Report – Gothoom open air – Revištské Podzámčie – 21.7.2017 – deň druhý

Zobudila som sa do krásneho, no horúceho piatkového dňa, bez oblakov, bez štipky zľutovania slnečných lúčov. Letmý pohľad na program naznačoval dopoludnie so slovenskou tvorbou. Niektoré spolky som mala možnosť vidieť za tento rok už niekoľkokrát, iné čakali na premiéru. Do areálu som došla akurát počas prvých tónov Abort to be born. Mnohých ľudí vytiahlo neľútostné slnko von zo stanov a aut. Niektorí sa ukrývali v tieni, tí odvážnejší prišli pozrieť kapelu priamo pred pódium. Zobudila som sa s žiaľ s kritickou náladou, čo u mňa znamená, že mi vyhovie na sto percent len máloktorá kapela. Nech mi teda všetci zúčastnení hudobníci prepáčia, ak budem možno v niektorých prípadoch príliš ostrá. Vážim si každú jednu kapelu, bez rozdielu, pretože verte mi, viem že to nemáte ľahké.

Hoci Abort to be born mali v minulosti koncerty aj v mojej blízkosti, akosi som sa im nezámerne vždy vyhla. Mala som možnosť počuť len ich debut s názvom Misanformic. Zloženie kapely je zaujímavé, nakoľko všetci členovia už majú skúsenosti v iných slovenských aktívnych alebo zaniknutých kapelách. Ide teda o ostrieľaných hudobníkov. Spomeňme, že napríklad na bicie tu hrá bubeník pôsobiaci aj v Catastrofy, bass gitarové tóny zastupuje aj terajší basák z Ravenarium atď., dalo by sa pokračovať. Už prvé tóny dávali tušiť, že to nebude vôbec márne. Ide o death metal ladený na štýl Hypocrisy, či At the gates, brutalitu tu veľmi nečakajte. Kapela v zložení, s jedným vokálom, dvoma gitarami aj basou (bicie som spomínala). Prečo tu spomínam celú zostavu? Pretože, z dvoch gitár má jedna na starosti aj sólové party a tie sa mi zdali miestami odfláknuté, nedotiahnuté. Spev bol zo začiatku fajn, no na konci sa mi zdalo, ako keby už spevák nevládal. Na ostatné nástroje nemôžem povedať krivého slova. Ako celok to však znelo dobre, až mi bolo Abort to be born trochu ľúto, že hrajú ako prví. Odzneli skladby hlavne z posledného albumu. Na nedostatok ľudí pod pódiom sa však nemuseli sťažovať, práve naopak, myslím si, že majú podporovateľov viac než dosť.

Keďže som celý set Abort to be born vydržala na pripekajúcom slnku, musela som sa ísť trochu schladiť do tieňa stánku. Na pódiu sa chystala ďalšia slovenská kapela Minor. O ich prvotnú propagáciu sa parádne postaral portál Hlukoskop, čiže som zhruba tušila o čo pôjde. Nuž, ako by som to celé zhrnula? Kvality jednotlivých hudobníkov v tejto kapele sú nepopierateľné, ale tam to pre mňa končí. Žiaľ hudobne ma Minor vôbec neoslovil, kompozícia skladieb sa mi zdá byť úplne bezduchá, pozliepaná náhodne. Nemalo to žiaden spád a hlavne mi chýbala originalita, niečo čo si môžem s touto kapelou ihneď spojiť. V podstate ani doteraz neviem, čo chce svojou hudbou kapela povedať. Som však zvedavá na ďalší vývoj tohto spolku, pretože sú v podstate na začiatku cesty.

Na scénu prichádza overená klasika – Empyrion z Nitry. Nazvučiť dobre Empyrion môže byť pre zvukárov výzva. Počula som ich s výborným zvukom v Banskej Bystrici, no aj s príšerným U Očka (už neexistujúce) v Bratislave. Jednoducho, je to vždy lotéria a tentokrát to zvukárovi vyšlo, na moje potešenie. Myslím si, že hudbu Empyrion netreba zoširoka predstavovať, je to death metal, ale pozor, aj s klávesmi. Okrem minimálnych chybičiek krásy, ktoré odpúšťam to bol prvý naozaj vydarený set za toto doobedie. Len by to už chcelo viac nových vecí, resp. nový album. Aj napriek veľkému úpeku ma hudba chytila, rovnako ako mnohých ďalších fanúšikov. Niet čo dodať.

Na pódiu sa hotujú vlajkonosiči slovenského thrash metalu – Catastrofy. Po svojom prevratnom diele s názvom „Zbojnícky tanec“ sa stali známi širokému spektru poslucháčov, od thrash metalistov, cez punkačov, až po mnohých zarytých death metalistov, jednoducho chytili všetkých za gule (za srdce jemnejšie), aj mňa. Spevák Boris to vie roztočiť, takže počas Catastrofy sa konečne „pohli ľady“ a ľudia začali robiť akúsi formu circle pitu, ja som to nazvala ako poobedňajšie podskočenie. Zvuk aj výkony hudobníkov boli samozrejme bez debaty bezchybné. Je vidno, že Catastrofy majú toho už odkoncertované naozaj veľa. Vidieť to na pódiovom prejave, na istote, ktorá im dovoľuje uvoľniť sa. Podľa mňa aj táto ich dobrá nálada, radosť z hudby je jedným z kľúčov úspechu, prečo na nich ľudia vždy pôjdu. Bez zbytočných póz a vážnosti. Azda netreba spomínať setlist, ten sa veľmi nemení, ale boli to „hitovky“ ako „Ja som spokojný, Na detskej oslave, Kazimír, Ančine cecky, Krik a beznádej“ atď. Naozaj vydarený set, snáď so mnou budete súhlasiť.

Po Catastrofy nasleduje rovnako obľúbená slovenská stálica – ČAD. Už nejakú dobu sa musia zaobísť bez bass gitaristky Basie a ťahajú to na môj obdiv len dvaja – Pišta (gitara, spevy) a Valér (bicie). Hoci momentálne znie celý ČAD surovejšie, tá basa mi tam napriek tomu chýba. Ako inak, nezaobišlo sa vystúpenie bez Pištových vtipných príhovorov, ani bez látkového kapesníka. Hoci koncerty ČADu vždy stoja za to po technickej a hudobnej stránke, akosi mi v poslednej dobe chýba trochu väčšia uvoľnenosť a „radosť“? Nikdy totiž nezabudnem na ich prvé koncerty v malých zaprdených bratislavských kluboch. Kapely sa však vyvíjajú a posúvajú, čiže tento progres od mladých lapajov k starším vážnym pánom úplne chápem. Playlist? Však to poznáte – „Ťažký kov, Súkromná vojna, Psia krv, aj jedna nová, ak si dobre pamätám, ak ich bolo viac, ospravedlňte moju nevšímavosť “…

Už to chcelo nejaké to divadelné predstavenie, niečo na čo budú spomínať všetci účastníci, či už v dobrom, či v zlom. Názov skupiny MartYrium môže nabádať na rôzne veci, bude to naozaj martýrium pre sluch aj oči? Určte nie pre oči, hlavne tie pánske. Táto kapela z Malty zaujme hlavne výstredným zovňajškom dvoch vokalistiek, aj warpaintom potretých zvyšných mužských členov. Vskutku obdivuhodné boli pre mňa aj napriek veľkému úpeku dlhé gate aj rukávy (klávesák napr.). Podľa môjho názoru už väčšina z vás videla fotky z ich vystúpenia, no pre tých, čo ich náhodou nevideli…Na pódiu sa na začiatku celého vystúpenia plazila žena, sporo odetá so škraboškou, z ktorej vytŕčali rohy. Všetky tri ženy (jedna len ako showman) boli postriekané umelou krvou. Možno bola trochu škoda, že toto predstavenie sa odohralo cez deň. Prejdime však radšej ku hudbe, ktorá podľa môjho názoru je výnimočná len vďaka dvom ženským vokálom. Growlový hlboký mal poriadnu silu, no čisté vokály zneli veľkú časť falošne. Priznám sa, že popri tejto show som trochu zabudla na kritiku hudobnú, musí sa im uznať, že sa im podarilo ma zmiasť. V podstate však ide o miešaninu black death metalu.

Po predstavení z Malty pokračuje skupina Pain Is v modernejších vodách. Opäť sa tu vyskytuje aj nežné pohlavie, tentokrát za basou. Chlapské osadenstvo má na sebe košele aj kravaty, zas vyjadrujem obdiv. Stretávam sa s falošnými a nedotiahnutými gitarovými sólami. Spevák síce má štýl, drive, aj hlas, ale podľa mňa trochu nezvláda vyššie čisté polohy. Zo začiatku celkom chytľavé, no po štvrtej skladbe trochu nezaujímavé, stále v podobnom duchu. Čerešnička na torte bola, keď sa kapele podarilo, snáď nie ich vinou vyhodiť elektrický prúd. Vystúpenie tým pádom skončilo trochu skôr. Smutný bol pohľad na ľudí pod pódiom, pretože táto skupina nemala veľmi odozvu v diváckych radoch.

Malta opäť na pódiu! Tentokrát v podaní Beheaded, death metalu skôr US strihu. Túto skupinu som už videla toľko krát, že môžem s kľudným svedomím porovnávať. Spevák patrí k mojim obľúbeným, dunivý, poriadny, vokál, pre mňa jeden z výrazných elementov tejto skupiny. Samostatnou kapitolou sú bicie, ktoré idú na 120 percent, klepanice od začiatku do konca. Už som sa zmierila s tým, že budú vždy tým najvýraznejším elementom, no je to častokrát podľa mňa na úkor ostatných hudobníkov. V súčasnosti prezentujú hlavne svoj najnovší album, no v playliste sa nájdu samozrejme aj staršie kúsky. Keď som sa ako tak zmierila s bicími, bolo to pre mňa opäť jedno z tých lepších vystúpení tohto dňa po hudobnej stránke.

Jediní zástupcovia brutal death metalu a slamu prichádzajú! Áno, je to kapela Kraanium, zložená z členov z Nórska, no aj Anglicka. Už dávnejšie sa stalo v tejto kapele nešťastie, keď im zomiera gitarista a spevák Martin Funderund. Na jeho počesť mal bubeník na aparáte pripnutý plachtu, ktorou mu vzdával hold. Taktiež odznela skladba na jeho počesť, rovnako ako aj na počesť zosnulého bubeníka z Internal Bleeding. Koncert ako taký bol odohraný s precíznosťou, nástroje boli vyrovnané, takže nebolo veľmi po tejto stránke čo vytknúť. Spevák dokáže tiež celkom pekne pracovať s publikom, ktoré sa zabávalo už vo väčšom počte. Čo je mi trochu ľúto, že hoci songy sú to úderné, spevák do toho dáva dušu, no po istom čase už bolo na mňa toho slamu dosť. Jednotvárnosť, to je metla tohto štýlu.

Komu bolo málo black metalu vo štvrtok, mohol sa prísť opäť vyšantiť na pekelníkov z Absu. Za posledný polrok som ich mala možnosť vidieť niekoľkokrát. Toto vystúpenie však patrilo k najhorším. Zvukovo išlo pre mňa o katastrofu, spevákovi to dnes akosi vôbec nešlo, gitara skákala…obsahovo išlo o rovnaký koncept ako po minulých koncertoch. Spevák najprv za bicími, potom sa presúva k mikrofónu. Neviem ako vám, ale bolo to jedno z najslabších vystúpení.

Nader Sadek už na Slovensko zavítal, bolo to na Flesh party v Seredi. Jeho projekt má vždy so sebou zaujímavých hostí a nebolo tomu inak ani tento večer. Vo svojom projekte sa pridŕža death metalu, skôr ťaživému a atmosférickému, podľa mňa aj s nádychom black metalových tónov. Pri vystúpeniach Nader Sadek sa zákonite stretnete aj s nejakou tou extravaganciou, ako sú napríklad nazhromaždené kúsky stromov na pódium. Podobnú scenériu vytvoril Nader aj na Flesh party, kde to malo svoju nezabudnuteľnú atmosféru. Nader sa na Gothoome objavuje v maske a spieva. Ono, tie jeho spevy sa mi zdajú byť trochu náhodné. Keď nevládze growlovať, radšej škrieka. Mohlo by to byť aspoň podľa mňa trochu viac konzistentné, týmto však netvrdím, že by mal používať len jeden typ vokálu. Bolo by to potom príliš jednotvárne. V každom prípade, Nader Sadek ma síce na stoličku neposadil, no vystúpenie malo svoje čaro, atmosféru.

Pre mňa prichádza prvý z vrcholov večera, kapela Krisiun z Brazílie. Niekto by povedal, že je to klasická death metalová skupina. Áno, ale to čo hrajú, hrajú so srdcom, bez pretvárky, bez zbytočných póz a pátosu, nemáte šancu sa nudiť, aby som to skrátila, pre mňa osobne presne to, čo od dobrého death metalu očakávam. Zvuk, ako inak bez problémov. Hudobníci vychádzajú na pódium a spustia smrtonostné inferno od začiatku do konca. Komunikácia s divákmi je minimálna, ale mne úplne stačí, načo dlhé príhovory. Striedajú sa staršie skladby s novšími. Vidím týchto pánov po naozaj dlhom čase a som rovnako nadšená, ako keď som ich videla na Brutal Assaulte cca pred 9 rokmi. Vystúpenie Krisiun bolo aspoň pre mňa lahôdkou pre otupené uší a myslím, že mnohých dostalo, tak ako mňa.

Death metal strieda ďalší v podaní gréckych Dead Congregation. Keď Krisiun hrajú skôr starší, klasickejší smrtonosný kov, ich grécki následníci pridávajú viac na temnote, tempe aj hĺbke. Videla som ich naposledy v Randali v Bratislave v roku 2015, takže môžem opäť porovnávať. Mňa osobne chytilo ich vystúpenie na tohtoročnom Gothoome naozaj za srdce a viac ako v preplnenom bratislavskom klube. Istý človek sa o ich hudbe vyjadril: „je to príliš temné, až negativistické, zašli moc ďaleko“. Svojim spôsobom mu môžem dať za pravdu, no beriem to na rozdiel od tohto človeka., asi viac v pozitívnom slova zmysle. Naozaj sa nad vystúpením Dead Congregation rozlievala veľká surovosť, zloba, agresia, no to k ich muzike proste patrí, tak to má byť! Asi ste vytušili, že k tejto skupine nebudem mať žiadne výhrady ani voči zvuku, ani voči prevedeniu. Jediné, čo by som možno trochu zlepšila je prejav voči nám, divákom. Na druhej strane, mne menšia výrečnosť kapely neprekážala, dali tak najavo, že sú tu preto, aby nám hrali a nie rozprávali prázdne frázy do vetra. Ani som sa nenazdala a bol tu koniec. Chceli sme prídavok, nedali, nemohli, nebol čas, ten je voči festivalovým kapelám neúprosný.

Doomas už každoročne patrí medzi účinkujúce kapely. Po vystúpení Dead Congregation a Krisiun som mala čo robiť, aby som sa dostala späť do „sveta“ Doomas. Ono, musím sa priznať, že som Doomas počúvala len jedným uchom dnu a von, tak nech mi to všetci z kapely odpustia. Táto slovenská stálica a predovšetkým organizátor celého festivalu je zložená z kvalitných hudobníkov, ktorí stoja za úspechom kapely. Ako vždy, išlo o štandardne nepokulhavajúci set. Peťo Beťko sa už tradične po každej skladbe s radosťou prihováral divákom, sršala z neho radosť (aspoň podľa mňa), že sa ľuďom páči jak hudba, tak aj celý festival. Na moje prekvapenie Peťovi chýbala pre mňa tradičná gotická sukňa, v ktorej ho často môžeme vidieť. Vystúpenia sa ešte poslednýkrát zúčastnil aj gitarista Wigo, ktorý v tomto roku ukončil spoluprácu s Doomas. Nemali sme tak možnosť vidieť nového gitaristu.

Bodku za celým večerom urobila funeral doom metalová kapela Samsara. Hoci moja znalosť o tomto spolku siaha do raných časov, priznám sa, že ich koncerty som veľmi nevyhľadávala. Najnovší album „When the soul leaves the body“ ma však presvedčil, že to bola trochu chyba z mojej strany. Myslím, že Peter Beťko nemohol urobiť lepšie, ako dať túto kapelu práve na záver dňa. Pomalé tempá, pochmúrna nálada, no jednoducho doom ako má byť. Zároveň sme boli svedkami krstu vyššie spomínaného albumu a kto iný by ho mohol krstiť, ako otec nášho rodinného festivalu – Peter Beťko. Krstilo sa na moje prekvapenie pivom, očakávala som niečo viac temnejšie, ale čo sa kapele zažiadalo, to má. Potom sme sa ešte na chvíľu započúvali to pomalých, ťahavých melódií a bol koniec, ticho.

Piatkový program ubehol ako voda, musím pochváliť výber a zoradenie kapiel. Záverom môžem povedať, že tento deň bol naozaj plodný, na pódiu sa vystriedali rôzne zaujímavé spolky, no pre mňa osobne zostanú v pamäti hlavne vystúpenia Krisiun a Dead Congregation. Dvojitý death metalový útok :).

Fotografie – Veronika Werdza Klimonova

Avatar photo

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj