Morbid Angel: Padlý anjel a jeho vláda

Kde bolo, tam bolo, strhla sa jedného pekného dňa vojna na nebesiach. Dôvodom bolo to, že šéfko obšťastňujúci svojou zadnicou najvyšší trón, nemá rád, ak mu niekto odvráva. A tak sa dostal do slovnej prestrelky s tvrdohlavým odborárom Luciferom. Spoločnú reč nenašli a prešlo sa k fyzickému násiliu. Že nešlo iba o nejakú barovú bitku, značí jej trvanie. Mnoho nespokojných pracovníkov na strane odborov padlo na dno, ale taktiež zamestnanci, ktorí sa bili za dobré meno (no…) bezchybného vedenia (opäť no…) prišli o tony peria zo svojich krídel. Pretože týchto ošklbancov s výzorom kačíc pred hodami bola valná presila, bolo jasné kto vyhrá. Keď bolo po paráde, dostal sa spor Lucifer vs. Nedotknuteľná entita pred arbitrážny súd. Na ňom bolo rozhodnuté, že operenci s Trojjediným šéfstvom zostávajú na pôvodných pozíciach a strane odporcov bolo pridelené, ako pracovné prostredie podzemie. Bez možnosti odvolania sa Lucifer so svojou partiou so sklonenými hlavami pobrali z pojednávacej miestnosti k svojim novým povinnostiam. Avšak zlomyseľnosť víťaznej strany sa ukázala aj teraz, keď nejakú nohu pravdepodobne trápilo svrbenie a budúceho kniežapána pekla bez ostychu nakopla a on sa s rachotom zrútil na pozemský svet a svoju držku zaboril v dechtovej jame. Z nebeských výšin k nemu doliehal iba zlovestný výsmech. Niet potom divu, že je vyobrazovaný väčšinou ako ten podráždený týpek. Vstal, otvoril si podzemie a v kancli spísal úradné hodiny svojej skvele prosperujúcej firmy. V tej dechtovej jame sa mu však ulomili štyri ostré drápy, z ktorých sa vplyvom toho maglajzu, vyvinula klasická zostava Morbid Angel a odkaz svojho hostiteľa preniesla do hudobného spektra.

Už som sa pred časom prehrabal históriou Carcass a Cannibal Corpse. Po tretí krát strkám hlavu do hadieho hniezda a v zuboch vyberám tretie meno – Morbid Angel. Keď prelistujeme stránky kalendára dozadu a dostaneme sa až k roku 1983, tak si môžeme uvedomiť, aký bol ten rok dôležitý pre rozvoj extrémnej scény. Svoje debuty vydali Metallica a Slayer, spratek menom Chuck Schuldiner sformoval proto verziu Death nesúcu meno Mantas, položili sa základy Possessed… No a v Tampe dostal nápad založiť kapelu aj 18 ročný adolescent George Michel Emmanuel III. To divné a tak aristokraticky znejúce meno nepatrí nikomu inému ako osobe menom Trey Azagthoth (tento svoj známy pseudonym prijal o nejaký čas neskôr). No a svoje jam session trávil s podobne šialeným borcom – Mikeom Browningom. Táto dvojica si dala meno Ice („Pomenovali sme svoju kapelu Ice, ako ľadové vetry z priepasti pekla.“ – Mike Browning) a hrala covery od Mercyful Fate, Angel Witch, Slayer, Scorpions, Judas Priest… Niekedy koncom roku 1983 si kapela zmenila meno na Heretic, ale dlho im to nevydržalo, pretože v Los Angeles sa pohybovala (a ak ma pamäť neklame, tak sa aj stále pohybuje) banda totožného mena. Problém tak nejako vyriešil jeden Treyov kamarát, ktorý mu povedal, že ich hudba znie riadne morbídne. Vtedy asi Treyovi zasvietila pomyselná žiarovka nad hlavou a slovné spojenie Morbid Angel zdá sa bolo na svete. K dvojici sa pridal Dallas Ward a triumvirát bol hotový. Faktom však je, že Dallas sa v kapele dlho neohrial, pretože bol vyhodený z dôvodu zatknutia súvisiaceho s drogami. Nuž a prvotný chaos ako pri stvorení sveta pokračoval. K dvojici Azagthoth a Browning sa pridali gitarista Richard Brunelle a basák John Ortega. Okrem mlátenia do blán sa Browning zhostil aj vokálnej pozície (to nie je veľmi častý jav ani teraz), pretože podľa jeho vlastných slov tie texty aj tak poznal naspamäť, vedel o čom sú a v kapele nechceli mať niekoho, kto do sveta iba bezmyšlienkovito šíri prázdne slová. A tak sa zrodila oficiálne prvá skutočná zostava, po ktorej zostalo aj niečo hmatateľné. Tým hmatateľným mám na mysli trojicu demo nahrávok z roku 1986, menovite Scream Forth Blasphemies, Bleed for the Devil a Total Hideous Death (to je vlastne živák). Vyústením tejto demo snahy mal byť debutový album Abominations of Desolation. Album sa nahral, ale k jeho vydaniu došlo až v roku 1991, pretože podľa Treyových slov z kapely vyprchla chémia a táto nahrávka nenaplnila naplno kapelný potenciál. Trey ďalej hovorí: „Debutový album vás poznačí po zbytok života… A tento album nebol až tak dobrý.“ Môžete, ale aj nemusíte s ním súhlasiť. Zaujímavou vecou je, že tento album produkoval istý David Vincent, ktorého asi netreba nejako veľmi predstavovať, pretože sa onedlho pridal ku kapele. Abominations of Desolation prinieslo aj zemetrasenie v zostave. Odišiel John Ortega a taktiež aj Mike Browning. Druhý menovaný to zabalil po tom, ako mal mať Trey aférku s jeho priateľkou. Nuž, taký je život. Browning neskôr vdýchol život inej legendárnej bande a to Nocturnus, v ktorej v jej aktuálnom prevtelení pod názvom Nocturnus AD funguje dodnes (okrem toho zanechal nemalú stopu aj u ďalších kacírov – Acheron).

David Vincent najprv pomohol Treyovi postaviť novú zostavu, ktorú doplnil bubeník Wayne Hartsell, basák Sterling Von Scarborough a spevák Michael Manson. Posledná menovaná dvojica proste akosi nezapadla a dvojrole basáka a zároveň speváka sa zhostil sám David Vincent. Čo sa týka zostavy, tak demo Thy Kingdom Come už teda vyzeralo takmer tak, ako si väčšina ľudí predstavuje Morbid Angel. A pekne vyzeralo aj vyobrazenie na prednej strane. Posledný dielik skladačky však doplnil bubeník Pete „Commando“ Sandoval. Trey sa k nemu dostal tak, že si vypočul demo Terrorizer a spadla mu sánka. Pete na ponuku od Morbid Angel prikývol a behom roka tak nahral dva neskutočne dôležité albumy – World Downfall od Terrorizer (na tomto albume nahral basu David Vincent) a samozrejme Altars of Madness.

https://www.youtube.com/watch?v=ucaghpMwvfA

Uf, tieto pohyby v zostave by niekedy vydali aj na vlastnú knihu. Na istý čas sa kapela stabilizovala a postavila sa spolu s ďalšími legendárnymi stvoriteľmi death metalu do čela hudobného pelotónu. A teda vďaka Altars of Madness rozhodne právom. Tento album je vlastne taký dosť odlišný od ostatnej diskografie Morbid Angel. Slasťou si na ňom pochrochtávajú najmä fanúšikovia old schoolu. Šialené (to sa ešte nevedelo, čoho bude kapela schopná v nasledujúcich rokoch) a rýchle riffy, zabijácke tempo bicích, okultná atmosféra (aj tú dotiahli do absolútna až neskôr, ale rozhodne tu je) a texty vytiahnuté z práchnivých riadkov Necronomiconu. To boli Morbid Angel model 1989. Dodnes kapela s chuťou do tohto albumu načiera pri svojich koncertoch (no vlastne potom, ako prišlo k opätovnému príchodu Steva Tuckera do kapely, tak sa setlist sústreďuje skôr na jeho obdobie v kapele). Predsa len taký arzenál, aký tvoria skladby Immortal Rites, Visions from the Dark Side, Maze of Torment, Lord of All Fevers & Plagues alebo Chapel of Ghouls, tak ten vás bude prenasledovať celú kariéru. A k tomu ešte obal z dielne Dana Seagravea. Sudičky si proste dali záležať. Aby som ešte trochu nadviazal na Abominations of Desolation. Tak vlastne takmer celý album sa tak nejako rozdelil do neskoršej diskografie kapely. Skladby Chapel of Ghouls, Lord of All Fevers (premenovaná na Lord of All Fevers & Plagues), Welcome to Hell (premenovaná na Evil Spells) nájdete na debute. Unholy Blasphemies, Abominations a Azagthoth (premenovaná na The Ancient Ones), tak tie si našli svoje miesto na Blessed Are the Sick. Angel of Disease bola znovu nahraná pre Covenant a Hell Spawn (premenovaná na Hellspawn: The Rebirth) sa skrýva pod číslom osem na albume Formulas Fatal to the Flesh.

https://www.youtube.com/watch?v=5JEzV-U-hOg

Prešli 2 roky a Morbid Angel vytasili ďalšie eso z rukáva. Nieslo meno Blessed Are the Sick. Z obalu sa na nás díva obraz od Jeana Delvilla – Les Trésors De Satan. Kto vie, či kapela vedela, že tento obraz použili aj tri roky predtým na svojom albume A Tribute to Insanity Švédi Hexenhaus. Tak či tak, väčšina ľudí si tento obraz spája hlavne s floridskou modlou a jej dosť odlišným pohľadom na death metal, oproti tomu aký predniesli na debute. Morbid Angel zhutnili, spomalili, priliali do kotla dupľovanú dávku atmosféry, inštrumentálne vyhrávky, vsuvky klasickej hudby (Trey venoval tento album Mozartovi) a samozrejme latku kvality skladieb, ktorú si nastavili na Altars of Madness, ani náhodou nepodliezli. Fall from Grace, Rebel Lands, či titulka Blessed Are the Sick/Leading the Rats. To je iba malý úlomok z tohto krásneho náhrobku. A keď som spomenul tie inštrumentálky. Ľudia neznalí žánrových zákutí, by zrejme iba pozerali, ktorá že kapela to hrá tú jemnú akustickú melódiu Desolate Ways, či na klavíri prednesenú In Remembrance. Zastávku si urobíme ešte pri jednej zaujímavej klipovke. Síce vznikol klip už pri predchádzajúcom albume, ku skladbe Immortal Rites, ale to bol iba koncertný záznam. Pri druhom albume však už predstavy, ktoré sú uvrhnuté v textoch, získali aj vizuálnu podobu. Voľba padla na titulnú skladbu a v takom zasnenom klipe sa Vincent (ako celkom Macho Man, to spievajú Village People, či?) prebudí v lese a tak nejako nie veľmi dobrovoľne sa ocitne na sabate. Vincent v plášti dosť často ukazujúci bradavky, sem-tam nejaká nahá roštenka, Rohatý, ohne a do toho hrajúca kapela. Flanďáci od strachu vyháňali miništrantov spod sutany a fanúšikovia blasfemického death metalu sa iba laškovne usmievali.

https://www.youtube.com/watch?v=NdHJ0u5cLB0

Blessed Are the Sick sa stalo labuťou piesňou pre Richarda Brunella a zo štyroch jazdcov apokalypsy zostala iba nesvätá trojica Vincent/Azagthoth/Sandoval. Títo traja anciáši stvorili v mojom skromnom vnímaní v roku 1993 asi najlepší album. Je to síce subjektívny pohľad a do istej miery ovplyvnený aj tým, že Covenant bol môj prvý kontakt s kapelou (samozrejme o niekoľko rokov neskôr), ale keď sa na to pozriem s odstupom času, tak moje pocity sú stále také isté. Už len keď si zoberiete tento album do rúk, tak na vás dýchne taká mysteriózna atmosféra a okultný chlad (na obale nájdete stránku z knihy The Book of Ceremonial Magic od britského okultistu, básnika a mystica Arthura Edwarda Waita a kópiu zmluvy Urbaina Grandiera, kňaza, ktorý sa upísal diablovi a za toto jeho hobby ho upálili). Chlad sa premení na pekelnú horúčavu, keď sa úvodná skladba Rapture dostane do plných obrátok. Z každej noty je cítiť, že autori sa s materiálom vyhrali do detailov a skúšali, kam do strán sa dá s ich hudbou ešte všemožne hýbať. Covenant neobsahuje slabé miesto, ale vrcholom je pre mňa skvelá Lions Den. Keď sa ale povie Covenant, tak mnohým príde na um hlavne klip ku skladbe God of Emptiness, ktorá je vlastne takým, dá sa povedať death metalovým oblapávakom. Pomalé tempo, chytľavý refrén a už spomínaný pôsobivý klip z nej urobili celkom hitovku. Ešte by som chcel dodať, že dvojica skladieb Rapture a Vengeance Is Mine sa objavila v pokračovaní kultového hororu Night of the Demons 2 z roku 1994.

https://www.youtube.com/watch?v=f8qnS_X5omQ

Hm, niekomu nestačila trojka a zatúžil znova po grupáči. Znie to síce divne, ale po epizóde v trojici sa pekelný orchester zvaný Morbid Angel opäť rozrástol o jedného člena a nie hocijakého. Agresívny nástroj so šiestimi strunami chytil do rúk chlapík, ktorého meno síce ešte len malo poriadne narásť, ale skvelý hudobník to bol už vtedy. Reč je o Erikovi Rutanovi. Bývalý gitarista Ripping Corpse a budúci frontman Hate Eternal (v neposlednom rade výborný producent) sa ako člen podpísal u „morbídneho andelíka“ na dvoch štúdiových albumoch. My si povieme logicky najprv o Domination. Moja pamäť si síce ani náhodou nevybavuje, čo sa mne osobne dialo 9. mája 1995, ale u vydavateľstva si asi celkom mädlili ruky, pretože v tento deň vypustili Morbid Angel do sveta štúdiový album numero 4, v archívoch vedený pod písmenom D. Apropo, abecedné poradie albumov Morbid Angel. Trey v jednom rozhovore prezradil, že pri prvých dvoch albumoch to bola náhoda, ale potom sa im tá myšlienka zapáčila a tak v tejto milej tradícií pokračovali ďalej. Čo si vlastne môžeme povedať o tomto kúsku death metalovej histórie? Po prvých troch albumoch, kedy meno Morbid Angel rástlo a naberalo neustále na sile a Covenant sa stal jedným z najpredávanejších albumov žánru vôbec, sa pri Domination prvý krát fanúšikovské jadro tak trochu drolilo. Nepovedal by som, že za to môžu skladby samotné, ale zrejme zvukový kabát, do ktorého je album odetý. Za ten bol zodpovedný Bill Kenedy, ktorý dovtedy spolupracoval s tak trochu žánrovo inými umelcami (Deep Purple, Motley Crue, Razor, Infernäl Mäjesty…). Na druhú stranu, ale kapela opäť stvorila originálny príspevok do svojej diskografie (to v podstate ale platí pri každom ich albume, keď sa tak nad tým zamyslím). Asi najväčšie hrátky so zvukom je badať pri singlovke Where the Slime Live a dosť netradičnom efekte Vincentovho spevu. Za ďalší taký, pre Morbid Angel možno nie veľmi tradičný moment, možno počítať celkom melodickú pasáž v Nothing but Fear. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Neskôr sa Trey vyjadril, že nie je príliš nadšený z lyrickej stránky Domination a pretože texty boli z Vincentovho pera, možno tu začali nezhody, ktoré onedlho viedli k Vincentovmu odchodu. Ale o tom o chvíľu.

https://www.youtube.com/watch?v=OY56gTEzODg

Poradie v abecede je pevne dané a aj keď sa pod písmenom E neskrýva žiadny radový album, tak živák Entangled in Chaos môžeme považovať za uzatvorenie jednej určite úspešnej éry v histórií kapely. V 39 minútach sa kapele podarilo zhrnúť to pravdepodobne najreprezentatívnejšie (to je vždy taká pálčivá téma) z prvých štyroch albumov. Ako som spomenul o pár riadkov vyššie, tak tento živák bol (dočasne) posledným pre Davida Vincenta. Tento album sa dostal von v máji roku 1996 a kapela odohrala posledný koncert s Vincentom za mikrofónom o pár mesiacov neskôr na belgickom Graspop Metal Meetingu. Ten sa už medzitým pripojil k industriálne bizarnému projektu jeho ženy Genitorturers.

No a započal nový aeon. Aby som nezabudol, tak s Vincentom odišiel aj Rutan a odštartoval spanilú jazdu svojej vlastnej hydry Hate Eternal. V rituálnom kruhu Morbid Angel tak zostali iba veľkňaz Trey Azagthoth a veliteľ artilérie Pete Sandoval. Lenže materiál už bol rozpísaný a kým prišlo nové hrdlo, tak už aj hotový. Okrem dvoch inštrumentáliek je výhradným skladateľom na tomto albume Trey a taktiež stojí aj za kompletným textovým konceptom, ktorí sa venuje Sumerom, ich mytológií a tak podobne. No ale v kruhu bolo stále miesto voľné a tak očistným ohňom prešiel nový kazateľ, ktorý počúva na meno Steve Tucker (ex-Ceremony, Nader Sadek…). Podobne ako zapadnú do seba dieliky Lemarchandovho hlavolamu a z jeho útrob vyrazia na povrch reťaze a háky sa zatnú hlboko do vašich tkanív, tak zapadli tieto tri osobnosti k sebe a to, čo sa začne plížiť k vašim ušiam z reproduktorov, má podobný účinok ako pracovné nástroje Cenobitov. Viem, že veľa fanúšikov nedá dopustiť na Vincentovu éru (tiež som bol taký svojho času), ale ak sa na to človek pozrie triezvym pohľadom, tak aj albumy bez tohto, povedzme svojského pána, majú čo povedať. Formulas Fatal to the Flesh je toho dôkazom. Názov tohto albumu má (vraj) odkazovať na biblickú postavu Antikrista. Tri písmená F (F ako šieste písmeno abecedy) v jeho názve majú odpovedať číslu Beštie, teda 666. Celkom sranda s týmito rôznymi výkladmi a podobnými vecami. Aby sme ale nakukli aj do toho hlavného a teda hudby, tak trojici z Floridy sa podarilo namiešať celkom výbušný koktejl. Nájdu sa tu extrémne sypačky ako Chambers of Dis, skladby, ktoré do vás vstúpia a začnú rozožierať váš imunitný systém svojimi chytľavými sekvenciami (mám na mysli najmä Prayer of Hatred), ale aj niekoľko náladotvorných inštrumentálnych opusov, sústredených najmä v druhej polovici albumu. A to bol iba začiatok.

https://www.youtube.com/watch?v=lql4uz0tyr0

Po vydarenom diele, akým bol Formulas Fatal to the Flesh trvalo iba ďalšie dva roky, kým morbídnemu anjelovi odpadlo ďalšie sírou zapáchajúce pierko z jeho krídel a tentokrát dostalo meno Gateways to Annihilation. Dostali sme sa teda k bodu G (hehe), na ktorom sa dá povedať, že sa kapela hudobne vrátila niekam do obdobia Blessed Are the Sick. Niektoré pasáže zaváňajú možno až príklonom k doomu, ale tie sú zároveň aj kurevsky heavy. Do tejto skupinky môžeme pokojne zaradiť môjho osobného favorita z albumu, skladbu He Who Sleeps. Keď už spomínam tie návraty, tak svojim kučeravým három v kapele opäť mohol trepať Erik Rutan a my tak môžeme obdivovať jeho gitarovú hru, zapísanú na drážkach druhého albumu v diskografií kapely. A ešte jeden tiež nezanedbateľný návrat. Po druhý krát (od debutu Altars of Madness) sa o vizuál albumu postaral Dan Seagrave. Ďalším dôležitým činiteľom, ktorý utvoril album do jeho podoby bolo to, že sa tentokrát tvorivého procesu zúčastnil už aj Steve Tucker. A to rovno pri väčšine skladieb.

https://www.youtube.com/watch?v=VKfQkNLXVEE

Prechádzame pomaličky k takému kontroverznému obdobiu kapely, ktoré môžeme datovať od albumu Heretic. Ale postupne. Ešte pred týmto albumom vraj dochádzalo k rozkolom v kapele a Pete Sandoval sa dostal do nejakého konfliktu so Stevom Tuckerom, ktorý si v tej dobe musel riešiť osobné problémy. Z kapely odišiel a zostávajúci členovia pozvali na uvoľnený post Jareda Andersona (R.I.P. 2006), ktorý s nimi odohral niekoľko koncertov a dokončil turné. Avšak kapela sa ocitla opäť bez speváka v období príprav nového albumu. Najprv oslovili Davida Vincenta, ktorý prikývol, ale neskôr si to rozmyslel, ale našťastie sa medzitým vyriešili spory medzi nimi a Stevom Tuckerom a tak sa tento hrubozrnný vokalista opäť pripojil ku kapele. Máte v tom guláš? Nie ste sami. K albumu Heretic som mal ja (a asi nie iba ja) dlhú dobu taký zvláštny vzťah. Nepáčil sa mi vôbec zvuk a tak som sa k nemu už ani viac nevracal. Ale ľudia a ich chute sa menia a ja po rokoch môžem prehlásiť, že ten album je nad moje očakávania veľmi dobrý. Ale čo tam po mne. Väčšinu tohto albumu zložil Trey a zaujímavou vecou je, že nepomenované skladby po Born Again, ktoré tvoria iba niekoľko sekundové pasáže ticha, majú nejaký špeciálny význam pre samotného Azagthotha. Títo umelci… Väčšine ľudí (ako som už spomínal) nešiel veľmi pod fúzy zvuk albumu. Ale zrejme existovali aj iné názory, pretože ak si pustíte tretí album Mithras – Behind the Shadows Lie Madness, zrejme vám bude jasné, kde sa títo Briti inšpirovali. Za najväčšiu „hitovku“ albumu asi môžeme pokladať klipovku Enshrined by Grace, ktorá sa ocitla aj na soundtracku k remaku hororovej klasiky The Texas Chainsaw Massacre z roku 2003. Mňa ale vždy najviac chytí hneď úvodná smršť Cleansed in Pestilence (Blade of Elohim). Ale proti gustu… Veď to poznáte.

https://www.youtube.com/watch?v=E53JZL_mzEw

Po albume Heretic znova odišiel Steve Tucker a tak sa kapela opäť pokúsila osloviť Davida Vincenta. Tentokrát už naozaj prikývol a tak sa svet dočkal reunionu. Tu mi vždy v hlave vyskočí spomienka, kde som si ako krpatý, uhrovitý sopliak s čerstvo zapúšťajúcimi vlasmi, listoval v už neexistujúcom časopise Rockshock a oči mi padli na nadpis ktorý hlásal, že do Morbid Angel sa vracia David Vincent. Na tej fotke bol divný týpek v čiernom latexovom tričku s červeným pentagramom, na hlave s fontánkou a ja som si hovoril, kto to kurva je? Moja hudobná negramotnosť sa našťastie postupom času stratila. O dva roky neskôr bola klasická zostava jedným z headlinerov Brutal Asaaultu (spolu s Dimmu Borgir, Gorefest, Mayhem, Fear Factory…), ktorý sa od tohto ročníka stal jedným z najväčších extrémnych festivalov v Európe. Prišli však opäť zmeny v zostave. Z kapely pred nahrávaním nasledujúceho albumu vypadol prekvapivo Pete Sandoval, ktorého ničili bolesti chrbta a čakala ho operácia. Zaskočil ho Tim Yeung (ex-Hate Eternal, Decrepit Birth, Divine Heresy…), ktorý nakoniec odmlátil u Morbid Angel päť rokov. Pete Sandoval sa medzitým obrátil na vieru v Boha a podobné srandičky a do Morbid Angel sa už nevrátil, ale za to oživil grindovú paľbu Terrorizer, v ktorých zostave som ho mal 2x šancu zhliadnuť. Trojicu Azagthoth, Vincent, Yeung doplnil ešte gitarista Destructhor (aka Thor Anders Myhren – Nordjevel, ex-Zyklon…) a táto zostava nakráčala do štúdia a stvorila jemne povedané kontroverzný album.

Pod písmenom I sa teda skrýva album Illud Divinum Insanus. K albumu Heretic som mal dlhú cestu, kým som sa do neho dostal a možno to tak bude niekedy v budúcnosti aj s týmto albumom, ale popravde asi skôr nie. Morbid Angel bola kapela vždy známa tým, že sa nebála experimentovať a posúvať hranice žánru, ale tento album považujem za slepú uličku. Je to niečo, ako keď Petr Novotný vo svojej dávnej kuchárskej show zmiešal spolu dve naprosto nepredstaviteľné veci a urobil z toho pomazánku. Nejako tak to bolo aj s týmto albumom. Totálny mišung toho, čo môžeme považovať za hudbu Morbid Angel v spojitosti s nejakými industriálnymi, elektronickými a možno až techno vecami, teda nepriniesla u fanúšikov a ani u kritiky zrovna kapele úspech. Je tu niekoľko skladieb, ktoré ma bavia a majú v sebe potrebný feeling (Blades for Baal, 10 More Dead, Nevermore a dajme tomu I Am Morbid), ale potom sú tu veci ako Too Extreme! alebo Destructos vs. the Earth/Attack a ja sa stále snažím pochopiť, čo tým vlastne chceli povedať.

https://www.youtube.com/watch?v=fa9mEaNdgh4

Nespomínal som ešte koncerty. Je to aj tým, že Morbid Angel sa na Slovensko pozreli až v roku 2011 na turné k vyššie spomínanému albumu. Sekundovali im Benighted, Necrophobic a Nervecell. Tohto koncertu som sa síce ja nezúčastnil, takže netuším ako to tam vyzeralo, ale keď prišli o rok znovu do Bratislavy spolu s Kreator, Nile a Fueled By Fire, tak to som tam už bol a všetky tie pradávne hitovky z prvých štyroch albumov som si užíval v kotli. Bolo potrebné zatlačiť slzu dojatia, aj keď z tej klasickej zostavy zostali už iba Trey a Vincent. Ale koncert to bol podarený.

Dočkali sme sa opäť zemetrasenia v zostave. Trey v jednom rozhovore povedal, že chce hrať znovu death metal a nemá chuť na experimenty podobné tým, ktoré kapela predviedla na Illud Divinum Insanus. A tak vymietol Augiášov chliev, zostal v kapele sám a opätovne sa spojil so Stevom Tuckerom. Medzitým sa David Vincent začal venovať country, ako taký divný ekvivalent Johnnyho Casha. Ale asi mu začal chýbať death metal, alebo len bolo treba platiť šeky, kto vie, ale zrazu z ničoho nič prišla správa, že Mr. Vincent zbúchal na kolene projekt I Am Morbid, v ktorom chcel v jeho podaní hrať naživo klasické skladby Morbid Angel z prvých štyroch albumov. V tomto projekte spojil sily s Timom Yeungom a gitaristom Billom Hudsonom (Circle II Circle…). Bolo asi každému jasné, že toto nezostane bez odozvy, ale prekvapivo sa k tomuto nevyjadril Trey, ktorému to je zdá sa viac menej jedno, ale Treyova matka, ktorá má za toto Vincenta v zuboch. Ale aby som do Vincenta iba nerýpal, tak okrem týchto dvoch pochybných projektov, vdýchol život aj kapele Vltimas, v ktorej ho dopĺňajú Flo Mounier (Cryptopsy) a Rune „Blasphemer“ Eriksen (Aura Noir, ex-Mayhem…). Mal som to šťastie ich zhliadnuť naživo v Brne, ešte predtým, ako dala facku kultúrnemu životu Corona a musím povedať, že naživo im to hrá vcelku fajn. A ak sa bude Vincent držať Vltimas, tak bude všetko v poriadku.

Dostávame sa pomaly na koniec dnešného rozprávania a chýba nám už iba jeden, zatiaľ posledný dielik abecedy, písmeno K. Áno viem, že sme preskočili J, ale pod týmto písmenom sa ukrýva iba živák Juvenilia, ktorý kapela nahrala v klasickej zostave, ešte aj s Richardom Brunellom (R.I.P. 2019) v roku 1989 behom Grindcrusher Tour v Nottinghame. A tak teda pár slov ku Kingdom Disdained. Aktuálne ústrednú dvojicu na ňom doplnil bubeník Scott Fuller (Annihilated…). Je asi celkom jasné, že tento album je takým pokračovaním trojice albumov, ktoré v minulosti nahral Tucker s kapelou a presne tak to aj vnímam. Nemám k tomuto albumu žiadne výhrady, ale príde mi, že tak nejako, možno neopodstatnene, zapadol prachom. Niektorí fanúšikovia sa sťažovali opäť na zvuk (niekedy som sám zvedavý, čo by niektorí fanúšikovia vlastne od kapely chceli), iní tvrdili, že na albume chýbajú výraznejšie skladby. Tak trochu by som možno súhlasil s tou druhou skupinou fans, ale zase na druhú stranu, album drží po kope pevne ako žulový blok a je nemožné z neho odštiepiť nejaký príliš reprezentatívny kúsok a musíte ho stráviť ako celok. A to je podla mňa celkom výhoda a zároveň nevýhoda tohto albumu. Keď si ho pustíte, tak ho musíte počúvať celý, čo tejto dobe akosi veľmi nevyhovuje. Ale rozhodne sa jedná opäť o originálny kúsok diskografie kapely a vlastne celého death metalového žánru.

https://www.youtube.com/watch?v=G160jWRjKCo

No dnes to bola celkom šichta. Ak ste to niekto dočítal až sem, tak ďakujem. Určite sa opäť stretneme pri riadkoch histórie nejakej ďalšej hudobnej legendy. A snáď skôr ako naposledy.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj