Report – Gothoom open air – Revištské Podzámčie – 20.7.2017 – deň prvý

Rok ubehol ako voda, je tu leto, čas festivalov, čas, kedy sa pravidelne uskutočňuje slovenský rodinný metalový festival Gothoom. Čakala nás všetkých jedna zásadná novinka. Zmenou bolo nové miesto v Revištskom Podzámčí neďaleko Žarnovice (len 4 km). V tomto ohľade išlo o naozaj zaujímavú zmenu, ktorú niektorí účastníci privítali s nadšením, iní považovali toto miesto za príliš veľké a menej útulné, o tom však neskôr. Nad nami sa vypínala zrúcanina hradu Revište. Účastníci mohli pri vstupe podporiť dobrovoľníkov, ktorí sa každoročne podieľajú na obnove hradu.
Štvrtkový program už tradične patril black metalu. Nakoľko mi pracovné povinnosti nedovolili prísť už v do obedňajších hodinách, vyrážali sme z hlavného mesta až poobede. Už dávno sa nestalo, že by bola diaľnica D1 kvôli trom havárkam uzavretá až po Trnavu, ale ako na potvoru sa tak muselo stať práve dnes. Nevadí, nakoľko sme boli dostatočne skoro informovaní, odbočili sme ešte do vcelku priechodnej starej cesty, ktorá nás bezpečne doviedla do Trnavy. Už vtedy nám však bolo jasné, že prvú kapelu budeme musieť oželieť. Málo nehôd a málo uzáver? Za Trnavou to bolo chvíľu celkom zapchaté a za nami sa zrazilo päť aut. Aspoň tomuto sme sa stihli úspešne vyhnúť. Plnou parou sme teda pokračovali smer Gothoom 2017. Dorazili sme práve počas pauzy. Zmeškala som aj druhú kapelu, ktorou bola talianska Voltumna. Týmto sa teda ospravedlňujem, predpokladám však, že aj Ravenarium aj Voltumnu ešte vidieť budem(e).

Ako prvé si obzerám areál a začínam sa orientovať v základných veciach – stage a jeho okolie, stánky s distrom, stánky s jedlom aj stánky s pitím. Našťastie vysoké teploty, ktoré nás sprevádzali počas celého dňa trochu ustúpili, vzduch bol neporovnateľne lepší ako v meste, takže pozitíva prevládajú. Zvítam sa s niekoľkými kamarátmi a známymi a metál môže začať. Na pódiu sa objavuje kapela s názvom IXXI zo Švédska. Pred stageom sa počas intra zhromažďujú fanúšikovia i zvedavci. Kapelu vidím po prvý krát, takže som náležite zvedavá na výkon. Po niekoľkých skladbách však začínam byť značne kritická. Ide o pre mňa ničím nadmieru nevynikajúci black metal. Zvuk bol značne nevyrovnaný, bicie bolo počuť zo všetkého najviac, bass gitaru vo veľmi malej miere, niektoré gitarové sóla zachádzali až do falošných tónov, ale najsmutnejší bol pohľad na speváka, ktorý sa hoc snažil, no jeho vokál miestami úplne zanikal. Hudba IXXI je však úderná, bojová, a viem si túto kapelu predstaviť skôr v menšom klube, tam by to mohlo mať aj atmosféru, ktorá mi chýbala. Summa summarum, žiaľ toto vystúpenie ma vôbec nezaujalo.

Pôvodne mala nasledovať skupina Nordjevel, ktorá už dávnejšie avizovala, že nepríde. Tak teda legendárny Root? Smola, ani oni nie. Spomínate si ešte na tu uzavretú diaľnicu? Root uviazli na niekoľko hodín pred závorami, takže by pravdepodobne nestihli prísť ani pred koncom programu. Obrovské sklamanie nastalo v radoch fanúšikov, ale nič sa nedalo robiť. Išlo sa teda ďalej podľa plánu. Na pódiu sa začala chystať ďalšia severská kapela, ktorá formovala black metal, patrí medzi tie slávnejšie, ide o Ancient. Poznáte to, keď je človek mladý, hltá väčšinu hudby, dá sa presvedčiť na koncerty kedykoľvek a kdekoľvek. Tak som sa ešte v roku 2003 dostala v Bratislave práve na koncert Ancient. V pamäti mi utkvel hlavne spevák, no aj celé vystúpenie zanechalo vo mne nezmazateľné spomienky, ktoré sa po čase asi dosť deformovali a idealizovali. Moje očakávania ohľadom tejto skupiny na Gothoome boli naozaj veľké, asi až príliš. Nič menej, spevák ako keby nezostarol a hlavne image s korunou z tŕňov na hlave má tú „istú“ ako v mojej mladosti. Image black metalových hudobníkov tu bol splnené do bodky. Zaujímalo ma aj zloženie setlistu, ktorý tvorili na moje prekvapenie skôr staršie skladby. Z nového albumu z minulého roku, zahrali snáď len zo dve – tri skladby. Teraz však musím pristúpiť opäť k nie veľmi príjemnej časti a tou bol koncert ako taký. Ako som už vyššie uviedla, moje očakávania boli asi príliš veľké a svoje urobila aj nostalgia. Asi najviac ma sklamal práve slávny vokalista a bassa gitarista Zel, ktorý má už asi vyspievaný hlas, pre mňa pochopiteľné. Gitara revala pre zmenu až moc a samostanou kapitolou je svetoznámy bubeník, ktorý síce hral výborne, no ako keby zo zvyku a nehľadiac na zvyšok kapely. Pre mňa osobne bol Ancient najväčšie sklamanie festivalu a všetky nostalgické spomienky museli ísť žiaľ bokom. Život je však plný prekvapení a zvratov a aj rozčarovania majú svoj koniec.

Nad areálom sa začalo zatemňovať a pomaly prichádzala noc. Imperium Dekadenz z Nemecka som videla tiež po prvýkrát. Kapela funguje už od roku 2004 a v minulom roku vydali zatiaľ posledný album s názvom Dis Manibus (čo to znamená si vyhladajte :)). Potešil ma konečne vyrovnaný zvuk aj celkové razenie kapely. Je to síce klasický black metal, no mal v sebe energiu a väčšiu surovosť, ktorá mi tak veľmi chýbala pri predošlých kapelách. Spevák ako prvý z doterajších vystúpení spĺňal moju požiadavku agresívneho vokálu spojeného s dávkou showmenstva. Taktiež sa zaobišli bez prílišného image, žiadne warpainty, žiadne dekorácie, proste len prišli, rozbalili to a odišli. Imperium Dekadenz teda predviedli kvalitný set, no ešte tu chýbalo to niečo, na čo budem spomínať aj po rokoch, niečo so špecifickou atmosférou.

O to sa postarali po Nemcoch dnes už preslávení Poliaci – Mgła. Priznám sa, že až do nedávnej doby to bol pre mňa neznámy pojem. Až potom, ako sa z pôvodne štúdiového projektu stáva live, a po vydaní albumu Exercises in futility je o nich čoraz viac počuť. Minuloročné vystúpenie na Brutal Assaulte mnohým ľuďom zarezalo do živého, niektorými avšak nepohlo. Práve rozporuplnosť býva pre mňa známkou toho, že nepôjde o obyčajnú black metalovú kapelu, ktorá by nemala čo ponúknuť. Nad areálom sa už rozhostila úplná tma, pódium bolo osvetlené do modrých farieb. Keď bolo všetko naladené, prichystané, na pódium sa dostavili traja hudobníci, s tvárami zakrytými čiernou látkou. V jednom z rozhovorov sa o tomto elemente vyjadrujú nasledovne: „Nosíme mikiny a kožené bundy, čo z nás robí na nerozoznanie od 90 percent divákov – jediný rozdiel je, že naše tváre sú zakryté. Hľadáme uniformitu, aby sme odstránili ego osoby a nenechali v nás nič iné ako vlastnú osobnosť – z tela sa stane nástroj. Na pódiu nie sme jednotlivci, sme všetci jednou jednotkou.“ Jednoducho, u Mgła nejde len o hudbu, tu ide aj o filozofiu, nihilizmus, mizantropiu, temnotu…nie je to pre mnohých ľahko stráviteľná záležitosť a určite tu nemožno hovoriť o nejakej prvoplánovosti, či už na stránke hudobnej, či obsahovej. Areálom sa teda začali rozliehať prvé zlovestné tóny, ktoré rezali do živého. Celé vystúpenie bolo odohraté čisto, bez pre mňa rušivých elementov a z hudby som aspoň ja cítila obrovskú surovosť. Mali sme možnosť vypočuť si nie len posledný album, hralo sa aj zo staršieho z roku 2012 – „With hearts toward one“, ale napríklad aj skladba Groza. Kto na tomto vystúpení bol, snáď mi dá za pravdu, že to malo v sebe temnú, ťaživú a silnú atmosféru, ktorá sa podarila dosiahnuť Mgła ako prvým za tento večer.

Nebol by to poriadny black metalový večer bez náležitého ukončenia. O grandiózny psychadelický zážitok v podobe dark ambientu sa postarali Tábor Radosti z Čiech. Byť na nejakých drogách, asi by som skočila od strachu do Hronu. Teraz však vážne! Na pódiu sa vynímali dve postavy v maskách a dva „oltáre“ s elektronickým mix pultom. Priznám sa, že hoci ich skladby nepoznám, dávali priestor širokému „rozletu“. Počas ich setu mi prebiehalo hlavou snáď milión myšlienok…veľmi ťažko sa mi opisuje tento typ hudby, tak len konštatujem, že mne osobne padol Tábor Radosti na koniec večera výborne. Bolo to jedno z najzaujímavejších vystúpení na tomto festivale, pretože sa vymykalo žánrovo aj konceptuálnym spracovaním. Záver večera ako sa na black metal day patrí. Skoro som zabudla. Mala hrať aj kapela z Čiech, Panychida. Prečo nezahrali mi je doteraz tak trochu záhadou, ale tento deň bol aj tak plný zvratov, takže mi to v tom momente neprišlo zvláštne.

Ako teda zhodnotiť tento deň aspoň z môjho pohľadu? Najviac ma zaujala Mgła, Imperium Dekadenz a Tábor Radosti. Trochu nedoriešená bola otázka svetla. Neviem ako bolo v stanovom mestečku, predpokladám však, že bez svetla bola úplná tma. V noci okrem dobre osvetleného pódia, blízkej kamennej krčmy a stánkov, nebolo vôbec vidieť. Na druhej strane to malo nádych námetov z hororov, kedy jeden nikdy nevie koho môže v noci stretnúť. Po Tábore Radosti som sa teda odobrala do noci, neďalekej dedinky – Vyhne.

Galéria z prvého dňa

Veronika Werdza Klimonova

https://www.facebook.com/Werdza.photography/?fref=ts

Avatar photo

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj