Ako som do klubu Mariatchi nikdy nechodil, tak ma to tam ťahá v poslednom čase nejako často. Je to síce maličký klub, kde sa veľmi veľa ľudí nezmestí, ale dýcha to tu undergroundom. Teda pokiaľ nie je v hornej časti klubu veľmi nafajčené. Potom sa tam už nedýcha vôbec, hehe. No a čo ma tam tentokrát prilákalo? Škótski masakristi Man Must Die, Craniotomy, u ktorých za mikrofónom opäť kvíka Pygo a tatranské svište Ataraxia.
Ak ma pamäť neklame, tak Ataraxiu som naživo ešte nevidel. Mám doma ich zatiaľ stále jediný album a pamätám sa, že keď
vyšiel, tak ma veľmi bavil. Pred koncertom som si ho ešte doma pustil a světe div se, baví ma stále. Ak by sa tu našiel nejaký výliz, ktorý ich nepozná, tak Ataraxia hrá grindcore v jeho klasickej forme, tu a tam švihnutý crustom a naladený do švédskych tónin. K ich setu nemám čo viac dodať, hralo sa logicky z debutu, ale zaznela aj jedna nová skladba (aspoň si teda myslím, že iba jedna). Koncert trošku natiahol nešvar so strunou, ktorá sa rozhodla zrovna ukončiť svoju životnosť. Ešte by som sa zastavil pri pódiovom prejave. Najväčšiu pozornosť na seba pútal spevák Gabi. Ten si za úhlavného nepriateľa tohto večera vybral bariéru oddeľujúcu „pit“ od „pódia“. Nech mi maestro prepáči, že si z neho robím prdel, ale podoba s Tyranosaurom z Jurského parku, ktorý sa predieral cez plot po vypadnutí elektriny, bola viac ako očividná. Myslím to ale všetko v dobrom zmysle. Bolo to zversky dobré.
Po zbesilých tempách spod Tatier, trošku uberieme na rýchlosti a pridáme na hutnosti a brutalite. Do Craniotomy sa vrátil Pygo,
ako som už spomínal. Keď pred vyše dvomi rokmi odchádzal, mnoho fanúšikov (a nielen slovenských) vyronilo slzu. Na ten čas, kým bol preč sa vokillov chopil Aďo. Svoju robotu odviedol, ale proste Pygo je Pygo. Na druhú stranu dúfam, že Aďo na hudbu nezanevrie, pretože ten hrubozrnný kanál, ktorý ukrýva jeho hrdlo, by bola škoda už nepočuť z pódií. Späť do Nitry. Craniotomy začali štandardne introm, po ktorom sa vyvalil šláger Mr. Butcher. Ono bol by som rád, keby sa už trochu prekopal playlist, ale to príde asi až s novým albumom. Nevadí. Set bol teda postavený na posledných dvoch albumoch, čomu teda aj rozumiem, pretože práve tieto nahrávky posunuli kapelu na vyššiu úroveň. K ich výkonu akosi viac slov nemám. Akurát iba to, teda možno sa to zdalo iba mne, že Pygo pôsobil trochu nervóznym dojmom. Ale to je pochopiteľné. Po technickej stránke ale nemám jemu ani kapele čo vytknúť.
Z tatranských štítov a hlohoveckých kafilérií sa presúvame do kraja, kde sa mečom oháňa Highlander. Man Must Die je kapela o
ktorej som počul už dosť, ale napočúvanú ju veľmi nemám. Aktuálne sa motajú po európskom vnútrozemí a deň pred nitrianskym koncertom ste na nich mohli naraziť v Česku na Nice to Eat You festivale. A musím povedať, že taký energický tlak som od nich naozaj nečakal. Ak ste fanúšikmi Misery Index, tak tu si prídete na svoje. Man Must Die vo svojej tvorbe kombinujú death metal s grindom a miestami do toho umne pripoja skákavé hardcore pasáže. V HC sa asi najviac zhliadol basák, pretože vyzeral, že z fleku môže nastúpiť k takým Agnostic Front. Škóti ponúkli teda prierez všetkými ich štyrmi albumami (ak by som sa náhodou mýlil a niekto dával väčší pozor, pokojne ma opravte). Musím povedať, že na kapelu ma nesmierne bavilo pozerať. Spevák Joe McGlynn hučal ako vytunená tisícdvestotrojka, ale najväčším bavičom bol pre mňa bubeník. Keď som ho uvidel z boku robiť grimasy pri hre myslím, že by sa nestratil ani ako komparzista vo východonemeckom fetish porne.
Zámerne som sa nevenoval zvuku, pretože na moje prekvapenie som bol spokojný. A pro tip do budúcna pre ušných onanistov – ten najlepší zvuk vychytáte z uličky pri hajzloch. Už sa mi to potvrdilo druhý krát.
Celý večer sa teda niesol v dobrom duchu a nálade Každá z kapiel ponúkla iný pohľad na extrémnu hudbu a pochvala patrí Cyprusovi za to, že tento koktail takto pekne namixoval.
Foto: Mrtvolka
