Report – No Control, Titanic, Castaway (Randal, Bratislava)

Informáciu k tomuto koncertu som na dnešnú dobu dostal starým štýlom, a to klasickým tlačeným flyerom. V záplave nových udalostí na facebooku to poteší a v momente rezonuje dlhšie v pamäti. Stará forma zároveň evokuje aj headlinera koncertu, ktorý taktiež je na scéne už „nejakej ten pátek“. Kapela Titanic sa po rokoch vracia na Slovensko a hneď prvá zastávka je bratislavský Randal club so zaujímavými hosťami. Pre mňa je celá zostava premiérou, preto v stave tabula rasa nič nepokazí moje očakávania.

Koncert otvorila kapela NoControl zo Serede, ktorá od prvých tónov dala zvuku latku celkom slušne hore. V tomto ma Randal Club väčšinou teší, potom už je len na kapele, či vie využiť potenciál prostredia. NoControl začali vo veľkom štýle a od prvej skladby sme badali, že tu nejde o žiadnych zelenáčov. Niektorých členov by nejeden fanúšik rock/metalu evidoval už v iných slovenských kapelách a určite najväčšiu pozornosť na seba mohol strhnúť gitarový majster Jimi Cimbala. Remeselne výborne zvládnutý melodický metal v štýle ich vzoru Bullet For My Valentine. Výrazovo nezaujímavé a príliš priamočiare, čo má ale taktiež svojho fanúšika. Cez započúvanie sa do slovenských textov som hneď vedel, že ja ním nebudem a „papierovo“ asi ani ostatní, čo prišli na hlavnú kapelu. Niekedy je asi lepšie nerozumieť spevu a brať to povrchne, pretože NoControl si zaslúži svojim profesionálnym prejavom poslucháča. Na komerčnom rádiu.
Osobný hajlajt: Dávno som nepočul naživo gitarový dvojhlas v tappingu, pekné!

Priestor pred pódiom sa postupne zaplnil o viac generačnú vrstvu metalistov. Zvyšné dve kapely si spravili rošádu a malo to svoje opodstatnenie. Jednak z dôvodu hracieho času, veku pôvodných členov (bez urážky) a verím, že aj gradujúci smäd a pokoncertná pohoda (poznám z vlastnej skúsenosti). Od prvých tónov a hlasu som vedel, že to bude fotrovina jak lusk. Ja som síce nezažil tú „socíkovskú“ rebéliu, ale v ich tvorbe to rezonuje dodnes napriek tomu, že najaktívnejšie roky boli na prelome deväťdesiatych. Možno je to tým, že heavy metal sa zasekol v 80. rokoch a odvtedy sa len prežúva a prežúva. Občas sa trošku dokorení o prvky iných subžánrov, aby stále chutil dobre. V Titanicu to obohatili najmä novší členovia až svetového formátu ako napr. Ashok (gitara) alebo Martin Škaroupka (bicie) známi predovšetkým z Cradle Of Filth. Pravdepodobne to bol zlom medzi priemerným heavy metalom pre pamätníkov a súčasným modernejším poňatím zvuku a virtuozity. Silné, ale vlažné riffy obohatené o sóla, presná rytmika a nestarnúci spev šľahal do všetkých výšok, ktorý zabezpečil žánrové istoty pre svojich fanúšikov. A tí si ich určite zaslúžia!
Osobný hajlajt: Po tomto zážitku ma zaráža utvrdzovanie si myšlienky, že prečo vznikajú nové heavy metalové kapely, keď všetky staré idú stále jak píla!

Druhé intermezzo natiahla dlhšia zvukovka. Ostaneme v tom, že neobvyklá, pretože neskorší výsledok zvuku si to asi zaslúžil. Domáce kvinteto Castaway mi zotreli zo stola názor, že kto je dnes hlavná kapela. Budeme to brať, že nik a všetci. Vtedy to býva najlepšie. Ovca celá aj vlk sýty. Zvukár znudený, lebo všetci dnes mali mieru a skvele ovládali svoj hudobný nástroj. Mňa osobne nebaví počúvať naživo digitálne gitarové zosilňovače, ale doba napreduje a celkový dojem bol z „pódiovky“ opäť nadmieru uspokojivý. Najviac som bol zvedavý na spevy, lebo už legendárny Mayo Petranin je záruka kvality. Keď si nalejem za kalich úprimnosti, ich power metalové presahy boli paradoxne to, čo by som pozitívne najviac vypichol. Hlavne občasné harmonicky doplnené dvojhlasy od basgitaristu zvládali bravúrne. Väčšina skladieb bola z ich najnovšieho albumu Before We Drown, ktorý som už ku koncu minulého roka velebil v rámci domácej tvorby. Naživo je to po technickej stránke zohraté, vyzreté ako archívne víno a každý člen charizmaticky zvyšuje úroveň pódiového prejavu. Progresívnejšie ladené skladby miešajú komplexné rytmy a šťavnaté melódie miešajú progresívnejšie ladené kompozície s priamočiarejšími až baladickými rockovými skladbami. Mám pocit, že už som to všetko kdesi počul, ale v ich prípade to nešlo brať inak ako kompliment.
Osobný hajlajt: Gitarové linky ako z Petrucciho školy a sóla.

Večer priniesol aj ďalšie príjemné momenty, keď napríklad jeden z najznámejších fanúšikov Jerry dostal pod pódiom stojan na mikrofón, aby mohol sekundovať ku spevom Castaway. K tomu platí opäť len klišé tesané do kameňa, že je nutné chodiť na koncerty a podporovať kapely, ktoré máte radi. Na záver ešte dodatočne prajeme gitaristovi Peťovi všetko najlepšie a veľa dobrých nápadov!

Text pre Metalexpress – Zildo
Za poskytnuté fotografie ďakujeme Alena Červeňanská – Valhalla.sk

Mrtvolka

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj