Mortician: Za bránami schátraného cintorína

Počas noci, keď sa október pomaly, ale isto mení na november, viedli moje kroky osvetľované splnom mesiaca k cintorínu, na ktorom by mali s večnosťou rozjímať ostatky mojich dávnych predkov. Na hrdzou prežratej bráne (napriek tomu prekvapivo pevnej) stále visel zámok. Ale do panstva Jej Veličenstva Smrti sa dalo dostať bez problémov, pretože očividne sa na kamennej ohrade značne podpísal zub času. Preliezol som cez niečo vyše metra vysokú haldu kamenia, ktorá oddeľuje živých od mŕtvych a vydal som sa hľadať miesto odpočinku mojej rodovej línie. Jemne som našľapoval po rozmočenej zemine, pretože pod mojimi nohami sa skrývali jamy, ktoré bývali hrobmi a poznačili ich nájazdy vykrádačov. Moje oči zúfalo blúdili po zničených náhrobkoch, ktoré však skôr pripomínali iba voľne pohodené skaly. Akoby to však nejaká vyššia sila sama chcela, tak luna jasne ožiarila jeden hrob na druhej strane cintorína. Vydal som sa teda tým smerom, vedený zvláštnym nutkavým pocitom, vzdať hold mojim, aj keď neznámym príbuzným. Predral som sa k tejto poslednej kamennej zmienke o ich živote a veľmi ťažko čitateľné riadky skutočne skrývali moje priezvisko. Tak som sa nad touto mohylou zastavil a v myšlienkach som sa snažil predstaviť aký viedli život, či sú na nejakom lepšom mieste a pod. Omámený podnetmi môjho vedomia som si nevšimol, že sa ku mne blížia pomalé, trhané kroky, ktoré neveštia nič dobré. Zo snenia som sa vytrhol, až keď som v mojej blízkosti pocítil niekoho prítomnosť a zatuchlý dych. Prudko som sa otočil a za mnou stál chlap vysoký ako jedľa, v ošarpanom obleku, s riedkymi, ale zároveň dlhšími vlasmi spadajúcimi mu na ramená, naklonený do jednej strany, zrejme kvôli poranenej nohe a v rukách pevne zvierajúci lopatu. Nestačil som zo seba vydať ani tón a bez varovania mi do hlavy uštedril silnú ranu práve tou lopatou. Zniesol som sa k zemi. Následne mi pamäť odhaľuje iba útržkovité záblesky reality, ako ma tento strážca záhrobného sveta ťahá za jednu nohu po chodníčkoch medzi kryptami. Nevládneho ma pritiahol k zdanlivo prázdnej jame a vrhol ma do nej. Neskutočný hnilobný puch ma ešte viac omámil, avšak jeho slová si vybavujem do detailu. Hovoril nasledovné: „Predtým ako sa zavrie veko truhly, predtým ako ťa pochovajú a tvoje telo vychladne, predtým ako na teba dopadne posledná lopata hliny, buď si istý, že si skutočne mŕtvy.“ Bolo počuť už iba tlmený smiech a ťažkopádne kroky odišli niekam do zabudnutia. Ja som sa po hodnej chvíli dostal k sebe a začal si uvedomovať, že to čo som si myslel, že sú korene, boli končatiny trčiace zo stien masového hrobu a to na čom som ležal, bola horda rozkladajúcich sa mršín. Mäsožravé červy preliezli mojim oblečením s chuťou hodovať na novom pokrme. Smrad hniloby sa mi naveky zaryl do mozgu. Našťastie ma nečakal osud, ako ostatných nájomníkov tejto jamy a s prvými rannými lúčmi slnka sa mi podarilo dostať z tohto bezbožného miesta.

WE HAVE SUCH SIGHTS TO SHOW YOU!

Dnešné rozprávanie sme nezačali náhodne na cintoríne. A ten nevrlý hrobár sa nie náhodou podobal na Tall Mana z Phantasm. Ak si poskladáte všetky tieto indície (alebo stačí, ak si prečítate nadpis článku), orientujete sa tak trochu v bezbožnom rámuse a miesto eskapád dedka Večerníčka si pred spaním radšej pozriete čo je nové na Texaskej haciende, kde stále niekde v pozadí vrndží motorová píla, ako ďaleko sa dostal doktor Herbert West vo svojom vedeckom projekte, alebo koľko nechutných zombie parchantov z dielne Lucia Fulciho dnes prišlo na svet, tak už viete, že mojim aktuálnym objektom záujmu bude kult zvaný Mortician.

Asi by bolo treba začať tak nudne a faktograficky. Takže, zrod pohrebného ústavu Mortician sa datuje do revolučného roku 1989 a páchateľmi boli Will Rahmer a Matt Sicher. Krátko predtým však niesli meno Casket, ale po nie veľmi dlhom čase prišlo ku zmene, ktorá sa nakoniec stala zmenou trvalou. Túto zmenu zapríčinilo to, že prvou skladbou, ktorú kapela napísala, bol song menom Mortician. A bolo vymaľované. Trojica skladieb Mortician, Necrocannibal a Brutally Mutilated bola náplňou prvého dema, ktoré kapela nahrala na skúške pre promo účely (preto aj to meno Rehearsal 12/14/89). Zostavu na tejto nahrávke tvorila dvojica Rahmer a Sicher, ktorých doplnili gitaristi Matt Harshner (ten sa ohrial v kapele iba na tomto deme) a John McEntee. Druhý menovaný je samozrejme mozog inej death metalovej modly – Incantation. John nastúpil do radov Mortician na taký dočasný pracovný úväzok, kým si kapela nenájde trvalého gitaristu. V tomto čase zase pre zmenu Will Rahmer pôsobil ako vokalista u Incantation a svoje nechutné hlasivky odtlačil na deme z roku 1990 a EP Entrantment of Evil (1990).

https://www.youtube.com/watch?v=fhqpaYChXrw

THE FUNERAL IS ABOUT TO BEGIN… SIR!

Veci sa však pomaly začali dávať viac do chodu aj u Mortician. Už spomínaná trojica skladieb, ktorá tvorila prvé demo, sa znovu nahrala a toto EP dostalo meno Brutally Mutilated. Mimochodom, tento rok vyšlo v reedícií u Mierdas Productions.

Presúvame sa do roku 1991. Tento rok znamenal pre kapelu určite veľa, pretože už v januári toho roku si svoje miesto v kapele našiel gitarista Roger J. Beaujard (ex-Malignancy…). Po skvelých odozvách na niekoľko koncertov, ktoré kapela odohrala, prišla ponuka od Relapse Records na nahratie EP. Týmto EP bolo Mortal Massacre, z ktorého obalu na nás nepríjemne zazerá Tall Man. Kapela pokračovala v nastúpenom tempe a pomaly sa začínali chystať práce na prvom dlhohrajúcom albume. Avšak nie všetky veci boli pozitívne. Z dôvodu nadmerného užívania drog zbytok kapely vyhodil Matta Sichera. Tomu sa neskôr drogy stali osudnými, keď sa v júli roku 1994 utopil v jazere pod vplyvom omamných látok.

https://www.youtube.com/watch?v=bX5USmBA5W4

Na začiatku nasledujúceho roka (z dôvodu, že v kapele stále chýbal bubeník) začali Rahmer a Beaujard experimentovať s použitím automatických bicích. Dvojica urobila niekoľko nahrávok pre vlastné potreby, aby získali obraz toho aký zvuk im bude najviac vyhovovať. Mortician nahrali cca 15 skladieb, ktoré poslali vydavateľstvu. V Relapse z nich vybrali tri (menovite šlo o Embalmed Alive, Hacked Up for Barbecue a Abolition), ktoré použili na kompilačke Corporate Death (okrem Mortician tam svojimi skladbami prispeli aj iné veličiny ako Macabre, Incantation, General Surgery, Anal Cunt, Repulsion…).

Po vydaní tejto kompilácie strávili Mortician dlhý čas skúšaním bubeníkov. Žiadny však do kapely nezapadol. V tej dobe odohrala kapela iba niekoľko koncertov v okolí s nájomnými bicmenmi a z tohto pohľadu to bolo najtemnejšie obdobie kapely (zatiaľ…). V osobnom živote ústrednej dvojice zase prišlo k viacerým nie veľmi príjemným veciam. Skúsenosti s väzením, finančné problémy a podobné životné „radosti“ zrejme nepridali na dobrej nálade. Väčšina fans si asi myslela, že kapele už zrejme zazvonil umieráčik (aké symbolické…), ale šlo vraj iba o prestávku. Aj keď kto vie, či by to z historického hľadiska bola iba prestávka, keby sa znova neozvali Relapse Records, či by kapela neprispela nejakou skladbou na ďalšiu kompilačku – Death Is Just the Beginning III. Tou skladbou bola Blown to Pieces, ktorá bola nahratá v auguste roku 1994 s pomocou automatických bicích (od tohto bodu sa kapela rozhodla, že automat budú využívať pri nahrávaní nasledujúcich albumov). Blown to Pieces si našla svoje miesto medzi šlágrami od kapiel ako Gorefest, Sinister, Benediction či Pungent Stench.

Relapse zas a znova oslovili Mortician s ponukou nahratia EP, aby tak kapela dala na známosť, že sa vrátila z hibernačnej návštevy záhrobia. V septembri 1994 tak Mortician dali dokopy päť skladieb, ktoré pokrstili menom House by the Cemetery (mimochodom je to meno jedného z najlepších filmov od Lucia Fulciho). House… bol vydaný v roku 1995 a u fanúšikov sa dočkal vrelého prijatia. To viedlo k ďalšej ponuke od Relapse, v ktorej si vydavateľstvo vyžiadalo zopár bonusových skladieb pre CD vydanie. Medzi tými bonusovými skladbami boli aj covery Scum od Napalm Death a Circle of the Tyrants od Celtic Frost. Zvyšok roka 1995 strávila kapela na pódiách s nájomnými gitaristami a Roger sa v rámci týchto koncertov presunul za biciu súpravu.

https://www.youtube.com/watch?v=DdcyEk5Oe9g

THESE EVENTS OF THAT DAY WERE TO LEAD TO THE DISCOVERY OF ONE OF THE MOST BIZARRE CRIMES IN THE ANNALS OF AMERICAN HISTORY…

House by the Cemetery sa môže datovať ako taký medzník v histórii Mortician. Práve od tohto EP to kapela začala brať tak nejako vážnejšie. Z toho vyplývala aj zmluvu u Relapse. A Mortician začali spriadať plány na svoje prvé fullko. Zhruba v apríli 1996 sa Will a Roger pustili do prípravy skladieb, ktoré sa nakoniec ocitli na albume. Ako pomoc pri nahrávaní sa kapele ponúkol Desmond Tolhurst, basgitarista Malignancy. Avšak z inej strany nahrávacieho štúdia ako z tej, na ktorej hudobníci mučia svoje nástroje. Usadol na pozíciu zvukového technika a ako asistent producenta. Kapela nahrala 16 dovtedy nevydaných skladieb, ku ktorým pridala 3 skladby z dema, 1 z EP Mortal Massacre a 4 z kompilačiek. Tento bohapustý zvukový teror môžete poznať ako Hacked Up for Barbecue. Keď sa zahľadíte na ten odpudivo krásny motív na obale z dielne Wesa Benscotera (okrem iných tvoril aj pre Slayer, Kreator, Nile, Autopsy, Broken Hope…), musí na vás dýchnuť atmosféra kôlničky na zadnom dvore opustenej farmy niekde na Texaskom vidieku. Alebo je to taký decentný náhľad do pracovne Eda Geina. To už nechám na vás. Každopádne obal išiel ruka v ruke s hudobným zverstvom, ktoré ukrýva album samotný. Jedna z vecí, ktoré mám (a mám dojem, že nie som jediný) veľmi rád na albumoch Mortician, sú intrá a rôzne sample z množstva hororov. Priznajte sa, kto ste podľa týchto ukážok hľadali a následne zväčšovali svoje filmotéky? Vďaka Hacked Up for Barbecue sme sa mohli zoznámiť so snímkami When Stranger Calls (1979), Three on a Meathook (1972), Unhinged (1982), Cannibal Ferox (1981), The Fog (1980), The Road Warrior (1981), The Texas Chainsaw Massacre (1974), Maniac (1980), Bloodsucking Freaks (1976), Mortuary (1983, odtiaľ pochádzajú aj tie slová hrobára z úvodu článku), Suspiria (1977), Phantasm (1979) a Phantasm III: Lord of the Dead (1994). K hudbe samotnej. Pamätám na časy, keď sa mi skladby samotné páčili, ale nemal som rád zvuk. Človek vekom múdrie (aspoň by to tak teoreticky malo byť…) a teraz tú nechutne slizkú zvukovú stopu mám prevelice rád. Mortician nikdy neboli o nejakých neskutočne zložitých skladbách. Kto hľadá niečo také, tak by mal ísť „o dúm dál“. Kapela si vždy zakladala na jednoduchších songoch, v ktorých sa tu a tam objavil chytľavejší motív. Stavebným kameňom je jednoznačne brutalita, ktorú Mortician rozdávajú mierou vrchovatou. Ak sa v skladbách objaví nákazlivý rytmus, ktorý vám začne trhať bokmi, ako napríklad v Hacked Up for Barbecue, alebo Brutal Disfigurement, tak asi asi môžete všimnúť, kde sa inšpirovali gore grindové kapely typu Gutalax.

https://www.youtube.com/watch?v=yHwDLyWC6eg

Mortician sa vydali na podporu Hacked Up for Barbecue na svoje prvé turné spolu s Incantation a Anal Cunt. Začalo v októbri 1996, trvalo do polovice novembra a smerovalo z Texasu až niekam do východnej Pennsylvánie. Odohrali 9 koncertov a fanúšikovská obec bola nadmieru spokojná. V tejto dobe sa však Roger nemohol zúčastniť turné, kvôli nejakým právnym ťahaniciam.

WHEN THERE´S NO MORE ROOM IN HELL, THE DEAD WILL WALK THE EARTH

Mortician boli vo švungu. A tak sa hneď na to dali do práce na EP Zombie Apocalypse (1998). Pre mňa asi najlepšieho EP, ktoré kapela vydala. No ale poporiadku. Tentokrát sa Tolhurst chopil aj šiestich strún a rozšíril tak rady kapely (slovo rady asi nie je veľmi na mieste, keďže Mortician tvoria predovšetkým Rahmer a Beaujard…). Okrem svojich skladieb si tu svoje miestečko našli aj covery Slaughter – F.O.D. (Fuck of Death) a Horrified od Repulsion. K môjmu chorému vkusu ale viac inklinujú nechuťárny Devoured Alive, Incinerated, Zombie Apocalypse a Hell on Earth. Tie sa väčšinou nesú v drvivom strednom tempe a pri tom krásnom „vrčaní“ Rahmerovej basy máte pocit, že z vás vytrasie vnútornosti aj s ich obsahom. S obalom sa opäť pohral Wes Benscoter. Pamätáte na zábavnú klasiku The Return of the Living Dead, kde tá milá exhibicionistická punkáčka povedala, že jej najhoršou predstavou je, že ju zožerú zaživa? Tak túto jej sympatickú myšlienku preniesol na plátno pán Benscoter. Tlupa zombie si tu dáva malý gáblik uprostred noci v romantickom prostredí starého cintorína. Roztomilé. No a samozrejme sa to nezaobišlo ani teraz bez nejakých tých úryvkov z desivého kúta kinematografie. Tentokrát sa Will prehrabal vo svojej zbierke a vytiahol nejaké tie hlášky z Eaten Alive (1976), Dawn of the Dead (1978), Slaughterhouse (1987), Hellraiser (1987), Don´t Go in the House (1979) a Children of the Corn (1984).

https://www.youtube.com/watch?v=7DKXE7BCvuE

THE SAW IS FAMILY.

Druhé fullko už pomaly začínalo zapáchať v prievane a odniekiaľ k fanúšikom začal doliehať zvuk motorovej píly. Aj pre ďalší album zostala zostava nezmenená a teda Rahmer, Beaujard a Tolhurst + samozrejme automatický bicmen. Táto z ¾ živá a dýchajúca zostava sa zavrela do štúdia a v časovom horizonte marec – apríl 1999 nahrala pokračovateľa „špajzového“ debutu, ktorý si aj tentokrát našiel hlavnú inšpiráciu u jednej Texaskej rodinky mäsiarov, ktorá prešla z hovädziny na ľudské. To vydedukujeme samozrejme z obalu (opäť Benscoterovo dielo, kde si desivá silueta postavy chystá odrezať flákotu z načatej „roštenky“ na večeru), ale aj z dvojice skladieb Decayed a titulky Chainsaw Dismemberment. Aj keď na tomto albume sú tiež silné veci, ako napr. „slamová“ (v tom čase o tomto štýle ešte nikto oficiálne ani nechyroval) Island of Dead, mega agresívna Rabid alebo Final Bloodbath, ktorá vás žvachle ústredným riffom ako zle nabrúsený nôž, tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že sa jedná o niečo slabšiu zbierku nárekov ako boli Hacked… a Zombie Apocalypse. Ale čo človek, to iný názor, všakže. Mimochodom na „motorovej porcovačke“ nám Mortician prichystali aj dve pokračovania a to skladby Slaughterhouse (Part II) a Lord of the Dead (Mortician Part II), kde nás opäť príde pozdraviť Tall Man. Ale aby som nezabudol a vy by ste sa mohli tváriť ako Leonardo DiCaprio na jednom z jeho memečiek, keď náhodou začujete povedomé slovné spojenia, tak Rahmerova videopožičovňa odporučila tentokrát tieto kúsky: When Stranger Calls (1979, iný úryvok z neho už bol použitý aj predtým), Henry: Portrait of a Serial Killer (1986), Silent Night, Bloody Night (1972), I Drink Your Blood (1970), Leatherface: The Texas Chainsaw Massacre III (1990), Zombi 2 (1979), Bloodeaters (1980), The Crazies (1973), The Texas Chainsaw Massacre II (1986), Wolfen (1981), Friday the 13th Part 2 (1981), Slaughterhouse (1987, taktiež už bol spomínaný), Rats: Night of Terror (1984), Inferno (1980) a Phantasm II (1988).

https://www.youtube.com/watch?v=P_jCnwhMMoI

V roku 2000 zavítali Mortician aj na dosah slovenských fanúšikov. V auguste roku 2000 boli headlinermi českého Brutal Assaultu (spolu s Macabre, Malignancy…) a ak ma moje detektívne očko neklame, tak to bol jeden z ich prvých európskych koncertov vôbec (dva roky predtým ich hostil nemecký festival Fuck the Commerce).

Ak máte chuť, môžete sa započúvať a zadívať na záznam tejto show: https://www.youtube.com/watch?v=u6jQFt0tFOE

FLESH RIPPED CLEAN TO THE BONE… AND THE BLOOD RUNS RED…

Ešte predtým ako Mortician prerozprávali svoje príbehy z ríše bolesti a strachu na Brutal Assaulte, stihli sa zavrieť zhruba mesiac predtým do štúdia a výsledok tohto snaženia dorazil medzi fanúšikov na jar 2001. Dve desivé sudičky nesúce meno Will a Roger, mu nadelili do vienka meno Domain of Death. Presne tak. Zostava sa zase ostrúhala iba na základnú dvojicu. Neviem, či je to nejako veľmi badateľné, ale u Domain of Death cítim posun k takému, povedzme čistejšiemu zvuku. A v porovnaní s Chainsaw Dismemberment aj k silnejším skladbám, menovite Bonecrusher, Wasteland of Death, Tenebrae, Telepathic Terror… Mortician po nejakom čase opäť siahli aj po po coveroch. Tentokrát lovili v rakúskych vodách z ktorých vylovili kúsky Pulsating Protoplasma od Pungent Stench a Extra Uterine Pregnancy od Disastrous Murmur. Z obalu na nás vykúka krvou podliate oko dievčiny, ktorá to už má zrejme za pár. Tortúra, inkvizičné praktiky, škripce, trhanie údov… To je textová náplň titulnej skladby, od ktorej sa odvíja obal (tematicky mi to tak trochu pripomenulo inú brutálnu legendu – Brodequin). Umelec, ktorý za ním stojí, sa ani tentokrát nezmenil (Benscoter) a tak sa zdá, že obe strany boli so vzájomnou spoluprácou spokojné. Neodmysliteľnou súčasťou albumov sú nejaké tie odkazy na horory a na Domain of Death sa spomínalo na: The Brood (1979), Deep Red (1975), Mark of the Devil (1970), Martin (1977), Scanners (1981), The Body Shop (1972), Tenebrae (1982) a Evil Dead II (1987).

https://www.youtube.com/watch?v=thcn4U6MeI4

THEY KEEP COMING BACK IN A BLOODTHIRSTY LUST FOR HUMAN FLESH!

V júni 2002 sa muselo nahrávacie štúdio opäť pripraviť na nálet dvoch krvilačných beštií. Will & Roger darovali život štvrtému full albumu Darkest Day of Horror. Toto slovné spojenie si vypožičali od Georgea Romera, ktorý takto svojho času propagoval tretiu časť svojho zombie eposu Day of the Dead. Stal sa ale taký „nešvar“. Album bol nahratý, ale jeho výtvarná časť ešte hotová nebola. Pretože kapela chcela album dostať medzi fanúšikov už behom turné, zvolila takú zaujímavú cestu. Vydala limitovanú edíciu albumu pod svojim vlastným vydavateľstvom Mortician Records iba s jednoduchým obalom, na ktorom je logo kapely, názov albumu a podtitul Limited 2002 Fall US Tour Edition. Plná verzia s temným zombie motívom (tradične od Wesa Benscotera) sa dostala medzi kúpychtivý dav fanúšikov na jar 2003. Neviem kde Wes bral inšpiráciu, ale mne finálny cover tak trochu evokuje jeden z plagátov pre film 28 Days Later. Ale pretože album aj film vyšli takmer v totožnom čase, neviem či tu existuje nejaká paralela. Ja viem, že čo sa týka Mortician, tak väčšina fanúšikov nedá dopustiť na klasiky ako Hacked Up for Barbecue (tiež som už spomínal, že mám asi najradšej EP Zombie Apocalypse), ale nestranne musím povedať, že Mortician postupom času rástli a kvalitatívne sú neskoršie albumy lepšie. A Darkest Day of Horror to potvrdzuje do bodky. Keď si zoberiete skladby ako The Final Sacrifice, Revenge, Voodoo Curse alebo moju obľúbenú Dead and Buried, musí vám to spráchnivené a na kremáciu pripravené srdiečko tiež poskočiť. A aký by to bol album od Mortician, keby na ňom chýbali hororové vsuvky. Na Darkest Day of Horror fajnšmekri narazili na hrozivé odkazy na Curtains (1983), The Serpent and the Rainbow (1988, legendárna scéna s výkrikom), Pieces (1982), I Spit on Your Grave (1978), Dead & Buried (1981), Frightmare (1974), Ghosthouse (1988), The Initiation (1984), Cannibal Girls (1973) a Children of the Corn II: The Final Sacrifice (1992).

https://www.youtube.com/watch?v=NaMVs2WcPJA

V tomto zaujímavom období kapely (ono, každé obdobie Mortician ponúka nejaké tie zaujímavosti) ešte chvíľu zostaneme. Behom roku 2002 vydali Mortician ešte jeden album. Svojim spôsobom ide o kompiláciu. Ale ak by vás zaujímalo, ako by zneli niektoré klasické kusy so živým bubeníkom miesto automatu na albume, tak vám to kapela ukáže prostredníctvom Final Bloodbath Session. Na už celkom zaprášené miesto za bicími však neprišiel nový bubeník, ale stoličku na tomto albume zohrieval Roger (on vlastne post bubeníka zastával istý čas na koncertoch) a ďalším gitarovým naverbovaným sekerníkom sa stal Ron Kachnic z Malignancy. Je celkom pozoruhodné sledovať to prepojenie Mortician s inými kapelami, najmä Malignancy a Incantation.

https://www.youtube.com/watch?v=XC2tWTo0vCA

DEATH IS JUST THE BEGINNING…

Skôr ako sa Mortician prepracovali k ďalšiemu radovému albumu, vyplnili čas dvomi nahrávkami. Tou prvou bolo splitko Living…/…Dead so štýlovo spriaznenými masakristami Fleshgrind. Obe kapely tu ponúkli niekoľko svojich live nahrávok. Osem skladieb od Mortician bolo nahratých na štyroch koncertoch v Kalifornií (dva rôzne koncerty), Francúzsku a Texase. Ich kolegovia si zadovážili svoje „lajfká“ na dvoch koncertoch v Nemecku.

Druhým pánom na holenie bol prvý a zatiaľ stále jediný oficiálny live album (ak sa nemýlim… neskôr ešte vyšlo DVD, ale o ňom o pár riadkov nižšie) v diskografií kapely – Zombie Massacre Live. 37 skladieb na ploche niečo vyše hodiny, je zložených zo šiestich koncertov (Groningen, Houston, 2x Los Angeles, Štrasburg a San Diego) v rozmedzí rokov 2000 – 2002. Na oboch týchto doskách doprevádzal ústrednú dvojicu Ron Kachnic.

Darkest Day of Horror bol posledným albumom pod krídlami Relapse Records. Nasledujúca kolekcia záhrobných žalmov už vyšla u domovského labelu Mortician Records, pretože vraj chceli mať väčšiu kontrolu nad svojimi albumami. Will s Rogerom sa zhliadli v šialenom doktorovi Herbertovi Westovi. Podobne ako on aplikuje do mŕtveho tkaniva zelený sajrajt, ktorým ho dokáže oživiť, tak aj Rahmer s Beaujardom napumpovali do albumu Re-Animated Dead Flesh slušnú porciu energie. Samozrejme v mantineloch kapely. Najväčšou zmenou prešiel asi vizuálny aspekt. Wes Benscoter už pre kapelu netvoril a Mortician sa obrátili na služby Mikea Hrubovcaka, pochopiteľne známeho ako speváka Monstrosity či Vile. Jeho grafické umenie si však našlo cestu na obaly takých kapiel ako Grave, Guttural Secrete, Pathology, Sinister, Six Feet Under… A práve už spomínaný Herbert West a.k.a. Re-Animator sa stal leitmotívom coveru. Na oddelení poslednej štácie si pán doktor trošku experimentuje, ale behom toho mu akosi doslovne uteká práca zo stola. Podobne vitálne na mňa pôsobí aj samotný materiál kapely. Od úvodnej sekačky Werewolf Curse, cez masívnu Human Beasts a titulku Re-Animated Dead Flesh, až po záverečnú Be My Victim, do nás Mortician sypú bezcitné ohlušováky ako sadista soľ do rany. No a pre filmových fanúšikov tentokrát odkusli odrobinky z filmov An American Werewolf in London (1981), The Hills Have Eyes (1977), Night of the Bloody Apes (1969), The Boogeyman (1980), Axe (1974), Silent Night, Deadly Night (1984), Re-Animator (1985), Madman (1982), The Dead Pit (1989), Slugs (1988), The Fat Black Pussycat (1963) a Candyman (1992).

https://www.youtube.com/watch?v=Jpnx2hBJthw

Je na čase spomenúť príhodu, ktorú si väčšina z fanúšikov vybaví v spojitosti s Mortician ako prvú a kvôli ktorej už pravdepodobne Mortician v Európe nikdy neuvidíme.

Je 13. november 2005. Prebieha európske turné, na ktorom robia sprievod Mortician kapely Akercocke a Blood Red Throne. Will Rahmer si po koncerte v Poľskom meste Zielona Góra (na ktorom už kapela hrala bez neho) zavolal taxík a chcel odviezť na letisko do Berlína, s cieľom vrátiť sa domov do New Yorku. Údajne mal taxikárovi zaplatiť 200€ a taktiež nemal byť úplne pri zmysloch. Čo je z následného počínania celkom jasné. Taxikárovi mal priložiť na krk nôž (ten mal skončiť s dvoma stehmi) a vyhrážať sa mu, že ho podreže. Taxikárovi sa podarilo z auta dostať a ten automaticky zalarmoval políciu. Medzitým Will taxík ukradol a namieril si to do Nemecka. Na hraničnom priechode Swiecko ho samozrejme zastavila polícia, s ktorou sa ešte dostal do potýčky…

Sám Will tento svoj životný príbeh prerozprával neskôr trochu inak: „Cítil som sa chorý ešte pred štartom turné a behom cesty lietadlom som sa cítil ešte horšie. Pri presune trajektom sa to ešte zhoršovalo. Potom, keď som bol natlačený v autobuse s asi ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, spať a oddyhovať sa logicky veľmi nedalo. Poznáte to, stále nejaká párty atď. Veľa som s tým urobiť nemohol a tak som iba trochu pil a pozeral filmy. Na oddych nebol čas a ja som sa cítil čím ďalej, tým horšie, 12 dní na turné a bez liekov. Keď sme dorazili do Poľska, v živote som sa necítil horšie. Moje hrdlo bolo totálne zdevastované a nechcel som pokračovať v hraní. Následne sa okrem toho vyskytli ešte nejaké ďalšie problémy s turné, ale skrátim to. Rozhodol som sa odísť a vrátiť sa domov, aby ma prezreli v nemocnici. Tak, či tak, musel som zrušiť vystúpenia a odísť domov som považoval za najlepší nápad… No a vec s taxikárom. Tí, ktorí ma dobre poznáte viete, že nechodím iba tak po ulici a nebodám ľudí s nožom… Zobral som taxík a pokúsil som sa dostať k nemeckým hraniciam. Na ceste boli ale všade blokády a tak som auto nechal tak a rozbehol som sa do lesa. Tam sa ma policajti pokúšali nejakých 5 hodín chytiť. Nakoniec som sa prihlásil sám…“

Will ešte spomína, že po tom, ako ho polícia chytila, nastalo peklo. Bol presúvaný medzi tromi rôznymi väznicami, dostal sa do konfliktu s nejakými inými väzňami a nakoniec sa celkom zlomil… Po tomto divokom zážitku, ako vystrihnutom z prvej časti Ramba, sa Will dostal do rúk polície, bol zadržiavaný za niekoľko trestných obvinení a hrozil mu trest odňatia slobody na 3 – 15 rokov. Začiatkom nového roka už bol však naspäť za oceánom a tam aj asi zostane.

Dva dni po tomto jeho incidente však malo toto turné zasiahnuť Bratislavu (po prvý krát a zdá sa aj naposledy…). Pamätníci pamätajú, že aj zasiahlo. V pozícií domácich predskokanov sa vtedy ukázali Sanatorium (Belo ten koncert organizoval). Po odohraní setov Blood Red Throne a Akercocke sa na pódium postavilo torzo Mortician v zložení Roger Beaujard a Sam Inzerra (on už zastával post live bubeníka zhruba od roku 2003 a na tejto pozícií funguje do dnešných dní), ktorých doplnili vokalisti a basák z už spomínaných kapiel, ktoré sprevádzali Mortician celým tour. Ohlasy na tento koncert si môžete dohľadať tu a tam niekde na internete, ale určite šlo v podstate o jedinečný zážitok.

GET OUT OF HERE. IT´S ALL OVER… IT´S NEVER OVER!

Po tomto všetkom to vyzeralo na koniec. A dlhý čas to tak aj naozaj pôsobilo. Po udalostiach roku 2005 sa Mortician ukázali na pódiách až po troch rokoch. A samozrejme iba na jednej strane Atlantiku. Odvtedy si z času na čas zahrajú zopár koncertov do roka, ako napr. mega akcie typu Maryland Deathfest, New York Deathfest a pod. Ak nerátame také vyškrabávanie zaschnutej krvi z archívov v podobe nejakých kompilačiek a pochybných splitiek od pochybných labelov, tak posledným nejakým hodnotnejším materiálom, ktorý kapela vydala je DVD Ghoulish Gigs (pod Beaujardovým vydavateľstvom Primitive Recordings). Tento záznam ponúka výcuc z dvoch koncertov v klube Whiskey-A-Go-Go z rokov 2001 a 2002.

Raz za uhorský rok sa niekde vyskytne informácia, že sa Mortician vrhli na práce na novom albume. Z týchto rečí si už akosi nič nerobím a neverím, že sa ešte niekedy dokopú k vydaniu nejakého nového materiálu. Ale veď, načo aj. Mortician je pojem, kult a nespochybniteľná legenda žánru. Aj keď nad ich muzikou lámali palicu a ohŕňali nos všemožní hudobní kritici a „osobnosti“, ktoré by sa kvôli postaveniu svojho nosa asi pri výdatnejšom daždi utopili, Mortician všetko vynahradili dávkou charizmy a takého zvláštneho magnetizmu, ktorý priťahuje fanúšikov k ich dielu do dnešných dní.

WHAT YOU CAN´T SEE WON´T HURT YOU… IT´LL KILL YOU!

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj