Shitfest obchádza (aspoň teda v okruhu mojich známych) až taká legendárna aura. Minulý rok v januári sa toto meno vrátilo na
koncertnú mapu Slovenska a tento rok tu máme za názvom poradové číslo, na ktoré Kristus nerád spomína. Oproti minuloročnej edícií sa presúvame do väčších priestorov Smer Klubu a v súpiske svietia aj o čosi väčšie mená. To spôsobilo značný divácky záujem a dokonca z okolia Hlohovca sme poskladali plné auto, vrátane náhodne prichýlenej reinkarnácie Ladislava Melíška.
Väčšinou som spokojný s tým, ak sa začína presne, avšak teraz som dobiehal do klubu už za zvuku gore rytmov. Lymphatic Gore Decomposition sú viac menej uložení k odpočinku a tak bolo celkom príjemné ich vidieť po čase zase na pódiu. Už pri
prvej kapele bolo celkom dosť ľudí v klube, čo tešilo zrejme aj kapelu samotnú. Zvuková stránka (ako som si neskôr všimol) dosť záležala od toho, kam sa človek postavil. Naľavo to bola celkom zvuková guľa, ale čím viac sa človek posúval doprava, tak to bolo celkom počúvateľné a vyvážené. Čo viac dodať? Bratislavskí goregrinderi svojou cca pol hodinkou dokázali spotiť tričká prvých tancu chtivých odvážlivcov a tak splnili to, čo bolo od nich treba.
Od hudby, ktorá vám roztrasie sama od seba panvu, prišlo trošku vážnejšie a statickejšie podanie extrémnej hudby. Na Prešovčanov Perversity sa mi dari celkom často narážať a tak ich mám zo živého prednesu celkom napočúvaných. Hrnú si síce stále to svoje, temnejšie ladený death metal na štýl Incantation, ale ich hudba ma proste baví. Už z pohľadu na nich na mňa
dýcha taký príjemný old schoolový dych (teda okrem basáka, to je mlaďoch) prvej polovice deväťdesiatych rokov a to ja v rámci štýlu mám vážne rád.
Nasledovala najväčšia štýlová odbočka večera. Na návrat Orkrist na scénu som počúval chválu zo všetkých strán. Pre mňa je táto kapela takou nostalgickou vsuvkou. Celkom som ich mal rád na prelome základky a strednej školy, teda v čase, keď to kapela pomaly zabalila. Lenže ja osobne som na križovatke vývinu vyhodil blinker na inú stranu a Orkrist zostali stáť na stopke. Keď som tam tak stál a počúval ich, tak sa do mňa začala vkrádať strašná nuda. Samozrejme, našli sa ľudia a nebolo ich málo, ktorí boli vyložene nadšení. Ale u mňa sa to povestné iskrenie nekonalo. A flautu bolo miestami problém počuť. No tí, ktorí prišli kvôli nim, dostali všetko to, na čo
čakali a aj niečo naviac. Tým naviac myslím novú skladbu, ktorá si ale nesie ducha starších časov.
Ďalšia kapela, ktorá sa vrátila zo záhrobia ako Tarman v The Return of the Living Dead, sú Pyopoesy. A ďalšia kapela, ktorá hrala na nostalgickú strunu. Ale tak bol vlastne celkovo tento večer postavený. Ja si ich pamätám, keď som ešte info o koncertoch čerpal z teletextu. Dobrá prehistória… No nič, Pyopoesy sú späť a zdá sa, že aktívni. Či je to dobre, či nie, to už nechám na každom jednom. U mňa tu nastal podobný efekt ako pri Orkrist. Proste som stál a po pár skladbách som sa tak nejako začal nenápadne pomaly posúvať smerom k čerstvému vzduchu. Ich melodický death metal vzor neskorší Carcass, ma proste toho večera nebavil. Ale podporu mali solídnu a ľudia sa bavili.
A zase trošku exhumácie. Aj keď niektoré časti z tohto tela sú občas funkčné. Sanatorium síce fungujú, ale skôr tak ledabolo. Ich posledný koncert (ak nejaký medzitým ešte bol, tak ma pokojne opravte) bol asi na minuloročnom Shitfeste, kde sa ale prehrával skôr tradičný setlist. Tu sme mali očakávať total old school set z rokov 1995 – 1999. A co je psáno, to je dáno. A zhodli sme sa viacerí, že toto bolo proste kurevsky dobré. Stúpol som si na pravú stranu a tak som bol spokojný aj so zvukom. Kto má Sanatorium zafixovaných viac do brutal death metalu, tak ho možno zaskočila silná melodickosť starých skladieb. Za všetky môžem menovať Cemetary of Memories, ktorá bola venovaná dvom osobnostiam UG scény, ktoré nás nedávno opustili – Bublovi (Deflorace) a Cichoňovi (Cerebral Turbulency, Carnal Diafragma…). Ak sa dočkáme nového materiálu, som zvedavý, či bude mať aj táto old school forma vplyv na jej obraz.
Po kapelách, ktoré sa dali po čase opäť dokopy, alebo je rarita ich vidieť naživo hrať, dobehlo na pódium stand up grindcore
kvarteto Abortion. Ja mám týchto nitrianskych bláznov úprimne rád a aj keď ich vidím x-krát do roka, tak ma neustále bavia. V zhluku už pomaly zľudovených songov ako Give Me Leader, Kokoti na kokaíne, či Bomby na Nitru sa ušlo venovanie aj poľským návštevníkom a snáď boli pšonci spokojní. Keď sme pri tých venovaniach, tak na úplný záver si istý gitarista, istej hlohoveckej slamovej kapely (ešte, že ich toľko nie je, tak uhádnuť to nebude ťažké) vyhulákal cover (ha a že hrajú len You Suffer od Napalm Death) A ja ťa nechcem a ja ťa nemilujem (alebo ako sa to vlastne volá a vlastne nejde ani tak o cover, ale to je detail). Takže Abortion sú progresívni a hrajú na želanie, do budúcna dobré vedieť.
Zhruba o trištvrte na dvanásť si partia Španielov obliekla doktorské plášte, nasadila rúška a vyčvachtali sa v krvi. Haemorrhage
na Slovensku nehrali doslova veky a tak bolo publikum na nich viac nadržané, ako partia na doživotie odsúdených väzňov pri urologickom vyšetrení. Celkom je sranda, že toto bolo moje tretie stretnutie s nimi, ale na všetkých troch koncertoch hrali iba Lugubrious a Luisma. Tentokrát neprišla Ana (prečo, to neviem), ale zastúpil ju Daniel Álvarez. A na bubeníckom poste prišla zmena, keď nedávno odišiel Erik Raya, ale miesto neho zasadol za blany Jose Martin, ktorý nabúchal debut Emetic Cult. V takejto zostave (+ samozrejme basák Ramón Checa) sa nám teda rozhodli vyrozprávať niekoľko príbehov o brúsení skalpelov, krvácaní, kremačných praktikách a o živote za pitevným stolom v aróme formaldehydu. Čo ma celkom prekvapilo, bol setlist. Okrem overených šlágrov ako Mortuary Riot; Dissect, Exhume, Devour…; Furtive Dissections; Flesh-Devouring Pandemia… sa celkom hrabalo v nie až tak ohratých vodách. Napriek tomu zaznelo všetko zásadné s výnimkou Apology for Pathology, čo mi je celkom ľúto. Po pár skladbách prišlo k technickým problémom, kedy vyrazilo prúd a tak sme mali celkom intimčo. Osvetlenie sa do pôvodného stavu nepodarilo dať a tak sa išlo iba v provizórnych podmienkach, čo ale nikomu nejako veľmi nevadilo. Keď už
z Lugubriousa stiekol aj posledný cícerok umelej krvi, bolo jasné, že koncert sa chýli ku koncu a čím iným by sa malo končiť ako s I´m a Pathologist. Publikum vypitvané, koše určené na časti tiel plné, vnútornosti uložené v denaturáku, už iba zhasnúť v márnici a padla. Haemorrhage sú naživo stále precízni ako sterilné prostredie na operačných sálach a treba ich vidieť.
Na záver treba pochváliť divácku návštevu. Naozaj si nepamätám na undergroundovej akcií také mraky ľudí (možno niektoré Flesh Party v bájnom kine v Leopoldove), takže aj organizátori museli byť spokojní. A ja dúfam, že Belo toto zoberie ako impulz do tvorenia ďalších pokračovaní Shitfestu.
