Viete kedy si uvedomíte, že vás vek začína tak nejako viac opotrebovávať? Napríklad vtedy, keď si na víkend naplánujete dva
koncerty na opačných stranách republiky a k záveru druhého sa už začínate tešiť do práce, aby ste si oddýchli. Dobre, nebolo to celkom tak, ale bol to zaberák. Po gore narodkách Sperm of Mankind, som sa na druhý deň vybral do Košíc, kde svietila lákavá súpiska Suffocation, Belphegor, Hate + support, ktorá za tých päť hodín vo vlaku proste stála.
Na začiatok nastal tak trochu zmätok, pretože podľa časového rozpisu mali ako prvá kapela večera vystúpiť Gréci Shadowmass, ale pódium okupovali Švédi Carnosus. O pár dní im má vyjsť debutový album Dogma of the Deceased, ale fungujú už od roku 2011. Nemôžem povedať, že by sa ich melodickejší death s odbočkami k old schoolu a slušnou technikou (najmä hra bubeníka sa mi pozdávala) počúval zle, ale popravde nebolo to ani nič, čo by ma nejako uchvátilo. K dobru veci bolo, že sa rozhodli svoju cca pol hodinku využiť naplno a bez zbytočných rečí tlačili do publika, čo len mohli. Mimochodom spevák mi svojimi šialenými výrazmi jemne evokoval Jensa z Meshuggah. Asi nejaká švédska „stíha“.
Možno až pridlhá prestávka nás delila od vystúpenia Grékov Shadowmass. V poslednom čase si ulietam na kapelách typu starých Mercyful Fate a zhruba v podobných mantineloch starého heavy/black/speed metalu to hrnú aj títo satanáši spod Akropoly. Ide vlastne o nové meno (aj
keď sa Shadowmass vlastne iba pretransformovali z kapely Fadom, ale v tej podobe to bol skôr tradičnejší thrash metal), ktoré sa minulý rok dočkalo rovnomenného debutu. Najznámejším členom súboru je zrejme bubeník Maelstrom, ktorý si už svoje odbúchal aj v kapelách Thou Art Lord, Ectoplasma, Ravencult, Mortal Torment… No ale čo predviedli naživo? Ako som už spomínal, bolo to také okienko do osemdesiatych rokov, kde sa zhliadli niekde okolo kapiel Mercyful Fate, Razor… Hudobne to bolo fajn (aj keď si myslím, že k zostave tohto večera sa veľmi nehodili, ale budiž), čo ma ale veľmi nebavilo a podla mňa to celú kapelu tak trochu zrážalo, bol taký nemastný/neslaný hlasový prejav speváka. Ak by mal výraznejší a nie tak tuctový hlas, myslím, že aj celá kapela by bola o triedu vyššie. Keď som už pri prvej kapele naznačil
predstavovanie dvojníkov slávnejších hudobníkov, tak pri basákovi Constantinovi asi nikomu neušla výrazná podoba s Markusom Grosskopfom z Helloween.
Ako tretí v poradí prišiel jeden z headlinerov. Hate sú tu s nami už cca 30 rokov a celý ten čas drží kapelu pri živote spevák a gitarista ATF Sinner. U mňa Hate uháňajú tou istou diaľnicou ako ich kolegovia Behemoth, ale tí po albume Evangelion zišli z tej diaľnice prvým možným výjazdom a stali sa tak nejako bezpohlavnými. Hate ale na rozdiel od nich túrujú motor aj naďalej a na dopravné obmedzenia na tejto ceste neberú ohľad. Čo je pre mňa ku prospechu veci. No, v momente ako som dorazil do klubu, mi udreli do očí nejaké železné koly, ale skôr som čakal, že to bude patriť k performance Belphegor. Ale pred setom poľskej „nenávisti“ dosadili na tie koly lebky, zrejme
nejakých neverníkov, alebo krížencov človeka a srnky, pretože z nich trčali efektívne parôžky. Na pódium dokráčala štvorica hudobníkov na čele s Adamom (ATF Sinner) a ja musím povedať, že z toho chlapa prská charizma, ako z pretečenej vane. Defacto celý set stál v nemennej póze, ale napriek tomu to stačilo. Z pódia sa linul surový a chladný zvuk (to som na tejto kapele žral kedysi pri albume Anaclasis…) a možno to bolo tým, že som stál príliš vpredu, ale zdalo sa mi, že bicie nejako prerážali všetko ostatné. Okrem toho a tak trochu okrem zostavenia playlistu (neviem prečo sa niektoré kapely akoby báli viac siahnuť do minulosti), nemám k výkonu kapely čo vytknúť.
Na rakúskych rúhačov Belphegor som si musel počkať takmer šesť rokov. Naozaj som ich dlho nevidel a tak som sa celkom na
túto black/death metalovú čiernu omšu tešil. Od tej doby síce vydali iba jeden ďalší album (novinku vraj máme čakať tento rok), ale povedal by som, že ako kapela o dosť vyrástli a v súčasnej dobe sú považovaní skutočne za kultovú kapelu. To sme si mohli povedať aj pri pohľade na pódium. Kde boli Hate decentne okultní, Belphegor sa neboja podať svoje predstavenie pekne natvrdo. A tak sme tu mali nejaké krvavé kríže, ktoré boli obrátené tak, že Nazareťanovi by dvíhalo žalúdok ako na centrifúge, mikrofóny zdobili kozlie lebky a špikové kosti veľké tak, že pôvodne patrili asi komparzu z Jurského parku a nejaké sviece, asi čmajznuté zo sakristie. Ak ma môj tak trochu tinitusom postihnutý sluch neklamal, tak za tónov Mozarta nakráčali títo splozenci pekla na stage a spustili svoj set, pri ktorom sa asi všetky sochy svätcov v neďalekom Dóme nebezpečne rozkývali. Musím povedať, že vizuál ma celkom uchvátil, ale so zvukom to opäť nebolo terno. Serpenthov spev nebolo počuť vôbec a podobne bola na tom aj jeho basa. Postupne sa to trochu napravilo, ale dokonalé to stále nebolo. Napriek tomu ten masívny a agresívny nástup, ktorý zdobil Conjuring the Dead, mi až rozvibroval žalúdočné šťavy. Ale asi nemám s vrchným arcikacírom Helmuthom podobný hudobný vkus, pretože z mojich obľúbených albumov Bondage Goat Zombie a Walpurgis Rites – Hexenwahn, nezaznelo nič a celkom sa sústredilo na stále poslednú vec Totenritual. Ale napriek tomu som po ich sete cítil ten príjemný pocit, aký máte po dobre vykonanej práci. Iba ten puch z kadidla nemusel byť.
Pamätáte si na ten pocit, keď ste boli deti a dostali ste Kinder vajíčko? Prekúsavali ste sa čokoládou, aby ste ale aj tak najväčšiu
radosť mali z hračky ukrytej v jej vnútri. Presne tieto pocity som mal behom tohto večera. Čokoláda boli predchádzajúce štyri kapely. Aj keď boli dobré a chutili, tak som sa najviac tešil na hračku v podobe legendárnych Suffocation. Ja síce chápem, že veľa ľudí čaká na tie sľúbené posledné koncerty s Frankom (uvidíte napr. na Brutal Assaulte), ale mne táto zostava s Rickym za mikrofónom natŕha prdel až niekam po krk. Proste je to radosť na nich pozerať, pretože oni majú radosť z toho, že hrajú. Takže tá chémia je vzájomná. Po teatrálnom sete Belphegor (mimochodom bolo celkom zaujímavé vidieť „výmenu stráží“ v publiku, kde po vystúpení Belphegor ustúpili mladšie ročníky a dopredu sa dostali starí harcovníci) na mňa Suffocation pôsobili až takým príjemne civilným dojmom. A ten perfektne vyvážený setlist, kde sa striedali staré klasiky, pri ktorých sa aj upchané cievy zrazu uvoľnili, ako Jesus Wept, Catatonia, Infecting the Crypts alebo Funeral Inception, preložené niektorými vekovo mladšími zárezmi. Čo sa týka zvuku, tak aj v tejto disciplíne boli proste Suffocation víťazmi večera. Pre mňa to bol asi ich najlepší koncert z tých troch, ktoré som videl. Len mi tak pri pódiu napadla tá scéna z remaku Texaského masakru, kde tá jedna neboráčka mala skrytú zbraň v rozkroku a následne si s projektilom urobila vetrák v hlave. Tak takto som to videl aj ja. Tá neboráčka som bol ja a ten projektil boli Suffocation.
Uf, čo dodať na záver? Neviem o nikom, kto by z tohto koncertu odchádzal s nejakými zápornými pocitmi. Zrejme všetci odišli s výdatne naplnenými bruškami (ušami), ako z festivalu švédskych stolov. A tak ak bol niekto v pondelok ráno nevyspatý, ale napriek tomu sa na jeho tvári rysoval úsmev, môžete si byť istý, že navštívil práve túto akciu.
Foto: Veňa Vicianová
