Kým nás Smrť nespojí: 4. časť – Na východnom fronte hluk – Východoslovenský death metal

Nešpecifikované miesto, nešpecifikovaný čas. Niekde na východnom fronte. Všade vo vzduchu je cítiť pachuť Smrti. Len zopár jedincov, ktorí ešte stihli vypadnúť z už tak preplnenej lopaty hrobárovi. Ich stopy sa odtláčajú do brečky tvorenej blatom a rozkladajúcimi sa ostatkami ľudí, ktorých už pohltili tie najnižšie možné pudy. V pätách sú im iba potkany, krkavce a podobné zvery, na ktorých obraz krvilačnosti sa menia aj postavy v uniformách. Kráčajú napriek hladu, únave a ťažkým zraneniam, k vidine záchrany a spásy. Že sa jej nedočkajú je jasné zrejme aj im samým… V momente však nastalo hrobové ticho a ťaživá atmosféra začala ešte väčšmi dopadať na hlavy jediných osôb v tejto bezbožnej pustine. V diaľke bol však počuť zlovestný šepot, a pretože ešte nemali zmysly úplne otupené, vydali sa za ním. S približovaním sa k miestu, odkiaľ vychádzal šepot, sa aj zvyšovala jeho intenzita. Keď prišli na miesto, tak už nešlo o šepot, ale o intenzívny krik, ktorý však nemal nikde na dohľad svojho autora. Krik sa už stával kakofóniou neskutočných škrekov, ktoré začínali pripravovať túto skupinku o posledné črepiny zdravého rozumu. Keď zrazu opäť nastalo ticho. Ale ticho doslova ohlušujúce. Prestal fúkať vietor, svet onemel. Zem tu ale bola skrvavená viac ako inde. Krvou už boli ale pošpinení aj oni. Táto krv sa ale prežierala na kožu a ďalej začala leptať tkanivá. Vojaci začali zo seba zhadzovať zvršky v nádeji, že sa toho zbavia, ale krv ich požierala viac a viac. Prešli od tichých, šepotavých vzlykov po krik ako týrané zvieratá. Až kým sa krv nenakŕmila nimi samotnými a oni sa proste rozptýlili do priestoru. Okolím sa rozhostilo zase ticho. Pokiaľ ho znovu neprerušil hluk na východnom fronte.

Ak máte radi horory a vojnová tematika vám tiež nie je úplne cudzia, tak ste možno postrehli, že tento úvod som písal popri sledovaní filmu Deathwatch. Skoro ako Baywatch, lenže tu nepobehovali po pláži prsaté blondíny, ale Smrť si tu verbovala do svojich radov. Pretože Smrtka je to, o čo v tomto seriály ide (aj keď samozrejme jej umelecky a najmä hudobne stvárnená podoba), je to celkom pochopiteľné. A, samozrejme, východný front. Vysvetlenie je naprosto logické – východoslovenský death metal. Pre mňa je (alebo bol) východ takou liahňou množstva najmä originálnych a zaujímavých kapiel. Takže začíname. Nemohol som si však odpustiť otázku pre skupinu mojich vyvolených osobností, čím to bolo, že východ si vybudoval tak silnú pozíciu na metalovej mape Slovenska.

Roman Regina (Typhoid): Keďže som na východe nevyrastal, nezažil som priamy vývoj tunajšieho UG. Poznal som dianie na strednom a západnom Slovensku, ale kapely z východu som poznal len vďaka nahrávkam. Sem tam sme hrali na východe, tak sme spoznali aj nejaké bandy, no som presvedčený, že to tu bolo rovnako silné ako na celom Slovensku. Snáď paradoxne okrem Bratislavy, kde sa kapely vyrojili až okolo milénia. Vo všeobecnosti sme mali oveľa viac death metalových kapiel ako Česi. U nich bol v 90tych rovnako ako death metal rozšírený aj grind a doom, u nás väčšina kapiel, o ktorých bolo počuť, hrali death metal.

Martin Lukáč (Nomenmortis): Mne to príde zľahka tak, že tu ľudia v sebe majú vášeň pre vec, a keď niečo začnú, idú do toho naplno. Tu sa v extrémnych žánroch darili aj atmosférické a melodické veci, aj vyslovene na brutalite postavené záležitosti. Bol záujem o hudbu a ľudia mali aj prehľad, jedno či hudobníci alebo fanúšikovia, skrátka sa tým žilo. A nebudem hovoriť len za seba, ak poviem, že vieme si za víziou ísť fakt na maximum a kadečo tomu obetovať. Niekedy trikrát toľko, koľko musí niekto odinakiaľ. Tu boli vždy tvrdé podmienky, kopa ľudí musela hudbu opustiť a riešiť existenciu, často ďaleko za hranicami. Stačí si spomenúť, ako Rado Priputen ťahal káru Insepultus, to by zvládal málokto. Párkrát po sebe začať skoro nanovo, šak to je o zdravie. A bol tu aj taký duch priateľstva a vzájomnej podpory. Hlavne na východe celkovo, aj v rámci celého Slovenska. To sa potom na nejakých lokálnych ohováračkách dá zasmiať.

Roman Halmo (Craniotomy): V spomínaných 90. rokoch bola na východe slušná základňa kapiel len v rýchlosti – Daybreak, Nomenmortis, Contempt, Bizzare of Brutality… Ale keď tak lovím v hlave, ani stred Slovenska nezaostával: Embalmed, Acoasma, Mentality, Protest, Pathology Stench… koniec koncov ani zapad. Ale fakt, keď to porovnáme so súčasnosťou, tak ten východ bol ozaj mega. Vraj tam ľudia chodievali v celkom slušnom počte na akcie. Pamätám si tam aj ešte jeden festival Blood fest alebo tak nejak, ako aj pravidelné akcie v Humennom, Košiciach… No musel by som vytiahnúť staré ziny, aby mi osviežilo pamať :). Každopádne, myslím, že komunita tam bola oveľa vačšia ako teraz a bojím sa, že to tak už nikdy nebude.

Roman „Elevo“ Laššo (Dehydrated, ex-Depresy): Kapely z východu hrali v 90tych rokoch veľmi veľkú úlohu. Bolo ich tam na naše pomery veľa. Pecky ako Perversity, Nomenmortis, Brute, Erytrosy, Insepultus, Infer, Killchain, Grinding Jesus Brothers, Human Humus, Wayd, Amorbital, Mordum, Phantasma, Mentally Parasites , Xibalba ,Contempt, Obliterate, Nonconformist, Cruent, Thorwald, Disconsolate…

Martinus Sukhoi (Realms of Chaos, Dementor, ex-The Infinite Within): Dá sa povedať, že ľudia na východnom Slovensku majú o nejaký kúsoček rozdielnu mentalitu a celkovo sú tam nejaké rozdiely, čo sa týka kultúry a zvykov. Z tohto mohla prameniť inakosť východoslovenských kapiel, ktorú spomínaš. Keď sa však na to pozriem z takého širšieho hľadiska, ten slovenský duch v našich kapelách je špecifický a častokrát aj podobný. Neplatí to, samozrejme, pre celé death metalové spektrum.

René Blahušiak (ex-Dementor): Erytrosy rules! Stano s nami išiel na turné so Suffocation, keď Rasťo nemohol. Aktuálne rozširuje svoj death metalový odkaz v Killchain, čo je veľmi nadupaná partia. Popri nich to v KE parádne rozbalili Disconsolate. Stoja za zmienku. Rovnako ako Obliterate. Insepultus bola super partia. Žiaľ, rozpadli sa. Ale tradíciu a silnú pozíciu si držia prešovskí Perversity. V KE fungovali ešte Nomenmortis, Phantasma a zrejme sme ešte na pár silných mien zabudli. Stale tu je nadupaný a aktívny INFER (Peťo pozdravujem). Myslím, že región z týchto kapiel nerobil niečo osobité. Každá kapela mala svoj zvuk a smerovanie. A prečo tak veľa? Nuž KE sú druhé a PO tretie najväčšie mesto na Slovensku. Štatisticky to neoklameš.


Abeceda nám káže začať písmenom A. Pod týmto písmenom sa skrýva jeden z najžiarivejších klenotov, ktorý kedy križoval scénou. Amorbital z Humenného sa dali dokopy v roku 1993 a fungovali až po koniec milénia. Tých sedem rokov im stačilo, aby si vydobyli kultový status. A tiež sedem rokov stačilo na to, aby natočili, aspoň z môjho pohľadu, jeden z najlepších albumov slovenského death metalu vôbec. Albumom Invidia z roku 1998 podráždili svet. Ono naozaj podráždili, pretože po ňom už nič ďalšie nenatočili, a tak nemalej skupine fanúšikov, ktorá sa namlsala touto plackou, zostali oči pre plač. Dva roky pred tým tu však ešte bolo demo Crystal Rhapsody, ktoré síce nebolo zvukovo eňo ňuňo, ale materiál aj tu vykazoval znaky obrovskej kvality. Po ukončení činnosti kapely sa niektorí hudobníci rozpŕchli do okolitých kapiel (Famma, Faustinus…), ale aspoň mojou optikou sa im už nikdy nepodarilo docieliť podobného efektu ako s Amorbital.

Amorbital

Invidia

Samovydanie 1998, Shock Wave Records 1999

Pri Amorbital to nebol až taký problém, na aký album sa trochu viac pozrieť, pretože vydali vlastne iba jeden album. Ok, bolo tu ešte o dva roky staršie demo Crystal Rhapsody, ale tam boli (ako tomu väčšinou pri demo nahrávkach býva) nie zrovna dokonale nastavené zvukové podmienky. Narozdiel od toho je Invidia vybrúseným, čírym klenotom, ktorý by aj inšpektor Clouseau bral ako výzvu k ďalším lapáliám. Iba pár sekundové intro vás nemieni veľmi otravovať a plynule sa dostávame k prvej melodickej veci Faustinus´ Alchemy, kde mi tak behá po hlave Švédsko so svojou najmelodickejšou školou. Samozrejme nemyslím HM2 alebo proste štruktúra skladby a tak. Veľakrát sa stretávam s albumami, kde sa po pár skladbách začnem nudiť, ale tu sa proste stále niečo deje. Orientálny nádych v Sand Whispers, akustický úvod A Double Pulse Within, skvelá inštrumentálka Towards the Monument of Infamy alebo s takým Depresy nádychom napáchnutá (aj keď obe tieto kapely hrali top v rovnakej dobe, takže kto tu na koho mal vplyv je celkom otázne a vlastne ani nie dôležité) skladba The Invasion Begun. Niektoré časti mi tu miestami trošku zabŕdajú aj do sfér Krabathor, ale, samozrejme, svojsky preosiate a doplnené vlastnými nápadmi a fintami.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=XfLThnzJLig


Ak by malo niečo charakterizovať nasledujúcu kapelu, tak je to nestála zostava a jeden člen, ktorý ju neustále drží pri živote. Z indícií je asi jasné, že ide o kapelu Brute, a tým stálym členom je Pišta Tokár, ktorý kapelu založil v roku 1998 a s prestávkami ju vedie do dnešných dní. Mimo troch demo nahrávok z rokov 2000 – 2010 (Fetus of Evil, Furious Pictures and Agony a Inhuman Seed of Terror) prišiel debut až v roku 2012, a to Sophisticated Atrocity. Tak trochu nevídaný jav prísť s debutom 14 rokov po založení kapely, ale pod tým všetkým sa vo veľkej miere podpisuje vyššie spomenutý dôvod. Členovia prichádzajú a zase odchádzajú. Dlhé roky (až do záveru minulého roka) to s Pištom ťahal Rado Michalko, ktorý je podpísaný aj pod nasledujúcimi skvelými Pillory a Henchmen. V týchto dňoch je kapela (alebo teda jej aktuálne torzo) v etape prípravy nového materiálu, ktorý by sa snáď mohol dostať medzi death metalu holdujúci ľud niekedy v priebehu roka. Mimo to sa Pišta pokúšal dať dohromady aj album projektu Pain Purification, v ktorom mal vokály obstarať Roman Regina z Typhoid, ale nakoniec sa tento projekt odložil medzi spisy s označením ad acta.

Mrtvolka použila svoje odborné oko a pred časom sa prehrabala posledným albumom Henchmenhttps://metalexpress.sk/2017/10/recenzia-brute-henchmen-slovak-metal-army-2017/

Facebookhttps://www.facebook.com/brute.esdm/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=8YEFGAnIg2Y


Zo samotných Košíc vyrazilo do náručia scény množstvo kapiel a viacerým z nich sa aj budem venovať. Ako prvými pánmi na holenie sú ancikristi Contempt. Tejto bezbožnej cháske už síce EKG života ukazuje iba rovnú čiaru, ale zanechali za sebou stopu ako Godzilla v uliciach Tokya. Ešte pred tým, ako si zobrali za meno anglický výraz pre opovrhnutie, fungovali nejaký čas pred tým pod menom Desecrator. Ale rok, kedy sa moje skromné ja po prvýkrát pozrelo na svet, bol rokom, kedy vznikol Contempt. V deväťdesiatych rokoch zažívali iba svoju demo kariéru. Prvého a hneď skvelého debutu The Secret Around Us sa kapela a celá death metalová obec dočkali až v roku 2002. Nasledovali ešte ďalšie dva cenené albumy When Angels Begin to Cry (2003) a Blasphemy (2009). Rok 2010 sa niesol v rytme osláv dvadsiatich rokov na scéne, čo podčiarkla kompilačka XX. A tá uzatvára diskografiu tejto bandy. Contempt sú už síce história, ale hudba je mocná droga, a tak viacerí členovia si našli svoje teplé miestečko v ďalších, štýlovo príbuzných kapelách. Za všetkých môžem menovať workoholika Roba Kuzmu (Infer, Mordum, Machina Baphometa, Disconsolate, ex-Nomenmortis…). Edit: Pretože Contempt v tomto roku oslavujú svoje 30. výročie, sú v pláne nejaké výročné koncerty. Avšak karty nepekne zamiešala aktuálna situácia, a preto sa musíme iba nechať prekvapiť, čo z toho nakoniec bude.

Facebookhttps://www.facebook.com/CONTEMPT-116026988313/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=9uR36wzkP6M


Ku kapelám, ktoré hrajú grind som sa tu veľmi nedostal (zatiaľ…). O kapele Cruent (medzi rokmi 1999-2004 fungujúci pod menom Cruent Stercuraro) sa nedá tak celkom hovoriť ako o grindovej, pretože majú také pekné cesto umiesené z grindu, death metalu a trošky gore. Z tohto cesta veľa koláčov za vyše 20 rokov na scéne neupiekli (iba jeden album Grind/Junk z roku 2004, nejaké kompilačky a splitko so spriaznenými Nomenmortis) a držia sa celkom v prítmí undergroundu. Z času na čas ale vytrčia rožky. Inak by som ale pri nich rád spomenul ich textovú náplň. Tá je plná sarkazmu, vtipu a tu a tam nejakého toho masového vraha. Čo zrejme dá spomenúť na kultových amerických „vrahounkov“ Macabre.

Facebookhttps://www.facebook.com/Cruent/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=GyT5kIkKjek


Späť do náručia kmotry Smrti. Od ukončenia činnosti kapely Erytrosy sa pomaly odkojila už nová generácia, takže mladšie ročníky už možno toto meno, ktoré kedysi svietilo ako neónový nápis na motely Normana Batesa, ani nepoznajú. Takže kde bolo, tam bolo… V Košiciach sa v roku 1992 sformovala brutálna „zgerba“ Erytrosy. Ako obetu na oltár death metalovému božstvu vložili iba dva albumy – Incomplete Minds (1996) a Delight (2001), ale aj po rokoch musíme iba skromne pokľaknúť. Oba albumy by si zaslúžili miesto vedľa Košického zlatého pokladu. Po druhom menovanom albume sa kapela stratila z povrchu zemského. Niektorí členovia sa rozpŕchli do spriaznených kapiel východoslovenského UG-čka (Contempt, Killchain…) a kapitola menom Erytrosy zabuchla za sebou dvere.

Erytrosy

Incomplete Minds

Metal Age Productions, 1996

Aké máte spomienky na rok 1996? Ja si z toho roku ako decko pamätám nejakú silnú búrku, ktorá vyvracala stromy. To je tak „všehovšudy“ všetko. Rok 1996 však znamenal pre slovenský death metalový underground čosi iné. Inú búrku. V prenesenom slova zmysle to, čo bolo pre floridský death metal šúdio Morrisound, bolo v rokoch deväťdesiatych pre ten slovenský štúdio Exponent v Šulekove pri Hlohovci. No a v tomto štúdiu sa v polovici bájnych deväťdesiatok mrvili Košičania Erytrosy a zložili časti skladačky nesúcej meno Incomplete Minds. Čo to teda Erytrosy pod týmto označením vytvorili? Proste zbierku krásne prašivého, zahuhlaného death metalu, skladajúceho sa zo siedmich skladieb + intra Inside Collapse a outra Final Reflection. Nezávodí sa tu o nejaké traťové rekordy, skôr tu kapela ponúka pohľad na masívnu hutnosť, tvrdosť a celkový výraz synonyma klasického death metalu posledného desaťročia minulého storočia (to je fakt divná fráza). Aj keď Erytrosy vedeli aj zošliapnuť plynový pedál, čo môžeme počuť napr. v The Picture of Affected Fertility, tak skôr vsádzali na iné, už spomínané tromfy. Jedno je však isté. Tento album odporúča 9 z 10 ortopédov, v snahe správneho posilňovania krčných stavcov.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=Szhrt1JGXmI


V roku 2002 sa začal šíriť mor. Epicentrom nákazy sa stala skúšobňa kapely Infer. Táto bezbožná grupa prijala za svoje infernálnu dohodu o spolupráci death a black metalu. Do roku 2010 vydali tri skvelé albumy In Cold Being (2005), Anti-Human (2008) a Sede Vacante Aeternum (2010). Odvtedy zatiaľ márne čakáme na nasledovníka. Aj keď aspoň odrobinky sa nám ušli v podobe trojskladbového Ep Euphory of Killing (2012) a posledná vec, ktorá dopĺňa ich diskografiu, je ešte o rok mladšie splitko s českou kapelou Sepsis. Na ich Facebooku sa síce vyskytli nejaké fotky zo štúdia, ale doteraz nás s ničím novým nepotešili… Každopádne Infer je kapelou vyhratých hudobníkov, ktorí ak by odovzdávali do budúceho zamestnania svoje životopisy so zoznamom kapiel, v ktorých sa čo i len mihli, bolo by to nadlho (námatkou Erytrosy, Phantasma, Perversity, Nomenmortis…).

Facebookhttps://www.facebook.com/infer666/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=WBJC3U9CDuo


Zmeníme trochu zemepisnú polohu a presunieme svoje prdelky do Sabinova. Práve odtiaľto pochádzala grupa Insepultus. Stále sa zubami-nechtami držíme death metalu, ale diametrálne iného vyznenia ako napr. pri Erytrosy. Insepultus na to išli tak trochu inou cestou. Nebáli sa výrazných melódií, miestami zabrdli aj do doom metalu a celkovo ich prejav zrejme dokázal viac lahodiť aj uchu poslucháča, ktorý nebol striktne vysadený iba na death metalový randál. Napriek nespornej hudobnej kvalite zanechali po sebe (ak nerátame demá) iba EP Considerations (1995) a skvelý album Stigma of the Soul (1999). Podobne, ako aj pri iných menovaných kapelách, sa hudobné životopisy neskôr rozširovali pri pôsobení v iných kapelách (za všetkých spomeňme Radoslava Priputena, ktorý zažíva celkom úspech so svojou gothic rockovou kapelou Gloom).

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=IDiVWN8LneA


Ak načrieme do hlbokej studne svetového death metalu, tak sa nám v „kbelíku“ vyskytne meno Bolt Thrower. Títo anglickí vojvodcovia vydali v roku 2005 svoj posledný album Those Once Loyal, na ktorom sa nachádzala skladba The Killchain. Neviem, či zrovna Bolt Thrower bol inšpiračným zdrojom pre východniarov pri výbere názvu kapely, ale jedno je isté. Práve ten istý letopočet, teda rok 2005 sa datuje ako vznik death metalovej beštie Killchain z Košíc. Vnútornosti tejto kapely tvoria známe postavičky z kapiel Obliterate, Erytrosy, či Ataraxia. Celkovo Killchain, aj vzhľadom na rok vzniku, ako jedna z mála kapiel v tejto časti, nekrútia old school death metalový mlynček. Skôr ich to ťahá do jemne brutálnejších a, dá sa povedať aj, technickejších vôd, po stopách velikánov ako Misery Index, či Dying Fetus apod. Presvedčiť sa o tom dá na troch príkladoch, teda albumoch, menovite – One More Victim (2007), They (2009, albumu dodáva punc jedinečnosti aj dvojica hostí – Trevor Nadir zo Sadist a Dave Kibler z Lividity) a Where Is Your Saviour (2013). Ak nahliadnete na ich Facebook, tak tam sa to hmýri informáciami o tom, že práce na novom albume sú v plnom prúde. Ako si však spieval Homer Simpson, keď čakal, kým mu vydajú zbraň: „Waiting Is the Hardest Part…“ Takže kto čaká, ten sa dočká.

Facebookhttps://www.facebook.com/killchainmetal/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=i6EHBleUi04


Mnohé kapely majú pohnuté osudy. Vzniknú, čosi nahrajú, rozpadnú sa, po x rokoch sa oprášia nástroje a pokračujú tam, kde skončili. Nejako takto to bolo aj v prípade kapely Mordum. Jediným pôvodným členom zostal Roman Köröši. A tak iba on je pamätníkom skvelého dema Systems (1995). Na prelome milénia si kapela ustlala k (našťastie nie večnému) odpočinku. V roku 2015 sa z hlbín podzemia vyvalili naspäť a o dva roky neskôr prišlo aj to, čo všetci očakávali. Plnohodnotný album And What Is the Truth? na značke českého vydavateľa Support Underground. Romana doplnili ďalší starí harcovníci scény Ľubo Lokša (Contempt) a Robo Kuzma (Infer, Contempt, Machina Baphometa…) a v tejto nesvätej trojici fungujú do týchto dní.

Opäť pozorné ucho Mrtvolky zaznamenalo: https://metalexpress.sk/2017/06/mordum-and-what-is-the-truth-support-underground-2017/

Facebookhttps://www.facebook.com/mordumsk/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=b0PMeukgISs


 

Pri ďalšej kapele by mohol bez problémov svietiť dodatok legenda. Aj keď neviem, či to tak vidím iba ja, ale väčšieho uznania akoby sa im dostalo až po tom, ako zavesili nástroje na klinec. Reč je o o košických brutalistoch Nomenmortis. Kapela sa nebála hýbať žánrom, a tak od klasickejších death metalových začiatkov doviedli svoju káru až k naprosto brutálnemu death metalu kríženému s neľudským grindom. Rodný list kapely začína rokom 1992, ale vzhľadom na pohyby v zostave a veci tomu podobné sa útroby prehrávačov dočkali prvého full nosiča až s príchodom roku 2000 (How I Learn to Bleed… for the Things I Wish to Forget). Nasledujúcich dvanásť rokov nového milénia prinieslo ešte ďalšie tri albumy (The Day You´ll Lose Your Head – 2002, Exterminating the Bastard Forces – 2005 a Forget Arcadia – 2011), nejaké to Ep a splitko so spriaznenými a členmi previazanými death/grindermi Cruent. Od roku 2012 je teda banda Nomenmortis už iba spomienkou, ale mnohí členovia sa aj naďalej venujú hudbe (Cruent, Dominions of Suffering…). Jediný stály člen a také synonymum Nomenmortis – Martin Lukáč sa scéne nevyhýba, ale venuje sa jej trochu iným spôsobom. Mnohí pamätajú jeho články zo stránok časopisov ako Metal Hammer, Rock Planet, Rock Hard… alebo webzinov Metalopolis, či Incipitum a pod. Za všetko ale treba určite menovať jeho knihu Monstronomicon, ktorá je takou bibliou pre vyznávačov východoslovenského death metalu a UG ako takého.

Nomenmortis

How I Learn to Bleed… for the Things I Wish to Forget

Jackhammer Music, 2000

V dnešnej časti si spomínam iba na albumy kapiel, ktoré už, žiaľ, neexistujú. Čo je vlastne škoda. No ale ja sa tak či tak otáčam celkom do histórie, takže je to celkom pochopiteľné. Ja mám Nomenmortis tak vo svojej hlave zaškatuľkovaných ako taký brutálny, extrémny buldozér. Ako o pár riadkov nižšie povie sám Martin Lukáč, tak prvý album bol takým najprístupnejším, každý si tam dokázal nájsť niečo svoje. Ono to slovko najprístupnejší môže zvádzať k tomu, ako by malo ísť o nejaký prielom do mainstreamových vôd alebo čo. Fakt je, že je to asi najmelodickejší album, ale stále vo vodách podzemného death metalu. V neskorších rokoch sa začalo ešte viac prikladať pod kotol a tlačilo sa ozaj na čo najextrémnejšie zložky hudobného vnímania. Moje ucho ubrýzgané tu počuje vplyvy starých Kataklysm, keď si tam ešte s mikrofónom tykal Sylvain Houde (na tom asi čosi bude, pretože na ďalšom albume The Day You´ll Lose Your Head nájdete aj cover The Awakener). Na prvotine však moje nežné city prejavujem najmä ku skladbám Tedd Deireádh – Conjuction for Armageddon, Empyrium of Mist, Something Almost Buried (pri všetkých troch za skvelé melodické pasáže prekladané s rachotom zrútenie sa Babylonskej veže) a k takej až možno „bathoryoidnej“ inštrumentálke Left There Something to Live for? (to slovko koketujúce so švédskou modlou som použil kvôli dažďu, ktorý celú skladbu podfarbuje a takým gitarovým vyhrávkam, za ktoré by sa ani maestro Quorthon nehanbil). Moja jediná výčitka k tomuto albume je asi tá, že na obale nežiari klasické logo kapely. Ale to je iba taká malá škvrnka na inak skvelom diele.

Pohľad zvnútra (Martin Lukáč): Posúvať sa určite treba, u mňa bola zákon č. 1 brutálnosť a extrémnosť. Nie každému to sadlo do jeho predstavy, tak sa ľudia často menili. Natáčanie bolo fajn. Veľká noc 1999 v štúdiu neďaleko Michaloviec, také tiché zastrčené miesto. Veľmi sa nepilo, našťastie, ani neboli stresy, skôr sranda, pohodová atmosféra. Každý z hudobníkov podal výkon, na aký môže byť dodnes hrdý. Vydarený debut, zvukovo +/- ako sme to chceli mať. Skladby sú dodnes také, že nahraj niečo technicky a nápadovo v tomto duchu, s „moderným“ zvukom, aby mládež nepyskovala, a ak nie si lekvár ľavý do promovania, niekam ťa ten matroš možno dostane. Ja som na to videl na YT opis „progressive brutal death“. Pobavilo, ale v dobrom. Povedal by som, že je to asi náš najprístupnejší album, každý si tam nájde niečo. Nájsť na to vydavateľstvo trvalo cca rok, oslovil som asi tridsať potenciálnych. Všetko poštou, kazety a CD-R, e-maily len na komunikáciu. To si možno dnes málokto vie predstaviť. Retrospektívne to s Japoncami extra diera do sveta ani nebola. Urobili akési promo, vyfasoval som 50 diskov, čo ani nepokrylo náklady na celé dobrodružstvo. Mali sme však oficiálny album na CD, ktorý nám niekto vydal, lebo ho vydať chcel, neplatili sme za vydanie. V tých časoch splnený sen, také pasovanie na „naozajstnú“ kapelu.

Facebookhttps://www.facebook.com/Nomenmortis-462557310011/ 

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=ULjCMgFSvgc


Polovica rokov deväťdesiatych bola pre slovenský death metal takou klíčiacou a bujnou záhradkou. Rok 1995 znamenal štartovací výstrel aj pre Prešovčanov Perversity. Meno, ktoré death metalovej kapele proste krásne svedčí. Už som to povedal v mnohých článkoch, reportoch a tak podobne, že pre mňa sú Perversity takou slovenskou odpoveďou na amerických Incantation. Ako hudobnou, tak aj textovou, kde gospely o dobrote najvyššieho budete hľadať márne. Tak dlhá časová bublina od založenia kapely po ich debut, podobne ako aj u Nomenmortis, postihla aj ich kolegov z Perversity. Debutovú placku In the Garment of Lust ožiarilo denné svetlo v roku 2003. Ono z dnešného pohľadu je tá doba vážne dlhá, ale na druhú stranu sa aspoň utriasol materiál pre prvé nahrávky, a za ďalšie ešte fungovala povinná vojenčina, ktorá aj nejedného perspektívneho muzikanta obrátila. No je síce pravdou, že v kapele sa okrem Dodiho (mimochodom človek, ktorý má podla mňa vždy dobrú náladu a nahnevaného si ho ani neviem predstaviť) vystriedalo kvantum hudobníkov, ale už nejaký ten rôčik je zostava ustálená (Kazateľ, Fetus a Necrocyklo), len post basgitaristu sa z času na čas nejako hýbe. Naposledy v tomto roku. Ale ako tak pozerám na ostatné kapely v tejto časti nášho/vášho hudobného putovania slovenskou hlukovou stopou, tak Perversity sú jednou z mála, ktorá funguje bez nejakých zásadnejších problémov a vydáva albumy v pravidelnejších intervaloch – Words Like Poison (2004), Beyonf The Reach of Heaven (2007), Ablaze (2011) a Idolatry (2017). Medzera medzi poslednými dvomi nahrávkami síce vyzerá byť väčšia, ale vyplnilo ju Ep Infamy Divine z roku 2014. A ešte, mimochodom, za posledný album Idolatry boli nominovaní na ocenenie Radio Head Awards. Možno viacerí kašleme na takéto veci, ale určitý spôsob uznania to je.

Facebookhttps://www.facebook.com/perversityband/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=vVYtFPZOfZw


Od klasického death metalu, brutalu a kombinácií s grindom sa dostávame aj do zákutí podstatne atmosférickejších. Vraciame sa do hlavného mesta východnej časti krajiny a v temných kútoch, kam nedopadá oko Božie, ani chápadlá cirkvi a podobných výpalníkov, operovali (áno, žiaľ aj tu už ten minulý čas) atmosférickí death metalisti Phantasma. Kapela okrem death metalového vraždenia rada osedlávala Rohatého a z tohto paktu death a blacku splodili svoj charakteristický sound, ktorý radi podfarbovali klávesami a rôznymi náladotvornými vyhrávkami. Približne v tomto duchu vyšla pätica albumov – Welcome in Heaven (1994), Jazz for Jesus (1996), Jahve (1999), Gospel (2002) a Book of Phantasma (2010) + Ep Alternativa 666 (2009). Logo kapely Phantasma sa v roku 2018 objavilo na plagátoch niektorých letných festivalov, ale, žiaľ, ešte predtým, ako sa festivalová sezóna dostalo do plných obrátok, prišla na ich Facebookovej stránke správa, že kapela s definitívnou platnosťou končí a aj všetky nadchádzajúce koncerty sa rušia. Nám ale teda ako útecha zostalo aspoň celkom dosť cenného materiálu po tejto bande.

Facebookhttps://www.facebook.com/phantasma666/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=L77g8oXQcSc


Už som tu neraz spomínal kapely, ktoré vznikli, zase sa po nich zľahla zem a potom opäť vzlietli ako ten bájny operenec, počúvajúci na meno Fénix. Ďalšou kapelou v tejto množine sú Surgery z Popradu. Ich klasická, možno celkom jednoduchá, ale o to chytľavejšia verzia death metalu začala narúšať statiku pohoria Vysoké Tatry v roku 2002. Následne prišla tá, nazvime to hluchá fáza, kým ju v roku 2010 neprerušilo tzv. vývojové štádium už spomínaného Fénixa a Ep Pulled by the Rope. Dva roky na to nasledoval aj plnohodnotný album Descent (apropo obe nahrávky aktuálne môžete zohnať na jednom disku v reedícii, ako u ich vydavateľa Support Underground, tak aj u kapely samotnej) a v roku 2018 skvelý album Absorbing Roots (niekde na stránkach MetalExpressu sa dá vyštrachať aj moja recenzia). Už je to cca rok, čo pracovné povinnosti donútili speváka Rasťa dočasne opustiť kapelu a na jeho mieste na koncertoch huláka istý Tomáš. Ako to je presne na tomto poste v kapele, to by ste sa už asi museli pýtať priamo ich, ale ja by som sa nebránil ani variante, keby kapela mala dvoch spevákov. Bol by to predsa len taký nejaký odlišujúci faktor, ale ja som ten posledný, kto má do toho možnosť kecať, a tak odporúčam vám zbehnúť na nejaký ich koncert a otestovať oboch pánov od mikrofónu. Edit: Tomáš sa v medzičase stal právoplatným spevákom Surgery, takže otázka je zodpovedaná.

V dobe vydania posledného albumu sa moja maličkosť naň trochu pozrela: https://metalexpress.sk/2018/04/surgery-absorbing-roots-support-underground-2018/

Facebookhttps://www.facebook.com/Surgery.Poprad/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=SuStj2s7VeQ 


Na záver si odskočíme do čisto grindových vôd. Ono tá voda tečie okolo jadrovej elektrárne, divne páchne, podozrivo svetielkuje a ryby, čo z nej vyskakujú majú až nápadne veľa očí. Ale zostaňme pri tom, že je tá voda čistá. Z tohto kúpeľa, ktorého bahno vám dá v okamihu zabudnúť na to údajne liečivé z Piešťan, vzišla ako Afrodita z Botticelliho obrazu, kapela Thorwald už v roku 1999. Opäť aj tu funguje čarovná formulka – založenie, rozpad, návrat. Po deme a dvoch splitkách (to prvé spolu s Francúzmi Pulmonary Fibrosis) sa kapela v roku 2006 ukladá na odpočinok a svoj špendlík na grindovú mapu sveta opäť zapichujú o tri roky neskôr. Prichádza však ku zmene. Teda tá najmarkantnejšia je tá, že sa do textov vplížila slovenčina a gore témy vystriedal kvázi humor a kritika toho bordelu, čo sa dennodenne točí okolo nás v bežnom živote. V tejto podobe vyšli kapele dve Ep – Čiernobiele prasa (2013), Kolízie systému (2016) a fullko Sací reflex (2018), ktoré je vlastne fullkom preto, že je k nemu pridané vlastne celé Ep Kolízie systému. Lucifuk aby sa v tom vyznal…

Podobne ako aj pri vyššie spomínaných Surgery, tak aj pri Thorwald som si neodpustil letmé nahliadnutie do útrob posledného albumu: https://metalexpress.sk/2019/04/thorwald-saci-reflex-bizarre-leprous-production-2018/

Facebookhttps://www.facebook.com/Thorwaldgrind/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=seH_ailSmIQ


Toľko nám teda dala etapa na východe, ktorý bol, je a aj bude vždy plný kapiel a hudobníkov. Posledná kapela tak trochu brnkla na notu toho, k čomu privoniame v ďalšej epizóde. Tým pádom netreba hádať, čo to bude. Pozrieme sa na to najrýchlejšie, najzvrátenejšie a podobné naj. Téma je jasná: GRIND.

Avatar photo

Autor: Mrkva

Zdieľaj