z tohto postu bol niekoľkokrát zosadený, znova si ho vybojoval, po krutých bojoch s Turkami si cca 12 rokov odsedel v uhorskom žalári (tam sú tie príbehy vcelku zamotané, odporúčam knihu Dracula – Krvavý Vlad III. Napicovač od Luboša Y. Koláčeka, aby ste sa zorientovali v téme) a na sklonku života, kedy jeho meno budilo stále hrôzu, znovu tiahol do boja proti Turkom, kde bol ale zradený a zabitý bojarmi… aspoň zhruba tak hovoria legendy) . A začal svoju kariéru, ktorá sa niesla v krvavých odtieňoch. Táto jeho „kariéra“ ponúka do dnešných dní mnoho rôznych povestí, ktoré sa viac či menej opierajú o pravdu. Faktom je, že to čo vnímame ako osobitú krutosť, ktorou nám jeho postavu dejiny prezentujú, bol vcelku bežný štandard tých čias. Čiže príbehy o tom ako k nemu prišli tureckí poslovia a v jeho prítomnosti si odmietli zložiť turbany, tak sa im ich rozhodol pribiť k hlavám klincami, ako dal zvolať chudobných, starých a chorých, dal ich zavrieť do veľkého domu, kde im dožičil dostatok jedla a pitia a následne tento dom podpálil (k čomu dodal, že aj tak by boli iba na oštaru a vlastne ich zbavil utrpenia) alebo ako pri obede medzi narazenými torzami na koloch, sa jeho sluha odvrátil a zapchal si nos, na čo sa ho Dracula spýtal, že prečo to robí? Sluha odpovedal, že nemôže zniesť ten hnilobný puch. Dracula mu odpovedal, že aby to necítil, musel by byť vysoko, aby sa k nemu ten zápach nedostal. A tak nechal sluhu naraziť na najvyšší kôl. A podobných historiek by sa našli desiatky. Či sa tieto príbehy zakladajú na pravde alebo sú výplodom strachu, ktorý o sebe sám Dracula rád šíril, to už nechám na každom jednom z vás. Čo je pre nás dôležité, tak toto krviprelievanie sa stalo hlbokou studňou inšpirácie.

Ten najznámejší bod od ktorého sa odrážajú či už hudobníci, filmári alebo spisovatelia, ustanovil v roku 1897 Bram Stoker, kedy dal svetu svoj román Dracula. Jeho príbeh tu nemá zmysel opisovať, lebo je všeobecne známy. Asi každý túto knihu čítal, resp. videl niektoré jej filmové spracovanie. A práve pri tých filmových kúskoch sa trochu zdržím. Mnoho ľudí považuje za prvé filmové spracovanie Draculu film Nosferatu od F. W. Murnaua. Ale ešte rok pred týmto majstrštykom, čiže v roku 1921, vznikol pod taktovkou maďarského režiséra Károlyho Lajthaya film Drakula halála (Smrť Draculu). Z filmu sa dochovalo iba zopár fotiek (podobný prípad ako napr. London After Midnight…) a informácií je tiež skromne. Ale z toho mála, čo sa o tomto filme vie, tak sa o Stokerovu knihu iba tak letmo obtrel. To už Murnauova verzia išla v jej mantineloch. Avšak vdova po Stokerovi odmietla predať autorské práva a tak Murnau urobil ten najjednoduchší krok, aký len mohol. Všetko nechal tak a iba zmenil mená postáv a miest. Samozrejme vdova Stokerová vedela svoje a začala sa súdiť. Súd aj vyhrala a všetky kópie filmu sa mali zničiť. Na naše šťastie niekoľko uvedomelých ľudí tak neurobilo a my sa doteraz môžeme tešiť z pohľadu na desivého Maxa Schrecka ako grófa Orloka, alebo na krásne filmové lokácie, ako napr. tú na Oravskom hrade. V roku 1927 prišla verzia Draculu na divadelné dosky v Broadwayi. Teda znova tu bola stará pani Stokerová, ktorá nechcela o takomto spracovaní ani počuť. Avšak sa za ňou vybral Bela Lugosi, herec, ktorý mal grófa Draculu stvárniť. Nikto nevie, čo sa za zatvorenými dverami odohralo, ale Lugosi odtiaľ vyšiel s podpísanou zmluvou. O tomto hercovi tiež kolujú všemožné legendy. Mnohé jeho partnerky hovorili o sadistických chúťkach, jeho bývalá žena zomrela za divných udalostí, kedy sa našla s prehryznutým hrdlom, známe bolo jeho tajomné priateľstvo s Borisom Karloffom (ten pre zmenu stvárnil Frankensteinovo monštrum) alebo to, že tohto herca pochovali v kostýme postavy, ktorá ho preslávila, teda grófa Draculu. Jeho hrob je zaliaty do betónu, pretože niektorí príliš vášniví filmoví fanúšikovia sa ho snažili exhumovať. Ale zadumanú postavu v dlhom plášti je vraj stále možné vídať prechádzať sa medzi hrobmi na tomto cintoríne v Los Angeles. Trochu som odbočil od témy. Lugosi stvárnil diametrálne odlišnú verziu Draculu, ako bola tá temná a hrobom zaváňajúca verzia Maxa Schrecka. Lugosiho Dracula mal aristokratické čaro a svojim hlbokým pohľadom zvádzal potencionálne upírky do svojho náručia. Takže postavu predstavil v inom svetle (hm, pri upírovi je pojem svetlo trochu blbosť). Universal Studios vydojili maximum z Draculu a priviedli na plátna mnoho filmov, ktoré kvalitou kolísali (Dracula´s Daughter, Son of Dracula, House of Dracula…). Ale ak Universal cucali z toho prsníka na ktorom bolo veľké D plnými dúškami, tak Hammer Studios ten prsník nakomplet zožrali. Tí, za znovu získaný záujem o túto postavu, mohli ďakovať najmä Christopherovi Lee. Táto séria odštartovala v roku 1958 filmom Dracula (niekde uvádzaný aj ako Horror of Dracula). Lee pokračoval v šarmantnom prejave Lugosiho, akurát mu pribudli ikonické tesáky z ktorých cícerkom stekala krv (u Lugosiho práve taká vec chýbala). A tak ako to už býva, producenti cítili príliv peňazí a tak vznikali pokračovania ako na bežiacom páse (The Brides of Dracula, Dracula Has Risen from the Grave, Taste the Blood of Dracula, The Satanic Rites of Dracula…). Ale s ich kvalitou to tiež vyzeralo ako s krivkou na EKG vyšetrení. V sedemdesiatych rokoch okrem toho vzniklo viacero variácií a všemožných sequelov. Spomenul by som aspoň film Blacula (1972, hm, tu by to dnešní fanúšikovia, ktorí mrmlú okolo každého obsadenia filmu asi nerozdýchali…) a moju obľúbenú verziu s Frankom Langellom (1979). V tom istom roku sa opäť prihlásilo o slovo Nemecko. Werner Herzog sa rozhodol prekopať Murnauovu verziu Nosferatu a vtlačil jej do vienka farbu. Nijako nespochybňujem pôvodného Nosferatu (to ste si už asi všimli), ale táto verzia ju podľa mňa prekonala. Či už je to skvelou hudbou alebo démonickým Klausom Kinskim (ten si túto rolu zopakoval vo Vampire in Venice, ale nič to s vaším životom neurobí, keď tento film neuvidíte), proste sa zadarilo. Preskočíme do roku 1992, kedy sa Francis Ford Coppola rozhodol zas a znova previesť túto látku do kinosál. Jeho Dracula v podobe Garyho Oldmana má v sebe niečo zo všetkých svojich predchodcov. A film navyše oplýva silnou zbraňou, ktorou je skvelý soundtrack od Wojciecha Kilara. A samozrejme vizuálnymi hodami a výnimočným hereckým ansáblom (Anthony Hopkins, Keanu Reeves, Winona Ryder, Monica Bellucci…). Z tejto verzie nemalou porciou čerpal Mel Brooks, keď v roku 1995 stvoril paródiu Dracula: Dead and Loving It (u nás pod názvom Drakuloviny). Grófa si tu strihol Leslie Nielsen a ak máte napozerané mnohé predchádzajúce verzie, tak vám určite bude triasť bránicou. Na prelome tisícročí sa Patrick Lussier snažil priniesť starého transylvánskeho krvisaja novej generácií. Či to dopadlo dobre, či nie, to už nechám na názore každého jedinca. Ja mám túto trilógiu (Dracula 2000, Dracula II: Ascension a Dracula III: Legacy) rád. Lussier tieto draculovské a celkovo upírske báchorky zmodernizoval a pospájal veci zdanlivo nespojiteľné. Ale zaujímavé nápady sa kopili najmä v prvej epizóde (truhla s Draculom sa neviezla ako v románe loďou Demeter do viktoriánskeho Anglicka, ale lietadlom do Ameriky, spojenie Dracula-Judáš atď.). Znovu spomeniem soundtrack. Tentokrát však nemám na mysli atmosférickú filmovú hudbu, ale v Dracula 2000 sa pritvrdilo a miesto si tu našli napr. Slayer, Marilyn Manson, Pantera, System of a Down, Monster Magnet, Static-X… V tom momente, keď sa lámali kryhy milénií, tak s Draculom nepracoval iba Lussier. Ďalším zaujímavým prírastkom do upírskej famílie bol film Shadow of the Vampire. Nejde tu ani tak úplne o postavu Draculu, ale režisér E. Elias Merhige tu predostrel zaujímavú myšlienku, podľa ktorej bol Max Schreck skutočným upírom. Podarené dielko, v ktorom si svoj sólo koncert ide Willem Dafoe a tak do úzadia posúva aj mená ako John Malkovich alebo Udo Kier. Naozaj odporúčam pozrieť. Ale sú aj filmy s draculovskou tematikou, ktoré by som neodporúčal ani svojim sokom. Musím sa priznať, že nejaké nové verzie a seriály nemám napozerané, takže je dosť možné, že sa nájdu aj horšie veci, ale oči ma svojho času boleli z filmov Dracula 3000 a Dracula 3D. V prvom menovanom je vám asi jasné, že príbeh o nemŕtvom sa posunul niekam do budúcnosti, kde svoje double kusadlá dáva na obdiv Xenomorph a chlapík, ktorému za klasického života tiekla v žilách modrá krv, tu so svojimi tesákmi veľa slávy neurobí. Že to je taká céčková kinematografia, muselo byť jasné asi každému. Ale druhý menovaný príklad zabolel o to viac, že za ním stál Dario Argento. Áno, ja viem, že táto hororová legenda už roky nezbuchla výrazný film (so slzou v oku môžeme spomínať na Suspiriu, Phenomenu, Inferno alebo Profondo rosso), ale že sa jej takto tragicky nepodarí ani tento klasický materiál… A to mal poruke hercov ako Thomas Kretschmann, Rutger Hauer alebo svoju krásnu dcéru Asiu Argento. No nič.

Ak ste dočítali tento v podstate dlhokáááánsky úvod až sem, tak to vám gratulujem (cítim sa ako Terry Gilliam z Monty Python, hehe). Ale teraz už prejdime konečne k hudbe.

Acheron – Out of Body (Those Who Have Risen, 1998)

Satanovi nohsledi, ktorí už žiaľ nie sú aktívni, splodili v roku 1998 album, ktorý je od vrchu po spodok prepchatý skladbami, z ktorých textov to fŕka krvou na všetky strany. Tému vampírizmu tu spracovali rôzne a nejde tu iba o jednoduché opisy deja románu Dracula. Fascinácia krvou je silne zakorenená v mnohých starých národoch a práve to parta okolo Vincenta Crowleyho pekne zhrnula.

Cradle of Filth – Lovesick for Mina (Thornography, 2006)

Britskí (teraz už britsko-moravskí) vampíri pod vedením uškriekanca Daniho, stvorili xy skladieb, kde sa leskli poriadne ostré zuby a páchlo to kovovou vôňou krvi. Ja som siahol po skladbe Lovesick for Mina (Mina bola značne veľká postava v románe Dracula, ak by niekomu nebolo jasné). Všetci vieme ako to majú fanúšikovia s albumami Cradle of Filth od Middian vyššie. Tiež nie som výnimka, ale k niektorým veciam chovám taký nostalgický vzťah. A album Thornography je práve z tejto skupinky.

Exodus – Impaler (Tempo of the Damned, 2004)

Asi u každého existuje v hlave nejaký album ku ktorému keď sa vráti, tak to má pre toho daného človeka efekt ako atómová bomba pre obyvateľov Hirošimy. Ja keď z času na čas zablúdim k Tempo of the Damned od Exodus, tak mám chuť plieskať hlavou o stenu. V dobrom slova zmysle. Na tomto albume, na predposlednej pozícií, sa naparuje skladba Impaler, čiže Narážač. No a o kom by táto skladba asi tak mohla byť? Mimochodom, túto skladbu mali Exodus v šuplíku ešte z čias Bonded by Blood. Z tohto albumu ju nakoniec vyradili, keď si Kirk Hammet po tom ako odišiel do radov Metallicy, zobral aj riff, ktorý nainštaloval do skladby Trapped Under Ice.

Hellwitch – Nosferatu (Syzygial Miscreancy, 1990)

Zostávame v škatuľke agresívneho thrashu. Akurát Hellwitch nie že tlačia plynový pedál k podlahe, oni už aj tú podlahu prerazili. Hellwitch sa síce nikdy nevyhrabali z undergroundu a za 37 ročnú kariéru stihli vydať iba dva full albumy, ale v istých kruhoch sú kultovým pojmom. A takým je aj ich skladba Nosferatu.

Iced Earth – Dracula (Horror Show, 2001)

Teraz si odmyslime to, prečo je okolo tejto kapely aktuálne poprask. Jon Schaffer si zavaril, ale to je už jeho osobný problém. Gitarista to bol vždy vynikajúci. V roku 2001 Iced Earth nahrali album Horror Show, kde sa to hemžilo klasickými hororovými monštrami ako Múmia, Frankenstein, Fantóm opery, Vlkolak… a samozrejme Dracula. U väčšiny vyššie menovaných kapiel sa vsádzalo na tvrdosť, pri tomto konkrétnom kúsku sa Iced Earth pohrali aj s epickosťou a urobili dobre.

Iron Maiden – Transylvania (Iron Maiden, 1980)

Ani neviem, či som sa vôbec niekedy v mojich článkoch dostal k legende legiend Iron Maiden. Tu mi to nedalo. Aj keď mi nenapadá nejaká skladba, ktorá by sa textovo opierala o bájneho krvavého grófa, tak túto inštrumentálku z debutového albumu proste žeriem.

Macabre – Dracula (Grim Scary Tales, 2011)

To by bylo, aby nebylo.“ Teda to by bolo, aby kapela, ktorá si svoju lyrickú stránku monotematicky uzavrela medzi masovými vrahmi, nezobrala na paškál aj Vlada Tepeša. A ešte si ho pekne dosadila na obal albumu. Grim Scary Tales, ale ako si tak veľakrát všímam, nie je veľmi obľúbený medzi fanúšikmi. Čomu ja veľmi nerozumiem. Preto, ak nepoznáte, urobte si svoj názor na priloženom príklade.

Marduk – Nightwing (Nightwing, 1998)

Aj black metalová modla vzdala hold starému panovníkovi. Skladbu venovanú tomuto pánovi, mali Švédi už na predchádzajúcom albume – Heaven Shall Burn… When We Are Gathered (skladba Dracul va Domni Din Nou in Transilvania), ale ja som vybral tento album. Na Nightwing Marduk rozobrali Draculu na súčiastky, pretože mu venovali rovno polovicu albumu.

Opera IX – Bela Lugosi´s Dead (The Black Opera: Symphoniae Mysteriorum in Laudem Tenebrarum, 2000)

Nevybral som zámerne originál tohto songu, za ktorý sú zodpovední Bauhaus, ale tento, podľa mojej mienky, podarený a asi ešte temnejší cover v podaní Talianov Opera IX. Cadaveriin hlas posúva túto skladbu do až takých zúfalých sfér, čo mi veľmi imponuje.

Witchery – Nosferatu (In His Infernal Majesty´s Service, 2016)

Švédsky all star band. Aj takto by sa dali charakterizovať Witchery. Predsa len výčet kapiel členov vie pohladiť po duši – Arch Enemy, Mercyful Fate, Lik, The Haunted… A to sa na albume podieľali aj Legion (ex-Marduk, Devian…) a Martin Axenrot (Bloodbath, Opeth…). A práve na tomto ich predposlednom albume sa nachádza skladba, venovaná nášmu starému známemu.

Autor: Mrkva

Zdieľaj