Report – Beluša Death Fest vol. 13 – 19. 10. 2019 – DK, Beluša

Tak sa opäť rok stretol s rokom a je tu znova death metalový sviatok v Beluši. Nejaký čas pred týmto ročníkom sa organizátori dostali do nepríjemnej situácie, keď im vypadol zo súpisky headliner, Poliaci Decapitated. Dieru v lineupe ale nakoniec doplnili možno aj nad očakávanie dobre, pretože sa im podarilo zlanáriť britskú death metalovú legendu Benediction, do ktorej radov sa v lete po dlhých rokoch vrátil klasický „zjapač“ Dave Ingram. Mimo toho bol lineup tradične vyvážený a niektoré kapely prekvapili, či nám aj rozšírili obzory.

Ono to tak býva, že čím väčšia je partia s ktorou vyrazíte na akciu, tým býva aj väčší časový sklz, kým sa všetci skoordinujú. To sa stalo mne a tak sa ospravedlňujem kapele Realms of Chaos, ale nebolo v mojich silách pozrieť ani okamih ich setu. Ale niečo dodá kolegyňa Mrtvolka:

Už pred piatou sa zo sály v Beluši ozývali prvé tóny. Boli to dnešní prví účinkujúci – Realms of Chaos. Takmer úplne na čas otvorila táto úderka brány Beluša Death festu. Na pódiu sa mi naskytol celkom zaujímavý obraz. Gitarista Jakub totiž sedel na stoličke. Samozrejme, malo to svoj dôvod, ale pôsobilo to na mňa celkom efektne. Okrem toho, ich ťaživý death metal na štýl Hate Eternal a technické vyhrávky vlastne ani nepotrebujú, aby jednotliví členovia skákali po pódiu ako zmyslov zbavení. Chalanov sledujem v zásade od ich začiatkov a tak je krásne sledovať ako sa postupom času menia a zdokonaľujú. V minulom roku sa u nich už naplno udomácnila aj bass gitara. Tento ťah bol naozaj dobrou voľbou, pretože bassa dodala hudbe hĺbky. Realms of Chaos nám teda tento večer doviezli aj nejaké novinky z ich tvorby, ktoré sa ocitnú na ich budúcom albume. Snáď sa im podarí nový album vydať čo najskôr, bude to zaujímavé, pretože hrajú nie veľmi častú formu death metalu, možno ako jediní na Slovensku. Oproti prvým koncertom bol tento neporovnateľný, minimálne čo sa týka zohranosti. Keď ešte nedávno boli počuteľné jemné preklepy, dnes boli všetky predošlé chyby odstránené a tým pádom žiadne rušivé elementy. Mohli sme sa zahĺbiť do samotnej hudby a jej štruktúry. Hudba Realms of Chaos má mnoho nápadov, hlavne čo sa týka gitarových partov. Človek sa niekedy až stráca v rôznych odbočkách. Chalani zapracovali aj na štruktúre skladieb, ktorá začína mať svoju vlastnú dynamiku a výstavbu. Celkovo teda musím vyzdvihnúť ich prácu za posledný rok, pretože každým koncertom sa ich úroveň zvyšuje. Aj napriek tomu, že zvuk bol vcelku dobrý, na niektorých miestach v sále sa trochu zlieval a naopak v miestach, kde bola basa, bolo výraznejšie počuť bass gitaru, ktorá prehlušovala druhú gitaru. Túto nedokonalosť, ak sa to tak dá nazvať, však beriem s ohľadom na daný priestor.

V centre diania som sa ocitol až pri klasikoch východoslovenského death metalu, teda Prešovčanoch Perversity. Vídam ich relatívne často (naposledy v Žiline na Shitfeste) a tak ma vlastne ani nemajú čím prekvapiť. Ale ich remeslo, ktorým je temnejší death metal ovplyvnený Incantation, alebo Morbid Angel sa počúva stále príjemne. Riffy od Dodiho a Fetusa sa zarývajú do hlavy ako triesky z kríža do kože Mesiáša a Kazateľov hlboký, avšak zrozumiteľný growl pekne rozvibroval ušné bubienky všetkých prítomných.

Nasledoval prvý zahraničný hosť večera, Rakúšania Darkfall. Práve členovia tejto kapely organizujú festival Kaltenbach Open Air a popravde, to je asi jedna z mála zaujímavých vecí na nich a to hovorím ako fanúšik old school death metalu. Produkujú melodický death s trochou thrashu (povedzme Amon Amarth a pod.) a na pódiu sú zladení v štýlových oblečkoch, ako keby prišli z filmov o Šialenom Maxovi, ale zaujať proste veľmi nevedia. Tak trošku mi chlpy vstávali pri takých buranských prejavoch, ako keď si liali pivo do seba a potom hádzali plechovky medzi fans (to by som čakal pri takých agro kapelách ako Sabaton a im podobných). Sem – tam chytľavý riff, to uznávam, ale to proste nestačilo, aby som pri nich vydržal do konca a radšej som sa išiel prehrabať bohatou nádielkou merchu v distrách.

Zostávame za hranicami. Z oblasti Bordeaux, kde narazíte na kvalitné víno na každom kroku, prišla aj podobne kvalitná kapela. Exocrine som poznal iba podľa loga, lebo som nejaké ich albumy niekde zahliadol v distrách a vedel som, že hrajú technický death metal. To bolo asi tak všetko. Ale po tom, čo začalo ísť z pódia, mi okamžite šla sánka k zemi a asi po nej zostal odtlačok v starých parketách v kulturáku. Technika, brutalita, ale aj postupy klasickej hudby. To všetko sa skĺbilo do jedného celku. Miestami som mal pocit, že sa Necrophagist vrátili z hrobu. Po ich sete viacero ľudí zostalo ako omámených a ja som na tom nebol inak. Skvelé vystúpenie a pre tých, ktorí kapelu nepoznajú, tak vrelo odporúčam.

Suburban Terrorist. Klasika tejto akcie, ale veď predsa organizátori. Síce stále iba ako trio (kapele sa nedarí nájsť nového bicmena), ale zato tlak niekoľkých atmosfér. Suburbani prilákali aj niekoľko starších ľudí (či išlo o rodičov členov kapely, alebo koho, to neviem), ale napríklad aj svadobčanov z vedľajšej budovy. Apropo svadobčania najprv síce nechápavo pozerali, čože to je za akciu, ale neskôr sa im odtiaľ asi ani nechcelo ísť naspäť. Bubeníka síce stále nemajú, ale pretože po nich nasledovali Benediction, tak cez ich set sa tam mihal okolo bicích technik a tak som mal aspoň opticky pocit, že je aj tento post obsadený. Mimo toho, ale kapela šľape ako hodinky a ja nemám čo vyčítať.

Cez leto som sa po prvý krát vyskytol na českom festivale Symbolic Open Air, kde boli headlinerom Benediction. Tam odohrali historicky posledný koncert s Daveom Huntom za mikrofónom, ktorý už nestíhal rozkladať čas medzi Anaal Nathrakh, osobný život a Benediction. Pár dní po koncerte prišla správa, že do sa Benediction vracia Dave Ingram, teda spevák, ktorý nahulákal všetky tie kultové albumy. Do Beluše už teda zavítali v zostave, ktorú tvorili traja fotrovci – Dave Ingram, Darren Brookes a Peter Rew, ktorých dopĺňa o generáciu mladšia rytmická sekcia Dan Bate a Giovanni Durst. Na kapele je vidieť radosť z hry a celkovo aj z fanúšikov, kde som videl ako si kamoš kúpil tričko, tak sa k nemu zletela celá kapela a všetci mu ďakovali. No milé. A na pódiu to vyzeralo podobne. Pomedzi šlágre ako The Grotesque, I Bow to None, Visions in the Shroud, The Dreams You Dread či Suffering Feeds Me rozdávali publiku nielen úsmevy, ale maestro Ingram aj svoje prstene. Nie som si istý už pri ktorej skladbe mal Brookes nejaké technické problémy a Dave to okomentoval slovami, že aj tak sú profesionáli. To nepochybne. Pripomienku mám iba jednu. Schuti som si zahulákal a teraz ma bolí hrdlo.

Po Benediction sa publikum razantne preriedilo. Bolo zrejmé na ktorú kapelu sem ľudia najviac merali cestu. Zostávali však ešte dva sety. Od old school death metalu sa vydávame na stezku brutality. Maximize Bestiality som zažil na jednom ročníku Flesh Party. Zažil je to pravé slovo, pretože viem, že som sa ich vystúpenia zúčastnil, ale mám ich v takej až londýnskej hmle. Ale myslím, že ich basák sa neskôr rád vrhal do kotla. Späť ale do roku 2019 a do Beluše. Oproti minulému roku, tu tentokrát okrem Maximize Bestiality vlastne nebol žiadny slam/brutal death. A tak Nemci držali vlajku tohto štýlu aspoň pre tých niekoľko fans, ktorí tu zostali. Ono zase nič prelomové nepredviedli, ale rámus, možno až príliš v šablóne Devourment, rozhodne neurazil. A aký máme na Slovensku ťažký chlebíček s alkoholom si vyskúšali aj oni, pretože niekoľkokrát spomenuli, že ich deň pred koncertom takmer zabili so slivovicou. A že brutalisti, hehe.

Tak ako tu bola iba štipka slamu, tak zblúdilí grinderi si museli ešte viac povzdychnúť. Ale dostalo sa aj na nich. Až ďaleko po polnoci sa dostavili aj vytierači pódií – Mincing Fury and Guttural Clamour of Queer Decay. Najveselšie predstavenie večera, ktoré nakoniec prilákalo aj niekde zalezených fanúšikov. Strunmajstri behali stále medzi už takmer ospalými ľuďmi (Motorák si dokonca za stáleho hrania odbehol do vedľajšej miestnosti, asi k baru) a nakoniec sa im ich podarilo aspoň relatívne prebrať. Pri Kačenke sa na pódiu mihli aj hostia a pri Devolution sme si mohli synchronizovane zaskákať. Mňa ale pobavili spoza plachty sledujúci Benediction, ktorí boli asi v šoku z toho, čo sa to robí na pódiu. Keď Micinky dohrali a pleskli sa o zem, tak dokonca išli dvíhať Denisa spoza bicích.

Takže šťastná trinástka v Beluši je za nami. Nespomínal som zvuk, pretože kvôli Benediction sa do neho muselo investovať o čosi viac ako obyčajne a vo výsledku to bolo poznať. Možno trošku sklamaním bolo málo skokanov z pódia, ale čo už. Snáď nabudúce.
Fotografie: Mrtvolka

Avatar photo

Autor: Mrkva

Zdieľaj