Recenzia – Concubia Nocte / Aeon Winds – Poslední vlci (2016)

Keď sa mi do pazúrov dostalo toto splitko dvoch slovenských blackmetalových klanov, povedala som si oukej, brnkačka. No keď som sa začala rýpať v jeho análoch, narazila som priam na konglomerát slovenskej blackmetalovej scény (a nie, nie je to oxymoron ty ignorantský dlažbojeb!) Je to také spoločné vĺča všetkých vlkov a vlčíc slovenskej black/metalovej svorky.  Priznám sa, že som z toho mala sprvoti krutý guláš, pretože všetci títo zbojníci nielenže hrajú v spomínaných dvoch kapelách, prípadne hosťujú, ale samozrejme musia zabŕdať aj do xy ďalších, či už stále aktívnych alebo dávno exnutých zoskupení prepletených a zohraných ako dôchodcovská mafia.

Aeon Winds pôvodne zakladal jeden člen, Svarthen, ktorý má/mal okrem Aeon Winds paprče aj v trilión ďalších projektoch, ako Krajiny hmly, Concubia Nocte, Necroheresy, Ancestral Volkhves, Silva Nigra, a i. K Svarthenovi sa neskôr pridal Axoris pôsobiaci aj v spomínaných Necroheresy. Bandu dopĺňajú ďalší dvaja členovia Askold (Necroheresy) za bicími a Skald (Krajiny hmly) na gitare.

Concubia Nocte je kvarteto junákov – Svarthen (náhodička, čo? Haha), Nocturnal (ex- Karpathia), Sladuban (Krajiny hmly a ex- Aeon Winds), Dir resp. Robo (košickí Contempt, Infer a ex-Nomenmortis). Tomu hovorím intergalaktický mišung.CONCUBIA NOCTE  AEON WINDS - Poslední Vlci (2015)

Aby bolo dielo skazy dokonané, spleť ešte dorazili lejble. CD verziu majú pod palcom poľskí Eastside, digitálnu naši blackmetaloví mecenáši Tryzna Production a 12 palcový vinyl vylisuje v lete švajčiarsky Asgard Hass.

Dosť bolo planého tliachania,  prejdime do lesov a na bojové polia!

Opus otvára hneď veľmi lyricko – epická  inštrumentálka Echoes of Battle, z ktorej vám na čele vyrazí pot z krutého, ale čestného boja a sladkú krv nepriateľa si víťazne zlíznete z papulí. Tragédiu a lyrickosť deja tomu vkusne dodávajú klávesy s bojovou atmosférou tambora (hľadaj v krížovkárskom slovníku buahaha) na pozadí, ktorá Summoningovsky vyvrcholí v heroickom závere.

Po úvodnom lyrickom entrée sa ďalšia skladba The Path of Devouring Flames konečne rozbehne ako príjemná klepanica v podaní hosťujúceho bubeníka Feďa z Ravenarium a s výborným blackmetalovým growlingom Svarthena a Brynjarda Tristana (Angstkrieg, ex- Dimmu Borgir), so slušnou dynamikou a rytmom. Úvodné gitarové riffy mi inak pripomínajú Pulp Fiction, oukej, bad crack, honey bunny :-D

Po blackmetalovej tancovačke a krutoprísnej opici nie je nič lepšie ako vyvetrať hlavu aj žalúdky v prírode. Dalšia skoro inštrumentálka In Times Of Old je čistý lesný rozprávkový ambient.  Hory, lesy, staré posvätné háje, cez stromy presvitajúce slnečné lúče a hmla plaziaca sa pomedzi kmene. Vyše 7 minútovej skladbe dominujú klávesy a vstupy akustickej gitary, ktorá lúdi chytľavý folklórny popevok, ktorý ma doteraz máta po nociach, lebo si ani za toho bohatiera neviem spomenúť, odkiaľ to je :-D Na konci tejto skladby zaplesá srdco a vypne sa hruď snáď každého slovenského mládenca či devy pri zborovom zanôtení najslovenskejšej piesne vôbec, Na Kráľovej holi, ktorej záver však pre mňa ostáva ďalšou enigmou :-)

Set Aeon Winds ukončuje cover Emperoru – Inno a Satana, ktorému chalani a dáma (Gianna z Depresy)  dodali svojský aeonwindsovský punc. Na covery svorne spolupracovali okrem Aeon Winds aj Dir a Nocturnal z Concubia Nocte spolu s Dis Paterom z Midnight Odyssey.

Concubia Nocte ladne premosťujú štýl s Aeon Winds svojou inštrumentálnou minimalistickou skladbou Tok. Zurčanie vody s príjemným lyrickým podmazom a klávesmi ako vystrihnuté z rozprávky o Zlatovladovi a Mahuliene zlatej panne (pozdravujem dílera :-D).

Vlčou krvou a Močiare sú skladby trochu staršieho dáta, z roku 2013, vydané na EPke Concubia Nocte, ktorá fungovala v podstate ako promo k tomuto splitku. Oba songy sú viac blackmetalovejšie, s vokálmi v slovenčine a s vylepšeným zvukom oproti EPke. No napriek tomu sa mi zdajú vokály príliš potlačené (večná škoda) so stredne ladenými gitarami, čo spôsobuje zbytočne preexponované činely. Predstavte si, že upachtená chystáte nedeľný obed a váš hladný umastený pampúch, ktorý doteraz vyvaľoval pupek pri Halali, začne aj s nepodarenými detiskami protestne štrngať príbormi. To naserie.

Posledné dve piesne z dielne Concubia Nocte sú klasickejšieho blakcmetalového razenia. Večná vôľa pripomína blackmetal staršej školy, ktorý mne osobne sedí najviac. Veľmi príjemne špinavá klepanica s miernym pagan nádychom. Album uzatvára song S posledným lúčom slnka, ktorý je zaujímavo delený do troch rovín. Prvá je melodická časť s až desperadovskými gitarami s jemným ženským aaaaa v pozadí. Nasleduje prechod do vypeckovanej klepanice s poriadnymi basami a growlom, ktorý od buka prereže divoký výkrik a song sa prehupne do čistej recitálnej časti ukončenej opäť klepanicou. Vskutku zaujme.

Dizajn front coveru zostal rovnaký ako pri EPke Concubia Nocte – Vlčou krvou. Do šeda ladený booklet s marginálnymi ornamentmi nasrdených vlkov. O rúcho albumu sa postaralo naše dvorné pagan/metalové grafické štúdio Folkingrimm Art, ktorého sme predstavili aj našej rubrike Profil umelca.

Kapurkové zhodnotenie: Veľmi kompaktné splitko, ktoré odporúčam pustiť do ušú na viac krát. V každom vypočutí si totiž človek nájde v jednotlivých songoch niečo nové, čo ho zaujme a prinúti zavŕtať sa hlbšie a hlbšie do albumu. Masakrálne klepanice preklenuté melodickými inštrumentálkami. Priznám sa, že mi osobne viac sedí ten surovejší blackmetalovejší ksicht oboch svoriek, no aj od toho si treba dať na chvíľu pauzu, nech sa z človeka nestane ultimátny asociálny šialenec. Jediné, čo ma mrzí na tomto splitku je zvuk, ktorý zakopal vokály pod zem, čo je myslím celkom škoda.  Subjektívna vložka post scriptum: najobľúbenejšie songy pre mňa jednoznačne The Path of Devouring Flames, Močiare a Večná vôľa.  Amen.

Avatar photo

Autor: Paranoia

I am free of all prejudice. I hate everyone equally.

Zdieľaj