Report – Amenra – E-L-R – Ylva – Majesic Music Club, Bratislava – 12.11.2019

Dážď, dážď a nič len dážď, mesto ako keby zošedlo, stmavelo. V Bratislave v tento deň vytrvalo pršalo. Jeseň je jednoducho melancholické obdobie a praje viac klubovým koncertom, ako po zvyšok roku. O to viac, keď sa počasie zladí s kapelami, čo bol dnešný prípad. Pochmúrnosť celého dňa dosiahla svoj vrchol týmto koncertom.

Organizátori zvolili priestrannú sálu Majestic clubu. Hoci to s návštevnosťou na začiatku nevyzeralo až tak slávne, na konci bol už priestor slušne zaplnený, ale nikto sa nemohol sťažovať ani na málo osobného priestoru.

S naozaj maličkým omeškaním sa na pódium dostavila prvá účinkujúca skupina Ylva. Hneď od začiatku treba upozorniť, že všetky zúčastnené kapely obľubujú dlhé ťahavé tóny a pochmúrnu atmosféru. Zážitok je umocnený aj projekciami (platí pre nasledujúce dve kapely), čím sa z koncertu stáva aj vizuálny zážitok. Spoločná črta všetkých vystúpení bola aj v tom, že svoje sety odohrali mlčky, bez akéhokoľvek kontaktu s divákmi, bez pozdravu, bez rozlúčky.

Ylva pochádza až z ďalekej Austrálie a dominuje tu neotesaný sludge a post metalové prvky. Kapela sa skladá z dvoch gitaristov, bass gitary a bicích. Pred dvoma rokmi, 17.11.2017 vydali svoj debutový album s názvom „Meta“. Skladá sa síce len zo 6 skladieb, no ako môžete hádať, minutáž sa nepohybuje pod 5 minút. Vo všetkých skladbách majú gitary ostrý zvuk, ktorým ako keby sa zarezávali do kože. Zvukovo boli nástroje na živo dosť surové. Spevy ani na nahrávke nie sú veľmi výrazné, no neviem či to bolo nazvučením, alebo tým, že som stála rovno pod pódiom, ale boli dosť nevýrazne, až zanikali. Z pódiového prejavu najviac upútal bass gitarista, ktorý bol neustále v pohybe. Nešetrili sa ani zvyšní členovia, z ktorých každý mal svoj vlastný prejav. Dohromady tak pôsobili na mňa ako klbko rozhodených ihiel, ktoré svojimi nástrojmi do nás pichali. Ako záverečná skladba mi v pamäti utkvela trinásť minútová skladba z debutu s názvom „Fall“. Nosným mostíkom je jednoduchý rif, skladba má dlhý nástup, ktorý graduje, no ani tá gradácia nedosiahne vrchol a pripomína skôr improvizáciu. V mnohých smeroch mi pripadala práve táto pieseň najslabšia a najmenej nápaditá. Na druhej strane mala vlastne presne ten efekt, aký chcela asi skupina dosiahnuť. Zafixovala sa mi do hlavy najviac zo všetkých, možno práve v menšej komplikovanosti je krása.

Počas pauzy som bola spracovať prvý set mimo priestorov Majesticu a tak som po krátkej prestávke prišla už na hotovú vec a do inej atmosféry, do ríše Menád a bakchantiek. Svoj program začala skupina E-L-R zo Švajčiarska. Na pódiu horeli sviečky, bolo tu pohádzane vysušené lístie a vence, horeli aj vonné tyčinky. V pozadí bola jednoduchá projekcia, horiace fakle a ženské postavy. Motív projekcie bol zjavne použitý z ich tohtoročného albumu Maenad. Svetlá boli tiež ladené na základe podkladu projekcie, čiže zo surovosti zvuku aj prejavu Ylva sme sa zrazu ocitli v teplých sýtych žltých a občasných červených farbách. Za zmienku určite stojí, že v E-L-R má navrch nežné pohlavie, pretože na bass gitaru a gitaru hrajú dámy, bicie obsluhujú mužské ruky. Tvorba je na pomedzí doom metalu s prvkami post metalu, ambientu, a black metalu. Miestami mi táto formácia atmosférou a zameraním pripomenula staroveké rituály a obety. Gitara aj bass gitara boli prehnané rôznymi efektami, ale hlavné kostry skladieb nie sú komplikované. Hudba mi čas od času pripadala až hypnotická a pravdepodobne vďaka rôznym samplom a efektom sa mi zdala byť mäkká, bez ostrých zvukov, ktoré by sa zarezávali výrazne do uší. Jediné, čo som opäť nedokázala uchopiť bol spev. Ak aj bol, bol aspoň z môjho pohľadu natoľko zefektovaný, že sa dali rozoznať len „obrysy“. Vokál nemá samozrejme hlavnú rolu, tú má atmosféra. E-L-R nás aspoň na chvíľu vyviedli zo šedého novembrového dňa do hájov a lesov, do ríše bakchantek.

A zas ten dážď, vitajte späť na jesennom koncerte, v Bratislave. O slovo sa hlási Amenra. Predstavovať hlbšie túto skupinu nemá veľký význam, lebo ak už čítate tieto riadky, pravdepodobne ste o nich niečo počuli. Vedzte, že ide o belgických pionierov doom metalu, sludge a hardcore. Vystihnúť Amenra slovami sa dá len ťažko, pretože to nie je len o hudbe, ale aj o vizuálnom zážitku, a tak doslova platí desaťkrát počuť a raz vidieť. Každá jedna skladba má premyslenú štruktúru, ponurú atmosféru, ktorá graduje, je nástojčivá a na konci sa často pozvoľna vytráca do stratena. Nechá človeka uvažovať, čo to vlastne zažil a počul. Pódium bolo opäť zahalené v tme a hmle, na pozadí bola ku každej skladbe iná projekcia v čierno bielych farbách. Pre mňa osobne je Amenra charakteristická svojským vokálom Colina, ktorý takmer celý čas stál otočený chrbtom k divákom. Skladbu po skladbe z neho opadávajú kúsky oblečenia, čo považujem (možno mylne) za umeleckú licenciu. Okrem nástojčivého škreku sa občas mihne uňho aj čistý vokál. Mali sme ho možnosť počuť v skladbe „A solitary reign“ z posledného albumu Mass VI.. Hneď ako zazneli úvodné tóny tejto piesne, publikum ako keby sa potešilo a opadla na chvíľu ťažoba, ktorú so sebou ako balvan nesie hudba Amenra. To sa však počas ďalších skladieb ako sú napr. Am Kreuz a záverečná Diaken zmenilo a na Majestic padla beznádej a krik Colina. Miestami vskutku ťažko stráviteľný, no o to intenzívnejší hudobný zážitok.

Po mohutnom potlesku som si myslela, že sa páni ešte vrátia, a ide o klasický ťah. Tak len keby ste to na nich náhodou skúšali, nič také Amenra nemá. Chvíľu som počkala, či to myslia naozaj vážne s odchodom, mysleli. Nuž škoda, jednu skladbu by sme ešte asi mnohí rozchodili. Takže možno nabudúce. Za možnosť vzhliadnuť všetky kapely z pozície diváka aj fotografa ďakujem Obscure Promotion.

Avatar photo

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj