Report – Obscura, God Dethroned, Thulcandra, Fractal Universe – 24. 2. 2020 – Randal Club, Bratislava

Reálna víchrica z nedeľného večera utíchla a tá hudobná čakala Bratislavu v pondelok. Poznáte to už takmer ľudové pravidlo, že sa nesmiete riadiť udalosťami na Facebooku? Ono to platilo aj teraz, ale v opačnom garde. Svietilo tam číslo niečo okolo 90, ale v skutočnosti bol klub zaplnený, ako pohár utopencov cibuľou.

Možno aj preto, že tento koncert bol takmer po okraj (dobre, tesne pod rysku) nafullovaný technicky presne hrajúcimi kapelami, tak sa na sekundu dodržiaval aj časový rozpis. A tak presne o siedmej vyskočila na pódium francúzska štvorica Fractal Universe. Pre mňa síce vlastne neopozerané meno, ale u mojich známych, ktorí podstatne viac holdujú technicky vycibreným veciam, to bol očakávaný set. A ani sa nečudujem. Moderne znejúci melodický prog/technický death metal. Medzi veľké plusy kapely treba zarátať čisté a doplňujúce sa vokály u oboch gitaristov a gitarové výlety, ktoré som niekedy v puberte žral u kapely 3 Inches of Blood (na tú kapelu som vážne úplne zabudol, ale pri niektorých riffoch som si ich, vďaka Francúzom, pripomenul). Aj keď ide o relatívne mladú kapelu, tak pracovali s publikom spôsobom celkom prirodzeným a na konci ich vystúpenia to do konca dali na štýl Šampóna (Craniotomy, Attack of Rage) a gitaristi si urobili exkurziu medzi telá fanúšikov.

Posúvame sa ďalej a ja by som sa následne mal asi hanbiť. Jediná vec, ktorú som vedel o kapele Thulcandra bolo to, že je to taký „levoboček“ Steffena Kummerera z Obscury. Ale, že je to tak dobrá banda som popravde netušil. Ak patríte medzi tých, ktorí so slzou v oku stále spomínajú na bájnych Švédov Dissection, tak tu nájdete ich jasne citeľný odkaz. Keď spustili, tak prvá vec, čo ma trochu udrela do uší, bola na môj vkus až príliš výrazná basa, ale postupom sa stiahla viac do úzadia a ja som už nemal, čo sa týka zvuku, žiadne výčitky. Vlastne tak to už platilo až do konca celého koncertu. Len pódium sa zahalilo do takej hmly, že som sa začínal cítiť ako v londýnskej štvrti Whitechapel a každú chvíľu som čakal radikálny rez od Jacka Rozparovača. Keď sa hmla rozptýlila, mohli sme sa pokochať aj hudobníkmi na pódiu. Okrem vždy usmiateho Steffena, sa mi v určitom uhle podobal bubeník Erebor na Freddieho Mercuryho a nevykoľajila ho ani vypadnutá palička. Ak som dobre rozumel, tak nám predstavili aj nejakú tú skladbu z chystanej novinky, takže bude čo počúvať.

V ¾ koncertu som sa konečne dostal ku kapele, kvôli ktorej som mal na tento koncert namierené. Holandská (bez preháňania) legenda God Dethroned iba pred pár dňami vydala nový a vo všeobecnosti chválený album Illuminati. Keď som tak rozmýšľal, tak vlastne nikdy nedosiahli na takú úroveň ako iné veľké holandské kapely ako Gorefest, Pestilence, Sinister… a mňa by tak trochu zaujímalo prečo. Vždy vydávali dobré albumy a svoj štandard nikdy neopustili. Ale to nechajme stranou. Proste Henri Sattler a jeho kumpáni prišli na pódium a toho večera to u mňa vyhrali na plnej čiare. Aj keď by som možno uvítal v setliste trochu viac výletov do minulosti uznávam, že toto turné sa ide na podporu aktuálnej novinky a tak nám z nej páni z oranžovej krajiny naservírovali hneď štyri kúsky, vrátane mojej obľúbenej Gabriel. Možno bolo tak trochu prekvapením (ako som už spomínal vyššie), že z pravdepodobne najlepších albumov ako Bloody Blasphemy, alebo The Grand Grimoire nezaznelo proste nič. Moje sklamanie z tohto ale aspoň zneškodnila skvelá, záverečná Nihilism z albumu The Lair of the White Worm (čitatelia Stokera vedia, ktorá bije). A tak nakoniec sa v poslednej prestávke u mňa rozhostila spokojnosť.

Cez pauzu som si na chvíľu odchytil pána Sattlera, až kým ma neprebrali prvé tóny valiace sa z pódia patriace technickým hodom Obscury. Opäť sadla hmla (asi nejaké armádne prebytky, alebo čo) a na mňa to pôsobilo až dojmom jednej scény z rozprávky S čerty nejsou žerty, keď im v pekelných útrobách čosi buchlo pod kotlom a zaparilo im to tam ako vo fínskej saune. Svoj vyše hodinový set odštartovali skladbou The Anticosmic Overload a pravdepodobne všetkým v klube spadla sánka. Musím uznať, že aj mne, aj keď takéto hyper technické bandy skôr lahodia hudobne schopným jedincom, čo ja ani náhodou nie som. Ale pri pohľade na ich neskutočnú ekvilibristiku som sa cítil ako na vernisáži v galérií a len som obdivoval ich umenie. Ruky gitaristov akoby žili svojim vlastným životom, čo mi dalo spomenúť na kultový film The Thing, kde sa to rôznymi končatinami iba tak hemžilo. Keď som sa vracal nočným vlakom domov a uvidel som odraz mojich rúk v okne z dvojitého skla, tak zhruba toľko prstov by som potreboval, aby som zahral to, čo páni gitaristi Kummerer a Trujillo (či sú tam nejaké rodinné väzby s basákom z Metallicy, to netuším). Myslím, že isté božstvo menom Schuldiner, hľadí z nebies na svoj národ s hrdosťou. Publikum si rázne vypýtalo aj prídavok a majstri svojho odboru neváhali a pridali ešte jedno polienko do rozpáleného kotla.

Hodinu pred polnocou bol šlus a ja som sa vybral k ďalším nástrahám pracovného týždňa a horko-ťažko trojhodinového spánku. Ale s takým príjemným pocitom niekde tam vo vnútri.

Za foto ďakujem Martinovi Mayerovi. Celú galériu si môžete pozrieť tuhttps://www.flickr.com/photos/101601909@N07/albums/72157713288986862

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj