Síce som zvyknutý cestovať na koncerty sólo, ale tento rok to vyzerá ako by som organizoval zájazdy. Cestovali sme ako kvartet
a od Žiliny dokonca ako kvintet. Človek sa aspoň nenudí a k dispozícií je kvantum srandy a nemalé množstvo trápnych momentov, ktoré tu radšej rozpisovať nebudem. V Jablunkove som v živote nebol a o klube, kde sa mal odohrávať koncert som ani nepočul (teda donedávna, pred pár týždňami tam vystúpil malý uškriekaný Nemec v maskáčoch – Udo Dirkschneider). O to väčšie bolo moje prekvapenie o aké pekné miesto sa jedná. Klub patrí k jedným z najkrajších, ktoré som navštívil. Mám iba jednu výčitku a to úzke dvere, pretože kvôli tomu vznikali zbytočné rady. Nebyť toho, tak ide o dokonalý plac pre hudbu vzývajúcich maniakov.
Pred koncertom sme ešte odišli na večeru do neďalekého penziónu, kde mimo toho, že asi prebiehala svadobná hostina, tak taktiež naberali sily Six Feet Under (teda okrem hlavného
zombíka). Pretože sme sa trochu zakecali a nechali tráviť večeru, tak sme toho veľa nestihli z prvej kapely Dead Eyes Always Walking. Popravde, ničím zaujímavý deathcore. Takých kapiel sú stovky. A podľa fans, zvuk behom prvých skladieb nestál za veľa. Ale to je pochopiteľné.
Nasledovala druhá kapela – Morose Vitality. Pre mňa ďalšie neznáme meno, ale myslím, že som nebol jediný, kto ani jednu z predkapiel nepoznal. Morose Vitality taktiež neboli nejako veľmi nápaditou kapelou, ale štýlovo to bolo o poznanie bližšie môjmu vkusu. Old school death metal amerického strihu, kapela hudobne asi najbližšia hlavnej hviezde večera. Príjemne pôsobilo striedanie dvoch vokálov jedného z gitaristov a basáka. Inak neodpustím si poznámku k obrovskej podobe jedného z gitaristov na Sida Haiga. Ak to meno niekomu nie je
povedomé, tak je to herec, ktorý hral Captaina Spauldinga vo filmoch House of 1000 Corpses a Devil´s Rejects.
Opäť sme sa vrátili k štýlu skôr pre mladšie publikum. Childrain mi prišli ako taký naozaj klasický príklad metalcorovej kapely. Sympatickí chlapci ako z omaľovánky, ale hudba na kilometre ďaleko od toho, čo by mohlo viac zaujať a presadiť ich meno medzi širšie metalové publikum. Viem, že s tým veľa ľudí asi súhlasiť nebude, ale je to taký ekvivalent k chlapčenským kapelám, akurát tu určený pre násťročné baby, so sklonom ku gitarovej muzike. Každopádne ja nie som niekto, kto má ľuďom niečo kázať a publikum sa celkom bavilo. Ale či to bolo spôsobené tým, že spotreba drinkov stúpala, to už nechám na posúdenie každého jedného jedinca. Ja som sa radšej v polovici setu odišiel nadýchať na
čerstvý vzduch.
Short Fuse z Kalifornie. To je asi tak všetko čo som o tejto kapele vedel. Ak mám ale pravdu povedať, tak zo supportujúcich spolkov tohto večera, boli jednoznačne najlepší. Celkom melodická muzika, teda v rámci death metalovej škatuľky. Melodický death metal je taký stavebný kameň, ale na tom sú naložené všemožné ďalšie prvky, ktoré môžu miestami pôsobiť až chaoticky. V istých pasážach bolo dokonca počuť aj goregrindový nádych a nezvyklé vsadenie kláves do celku. Nad tým všetkým čnel vokál speváka, ktorý sa nebál hĺbok, ani pig squealov. Proste po nudnejších setoch som si konečne aj ja urobil náladu pred hlavným chodom večera.
No a nastal čas na kapelu, kvôli ktorej sme sa trepali tých cca 200 km. Pre niekoho nesmrteľná legenda, pre iných nudná kapela, ktorá povedala to čo mala, hneď na prvom albume. U mňa patrí Six Feet Under k nostalgickým spomienkam na dospievanie
(teda aspoň fyzické, inak som stále sprosté decko, hehe) a z albumu 13 sme boli na konci základky vo vytržení v domnienke, že ide o nehorázne agresívnu muziku. Prešlo 14 rokov, o agresívnej hudbe mám už inú predstavu ako v tej adolescentnej hlave, ale starého zombíka Barnesa a jeho partiu mám stále celkom rád. Po tom ako sa k záhrobníkom pridal ďalší starý parťák z časov obhrýzania ostatkov na kanibalských rautoch, teda Jack Owen, som mal proste ešte väčšiu chuť Six Feet Under vidieť. A urobil som dobre. Síce je už vidieť ako sa na hlavnom principálovi podpísal zub času (okrem iného…), ale ten chorobne mŕtvy feeling v hlase mu zostane naveky. Začalo sa trojicou skladieb z debutu Haunted a slušne naplnený klub vytryskol v gejzíre radosti. Mne ale vadil zvuk, kde gitary takmer vôbec nebolo počuť. A že nie som hluchý, tak mi to potvrdilo zopár okolo stojacich. Ani pri mojej obľúbenej Revenge of the Zombie sa zvuk do poriadku nedal. Trvalo to cca 5 skladieb, kým to bolo ako tak v norme. Čo ma trochu prekvapilo bolo zloženie setlistu. Z posledných štyroch radoviek sa nehralo vôbec, čo je ale pre mňa v podstate plus, pretože po tom, čo sa rozsypala dlho fungujúca zostava (Barnes, Butler, Swansson, Gall), ma nasledujúce veci z diskografie brali čím ďalej, tým menej. Dostalo sa napríklad na skvelú klipovky Ghost of the Undead, alebo Deathklaat z mojej najmilšej Trinástky. Záver setu obstarali klasiky žánru a to tri skladby, pri ktorých zrode stála dvojica Barnes a Owen, teda kapitola zvaná Cannibal Corpse. Pri Hammer Smashed Face sa to hmýrilo ako v mravenisku a všimol som si ďalšiu vec, ktorá sa mi na tomto klube páčila. Na poschodí, zrejme určenom pre V.I.P., sa z balkóna kochalo koncertom niekoľko ľudí, ktorým trčali ruky a nohy cez reťaze, tvoriace čosi ako zábradlie. Popravde som sa cítil ako v klipe Hard As A Rock od AC/DC.
Po koncerte sme sa pod rúškom tmy teda vybrali na niekoľko vlakových prestupov smer Západné Slovensko. Čo viac dodať? Divácka návšteva tohto sobotného večera v Jablunkove bola veľmi slušná. Klub a miesto je to skvelé a snáď tam dotiahnem moje pohľadné pozadie niekedy v blízkej dobe na podobne vydarené akciu.
Foto: Jurek Goryl
Viac fotiek z koncertu nájdete na FB klubu: https://www.facebook.com/rokac.cz/
