Keď sa povie technický death metal, ktorá kapela vám napadne medzi prvými? Mne osobne síce pride na um hned Necrophagist, ale vynárajú sa aj ďalšie známe mená, medzi inými napríklad práve Beneath the Massacre, či Archspire a mnohé ďalšie. Vianočné večierky a párty sú v tomto období v kurze, veď čoskoro začnú sviatky. Tento koncert bol preto možno pre mnohých vlastne hudobným vianočným večierkom. Zostava bola naozaj lákava, takže ma pritiahla až z Bratislavy. Toto som si nemohla nechať újsť, alebo aj áno?
Do Chmelnice som dorazila o 19:15 a na pódiu už presne podľa plánu vyhrávala prvá kapela večera. Inferi pochádzajú z Ameriky a existujú už od roku 2006. Na našom kontinente som ich však ešte nemala možnosť nikdy počuť, takže moje očakávania boli veľké. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď ma hneď v prvej minute priklincoval o zem zlý zvuk. Z miesta, na ktorom som stála som nepočula dobre ani speváka, verím však, že v inej časti miestnosti to mohlo byť lepšie. Gitara sa zlievala spolu s bass gitarou do jednej nečitateľnej guče. Výrazovo a aj na hudobníkoch bolo vidieť, že svoju hru ovládajú a nenechajú sa ničím zaskočiť. Ani som veľmi nestihla analizovať hru a všetky vychytávky, ktoré so sebou Američania priniesli, pretože po štyroch skladbách, ktoré som stihla bleskovo opustili pódium. Prídavky nehrozili, čo je škoda, dúfam, že sa tu ešte niekedy zastavia. Nastavený program bol neúprosný a presný ako hodinky
.
Stihnem len prehodit zopár slov, kúpiť si pivo a ide sa ďalej. Na programe je Vulvodynia z Juhoafrickej republiky. Na rozdiel od predchádzajúcich Inferi, patria k mladej generácii, no o to dravejšej. Veď od roku 2014, kedy vznikli si zahrali s mnohými zvučnými menami. Hudobne tvorili trochu protipól oproti zvyšku zostavy tohto večera, hoci ich hudba má tiež niektoré technické vychytávky. Hrajú totiž slam, brutal death metal. Ich ťažkotonážne riffy, sekanice a pod. na tomto koncerte až tak nevynikli. Chýbala mi väčšia údernosť, ktorú predviedli napríklad svojho času v Trnave, či v Košiciach, kde som ich po minulé roky videla. Opäť im neprial veľmi zvuk, hoci gitary už boli o niečo vyrovnanejšie. Ich hudba však mnohých prítomných trochu nakopla k pohybu. Nakoľko som fotila, ani som si neuvedomila, že sa za mojim chrbtom vytvoril slušný kotol, ktorý ma v jednom momente zasiahol svojou silou. Chvíľu som musela rozdýchavať túto neočakávanú nehodu. Vulvodynii nechýba ani dobrá stage performance. Všetci hudobníci sa na scéne striedali, hýbali, nechýbal kontakt s publikom….Na pódiu mi pripadajú títo mladíci ako doma. Na konci odohrali prvý song z prvého albumu, počas ktorého sa vytvoril wall of death. Ako som už v úvode spomenula, Vulvodynia naberá každým rokom na sile a hlavne v radoch mladšej generácie sa tešia čoraz väčšej obľube, len tak ďalej.
Na rad prichádza opäť technická smršť. Na Beneath the Massacre som bola zvedavá asi najviac 
z celého večera. Videla som ich naposledy naživo naozaj dávno. Ich tvorbu som sledovala od začiatkov a albumy som poznala naspamäť. Priznám sa však, že po dlhej odmlke od roku 2012, kedy im vyšiel dovtedy posledny album som na nich už takmer zabudla. Pod pódiom sa to trochu ukľudnilo, predsa táto hudba je skôr o hudobnom zážitku. Nechcem sa opakovať, no žiaľ ani Kanaďanom sa po zvukovej stránke tento večer nezadarilo, aspoň z môjho pohľadu. Spevákovi sa dokonca pokazil počas druhej skladby mikrofón, takže odspieval len časť, ale samozrejme stáva sa, technika je niekedy zradná. Gitarové vyhrávky zanikali, bass gitara sa „stratila“ miestami úplne, hoci práve pohľad na bass gitaristu bol vcelku impozantný. O úžasnej práci s nástrojmi sme sa však mohli presvedčiť minimálne pohľadom. Priznám sa, že niektoré skladby som dokázala identifikovať až po chvíľke. Niekoľkokrát som vystriedala miesta, odkiaľ som kapelu počúvala a až ku koncu ich setu sa mi podarilo nájsť celkom dobré miesto. Z pohľadu fotografa som sa dostala pri Beneath the Massacre do fotografického pekla. Skupina bola väčšinu času zahalená v tme, jediný osvetlený bol bubeník, ktorý sa teda tiež vôbec nefláka. Škoda, pre tentokrát musím konštatovať, že som bola trochu rozčarovaná.
Už nečakám žiadne zázraky a možno práve to mi umožnilo prekvapenie v podobe Archspire. Zostávame pri technike, zostávame aj v Kanade, zemi zjavne zasľúbenej tomuto štýlu. Kapela začala svoju
dráhu o niečo neskôr ako zvyšné, no tento rok sa už vybrala na turné ako headliner. Svojim vystúpením tu v Prahe potvrdili svoju pozíciu, aspoň u mňa. Zhruba hodinový set vyplnili hlavne posledným albumom z roku 2017 s názvom „Relentless Mutation“ pod vydavateľstvom Season of Mist, ktorý odorali celý. Nebolo to avšak všetko, lebo sme počuli aj zopár starších kúskov z albumov „The Lucide Collective“, alebo „All shall align“. Asi prvýkrát za tento večer som bola naozaj spokojná aj so zvukom, o ktorý sa postaral ich dvorný zvukár. O pódiovej show asi ani nemusím hovoriť, celkom pobavili tabuľky s nápisom „mosh“, ktoré držali ľudia na pódiu za hudobníkmi. Samozrejme, Archspire strhli aj publikum, asi najvýraznejší bol spevák, ktorý mal na sebe aj čierne šošovky. Svoje umenie nám však náležite predviedli aj zvyšní členovia. Takmer každý, aspoň trochu vnímavý človek si musel všimnúť neskutočné technické vyhrávky či už na strane gitaristov, alebo bass gitary. Archspire teda ukončili svojim setom tento technický večer a vo výsledku som aj napriek niektorým nedostatkom pri ostatných setoch dostala to, prečo som sem prišla. Dávku technického death metalu, ktorý len tak často nie je počuť v živom prevedení. Čo sa účasti týka, na to, že bol utorok večer sa v Chmelnici zišlo na môj vkus pomerne slušné množstvo ľudí. Takže zostáva mi len dodať, že som rada za možnosť vidieť tieto kapely, predsa len, takáto zostava tu nebýva často.
