Kým nás Smrť nespojí: 1. časť – Predčasná exhumácia – Old school death metal, part. I

Spln mesiaca. Padajúca hmla na polorozpadnutý, chátrajúci cintorín. Oblohu križujú netopiere, v nekonečnej potrebe za naháňaním potravy. V tejto temnej idylke sedím sám na rokmi ošľahanom hrobe a brázdim prstami po náhrobku v snahe zistiť hmatom, s kým to mám dočinenia, pretože nápis pod nánosmi času stratil čitateľnosť. Majestátne ticho noci prerušuje najprv nepatrné klopkanie a škrabot. Jemne ma to rozrušilo, ale keďže sa všetko vrátilo k mĺkvemu pokoju, prestal som si to všímať a nechávam sa unášať opäť nočným chladom. Lenže zvuky nesúce sa tmou sú tu opäť. Periférne zaznamenávam pohyb a neverím vlastným očiam. Pár metrov odo mňa sa pôda na jednom z hrobov začína zdúvať a hluk naberá na intenzite. Ustupujem preto o pár krokov a skrývam sa za kaplnkou, ktorá tu už musí stáť veky a pozorujem situáciu, ktorá nastala. Miesto posledného odpočinku sa otvára, nahnité drevo z rakvy praská pod silou, ktorá na neho tlačí zdola. Ako krt, ktorý sa prekope na denné svetlo, z jamy vylieza niečo, čo bolo kedysi človekom. Pár jemných, nie príliš koordinovaných pohybov a táto bezbožná kreatúra zo seba zhodí aj tých posledných pár mäsožravých červov, ktoré ešte obhrýzali zvyšky tkanív. Neuvedomil som si, že som vydal zdesený výkrik, ale už je neskoro. Prázdne jamky, ktoré kedysi vypĺňali oči, ma už zaregistrovali a lačný pud začal pracovať. Chcel som sa dať na útek, ale ohromený touto scénou som si nevšimol, že za mnou už stojí ďalší oživený „kedysičlovek“ a tento do mňa zahryzol s vervou svoje krvilačné zuby. Nakazil ma infekciou zvanou death metal. (Mrkva, MetalExpress 6. 9. 2018 – Recenzia Carnal Tomb – Rotten Remains)

No neviem, aký stupeň narcizmu je to, keď citujem sám seba, ale to nechajme radšej bokom. Aby sme si to uviedli na pravú mieru. V sérií týchto článkov sa zahrám na takého avatara Pavla Dvořáka, ale namiesto pátrania po vykopávkach, sa budem rochniť v slovenskom death metale (s miernymi odbočkami tu a tam). Takže si prejdeme históriou môjho (a asi aj nejedného z vás) milovaného žánru od jeho prahistórie konca 80. rokov až po dnešok, necháme prehovoriť osobnosti a hudobníkov, ktorí vystavali monument Smrtke na Slovensku, dáme do pozornosti výstavné diela (čítaj albumy), ktoré stoja za to, aby človeka postupne pripravili o sluch atď. Takže dajte domácim miláčikom tabletky na ukľudnenie, varujte susedov, vytočte volume doprava a prežehnajte sa.

Mimo toho teatrálneho začiatku mi bránu do sveta blast beatov, spevu, ktorý zatrasie maternicou (dobre, mne asi nie) a textov, kde sa to hemží nebožtíkmi, zvrátenosťami, krvou a ľudskými vlastnosťami, s ktorými by asi Mojžis spokojný nebol, otvorili kultoví floridskí mlátiči Monstrosity s albumom Millenium. Pretože som porevolučné dieťa, tak to bolo až niekedy chvíľu po prelome milénia (náhoda?) a postupne som si hľadal nitky k ďalším kapelám. Pretože na tom albume chroptel Corpsegrinder, tak som to driftom stočil ku Cannibal Corpse a následne k ďalším a ďalším kapelám. Ale moje blúdenie v hudobnom labyrinte na spôsob poslednej scény z filmu The Shinning asi nikoho extra nezaujíma, a tak otázka smeruje k významnejším ľuďom, ich inšpiračným zdrojom, kapelám a albumom.

Roman Regina (Typhoid): K death metalu ma tak, ako mojich najbližších kamarátov, priviedlo, povedal by som, postupné spoznávanie hudby. V šiestej triede môj spolužiak Ďuso vykšeftoval v škole originál kazetu Somewhere In Time od Iron Maiden, a to bol pre mňa veľký tresk. Až do konca základnej školy sme mali také thrashové obdobie a počúvali sme európske (dodnes sú pre nás neporovnateľné s „Big 4“) bandy ako Sodom, Kreator a podobne, potom sme objavili Death, vyšlo Leprosy, to bola ďalšia silná šleha do môjho mladého života. A pri tom Deathe som už v podstate aj zostal. Tesne po Death som spoznal ďalšiu srdcovku Nocturnus. A už to postupne šlo ďalej. Stretnutie s Cannibal Corpse (z nahrávky na kazete Butchered At Birth) urobilo tiež svoje, no a človek jednoducho spoznával kvantá nových a nových kapiel.

Martin Lukáč (Nomenmortis): S tvrdou hudbou som začal koncom ZŠ, vtedy sa dali počuť veci ako Deep Purple, Black Sabbath, Scorpions, z domova Citron, Tublatanka, Turbo (doba bola ťažká, hehe). Na to sa automaticky nabalil vtedajší britský, nemecký a americký heavy metal, potom Helloween, Metallica, Venom. Zlom a nasmerovanie bol „Reign In Blood“ od Slayer, k tomu Kreator, Sodom, Bulldozer, Coroner, Bathory, Celtic Frost – tu už sme blízko – Possessed, a pri Death, Obituary, Morbid Angel, Entombed, Massacra + Carcass, Napalm Death, Terrorizer už bolo jasné, že to orechové bude death metal a grind core.

Roman Halmo (Craniotomy): Takže, keďže mám staršieho brata a ako deti sme mali spoločnú detskú izbu, spoločnú vežu, zvedavosť detto :), tak som sa viac-menej dostal tu k „tvrdšej“ muzike. Tublatanka, Helloween, Gamma Ray… a pak moja zvedavosť, ktorá vedela, že sú stále extrémnejšie žánre, ktoré začínali byť postupne dostupnejšie. Písal sa rok 1993/1994 a po kratšom pátraní som okúsil Cannibal Corpse -Tomb of Mutilated a vedel, že toto bude láska na celý život. O pár dní som kontaktoval vtedy môjho suseda Lukáša (btw. náš bubeník v Craniotomy), on bol v tej dobe podobný šialenec ako ja a išli sme tvrdo po kapelách ako Deicide, Obituary, Death, Napalm Death, Torr, Svatý Vincent… cez miestne hudobniny alebo cez chlapíka na burze, ktorý nám nahrával kazety podľa jeho dostupného zoznamu.

Anton „Lepra“ Varga (Abortion): Tie už nepoznáte!! Boli to prvé Death metalové kapely, všetko čo vychádzalo na značke Earache a tiež prvé tituly od Nuclear Blast. Plus desiatky nezávislých labelov, akým boli napr. Wild Rags Records. Bola to doba, čo album, to skvost a odlišná muzika. Dnes to už nefunguje, lebo už všetko bolo povedané. Ale úplne prvou kapelou boli asi Death a ich album Scream bloody gore, alebo Infected a album Dark Century. Z grindu to bola biblia tohto štýlu, Napalm Death a Scum.

Roman „Elevo“ Laššo (Dehydrated, ex-Depresy…): Ako malý som sa stretával s ľuďmi, ktorí počúvali, v dobe keď som mal 6 rokov, Kiss, Led Zeppelin, Deep Purple, Black Sabbath, Iron Maiden… vtedy som zasadol a skúšal hrať na bície zo zvedavosti. Po čase to šlo z roka na rok (od 9 rokov) už ku kapelám W.A.S.P., Helloween, Metallica, Angel Dust, Running Wild, King Diamond, Judas Priest, Manowar, Slayer, Kreator, Testament … No a stredná škola Sepultura, Morgoth, Napalm Death, Type O Negative, Death, Massacre, Autopsy, Morbid Angel, Cannibal Corpse atď. Potom fínska a nórska scéna a hlavne Sweden Death Metal.

Martinus Sukhoi (Realms of Chaos, Dementor, ex-The Infinite Within…): Ono je to celkom zložité. Ja som mal rád tvrdú hudbu od malička. Vtedy som bol veľký fanúšik Children Of Bodom, čo bola v podstate moja gitarová škola. Prvá taká seriózna death metalová kapela, ktorú sa mi dostala do uší bol Cannibal Corpse, keď som mal nejakých 14 rokov. V tesnom závese onedlho Morbid Angel a Deicide. Zvykol som si to vtedy raz za čas pustiť, ale nerozumel som tomu tak dobre. Vtedy som skôr počúval black metal, Mayhem a podobné. Najväčší zlom prišiel, keď sa mi do uší dostalo Suffocation, Dementor a Craniotomy. Keď som počul prvých pár skladieb týchto kapiel, v momente ma rozsekal ten brutálny vokál a rozdrvujúce gitary a bubny ako z guľometného hniezda. Jednalo sa o nahrávky „Its Not Cut Out – It Cant Be Eaten“ od Craniotomy, „Despise The Sun“ od Suffocation a od Dementoru to bolo nejaké 3-skladbové promo bez názvu, čo vydali v dajakom 2006. Odvtedy sa vlak nezastavil, a keďže som tomu začínal viac a viac rozumieť, v čom malo zásluhu aj to, že som hral na gitare, tak som tomu totálne prepadol. Kapiel pribúdalo a dodnes je to hudba, ktorú s výnimkou nejakých jemnejších záležitostí točím 90% času. Možno by niekto povedal, že som obmedzený, avšak tá intenzita a kreativita, ktorú tento žáner ponúka nemá obdobu a konkurenciu. Bodka.

René Blahušiak (ex-Dementor): K tvrdšej hudbe ako takej, ma najskôr dostal thrash metal. Klasické kapely ako Slayer, Exodus, Kreator alebo Metallica. Asi prvým spúšťačom pre death metal bola samotná kapela Death, od ktorej som zrejme ako prvý počul album Leprosy. Až neskôr som sa dostal k Scream Bloody Gore. Nasledovali kapely ako Pestilence, Suffocation, Obituary a samozrejme Morbid Angel, ktorý bol dlhé roky mojím najväčším vplyvom a vzorom.


Reného odpoveď som si schválne nechal ako poslednú, aby som to krásne premostil. Dementor, jedna z najstarších, ak nie najstaršia death metalová kapela, ktorú Jánošíkovo potomstvo vyvrhlo. A právom sa pri názve tejto kapely vyskytuje prívlastok legendárna. Je síce pravda, že po Reného odchode aktivita v kapele akoby postupne upadala (za oponu síce nevidím, ale za 14 rokov iba dva albumy – Faithless a Damned… aj keď som nesmierne rád, že minulý rok vypustili aspoň nové Ep Blasphemy Madness), ale fungujúca je dodnes a vyčíhal som si ich vystúpenie na Symbolic Open Air a môžem povedať, že stále je to banda, ktorá vám dokáže urobiť krk nefunkčným na pár dní. Každopádne pre mnohých fans asi zostanú v mysli zapísaní albumami od The Church Dies po God Defamer (apropo God Defamer je meno kapely, ktorú sformoval René po odchode od Dementor, touto kapelou prefrčali známejšie mená scény ako Rudy Strhák, Miro Raučina, Jaro Kyselica (ex-Dementor)… a na scénu prispeli dvojicou albumov Heavenly Hell a Relics), ale ak máte radi špinu, bordel a určitú archaickosť rovnako ako ja, tak si trencle budete meniť už pri deme The Extinction of Christianity. Mojím miláčikom od nich je ale práve album God Defamer (nejako sa tuším už opakujem), a tak si k nemu dovolím zopár slov.

Dementor

God Defamer

Osmose Productions, 2004

Myslím, že všetci, ktorí máme svoje násťročné obdobie už dávno za sebou, pamätáme na dobu, keď sme uvideli obal nejakého albumu v časopise a ten obrázok sa nám silne vryl do pamäte. Pre mňa bol tento prípad album God Defamer od Dementor. Nechcem aby to vyznievalo, že som nejaký pamätník (aj keď výstraha v podobe tretej desiatky rokov už po mne načahuje svoje drápy), ale tá recenzia v už dávno neexistujúcom časopise Rockshock, mi vlastne skrížila hudobné cesty s touto blasfemickou bandou. Vtipné je to, že keď som sa k tomu albumu niekedy neskôr v tom čase dostal, tak som bol tak nejak sklamaný. Ale podobne ako pri niektorých značkách vín, tak aj u mňa musel dozrieť ten pocit, že toto je proste majstrovský „stuck“. K všeobecne vysoko hodnoteným albumom od Dementor ako The Church Dies, alebo Kill the Thought on Christ síce chovám nemalý rešpekt a nijako nespochybňujem ich právoplatné miesto medzi tým najlepším, čo slovenská extrémna muzika kedy splodila, ale God Defamer má pre mňa také svojské čaro. Možno je to to pravidlo, že prvý album od danej skupiny býva pre vás vždy špecifický, možno je to tým, že to bol posledný album René Blahušiaka v radách kapely, alebo možno je to tým, že je to taká esencia toho najlepšieho, čo Dementor kedy urobili. Keď sa tak nad tým zamyslím, čo mi tak mohlo pred tými rokmi vadiť, možno je to Rasťova hra na bicích, pretože sa mi vtedy zdalo, že to tak nejako preráža všetko ostatné. Teraz to naopak obdivujem. A obdivujem aj skvelé skladby, ktorými sa tu nešetrilo, okrem iných úvodná kacírska žatva Slaying Grace, alebo hitovkové veci ako The Mighty Evil, alebo Unholy Hordes of Rot. Celým albumom sa možno nesie taká jemná aura Morbid Angel a Deicide, čo ale na škodu nikdy nebolo a právom má tento album u mňa špeciálne miesto.

Pohľad zvnútra (René Blahušiak):

God Defamer bol aj môj najobľúbenejší album od Dementor. Produkčne to bolo to najlepšie čo sme do tej doby dali dokopy. Bolo to vďaka podpore OSMOSE, torí nám umožnili natáčať v Stage 1 v Nemecku u Andyho Classena. Ten už mal za sebou úžasné práce. Takže toto bolo super. Andy z nás mačkal maximum aj ako producent. S odstupom času ho už nejak nehodnotím. Stále je to pre mňa to najkvalitnejšie čo som s touto kapelou vypustil von. Ten album v podstate uzavrel moje pôsobenie v Dementor.

Facebook: https://www.facebook.com/dementorDM/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=Jkc86wQXYsU


 

Po Považí sa zošupneme trochu po smere rieky nadol a z Púchova sa zvezieme do Trenčína. Tak schválne, čo je okrem hradu symbolom tohto mesta? Pretože sme tu všetci zrejme na podobnej vlne, tak odpoveď znie jasne, Depresy. Kapela, ktorá sa za roky pretransformovala z death metalovej kapely na takú špongiu (v dobrom slova zmysle), ktorá vsakuje vplyvy z množstva iných žánrov. To môže byť niektorým fanúšikom po chuti, iným veľmi nie. Ja osobne som rád, keď kapela nestojí na mieste a neprehráva dokola tú istú pesničku, ale zostávam napriek tomu fanúšikom ich starej tvorby po album Sighting. Depresy je dá sa povedať podobný prípad ako Dementor. Aspoň čo sa týka množstva nového materiálu. Po albume Morph – Near Death Experience z 2009 (pri tomto albume by som určite rád zmienil jeho vizuál, tu by som si mohol odbehnúť do nejakého mäsokombinátu a pozbierať urezané palce zamestnancov, aby to malo dostatok like-ov… kto neviete, ako to vyzerá zadovážte si to, je to ozaj originálna vec) som sa začal domnievať, že kapela má za sebou klinickú smrť. Hádes mal v podzemí asi plno, alebo tam mali inventúru, alebo neviem čo, a tak Depresy patria naďalej k živým a dýchajúcim organizmom scény. Asi viac ako za posledné roky dokopy. Môžu za to zrejme zmeny v zostave, ktoré ich nakopli a taktiež dvojskladbové Ep MMXVIII (ak ste na základke veľa nevynechávali, tak z rímskych číslic si dokážete vydedukovať aj rok vydania). Ešte predtým, ako prejde cez moje uši a následne cez prsty klávesnice, pre mňa vrchol tvorby Depresy – Ep A Grand Magnificence, niekoľkými slovami prispeje aj pôvodný bubeník Elevo, okrem toho, samozrejme, tlučmistr ďalšej reinkarnovanej legendy Dehydrated.

Depresy

A Grand Magnificence

Immortal Souls Productions/Shindy Productions, 1998

Hororoví fanúšikovia isto spomenú na tretie pokračovanie trampôt Klincohlava, teda Hellraiser 3, kde mal jeden z cenobitieho gangu hlášku: „Relaaaax baby, this is better than sex!“ Ja síce viem, že ten borec s piestom v hlave nehovoril zrovna o tomto skvelom EP od Depresy, ale v prenesenom slova zmysle to platí aj v tomto prípade. Kvantum fanúšikov pokladá práve túto nahrávku za to najlepšie čo družina spod hradu Matúša Čáka kedy urobila (niektorí zájdu ešte viac do histórie k demám, apropo na ďalších vydaniach bolo k AGM pridané aj demo …and There Came the Tears with Christ) a ja patrím tiež medzi nich. Potom neskôr sa moje hudobné cítenie uberalo zrejme iným smerom ako u kapely, ale toto je proste óda na radosť z hudby. Aj keď ide vlastne iba o tri autorské skladby + An Elder Spirit´s Reincarnation od Hypocrisy (mimochodom skvele zvládnutý cover, ak nie lepší ako originál, tak minimálne rovnocenný s Tägtgrenovcami), tak každý tón, každá jedna slabika v textoch je tu dotiahnutá do krásneho absolútna. Je tu možno cítiť taký letmý opar, povedzme Septic Flesh (v tých časoch ešte dvojslovný názov), kvôli prácam s atmosférou, klávesami a tak, ale je to v znesiteľnej a príjemnej forme. Týchto zopár skladieb v sebe ukrýva celú škálu melódií, zvratov a prekvapivých momentov. Proste veľa kapiel pri tvorbe materiálu možno ani nevie, aký zásadný zlom v živote nejedného fanúšika zrovna chystajú. A práve to dokázali Depresy na A Grand Magnificence.

Pohľad zvnútra (Roman „Elevo“ Laššo):

To je doba. Vyšlo v 1998 u Shindyho. Natáčali sme ho v zime 1997 v známom a asi jedinom štúdiu, kde točili metalové a punkové kapely – Exponent studio – Kmeť. Spanie na zemi, len tak medzi nástrojmi a hardware bicích. No punk. Skladby vznikli v dobe, keď sme sa ako tak udomácňovali, alebo stotožnili s tým, že toto je to, čo chceme hrať. To už naznačovali dve veci pred tým Try Not to Breath a Without the Future (na kompilačke Wretched People In The Real World – Metal Age productions). To hrali Hypocrisy, Desultory, Grave, Septic Flesh… toto nás dosť ovplyvnilo a myslím si, že sme sa mali toho držať. Boli to skvelé časy. Parádna zostava Roman „Dirrt“ Špatný – on v podstate odštartoval to ako sme sa vyvíjali a uberali v tom, čo budeme hrať. Vedel čo chce hrať. Roman „Shimi“ Filo – skvelý gitarista, hlavne na sóla bol dobrý. Spev Dragan a ja. Teraz obidvaja v Dehydrated. Na to už iba len pekne spomínať a dúfať, že niekto to dotiahne tam, kde my (a tým myslím nás všetkých, všetky bandy od západu na východ a od severu na juh, čo to v 90.tych rokoch začínali, ako priekopníci československého death-metalu). Tak a týmto chcem všetkých pozdraviť a dúfam, že sa ešte dlho budeme stretávať na koncertoch, fesťákoch a podporovať mladú novú krv. AVE

Facebookhttps://www.facebook.com/depresyofficial/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=CpINHcXK7NE


 

Páči sa mi, ako to všetko pekne nadväzuje a ako sa plavíme po Váhu. Dobre no, Dehydrated sú síce pôvodne z Piešťan, ale dnešná zostava je takou cudzineckou légiou, pretože sa tu zgrupujú členovia z rôznych miest. Asi nie je na území od Tatier k Dunaju vertikálne a od Zemplínskej šíravy po Holíč horizontálne nikoho, komu by toto meno aspoň nejako v podvedomí nehlodalo. Album Ideas má asi väčšina z nás na čestnom mieste na poličke (nedávno vyšiel v reedícii), určite ale netreba zabudnúť ani na dve demá – Festered Find a Suffering of Living Masses, ktorých obaly vyzerajú tak, že by sa za ne nehanbila nejedna mexická gore kapela. Oba dva demo snímky v pohode nájdete na Youtube a ak netrpíte tinitusom, tak už tam môžete počuť jasný rukopis Braňa Juráka. Braňo zostal v kapele ako jediný pôvodný člen do dnešných dní. V roku 2015 prišiel comeback (v ktorý som ja vlastne ani nedúfal) a odvtedy kapela šľape v slušnom tempe. Návrat potvrdili albumom Resurrection, ktorý ja dávam o niečo málo pred Ideas a splitkom so spriaznenými dušami z Česka, kapelou Fatality. V dehydrovanej kuchyni sa ale už čosi opäť kuchtí a ja asi nie som sám zvedavý, čo z nich vylezie. Edit: v medzičase sa vyklubalo dvojskladbové mini CD And Death Shall Have No Dominion, ktoré je predzvesťou nového albumu.

Dehydrated

Resurrection

Immortal Souls Productions, 2017

Ak kapela nahrá po 20 rokoch album, bývam k tomu veľakrát skeptický. A veľakrát oprávnene. Ale sú tu výnimky. O to viac hreje pri mojom spráchnivenom srdiečku, že táto výnimka platí aj pre slovenskú kapelu. Dlhé roky boli Dehydrated iba kapelou zo zažltnutých stránok death metalovej encyklopédie, pokiaľ sa v roku 2015 nezačalo niečo trepať v skúšobni, ako maličký votrelec v hrudnom koši. A že to bolo celkom slávy, keď sa „hydranti“ opäť vrátili na pódium. V tom čase ešte s Depressom (ex-Angel´s Decay, ex-Corrupted Melody) za bicími, ktorého neskôr nahradil Elevo, ktorý v tom čase odišiel z inej legendárnej bandy, Depresy. A tak sa pomaly vykryštalizovala zostava, ktorá dala dokopy toto masívne dielko. Album otvára intro, cez ktoré sa prehryzú zlovestné tóny The Glory´s Hangman a potom už sa to valí hlava-nehlava. Mne vždy údy spozornejú pri dvojici Last Sunset a Appealing Murder, ktoré pokladám za vrcholy tohto albumu. Koniec Dying and Asking (apropo túto skladbu kapela vydala ako splitko s českými bratmi v zbroji Fatality) tvorí outro, ktoré tak uzatvára pomyselný kruh. Ale ako post scriptum je tu ešte dodaný cover od legendárnych Američanov Massacre a to úsvit večnosti(Dawn of Eternity). Do očí taktiež ale bije aj nádherný obal od španielskeho majstra štetcov Juanja Castellana (tvoril okrem iných aj pre Revel in Flesh, Avulsed, Vomitory a najnovšie aj pre The Black Dahlia Murder).

Facebookhttps://www.facebook.com/dehydratedsk/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=3nR9zQ2fwIY


 

V kúpeľnom meste plnom cyklistov ešte zostaneme. Ak holdujete muzike tak technickej, že sa vám z toho uši zapletú do námorníckeho uzla, nemá zmysel veľmi predstavovať kapelu Dissonance. Síce natočili iba dva albumy, medzi ktorými je priepastný rozdiel 20 rokov, ale na scéne majú svoje meno vypálené ako stádo kráv cajch na svojej pravej púlke. Ich letokruhy prezrádzajú, že sú rovnako starí ako moja maličkosť, aj keď teda do roku 1993 fungovali pod názvom Notorica a technický death metal bola ešte vzdialená etapa. Rok 1994 bol v znamení skvelého debutu Looks to Forget, kde si slinu museli utierať najmä fanúšikovia maestra Schuldinera. Po preskočení 20 kalendárov narazíme na rok 2014 a druhý album The Intricacies of Nothingness, kde je technika dotiahnutá už ad absurdum. Progresívne a jazzové prvky mne osobne dávajú spomenúť na (zatiaľ) posledný album od Atheist, ale s dávkou svojského ksichtu. Na mňa je to už predsa len príliš, ale album Looks to Forget si veľmi považujem, a tak ho skúsim trochu priblížiť.

Dissonance

Look to Forget

Czech Panorama, 1994

V dobe, keď žezlo death metalovej ríše držal pevne vo svojich rukách jej zakladateľ, maestro Schuldiner so svojimi Death, sa v Piešťanoch rojili ako v úli nápady kapele Notorica, ktorá sa neskôr premenovala na, dnes už kultové meno, Dissonance. Rok 1994 a debut ako z ríše snov – Look to Forget. Nadčasové dielo, hodné majstrov. Toho božského Chucka som pár riadkov dozadu nespomínal náhodou. Dissonance bohate naberali práve zo studne vykopanej týmto hudobným géniom. Celkové nápady, zvučenie, štylizácia spevu… to všetko odkazovalo k Death. Tým nechcem povedať, že v prípade Look to Forget ide o nejakú kopírku. Práve naopak. Svojich nápadov sem priniesli za vagón, ale prečo nečerpať inšpiráciu u tých najlepších? Každopádne, aj na rok vzniku, ponúka tento album skvelú zvukovú náplň, čo teda nebolo vždy pravidlom. Veľakrát sa snažím vypichnúť nejaký skvelý kúsok z toho konkrétneho albumu, ale tu to ide veľmi z tuha. Ale predsa len kvôli nádherným melódiám, ktoré sa nesú inštrumentálkou Feelingless, by za vrchol (to slovo tu ale asi nie je na mieste) mohla byť považovaná práve ona. Dissonance sú vďaka tomuto materiálu právom považovaní sa legendu tejto našej maličkej scény, ale tento album by bez problémov obstál aj v širšom merítku globálnej produkcie.

Pretože nie všetci máme pamät ako zviera počúvajúce na latinské meno Loxodonta africana, ani netlačíme do seba ginko na kilá, je lepšie si pripomínať. A tak si pripomeňme, čo kolegyňa Mrtvolka napísala na druhý album DissonanceThe Intricacies of Nothingnesshttps://metalexpress.sk/2015/02/recenzia-dissonance-the-intricacies-of-nothingness/

Facebookhttps://www.facebook.com/dissonancesk/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=zAizSIRVY5k


 

Už sme tu mali Dehydrated, u ktorých určitý čas mydlil blany bubnov Pegas (ex-Hypnos, Krabathor…) a treba spomenúť ďalšiu kapelu, kde ukázal svoje bubenícke umenie. Apoplexy z Myjavy je, alebo teda bola, kapela ktorá, ak budeme jedného pekného dňa starí páprdovci, bude často hraná v hudobnom pásme pre pamätníkov. Teda v takom tom, kde sa to bude hemžiť blast beatmi a growlom. Za svoju nie veľmi dlhú kariéru stihli obšťastniť fans albumami v počte dvoch kusov. Ale či už Tears of the Unborn, alebo Monarchy of the Damned (nedávno vyšli v reedíciách, v prípade Tears of the Unborn aj spolu s demom Dysmorphophobia) dokážu aj po rokoch rozhýbať metabolizmus každého jedného vyznávača kovu smrti. Ak patríte k čitateľom zinu Earsturbation, možno ste zachytili informáciu, že členovia kapely sa pohrávajú s myšlienkou comebacku. Ak by sa k tomu predsa len rozhýbali, vesmír by sa dostal opäť do rovnováhy. Do tej doby si ale prejdime kultovým debutom Tears of the Unborn.

Apoplexy

Tears of the Unborn

Station Master, 1995

V roku 1995, keď som si ja v materskej škole notoval pesničku o Rafaele stonožke, sa o niekoľko desiatok kilometrov ďalej, v štúdiu Exponent, rozpútavala death metalová horúčka. Mohla za ňu partia z Myjavy – Apoplexy. Pri tejto kapele je asi veľmi ťažké, až nemožné, rozhodnúť sa, ktorému z ich dvoch albumov by mal človek dať prednosť. Či už Tears of the Unborn, alebo Monarchy of the Damned sú albumy, ktoré preveril tok času, v ktorom aj obstáli. Ja v pozícií takej cieľovej rovinky, ale predsa len o prsia dávam prednosť tomu staršiemu z tejto dvojice a teda Tears of the Unborn. Album možno s až takým gore obalom, ktorý ale vďaka názvu albumu a titulom skladieb nevsádza na prázdnu brutalitu, ale dáva človeku priestor na zamyslenie sa. Práve to je skutočná hodnota tohto albumu. Pri death metalových kapelách človek očakáva agresívnu a energickú hudbu, nie každý sa ale dokáže pozrieť tak nejako pod povrch. Práve Apoplexy to ale dokázali. Skvelou technikou prešpikované death metalové žiletky získavajú ešte viac na svojej ostrosti v kontraste s inštrumentálnymi predelmi Memory, Coronation a Crying Sea, na ktoré by boli hrdí aj povedzme Cynic. Jedinou škvrnkou na celom albume je možno z dnešného pohľadu trochu archaický zvuk. Ale treba sa na to pozerať dobovo a v tomto prípade to je dokonalé, presne také aké to je.

Facebookhttps://www.facebook.com/apoplexyslovakia.apoplexyslovakia.3

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=nRKUCSGwLSE


 

Pod Nitrianskym hradom zrejme dobre fungujú tekuté piesky. Do ich hĺbok zabudnutia sa čím ďalej, tým viac prepadá kapela Angel´s Decay. Vlastne ani neviem ako je to s ich aktivitou. Minulý rok síce vyšlo Ep, pesimisticky nazvané The End, ale informácií je menej ako o nepohodlných ľuďoch na Sicílii. Členovia sú rozpŕchnutí v ďalších kapelách (námatkou Empyrion, Abortion…) a na Angel´s Decay sadá prach. Pri tom, keď načrieme do histórie a pozrieme sa na ich jediný album Odiumspace z roku 2003, tak to bol, nielen na tú dobu, vskutku veľmi slušný materiál. Predchádzalo mu iba demo Victims of Belief a po fullke nasledovalo ešte splitko s Poliakmi Obscure 666 a už spomínané Ep.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=jKKvY_DgWdk

 


 

 

Rok 1994 bol rokom, kedy mesto Martin vyvrhlo zo svojich útrob kapelu Antares. Kombináciu thrash metalových a melodic death metalových elementov spojili v jeden celok. Napáda mi celkom podobnosť (teda aspoň tá hudobná v rôznych obdobiach kapely) s trnavskými Dysanchely (o tých ale neskôr). Je celkom také vtipno-trpké, že kapela, ktorá celkovo vydala 4 albumy (ten posledný Resurrection v roku 2011), sa nikdy nejako výraznejšie nepresadila. Alebo sa aspoň teda ja nepohybujem v správnych kruhoch. Nemení to však nič na tom, že zanechali relatívne veľkú stopu a podľa ich facebookovej stránky sa v ich vyhni znovu rozhorel oheň a usilovne sa pracuje na novom materiáli.

Facebookhttps://www.facebook.com/antaresdeathmetal/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=Hbba7-4X6AY

 

 

 


 

Astarot a.k.a. Pekelný vojvoda. To sa dozvieme, keď tento pojem zadáme do nejakej démonologickej encyklopédie. Okrem toho používa toto slovo ako názov množstvo kapiel (napr. poľskí brutalisti, alebo mexickí blackáči). Keď si ale striktne vyhradíme slovenskú kotlinu, tak nám oči padnú na podtatranské mesto Poprad. Tu od roku 1992 pôsobí kapela, ktorá má na svojom konte iba jeden album, už vyše 10 rokov starý Falling Down a hrá death metal, miestami s groove prvkami. Myslím, že spolu s Antares si môžu podať ruky, čo sa týka takej ich popularity, ale to nemení nič na tom, že vyprodukovali kvalitné veci.

Facebookhttps://www.facebook.com/astarotslovakia/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=vPvHwjRM98I 

 


 

Späť do mesta pod Zoborom. V Nitre to na rozdiel od dnešných dní kapelami žilo výrazne viac. Už som ich tu menoval dosť a na nejaké ešte príde. Dehonest si vytýčili cestu v rámci priamočiarejšieho death metalu. Možno až takého trochu hrubozrnného, ako keď prídete v náladičke domov a obtriete sa tvárou o fasádu domu. Táto banda zanechala po sebe iba demo ...More Than Hate a fullko Mind´s Labyrinth. Pri tejto kapele je vidieť, ako bolo a aj je nitrianske podhubie poprepájané. Okrem Mira Raučinu, ktorý hral s každým okrem Evy Mázikovej, tak sa tu mihli aj mená Miro Benda (Angel´s Decay), alebo Ján Kozár (Empyrion).

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=0yy6Fiv68RI

 


 

Spod tatranských končiarov sa okrem syrov dostáva (resp. je treba použiť minulý čas, pretože kapela už neexistuje, ale jej členovia sa rozpŕchli kade-tade) na vývoz aj kapela Desecrated Dreams. Tak trochu blackom a návykovými melódiami upravený death metal, produkovali slušných sedemnásť rokov a za ten čas obšťastnili metalový národ dvojicou albumov Feelings of Guilt a Die!mensions. K tomu treba pripočítať taktiež dve Ep-ká In the Embrace of Lies a Raven a okrem toho niekoľko demo nahrávok, z ktorých vyčnieva surový Raven Forest. Keď som už načal, že členovia sa rozleteli na rôzne strany, tak reč by mala byť o dvoch kapelách Feel a Curse a najmä Fiery Waltz, kde si našla pôsobisko takmer celá posledná známa zostava z Ep Raven a na svojom konte im zatiaľ svieti Ep Thorns z roku 2016.

Facebookhttps://www.facebook.com/DESECRATED-DREAMS-112412495454585/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=HR9O97vK8WQ


 

Sopliak zoznamujúci sa s undergroundovým čarom prichádza na koncert a uvidí kapelu, kde do bicích mláti žena. Ten sopliak som bol pred asi desiatimi rokmi ja a tá kapela bola Devil´s Furnace. Ono Čertova pec je malá jaskyňa, čo by človek kameňom dohodil od Piešťan a asi najmetalovejší názov pre kapelu, ak si chce dať do vienka meno podľa nejakého zemepisného pojmu blízko svojho rodiska. Presne tak, okrem iných aj Devil´s Furnace pochádzali z Piešťan a minulý čas je tu taktiež na mieste, pretože už je to nejaká doba, čo kapela leží šesť stôp pod povrchom zemským. Zanechala tu však aspoň jeden album, nesúci názov From Humanity to Terror. Hudobne tu máme opäť pekelný zväzok black a death metalu, akurát v ostrejšom zvukovom háve, ako tomu bolo napr. u predchádzajúcich Desecrated Dreams. Z členov tejto smečky zostal najaktívnejším muzikantom zrejme Jojo Malina, ktorý si svoje odohral napríklad u Mysterious Eclipse a teraz, ak sa nemýlim, hrá na trochu modernejšiu notu v Act on Disputes.

Facebookhttps://www.facebook.com/Devils-Furnace-142056359143473/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=u46yJ9qdacQ


 

Pretože tých kapiel je obrovské kvantum, tak som túto old school časť rozdelil na dve polovice. Ale okrem kapiel, ktoré som tu viac či menej opísal a vydali nejaký ten oficiálny výlisok, bola by škoda nespomenúť aspoň úplne v skratke aj niekoľko kapiel, ktoré zbuchli nejaké demo a prikryl ich prach, v niektorých prípadoch aj zabudnutia. Medzi ne treba zaradiť Abscess (medzi rokmi 1992-1994 vydali dve demá), Acoasma (vznik 1994, dve demá, jedno splitko a medzi členmi bol Rasťo Schmögner z Dementor), Bestialit (iba jedno splitko s Dehydrated z 1994, potom sa neskôr premenovali a vyvinuli do podoby Lunatic Gods), Chemotherapy (demo Madness in Your Mind, 2006), Legion of Doomed Lands (dve demá z rokov 2001 a 2004), Nailed Nazarene (demo Hosanna Tibi de Profundis, 1993), či Suppuration (demo Open Your Eyes, 1994).

Nabudúce si ešte ďalej povieme o ďalších kapelách viac, či menej spadajúcich do old schoolu.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj